Pápež František vedie Cirkev už desať rokov a jej spravovaním nadviazal na svojich predchodcov, rovnako ako aj na Druhý vatikánsky koncil. V čom je iný ako pápeži pred ním? Čo je silnou stránkou jeho pontifikátu? Čo získala Cirkev jeho osobou na Petrovom stolci?
Pápež František má nový štýl komunikácie, veľkú bezprostrednosť a vzbudzuje dôveru aj za hranicami Cirkvi. Určite priniesol do Cirkvi nové prebudenie, oživenie, hlboký evanjeliový a evanjelizačný nádych, zameranie na misiu, väčšie otvorenie sa voči spoločnosti. Tým, že sa jasne drží Druhého vatikánskeho koncilu a pokračuje v jeho napĺňaní, ide v línii pápežov pred ním. Otvorene sa k nim hlási.
Jeho pontifikát je iný nielen pre jeho osobnosť, ale aj pre iné časy. Myslím si, že pápež František v takomto svete systematicky učí Cirkev rozlišovať medzi dôležitými a menej dôležitými vecami. Na prvé miesto vždy kladie vieru, osobný vzťah k Ježišovi Kristovi a prax sviatostí, ale ctí si aj ľudový rozmer viery. Venuje sa tiež planetárnym problémom ako mier, medzináboženské vzťahy, ekológia, lebo v tom je dobro človeka a starostlivosť o chudobných. Ako Argentínčan má celkom nový štýl a šťavnatosť vyjadrovania. Nebojí sa riešenia ošemetných problémov, ako zneužívanie či klerikalizmus. Dôveruje Duchu Svätému, že vedie Cirkev aj jeho osobne v situáciách rozlišovania, akou je napríklad súčasný synodálny proces.
Rovnako ako vy je aj on jezuitom. Áno, je človekom duchovných cvičení, to znamená, že dáva dôraz na dôverný kontakt s Bohom v modlitbe, na rozlišovanie a voľbu. Hľadať Boha vo všetkých veciach a vnímavo rozlišovať výzvy čias a tiež byť si vedomý potreby vnútornej ostražitosti. To je tzv. rozlišovanie duchov, rozpoznávanie, či naše vnútorné hnutia sú od Boha, alebo sú od Zlého, ktorý nás pokúša a nesmieme sa ním dať oklamať. Pápež František hľadá náročné výzvy, to je tzv. „magis“. A dáva aj nám, jezuitom, príklad toho „cirkevného cítenia“, ktoré sv.
Pápež František v Šaštíne, september 2021. Zvolil si však meno, ktoré nepatrí k pokladom jezuitských svätcov, chodil do saleziánskej školy. Svätý Otec je voči médiám veľmi otvorený, vy sám ste pracovali pre Vatikánsky rozhlas. Toto je niečo mimoriadne a typické pre pontifikát pápeža Františka. Najvýraznejšie komunikuje s novinármi z civilných médií, nechá si od nich položiť takmer akúkoľvek otázku. Pápež František však potichu oceňuje aj vnútrocirkevné médiá.
Bol som pri tom, ako pri návšteve Dikastéria pre komunikáciu dal prednosť osobným stiskom rúk a namiesto akademickej debaty nás upozornil na to, aby sme pracovali profesionálne a nevytvárali žiadnu mediálnu bublinu. Spolieha sa na cirkevné médiá, ako je Vatikánsky rozhlas, lebo tie systematicky prinášajú to, čo denne robí a učí - nie len „hrozienka z koláča“ - a podávajú to v kontexte jeho pontifikátu. Pápež urobil niekoľko netradičných krokov v rámci kúrie, a to aj v rámci tlačovej kancelárie. Zmenil spôsob komunikácie, úloha hovorcu sa stala vedľajšou. Hovorí priamo s médiami bez sprostredkovateľa. Tomu prispôsobil aj niektoré funkcie Tlačového strediska Svätej stolice, ktorého riaditeľ bol predtým najlepšie informovaným človekom a v kontakte s médiami dával vysvetlenia a týždenné komentáre o dianí vo Vatikáne.
