V Rímskokatolíckej cirkvi existuje rozsiahla hierarchia funkcií a pozícií, ktoré zabezpečujú chod a správu cirkvi na rôznych úrovniach. Medzi najznámejšie patria funkcie ako farár, kaplán, dekan, biskup a vikár. V tomto článku sa pozrieme na rozdiely medzi dvoma dôležitými pozíciami: vikárom a biskupom.
Najprv sa pozrieme jasne na hierarchické stupne. Katolícka Cirkev verí, že z pohľadu spásy a večného života neexistuje žiaden rozdiel medzi "bežnými" veriacimi a zasvätenými veriacimi (kňazský alebo rehoľný stav). Podľa tradičného učenia Ježiš Kristus obetoval svoj život v absolútne rovnakej miere pre každého človeka, a to nielen veriaceho, ale aj neveriaceho. Hierarchické stupne majú preto v Cirkvi skôr iba funkčný resp. organizačný význam.
Väčšina veriacich používa pri oslovení kňazov tituly ako pán farár, pán kaplán, prípadne pán dekan. Poznáme však aj ďalšie pozície a funkcie. V našej poradni cirkevný právnik Radoslav Šaškovič odpovedá na otázky, ako sa v tom celom vyznať.
Farský Vikár vs. Kaplán
V poslednom čase pribúdajú situácie, keď vidíme označenie farský vikár. Je to synonymum pre kaplána alebo ide o inú funkciu?
V kánonickom práve ide o dve rozličné funkcie. Farský vikár je riadne pomenovanie pre kňaza, spolupracovníka farára, ktorého úlohou je pomáhať farárovi pri celej alebo vymedzenej pastoračnej starostlivosti v rámci farnosti. Farský vikár je podriadený farárovi a svoju službu vykonáva pod jeho autoritou.
Kaplán je kňaz, ktorému sa zveruje starostlivosť o nejaké spoločenstvo alebo osobitnú skupinu veriacich, napr. v nemocnici, v škole, v armáde, vo väzení, na lodi a pod. Pri vykonávaní svojej úlohy nie je podriadený miestnemu farárovi, no má s ním udržiavať náležitú komunikáciu. Stalo sa teda to, že kňazi pôsobiaci vo farnostiach, ktorých sme bežne zvyknutí nazývať kapláni, sú v skutočnosti farskými vikármi. Neskúmal som, ako sa v minulosti stalo, že sa u nás pre farského vikára zaužívalo označenie či oslovenie kaplán. Domnievam sa, že aktuálny prechod k slovnému spojeniu farský vikár asi bude ešte nejaký čas trvať.
Aby sme si ujasnili rozdiely medzi vikárom a biskupom, pozrime sa na ich definície a úlohy:
- Generálny vikár: Je delegátom diecézneho biskupa a má rozsiahle právomoci v riadení diecézy. Podľa kánonického práva (Kán. 475 - § 1) má generálny vikár rovnakú výkonnú moc ako samotný biskup pre celú diecézu, s výnimkou tých úkonov, ktoré biskup vyhradil pre seba alebo ktoré si podľa práva vyžadujú osobitný biskupský mandát.
- Biskupský vikár: Biskupský vikár má v určitom rozsahu rovnakú moc ako diecézny biskup. Biskupský vikár môže byť ustanovený pre určitú oblasť diecézy, pre určitý druh záležitostí alebo pre veriacich určitého obradu.
- Biskup: Biskupi sú nástupcovia apoštolov. Menuje ho pápež. Biskupi samou biskupskou konsekráciou prijímajú s úlohou posväcovať aj úlohu učiť a riadiť, ktoré však vzhľadom na ich povahu môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s hlavou kolégia a jeho členmi.
