Život človeka je často sprevádzaný utrpením a chorobami. V týchto ťažkých chvíľach sa kresťanská viera, láska a nádej stávajú oporou a zdrojom sily. Tento článok sa zameriava na význam týchto hodnôt v živote človeka, ktorý prežíva utrpenie a chorobu, s dôrazom na povznesenie sa nad pozemské starosti a hľadanie večných hodnôt.
Povznesenie sa nad pozemské starosti
Pozdvihnime sa trošku nad blato tejto zeme a venujme zhora pár pohľadov na toto biedne zemské dejište, kde milióny ľudí svoje veselo a trúchlohry hrajú. Ťažká to úloha pre človeka, ktorý hmotou, ako machom, celý prerástol. Ste už mali raz k tomu príležitosť a videli ste, že z takej výšiny akí sú ľudia, i tí najväčší, maličkými, ako sa dvory a role, aj tie najširšie, zúžia a ako hluk sveta tam hore zvetší.
Čím by sa ale človek viac a viac vyzdvihol do výšiny a zaletel by medzi hviezdy, odkiaľ sa celá zem len nepatrnou hrudou zdá byť, rozhliadnuvší sa po vesmíre a jeho nekonečne múdrom zariadení, tým viac a viac by poznával, aká veľká je večnosť a aký veľký je Boh.
Oj, keby sme len vedeli všetko s takéhoto vyššieho stanoviska posúdiť, naučili by sme sa, že čím vyššie sa vieme vyzdvihnúť nad zem, tým menšími sa stávajú všetky časné a tým väčšími všetky večné veci.
Vymaniť sa zo všetkých okov, ktoré nás ku zemi viažu, nedovoliť, by naše srdce ku zemi prirástlo, aby zemskosť viazala u nás slobodný let duše, lebo nemožno je, aby duša, ktorá sa v živote nevie vyzdvihnúť nad časnosť, aby po smrti vedela sa vyzdvihnúť po večnosť.
Keby sa každý kresťan vedel vyzdvihnúť na túto výšinu výhľadu kresťanstva, odkiaľ jedine sa dá pravdivo posúdiť pravdivá hodnota časných a večných vecí! Keby si každý kresťan len trošku dal záležať na dokonalom poznati a ocenení toho, čo svet núka, a toho, čo Ježiš sľubuje!
Vtedy by tí, ktorí sa za bohatstvom ruky po lakte a nohy po kolená zodrali, uznali, že bohatý má málo čo dúfať a mnoho čo stratiť, chudobný ale málo čo stratiť a mnoho čo úfať. Najsmutnejšie ale je to, že mnohí toto zmýšľanie za pochabosť, a za bláznivosť držia.
Pánom byť nad všetkými starosťami a radosťami svetskými, pánom byť nad mienkou ľudskou, pánom nad šťastím a nešťastím, pánom nad bolesťou a stratou, pánom nad sebou, pánom nad životom a smrťou!
Viera ako zdroj sily
Človek je vinný od chvíle, keď prijme a osvojí si myšlienku, preto je veriaci človek vyzývaný vzdialiť sa od každej prichádzajúcej myšlienky. Je tiež dôležité, aby sa veriaci vyhýbal každému pokušeniu, ktoré sa stáva podnetom vzbury a odporu tela. Kresťan má viesť zápas ešte aj preto, lebo v jeho vnútri je náklonnosť k hriechu.
Stále, keď padáme a ustupujeme pokušeniu a hriechu, Boh nás privádza k pokore. Zisťujeme, akí sme slabí a ako potrebujeme Božiu blahodať.
Rozmýšľal si o tom niekedy, že ty, slabý človek, ale verný Bohu, máš vďaka Božej blahodati moc zničiť a zvíťaziť nad obrom diablom. Neveríš tomu? Toto je zápas, ku ktorému je volaný veriaci a toto sú jeho nepriatelia, ktorí proti nemu bojujú. V tomto zápase neexistuje prímerie, ani kompromis. Je to zápas až do smrti.
Predstavme si všetky naše povinnosti vo vzťahu k Bohu, blížnym a sebe samému. Potom sa podrobne pozrieme na svoj život vo všetkých týchto vzťahoch a uvidíme výsledok. Preštudujme si Desať Božích prikázaní a rozmýšľajme o tom, či sme ich vo svojom živote všetky vyplnili.
Pomôže nám aj každodenné čítanie Evanjelia, listov svätých apoštolov a ďalších užitočných kresťanských kníh, v ktorých sa vysvetľuje, ako má kresťan postupovať pri duchovnom a telesnom zápase. Všetky tieto texty sú pre nás zrkadlom, v ktorom uvidíme nečistoty a hriechy, a postupne ich budeme odstraňovať.