Zverovanie zodpovednosti laikom v komunikačnej oblasti Vatikánu považujem za správny krok, nakoniec, vždy tam pracovalo 90 percent laikov, len teraz sú aj na vedúcich postoch. Rázne sa postavil aj k rekonštrukcii a personálnym zmenám v mnohých úradoch kúrie, ako aj v prípadoch hnutí a komunít patriacich pod správu pápeža. Jeho reforma Rímskej kúrie cieli celkovo na evanjelizáciu a v ekonomickej oblasti na zefektívnenie štruktúr a transparentnosť. V prvom rade však ide o služobný cieľ Rímskej kúrie. Od toho, kto je v službe pápeža a univerzálnej Cirkvi, sa vyžaduje vnútorná horlivosť pre evanjelizáciu. Je to ako v reholi, kde aj brat kuchár pomáha misionárskemu cieľu komunity.
Dôvodmi reformy bolo aj aplikovanie II. vatikánskeho koncilu o úlohe laikov. Niektoré zmeny boli na prevenciu skostnatenosti, niektoré koncepčné zmeny si vyžiadal aj spoločensko-technický vývoj, napríklad v oblasti komunikácie. Reštrukturalizácia naďalej prebieha a viacero vecí je v experimentálnom štádiu. Niektoré zmeny prebiehajú vo viacerých fázach s postupným korigovaním urobených krokov a rozhodnutí. Svätý Otec kladie veľmi vysoko latku aj pre hierarchiu, či už biskupov, kardinálov, ale aj bežných kňazov. Jeho dôraz na modlitbu a osobnú svätosť kňaza.
Kňaz má byť medzi ľuďmi a pre ľudí, chápať ich a vedieť sa priblížiť ku každému. Pápež František je na jednej strane ku kňazom kritický, ale tým len potvrdzuje, aký veľký význam pripisuje úlohe kňaza v Katolíckej cirkvi. Klerikálne myslenie a tendencie si treba v Cirkvi ostražito uvedomovať a postupne sa ich zbavovať. Za silný podnet pápeža Františka pre kňazov považujem jeho príklad kazateľskej služby pri ranných svätých omšiach, prispôsobenie sa potrebám ľudí v čase pandémie. Osobne si veľmi cením jeho duchovné obnovy pre kňazov Rímskej diecézy.
František je pre mnohých znamením ľudskosti a hlbokého poznania bežného života ľudí, ich trápení aj snov. Zaiste z ľudového prostredia mestskej štvrte v Buenos Aires, kde vyrástol, potom z odborného prostredia chemickej priemyslovky, čo bol jeho prvý životný sen ešte pred kňazstvom. Mal blízke vzťahy s ľuďmi z rozličných cirkevných aj civilných prostredí, a to aj neskôr v politicky veľmi náročných a krutých časoch diktatúry v Argentíne, keď bol provinciálom rehole. Ako mladý jezuita vyučoval literatúru na strednej škole, z čoho podľa mňa veľmi čerpá i dnes, keď neraz cituje silné myšlienky zo svetovej alebo argentínskej literatúry. V kontakte s mládežou z neho cítiť to „pôrodnícke umenie“ pedagóga, tzv.
V Argentíne ho volali „biskup slumov“, sociálny rozmer a cítenie s vylúčenými mu ostali. Pápeža Františka by som nazval „pápežom napĺňania Druhého vatikánskeho koncilu“ a tiež „mužom parrézie“, čiže evanjeliovej odvahy. Pápež František pri svätej omši v Šaštíne, september 2021. Na svoj vek je veľmi aktívny a dokonca má až prorockú víziu, kam Cirkev smerovať, čo je teraz pre ňu výzvou. Vo všeobecnosti je vnímateľná jeho istota, že Cirkev je pod vedením Ducha Svätého a že „Pán sa postará“.
Procesy rastu sú dôležitejšie než štruktúry a Cirkev napreduje ako celok, Boží ľud pod vedením biskupov. Že netreba veci zametať pod koberec, ale naopak treba sa odvážne podujať na procesy liečenia rozličných neduhov v Cirkvi. Explicitné je jeho potvrdenie cesty Druhého vatikánskeho koncilu, čoho prejavom je aj synoda o synodalite. Toto sa v súčasnom pontifikáte konkrétnejšie premieta do chápania úlohy Cirkvi voči celému ľudstvu. Na prvom mieste cez ohlasovanie Ježiša Krista a hodnôt evanjelia (Evangelii gaudium, Rok milosrdenstva), tiež v biblickej vízii celostnej ekológie v duchu sv. Františka z Assisi (Laudato si´), ako aj vo vízii univerzálneho bratstva (Fratelli tutti), čo je evanjeliová odpoveď na hypotézu neodvratnej polarizácie a konfliktu civilizácií.