Diecézny biskup má v každej farnosti ustanoviť riadneho farára, ktorý ju spravuje ako jej vlastný pastier pod autoritou. Biskupi ako nástupcovia apoštolov majú v diecézach, ktoré sú im zverené, všetku vlastnú, bezprostrednú a riadnu právomoc (potestas ordinaria) potrebnú na vykonávanie pastierskej služby. Jednotliví biskupi, ktorým sa zveruje starostlivosť o určitú partikulárnu cirkev, sú pod autoritou najvyššieho veľkňaza vlastnými, riadnymi a bezprostrednými pastiermi svojich ovečiek, ktoré pasú v Pánovom mene, plniac medzi nimi úlohu učiť, posväcovať a spravovať.
Pomocný biskup sa ustanovuje na žiadosť diecézneho biskupa. Pomocný biskup nemá právo nástupníctva. Vo vážnejších okolnostiach aj osobnej povahy sa diecéznemu biskupovi môže dať pomocný biskup, vybavený zvláštnymi splnomocneniami.
Pápež František, hlava Katolíckej cirkvi. Zdroj: tkkbs.sk
Arcibiskup vedie cirkevnú provinciu. Je arcibiskupom diecézy, v ktorej stojí na jej čele. Liturgickým znakom metropolitu je pálium - biely pás z čistej ovčej vlny s vyšitými čiernymi krížikmi.
Zhrnutie rozdielov
- Vikár je zástupca alebo pomocník biskupa, ktorý vykonáva určité úlohy v jeho mene.
- Biskup je plnoprávny pastier diecézy s vlastnou riadnou právomocou.
- Vikár je podriadený biskupovi, zatiaľ čo biskup je priamo zodpovedný pápežovi.
V praxi to znamená, že generálny vikár má rozsiahlu právomoc v riadení diecézy, ale vždy koná v mene a s poverením biskupa. Biskup je zodpovedný za celkové vedenie a správu diecézy a má právomoc rozhodovať vo všetkých dôležitých záležitostiach.
Ďalšie dôležité funkcie
Okrem vikára a biskupa existujú aj ďalšie dôležité funkcie v cirkevnej hierarchii, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu v správe a riadení cirkvi:
- Farár: Spravuje farnosť a zodpovedá za pastoračnú starostlivosť o veriacich v danej farnosti.
- Dekan: Napomáha a koordinuje pastoráciu v dekanáte, ktorý tvorí zoskupenie viacerých farností.
- Kardinál: Je príslušník zvláštneho zboru, prináleží mu právo voliť pápeža. Pochádzajú z celého sveta. Kardináli sú najbližší spolupracovníci pápeža a sú hlavnými reprezentantmi Učiteľského a Pastierskeho Úradu Cirkvi.
- Pápež: Je námestník Ježiša Krista, hlava katolíckej Cirkvi. Úrad pápeža predstavuje najvyšší cirkevný úrad. Pápež je pastierom a kňazom celej Cirkvi a je priamym nástupcom apoštola sv. Petra, ktorý bol Ježišom Kristom ustanovený za skalu Cirkvi (pevný základ).
Správcom farnosti je najčastejšie farár alebo farský administrátor. Aký je v tom rozdiel? Je v poriadku volať farského administrátora pán farár? Ako na čele diecézy má byť riadne ustanovený diecézny biskup, tak na čele farnosti má byť riadne ustanovený farár. Diecézny či farský administrátor je dočasné provizórne riešenie, ku ktorému sa pristupuje z dôvodu uprázdnenia úradu alebo prekážky v jeho vykonávaní. Diecézny biskup má v každej farnosti ustanoviť riadneho farára, ktorý ju spravuje ako jej vlastný pastier pod autoritou diecézneho biskupa. Menovanie farského administrátora je mimoriadna okolnosť.
Hoci v praxi majú tie isté povinnosti a práva, rozdiel je vo forme a stabilite ich ustanovenia. Môže dokonca nastať situácia, že v jednej farnosti sú obaja: ak má farár vážnu prekážku vo vykonávaní svojho úradu, diecézny biskup ho môže ponechať v úrade a zároveň určiť farského administrátora, ktorý farára dočasne zastupuje. Domnievam sa, že žiaden farský administrátor sa neurazí, ak ho oslovíme pán farár. Predsa len ide o najčastejšiu formu oslovovania kňazov bez ohľadu na to, akú pastoračnú službu vykonávajú. Môže nás však usmerniť, aby sme v komunikácii s ním používali iné oslovenie.