Láska ako prejav milosrdenstva
Či pochopíte, čo to znamená, pánom byť nad všetkým? Pánom byť nad zlatom . . . Nie to je pán, ktorý je pánom v zlate, alebo za zlato, ale jedine ten, ktorý je pánom nad zlatom, lebo zemskí páni sú nie pánmi, ale sluhami a otrokmi zlata.
Ak hovoríme o spasení, musíme si byť vedomí skutočnosti, že naše šance nie sú lepšie ako šance iných. Sú takí, ktorí nás prevyšujú v dielach lásky a neobmedzeného dávania.
V deň súdu sa nás Boh nebude pýtať na našu náboženskú alebo denominačnú príslušnosť a na to, do akej miery sme praktizovali zákony a prikázania, pretože tieto veci boli ustanovené, aby nás vychovávali a viedli k pravde. Namiesto toho sa nás opýta: „Ukáž mi, ako si miloval svojho brata.
Napriek hriechom ľudí, bez ohľadu na to, aké dobro vykonali, konečný súd patrí iba Bohu: „u Boha je všetko možné“.
Boh je Nesmiernou Blaženosťou, ale môžeme ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme. Po dedičnom hriechu sme ako rozladené rádio. Hoci sú okolo nás rádiové vlny, nesúce krásnu hudbu, nie sme schopní sa z nej tešiť, dokiaľ nenaladíme prijímač na správnu frekvenciu.
Boh milujúcich Jeho miluje. Boh je láska i vo svojom spravodlivom hneve.
Nádej ako kotva duše
V Prvom Petrovom liste sa činnosť Cirkvi smerom von, čiže evanjelizácia, predstavuje ako „vydávanie svedectva o nádeji“: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15 - 16). Aj dnes potrebujeme obnovu nádeje, ak sa chceme pustiť do novej evanjelizácie. Nič sa nedeje bez nádeje. Ľudia prichádzajú tam, kde dýchajú ovzdušie nádeje, a utekajú, keď jej prítomnosť necítia.
List Hebrejom prirovnáva nádej ku kotve, keď hovorí, že: [nádej] „máme... ako istú a pevnú kotvu duše“ (Hebr 6, 18 - 19). Je bezpečná a pevná, pretože je vrhnutá do večnosti. Máme však aj iný, akoby opačný obraz nádeje: ako plachtu. Ak je kotva tým, čo dáva lodi istotu a udržuje ju v stabilite uprostred kolísania mora, plachta je tou, čo ju pohýna dopredu.
Spôsob, ako urobiť nádej aktívnou a nákazlivou, formuluje sv. Pavol, keď hovorí, že „láska všetko dúfa“ (1 Kor 13, 7). To platí nielen pre jednotlivca, ale aj pre Cirkev ako celok. Cirkev všetko dúfa, všetko verí, všetko znáša. Nemôže sa obmedziť len na odsudzovanie možných výskytov zla vo svete a spoločnosti.
Azda nikdy nebol moderný svet tak naklonený Cirkvi a nezaujímal sa o jej posolstvo ako v rokoch koncilu. Ale - hovorí niekto - nevystavujeme sa takýmto spôsobom tomu, že budeme sklamaní a budeme vyzerať naivní? Toto je veľké pokušenie proti nádeji, podsúvané ľudskou opatrnosťou alebo str.
Všetci máme v tomto živote svoj podiel krížov, veriaci aj neveriaci. Teologálna nádej zohráva dôležitú úlohu v evanjelizácii.
Najkrajším darom a najvzácnejším dedičstvom, ktoré anglická kráľovná Alžbeta II. zanechala svojmu národu a svetu po 70 rokoch vlády, bola jej kresťanská nádej vo vzkriesenie mŕtvych.
Práve preto, že sme stále ponorení v čase a priestore, chýbajú nám kategórie, aby sme si vedeli predstaviť, v čom spočíva tento „večný život“ s Bohom. Je to, ako keby ste sa snažili vysvetliť, čo je to svetlo, niekomu, kto sa narodil slepý.
Žiť „navždy“ a žiť „dobre“, to nie je vo vzájomnom protiklade. Nádej na večný život je to, čo robí súčasný život krásnym alebo aspoň prijateľným.
Tabuľka: Tri teologálne cnosti
| Cnosť | Význam | Prejav |
|---|---|---|
| Viera | Dôvera v Boha a jeho slovo | Vyhýbanie sa pokušeniam, zápas s hriechom |
| Láska | Milosrdenstvo a súcit k blížnym | Dávanie a neobmedzené obetovanie sa pre druhých |
| Nádej | Očakávanie večného života s Bohom | Vytrvalosť v ťažkostiach, evanjelizácia |
Tri teologálne cnosti od Raffaela