Biblia: Stvorenie muža a ženy

Prvé strany Biblie zobrazujú dobro, ktoré Boh zamýšľal pre svoje stvorenia. Dejiny zmluvy Pána s jeho ľudom osvetľujú príbeh stvorenia muža a ženy. V nej má jazyk tela veľký význam, vyjadruje niečo o Bohu samom.

Michelangelovo stvorenie Adama v Sixtínskej kaplnke

Prečo Boh stvoril muža a ženu?

Prečo chcel, aby v ľudskej dvojici, viac ako v ktoromkoľvek inom stvorení, žiaril jeho obraz? Boh stvoril muža a ženu rovných v dôstojnosti, a predsa rozdielnych: jedného mužského pohlavia a druhého ženského pohlavia. Podobnosť zjednotená v rozdielnosti pohlaví im dovoľuje vstúpiť do tvorivého dialógu, vytvorením životného zväzku.

Muža a ženu ich stvoril

Rodina sa rodí z manželského páru, zamýšľaného v samotnej rozdielnosti pohlaví, ako obraz Boha, obraz zmluvy. Ženské telo je určené na to, aby túžilo po tele muža a prijalo ho a naopak; to isté - ba ešte viac - platí pre „myseľ“ a „srdce“.

Stretnutie s osobou iného pohlavia vždy vyvoláva zvedavosť, hodnotenie, túžbu upozorniť na seba, vydať zo seba to najlepšie, ukázať vlastnú hodnotu, postarať sa, chrániť...; je to stretnutie vždy dynamické, naplnené pozitívnou energiou, pretože vo vzťahu s druhým/s druhou, objavujeme a rozvíjame sami seba.

V rozprávaní druhej kapitoly Genezis Adam objavuje, že je mužom práve vo chvíli, keď spoznáva ženu - stretnutie so ženou mu dáva pochopiť a pomenovať to, že je mužom. Vzájomné spoznanie sa muža a ženy spôsobuje porážku zla samoty a zjavuje dobro manželského zväzku. V protiklade s tým, čo tvrdí rodová (gender) ideológia, rozdielnosť obidvoch pohlaví je veľmi dôležitá. Je predpokladom k tomu, aby každý mohol rozvíjať svoju ľudskosť vo vzťahu a v interakcii s druhým.

Zatiaľ čo manželia sa darujú úplne jeden druhému, zároveň sa darujú deťom, ktoré by sa mohli narodiť.

Nie je dobre byť človeku samému

Boh, aby vyplnil Adamovu samotu, stvoril pre neho „pomoc, ktorá mu bude podobná“. V biblii sa výraz „pomoc“ viac menej spája s Bohom, až sa z neho stáva pomenovanie pre Boha samého („Pán je so mnou a pomáha mi“ Ž 118, 7); okrem toho „pomocou“ sa nemyslí nejaký všeobecný zásah, ale pomoc poskytnutá v ohrození života.

Muž a žena sú jeden pre druhého „pomocou“, ktorá je „nablízku“, podopiera, zdieľa, komunikuje, a to spôsobom, v ktorom je vylúčená akákoľvek forma podriadenosti alebo nadradenosti. Rovnaká dôstojnosť muža a ženy nepripúšťa žiadnu hierarchiu a zároveň nevylučuje rozdielnosť. Rozdielnosť dovoľuje mužovi a žene vytvoriť jednotu a toto spojenie im dáva pevnosť.

Učí nás to Kniha Sirachovcova: „Kto dostal dobrú ženu, ten sa dostáva k bohatstvu, ona je pomocnicou aj stĺpom, o ktorý sa pokojne opiera. Muž a žena, ktorí sa milujú v telesnej túžbe a nežnosti, ako aj v hĺbke ich dialógu, sa stávajú spojencami, ktorí sa poznávajú jeden vďaka druhému, dodržujú dané slovo a sú verní zmluve, podporujú sa, aby uskutočňovali ten Boží obraz, ku ktorému sú povolaní ako muž a žena už od počiatku sveta. Počas života prehlbujú komunikáciu jazykom tela a slova, pretože oboje potrebujú ako vzduch a vodu. Muž a žena sa musia vyhnúť nástrahám ticha, odstupu a nedorozumenia.