Schéma cirkevnej hierarchie. Zdroj: wikipedia.org
Úlohou dekana je napomáhať a koordinovať pastoráciu v dekanáte; dozerať na klerikov, aby si svedomite plnili svoje povinnosti; postarať sa o dodržiavanie liturgických predpisov, správne vedenie a uchovávanie farských matrík a starostlivosť o cirkevný majetok. Má organizovať aj pravidelné rekolekcie, vizitovať jednotlivé farnosti a starať sa o duchovnú a materiálnu pomoc klerikov v dekanáte.
Dekana vymenúva diecézny biskup, pričom podľa svojho rozumného úsudku vypočuje mienku kňazov, ktorí v danom dekanáte vykonávajú službu. Nejde teda o volenú funkciu. Mandát dekana je časovo obmedzený partikulárnym právom, napríklad päť rokov. Diecézny biskup ho tiež môže z oprávneného dôvodu podľa svojho úsudku odvolať.
Dekan je ustanovený predovšetkým pre službu kňazom v rámci svojho dekanátu. Pri tejto agende mu teda zo strany kňazov prináleží oslovenie pán dekan. Vo svojej farnosti však vykonáva pre svojich veriacich službu farára. Z ich strany teda pretrváva vhodné oslovenie pán farár. Jednoducho povedané: pre veriacich farnosti pri bežnej komunikácii či agende nehrá žiadnu rolu, že ich farár je zároveň dekan. No ak ide o nejakú úradnú záležitosť, v ktorej vystupuje ako dekan, nie ako farár, potom je aj zo strany veriacich celého dekanátu na mieste, aby s ním komunikovali ako s dekanom. Vždy teda závisí od situácie a kvality vzťahu, aké formálne oslovenie použijeme.
Ak je niekto ustanovený do služby diecézneho biskupa, je prirodzené, že sa presťahuje do mesta, podľa ktorého je diecéza pomenovaná a ktoré je zároveň sídlom diecéznej kúrie. Ak je niekto z farárov dekanátu ustanovený do služby dekana, ostáva na mieste, nemusí sa sťahovať a meniť svoje farárske pôsobisko.
Biskupský úradBiskupi sa prijatím sviatostnej vysviacky a v hierarchickom spoločenstve s hlavou a členmi kolégia stávajú členmi biskupského zboru. Biskupi ako zákonití nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia si majú vždy uvedomovať svoje vzájomné spojenie a prejavovať svoju starostlivosť o všetky cirkvi, keďže z Božieho ustanovenia a z povinnosti apoštolského úradu každý z nich je spolu s ostatnými biskupmi zodpovedný za Cirkev.
Biskupi ako nástupcovia apoštolov majú v diecézach, ktoré sú im zverené, všetku vlastnú, bezprostrednú a riadnu právomoc (potestas ordinaria) potrebnú na vykonávanie pastierskej služby. Jednotliví biskupi, ktorým sa zveruje starostlivosť o určitú partikulárnu cirkev, sú pod autoritou najvyššieho veľkňaza vlastnými, riadnymi a bezprostrednými pastiermi svojich ovečiek, ktoré pasú v Pánovom mene, plniac medzi nimi úlohu učiť, posväcovať a spravovať.
Pri plnení svojho učiteľského poslania biskupi nech hlásajú ľuďom Kristovo evanjelium; to je najdôležitejšia z ich prvoradých povinností. Nech ich silou Ducha povolávajú k viere alebo v nich utvrdzujú živú vieru. Kresťanskú náuku majú biskupi predkladať spôsobom zodpovedajúcim potrebám čias, teda tak, aby dala odpoveď na ťažkosti a problémy, ktoré dnešných ľudí najväčšmi trápia a znepokojujú. Nech túto náuku aj bránia a nech učia i veriacich obraňovať a šíriť ju.