V tomto duchu ide medzináboženský dialóg s moslimami, ba dokonca ochota byť katalyzátorom dialógu medzi samotnými moslimami. Pápež František v duchu Druhého vatikánskeho koncilu nadviazal na ekumenizmus a vzťahy so židovstvom a snaží sa vytvárať vzťahy napríklad s Ruskou pravoslávnou cirkvou alebo aj s turíčnymi protestantmi, tzv. Pápež František je kreatívny komunikátor. Je majster priamej osobnej komunikácie, ale tiež cez médiá. Účinne rozvinul diverzifikovaný prístup k rozličným typom publika, čiže okrem oficiálnych magisteriálnych dokumentov komunikuje aj cez iné žánre, najmä knižné a televízne rozhovory, kreatívne videá, krátke tvíty a podobne.
S niečím takým už pred ním začal Ján Pavol II., ktorý napríklad naspieval cédečko Pater noster alebo napísal knihu osobných reflexií Dar a tajomstvo. Benedikt XVI. Týmito rozhovormi a inými žánrami (napríklad aj osobnými listami a telefonátmi) pápež František mnohonásobne rozširuje okruh potenciálnych adresátov, pretože už nejde o texty s nutne uhladeným a oficiálnym tónom, ale môže tak veci podať ešte údernejšie, v plnej jednoduchosti, ba až hovorovo.
Programovým a najdôležitejším textom pápeža Františka je exhortácia Evangelii gaudium. Za jeho najkľúčovejšiu knihu rozhovorov a akýsi jeho „duchovný testament“ považujem Meno Boha je Milosrdenstvo. Potom má ďalšie a ďalšie silné apoštolské listy a iné texty, ktoré by som teraz nechcel systematizovať, aby to nebolo priveľa. Je ich naozaj kvantum a myslím si, že najlepšie je prečítať si pápežské texty vtedy, keď vyjdú a tak ako reagujú na kontext, v ktorom Cirkev žije. Pápež František na stretnutí s mladými v Košiciach, september 2021.
Cykly katechéz zo stredajších audiencií boli pre mňa pri ich prekladaní a rozhlasovom podaní veľkou radosťou, lebo je to živá reč, často so vsuvkami vnútorného dialógu alebo s prvkami humoru, inotaje, rečníckymi zveličeniami, ktoré treba správne dešifrovať a podať poslucháčovi. Oproti svojim predchodcom, ktorí hovorili vo viacerých svetových jazykoch, pápež František plynule komunikuje len po taliansky (často s jeho vlastnými novotvarmi) a po španielsky. Oba tieto jazyky mu umožňujú spontánnosť, môže robiť vsuvky a interagovať s publikom. Osobitnou výzvou pre neho sú podujatia, pri ktorých musí komunikovať cez tlmočníka a nemôže nadviazať až taký bezprostredný kontakt a robiť vsuvky, lebo reakcia poslucháčov príde až po preklade.
Keď pápež František pri nejakej audiencii odovzdá prítomným papier s vynikajúco pripraveným príhovorom a prihovorí sa im spontánne, celkový efekt je zväčša ešte silnejší. Aj novinári majú radšej živú, emotívnu reč. Pre prekladateľa je to neustále cvičenie sa v kreativite, nútilo ma to pracovať nielen so španielčinou a taliančinou, ale aj pohrať sa so slovenčinou, rozširovať si vyjadrovacie schopnosti v rodnom jazyku. A zistil som, že Hviezdoslav mal pravdu. Až neuveriteľné je, ako Svätý Otec využíva všetky možné príležitosti stretnúť sa naživo s ľuďmi, vyslovene v tom má záľubu. Jeho príhovory rôznym skupinám sú veľmi početné, denne ich je niekoľko.
Niekedy sú aj podobné, ale inak pokrývajú celú škálu tém a ľudských situácií. Často to využije aj na vyjadrenie sa k aktuálnym otázkam alebo urobí katechézu na tému, pre ktorú je práve tam vhodná situácia. Tejto dennej katechéze pápeža sa vo veľkej miere venuje Vatikánsky rozhlas a portál Vatican News. Osobitnou kategóriou pre novinárov sú súkromné telefonáty Svätého Otca jednotlivcom, čo je fenomén typický a unikátny pre pápeža Františka. Na rozdiel od príhovorov, pri ktorých je k dispozícii kompletný prepis toho, čo odznelo, pri telefonátoch sa novinár zväčša dostane len k útržkom prerozprávaným dotyčnou osobou, s ktorou pápež telefonoval.