Stvorenie ženy sa uskutočnilo, kým muž hlboko spal. Spánok, ktorý Boh na neho dopustil, vyjadruje jeho odovzdanosť tajomstvu, ktoré nemôže pochopiť. Pôvod ženy zostáva zahalený v tajomstve Boha, rovnako ako pre každú dvojicu zostáva tajomstvom pôvod ich lásky, príčina ich stretnutia a vzájomnej príťažlivosti, ktorá ich viedla k spoločenstvu života.

Láska dvojice, tvorená príťažlivosťou, partnerstvom, dialógom, priateľstvom, starostlivosťou... má svoje korene v Božej láske, ktorá už od začiatku zamýšľala muža a ženu ako stvorenia, ktoré by sa milovali tou istou láskou, i za cenu toho, že nástrahy hriechu by mohli urobiť ich vzťah namáhavým a protichodným.

Genesis 2, 18-25:

1. Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“
2. Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno.
3. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel.
4. Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok, a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom.
5. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi.
6. Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.

Budú jedným telom

Žena, pretože je stvorená z mužovho rebra, je „telo z jeho tela a kosť z jeho kostí“. Z tohto dôvodu zdieľa žena slabosť muža - telo, ale i nosnú podporu - kosť. Jeden komentár Talmudu v tejto súvislosti hovorí, že, „Boh nestvoril ženu z hlavy muža, aby muža ovládala; nestvoril ju ani z chodidiel, aby bola mužovi podriadená, ale stvoril ju z rebra, aby bola blízko jeho srdcu“.

Ozvenou týchto slov sú slová o „milovanej“ z Piesne piesní: „Na srdce si ma pritlač jak prsteň“ (Pies 8, 6).

Toto je teraz kosť z mojich kostí a telo z môjho tela - muž vyslovuje tieto svoje prvé slová pred ženou. Až do tejto chvíle „pracoval“ na pomenovaní zvierat, ale zostával ešte sám, neschopný slov prednášaných v spoločenstve. Keď ale muž pred sebou uvidí ženu, vyslovuje slová úžasu, pretože v nej rozpoznáva veľkosť Boha a krásu citov. Výraz „jedno telo“ poukazuje zaiste na dieťa, ale ešte skôr znamená medziosobné spoločenstvo, ktoré úplne spojuje muža a ženu až do chvíle, keď vytvára novú skutočnosť.

Takto spojení sa muž a žena môžu a majú dať k dispozícii pre odovzdávanie života, pre prijatie tým, že dávajú život deťom, ale tiež tým, že budú otvorení pre formy osvojenia a adopcie. V manželskom páre je prítomný úžas, prijatie, oddanosť, útecha v nešťastí a samote, zväzok a vďačnosť za úžasné Božie diela.

Kresťanské manželstvo je zväzok, prostredníctvom ktorého si muž a žena sľubujú, že sa budú milovať v Pánovi navždy a celým svojím bytím, je prameňom, ktorý živí a oživuje vzťahy medzi všetkými členmi rodiny. Také spoločenstvo má korene v prirodzených zväzkoch tela a krvi. Rozvíja sa a skutočne ľudsky zdokonaľuje tým, že vytvára a privádza k zrelosti hlbšie a bohatšie duchovné putá.

Okrem toho kresťanská rodina je povolaná, aby okúsila nové a jedinečné spoločenstvo, ktoré potvrdzuje a zdokonaľuje prirodzené a ľudské spoločenstvo. V skutočnosti milosť Ježiša Krista, „prvorodeného medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29), je svojou prirodzenosťou a vnútornou dynamikou „milosťou bratstva“, ako hovorí svätý Tomáš Akvinský (S. Th. II· II, 14, 2, ad 4). Duch Svätý, ktorý sa vylieva pri slávení sviatostí, je živým prameňom a nevyčerpateľným pokrmom nadprirodzeného spoločenstva, ktoré veriacich zhromažďuje a spája s Kristom a medzi sebou v jednote Božej Cirkvi.