Pri vykonávaní svojej posväcovateľskej úlohy nech biskupi pamätajú, že sú vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy. Lebo biskupi majú plnosť sviatosti posvätného stavu. Preto nech sa vytrvalo snažia, aby veriaci čím hlbšie poznali a skrze Eucharistiu žili veľkonočné tajomstvo, aby ho prežívali a tak tvorili jedno telo, pevne spojené Kristovou láskou.
Pri vykonávaní svojho otcovského a pastierskeho úradu nech sú biskupi uprostred svojich ako tí, ktorí slúžia, ako dobrí pastieri, ktorí poznajú svoje ovce a ony poznajú ich, ako praví otcovia, vyznačujúci sa duchom lásky a starostlivosti voči všetkým, takže ich autorite, ktorú prijali od Boha, sa všetci ochotne podriaďujú. Nech osobitnou láskou vždy zahŕňajú kňazov, keďže oni berú na seba časť ich povinností a starostí, horlivo si plniac svoju každodennú prácu. Nech venujú pozornosť ich duchovným, intelektuálnym a materiálnym podmienkam, aby mohli sväto a nábožne žiť a verne i účinne konať svoju službu.
Treba zdôrazňovať povinnosť veriacich, aby sa každý podľa svojich možností a schopností venoval apoštolátu, odporúčať im, aby sa zapojili do rozličných diel apoštolátu laikov, predovšetkým do Katolíckej akcie. Formy apoštolátu nech sa náležite prispôsobia dnešným potrebám, berúc do úvahy nielen duchovné a mravné, ale aj sociálne, demografické a ekonomické podmienky ľudí.
Diecézni biskupi a ostatní, ktorí sú s nimi z právnej stránky na tej istej úrovni, sa naliehavo žiadajú, aby sa z vlastného popudu alebo na výzvu kompetentnej vrchnosti vzdali svojho úradu, ak sa pre pokročilý vek alebo pre inú závažnú príčinu stali menej spôsobilými plniť si svoje poslanie.
Pri správe diecéz treba pastiersku službu biskupov usporiadať tak, aby rozhodujúcou pohnútkou vždy bolo dobro Pánovho stáda. Aby sa toto dobro náležite zabezpečilo, nezriedka treba ustanoviť pomocných biskupov, pretože diecézny biskup nezvládne sám plniť všetky biskupské povinnosti, ako si to vyžaduje záujem duší, či už pre prílišnu rozsiahlosť diecézy, alebo pre priveľký počet obyvateľov, poprípade pre zvláštne podmienky apoštolátu alebo iné príčiny rozličnej povahy. katedrálna kapitula, zbor konzultorov alebo iné rady, podľa rozličných miestnych okolností a pomerov. Je veľmi želateľné, aby sa v každej diecéze zriadila osobitná pastoračná rada, ktorej nech predsedá sám diecézny biskup a na ktorej nech majú účasť osobitne vybratí kňazi, rehoľníci a laici.
Všetci kňazi - tak diecézni, ako aj rehoľní - majú spolu s biskupom podiel a aktívnu účasť na jedinom Kristovom kňazstve, a preto sú starostlivými spolupracovníkmi episkopátu. Preto tvoria jedno duchovenstvo (presbytérium), jedinú rodinu, ktorej otcom je biskup. Vzťahy medzi biskupom a diecéznymi kňazmi majú sa zakladať predovšetkým na zväzkoch nadprirodzenej lásky, aby sa tak vďaka jednote zámerov medzi kňazmi a biskupom stala ich pastoračná činnosť plodnejšou.
V tejto starostlivosti o duše nech farári so svojimi pomocníkmi vykonávajú svoje poslanie učiť, posväcovať a viesť tak, aby sa veriaci a farské spoločenstvá naozaj cítili členmi diecézy i celej všeobecnej Cirkvi. Pastoračná starostlivosť má byť okrem toho vždy preniknutá misionárskym duchom, ktorý sa má náležitým spôsobom rozšíriť aj na všetkých, ktorí žijú vo farnosti. Čo sa týka služby vyučovania, farári majú kázať Božie slovo všetkým veriacim, aby pevní vo viere, v nádeji a v láske vzrastali v Kristovi a kresťanské spoločenstvo podávalo svedectvo...
Katolícka cirkev má na Slovensku 17 aktívnych biskupov, štyroch emeritných biskupov a jedného vojenského ordinára. Pre svoje potreby územie Slovenska delí na dve cirkevné provincie. Centrom prvej je bratislavsko-trnavská arcidiecéza, druhej košická arcidiecéza. Pod každú z nich spadajú po dve menšie diecézy. Na čele arcidiecéz stoja arcibiskupi. Titul môže dostať aj biskup na základe zásluh a nielen preto, že stojí na čele arcidiecézy. Menšie diecézy riadia biskupi. Každý z nich má aspoň jedného pomocného biskupa.
Emeritní biskupi takéto označenie získajú väčšinou v 75. roku života alebo v prípade choroby, ak "požiadajú o uvoľnenie z funkcie a sú v dôchodku". Biskupov vždy vymenuje priamo pápež. Na každú funkciu sú traja kandidáti a výber je pomerne prepracovaný. Aby sa mohol stať biskupom, musí byť kňazom najmenej tri roky.
Slovensko má dnes dvoch kardinálov. Za čias Uhorska ich bolo viac. V tom čase mala veľký význam ostrihomská arcidiecéza. Jej veľká časť sa rozprestierala na Slovensku a niektorí jej arcibiskupi sa narodili na Slovensku.
Táto úloha ochraňovať a starať sa je úlohou celej Cirkvi, ale osobitne ju musia vykonávať jej pastieri. Kánonické právo pozná možnosť odvolania z cirkevného úradu „pre vážnu príčinu“: to sa týka aj diecéznych biskupov, eparchov a tých, ktorí sú im postavení na roveň. Týmto listom chcem spresniť, že medzi tými „vážnymi príčinami“ je zahrnutá aj nedbalosť biskupov vo vykonávaní svojho úradu, zvlášť pokiaľ ide o prípady sexuálneho zneužívania, vykonaného na zraniteľných mladistvých, ako sú definované v motu proprio Sacramentum sanctitatis tutela, promulgovanom sv. Jánom Pavlom II. a doplnenom mojím milovaným predchodcom Benediktom XVI.
Diecézny biskup, alebo eparcha, alebo ten, ktorý hoci len dočasne nesie zodpovednosť za niektorú partikulárnu cirkev alebo za inú komunitu veriacich postavenú na roveň partikulárnej cirkvi v zmysle kán. 368 KKP a kán. 313 KKVC, môže byť zákonne odvolaný zo svojej funkcie, ak pre nedbalosť vykonal alebo opomenul vykonať úkony, a tým zapríčinil vážnu škodu iným, či už ide o fyzické osoby alebo o spoločenstvo ako také.
Biskupovi bude daná možnosť brániť sa, čo môže urobiť právom definovanými prostriedkami. Všetky kroky vyšetrovania sa mu budú oznamovať a vždy bude mať možnosť stretnúť sa s predstavenými kongregácie.
Kardináli pomáhajú pápežovi aj pri vedení cirkvi. Dejiny kardinálskeho zboru siahajú až do prvého tisícročia cirkvi. „Zhruba od 4. storočia pápež zveroval okruhu kňazov, ktorí ho obklopovali, osobitné liturgické, administratívne či diplomatické úlohy. Od 7. storočia sa títo kňazi nazývali cardinales a boli úzko spojení so všeobecnou cirkevnou správou," hovorí cirkevný historik Peter Olexák.
Pius V., pápež v druhej polovici 16. storočia, zvýšil ich počet na 70, čo zrušil až pápež Ján XXIII. v polovici 20. storočia. Ten aj určil, že každý kardinál musí prijať biskupskú vysviacku. Aj tu však existujú výnimky.