Všetci členovia rodiny, každý podľa vlastného daru, dostávajú milosť a úlohu, aby deň čo deň budovali spoločenstvo osôb tak, aby sa rodina stala „akousi školou úplnejšej ľudskosti“. Takou sa stáva starostlivosťou a láskou k deťom, chorým a starým, ďalej vzájomnou každodennou službou a účasťou na dobrách, radostiach i bolestiach. Rodina je povolaná spĺňať svoje úlohy počas celého života svojich členov, od narodenia až do smrti. Je opravdivou „svätyňou života..., miestom, na ktorom môže byť život, dar Boha, správne prijatý a chránený pred mnohými útokmi, akým je vystavený, a môže sa rozvíjať v súlade s požiadavkami pravého ľudského rastu“.

Rodina ako domáca cirkev je povolaná ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu. Rodina spĺňa svoje poslanie ohlasovania Evanjelia života predovšetkým výchovou detí. Slovom i príkladom, každodennými kontaktmi a rozhodnutiami, konkrétnymi prejavmi a znakmi rodičia učia svoje deti autentickej slobode, ktorá sa uskutočňuje nezištným sebadarovaním a rozvíja v nich úctu k druhým, zmysel pre spravodlivosť, postoj srdečného prijímania druhých, dialógu, obetavej služby a solidarity, ako aj všetkým ostatným hodnotám, ktoré pomáhajú prijímať život ako dar.

Výchovné úsilie kresťanských rodičov má slúžiť rastu viery detí a pomáhať im spĺňať povolanie, ktoré dostali od Boha. V rámci svojho výchovného poslania rodičia majú slovom i príkladom naučiť deti pravému zmyslu utrpenia a smrti: dokážu to, ak sami budú vo svojom okolí vnímať všetky formy utrpenia, ale najmä tým, že dokážu prejaviť srdečnosť, starostlivosť a spolucítenie chorým a starším osobám vo vlastnej rodine.

Stvorenie Evy

Ako mať úspešné manželstvo v oblasti financií, viery a rodiny

Manželstvo nie je len ľudským výtvorom alebo spoločenským dohovorom; je to Boží zámer, ktorý má hlboký duchovný a praktický význam. Biblické manželstvo je založené na Božej pravde, ktorá nás učí, ako sa správať k sebe navzájom v láske, úcte a vernosti. Boh v Svojom slove ukazuje, že manželstvo je viac než len zväzok dvoch osôb. Je to svätý záväzok pred Bohom. Ježiš povedal: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ (Matúš 19:6) Takto nás Písmo učí, že manželstvo je Božím dielom, ktoré je neoddeliteľné a trvalé.

Manželstvo ako Božia zmluva

Manželstvo nie je len o láske alebo pohodlí, ale o niečom oveľa hlbšom. Je založené na Božom slove, ktoré určuje, čo manželstvo znamená a ako by malo fungovať. Začiatky manželstva sú opísané v Genezis 2:18-25. Tu sa píše, že Boh stvoril ženu ako „vhodnú pomocnicu“ pre muža. Boh sám tento vzťah posvätil a stanovil ho ako zmluvu - symbol spoločenstva a spolupráce. Manželstvo je teda oveľa viac než len ľudský kontrakt. Je to záväzok pred Bohom. V Malachiášovi 2:13-16 Boh hovorí, že rozvod je pre Neho ohavný. Je to silný signál o tom, akú váhu má manželská zmluva.

Vernosti a láska v manželstve

Ježiš v Matúšovi 5:27-32 nastavuje vysoký štandard. Hovorí jasne: nevera nezačína skutkom, ale v srdci. Stačí nečistá myšlienka, túžba, ktorá sa zakorení… a už sme prekročili hranicu. Ježiš hovorí, že nečisté myšlienky, ktoré vedú k nevere, sú rovnako hriešne, ako samotný skutok. A čo láska? Pavol v Efezanom 5:21-33 dáva odpoveď. Manželstvo je viac než len zväzok dvoch ľudí. Je obrazom vzťahu Krista a cirkvi. Kristus obetoval všetko - tak má aj manžel milovať svoju ženu. Obetavo. Verne. S láskavou starostlivosťou.

Úlohy muža a ženy

Manželka by mala mať dôveru v mužove vedenie, a to vo vzťahu postavenom na vzájomnej úcte, láske a dôvere. Kresťanské manželstvo nestojí na sebeckých túžbach. Je to cesta lásky, úcty a obetavosti, kde každý z partnerov hľadá dobro druhého nad svojím vlastným. Keď sa začneme pýtať: „Ako môžem dnes potešiť svojho partnera?“ - mení sa atmosféra vzťahu.

Manžel má byť duchovným lídrom svojej rodiny. Manžel by mal byť ochotný obetovať svoje záujmy pre dobro rodiny. Zodpovednosť muža ako hlavy rodiny je veľká, jeho rozhodnutia ovplyvňujú životy manželky a detí. (1. Manžel má byť príkladom Ježiša, ktorý bol vodcom a služobníkom. V 1. Petrovi 3:7 sa hovorí, že manžel má žiť so svojou manželkou „s porozumením“ a ako s „krehkou nádobou“.

Manžel nesie zodpovednosť za duchovný a praktický smer rodiny. Manželka je povolaná byť oporou, pomocnicou a podporovateľkou svojho manžela. Efezanom 5:22-24 hovorí, že žena má byť podriadená svojmu manželovi ako cirkev Kristovi. Podriadenosť znamená dôveru a rešpekt. V Genezis 2:18 je žena stvorená ako aktívna pomocnica. Manželka podporuje manžela nielen emocionálne, ale aj prakticky a duchovne.

List Títovi 2:3-5 ukazuje, že manželka by mala byť príkladom zbožnosti, pokory a vzorom pre deti a komunitu. Príslovia 31 oslavujú manželku ako cnostnú, pracovitú a múdru ženu. Je aktívna v rodinnom živote, zodpovedá za chod domácnosti a výchovu detí.

Dvom je lepšie ako jednému, lebo majú dobrú odmenu za svoju námahu. Ak padnú, jeden druhého zodvihne. Manželstvo je spoločná cesta, na ktorej sa partneri podporujú, povzbudzujú a pomáhajú si navzájom. Dvaja majú spolu viac síl a možností čeliť výzvam života. No manželstvo nie je len o prekonávaní problémov. Má byť aj najpevnejším priateľstvom.

Príslovia 17:17 hovoria: „Priateľ miluje v každom čase.“ A kto by mal byť naším najbližším priateľom, ak nie náš manželský partner? Príslovia 27:17 hovoria: „Železo sa brúsi železom.“ To platí aj v manželstve. Partneri si majú pomáhať rásť - ako ľudia, ako veriaci, ako manželia. Formujú sa navzájom, učia sa trpezlivosti, láskavosti a odpusteniu.

Pavol vo Filipanom 2:1-11 pripomína, že pokora a jednota sú nevyhnutné. Ježiš Kristus neprišiel, aby si nárokoval výsady, ale aby slúžil. A tak aj v manželstve by mal každý partner hľadať dobro toho druhého. Boh ustanovil manželstvo ako zmluvu, ktorá si vyžaduje určité obete a zmeny v živote. Opustenie neznamená len fyzickú separáciu. Je to aj emocionálna a duchovná oddanosť partnerovi.

Manželstvo si vyžaduje, aby sa obaja partneri stali navzájom svojím hlavným oporným bodom. Musia si dôverovať a byť pripravení vytvoriť nový domov. Zhoda a jednotnosť sú kľúčové pre stabilitu manželstva. Amos 3:3 sa pýta: „Môžu dvaja spolu chodiť, ak sa nezhodnú?“ Manželstvo vyžaduje spoločné hodnoty, víziu a schopnosť rozhodovať sa spoločne. Pavol v Filipanom 2:1-4 učí, že pokora a služba sú základom jednoty.

Manželstvo nie je o dominovaní, ale o spoločnom raste a podpore v Božej vôli. Manželia by mali hľadať spoločne Božiu vôľu a rozhodovať sa v modlitbe a spoločnej diskusii. Spoločná modlitba má obrovskú silu.

tags: #co #chce #povedat #biblia #o #stvoreni