Na Petrovom stolci je už desať rokov, no sám povedal, že jeho pontifikát má byť krátky. To, že začne hneď od začiatku s tým najdôležitejším, a ak Pán Boh dá, bude to ďalej rozmieňať na drobné. Myslím si, že to aj robí. Evangelii gaudium je program pre apoštolát a pre rozlišovanie v Cirkvi. Súčasný synodálny proces je postupné zapojenie miestnych cirkví do tohto rozlišovania. Pápež si vôbec nepotrpí na honor, formality a nejaké povýšenectvo. Vo Vatikáne je mnoho ľudí, ktorí mali štýl pápeža Františka už aj pred jeho zvolením. Nehovorím, že všetci, ale je tam mnoho obetavých, skromných a priamych ľudí.
Osobne si nemyslím, že by sme mali podľa pápeža Františka niečo kopírovať z jeho osobného štýlu spontánnosti alebo bezprostrednosti. Každý má byť sám sebou. Jednoduchosť, chudoba a blízkosť k ľuďom má byť vlastná Cirkvi vždy a má rozličné prejavy. Nezávisí to len od typu auta, aj keď by to teraz možno vyhovovalo výrobcom ľudových modelov. Faktom však je aj to, že Svätý Otec čelí pre svoje postoje a publikované názory obrovskej kritike aj zvnútra Cirkvi, mnohí ho považujú za heretika a kacíra.
Myslím si, že v dnešných časoch sa stretávame so smutným javom, že aj u niektorých ľudí hlásiacich sa k Cirkvi sa vytratilo chápanie, kto je pápež. Je to Kristov zástupca na zemi a nástupca sv. Petra, je viditeľným znakom jednoty Cirkvi. Úcta k pápežovi ako Božiemu služobníkovi nesmie padnúť za obeť politizácii, na akú sme zvyknutí v médiách a vo verejnej debate. S niektorými vyjadreniami pápeža niekto môže síce polemizovať, napríklad ak sa týkajú politiky, no treba si klásť otázku, čo pápež vlastne v skutočnosti povedal a prehĺbiť si poznanie. Existujú skupiny, ktoré na pápeža Františka systematicky útočia a majú isté motivácie a isté pozadie.
Tieto fenomény sú zmapované napríklad v knihe od Nella Scava (vyšla aj v slovenčine), v taliančine napr. od Francesca Antonia Granu. V médiách niekedy ide aj o apriórne vytváranie polarizácie na zvýšenie záujmu čitateľov. Netreba tomu sadnúť na lep. Nesprávnosť takéhoto prístupu poznať po ovocí. Vzťah veriaceho človeka k pápežovi nie je vecou názoru, že ak je mi osobne sympatický, tak ho akceptujem, a ak mi v niečom nie je sympatický alebo nehovorí to, čo sa mi páči, tak ho ignorujem. To by bol veľký omyl a presvitala by z toho pýcha, neláska a nepochopenie Cirkvi ako Božej skutočnosti. Tento pápež sa rád priznáva, že miluje filmy, hudbu, futbal, tango a v detstve bol riadny malý živel. Temperament, vtip a radosť nezaprie ani teraz.
Pre mňa je pápež František na prvom mieste vzorom ignaciánskeho rozlišovania, jezuitom a misionárom na Petrovom stolci. Filmy, hudba a futbal, ktoré má rád, sú potvrdením, že Boha treba hľadať vo všetkých veciach a že život kresťana je povolaním k naplneniu, radosti a tvorivosti.
Svätý Otec sa opäť stretol s veriacimi na tradičnej stredajšej generálnej audiencii. Pokračoval v cykle katechéz o Božom milosrdenstve vo svetle textov Nového zákona. Tentoraz sa zameral na udalosť uzdravenia slepca pri Jerichu z Lukášovho evanjelia. Poukázal na milosrdné konanie Boha, ktorý berie vydedeného človeka z okraja, začleňuje ho do spoločnosti a robí z neho učeníka. Pápež zdôraznil, že nejde len o uzdravenie slepca, ale aj o uzdravenie ostatných, ktorým Ježiš dal takto porozumieť že aj oni sami sú povolaní byť milosrdnými podľa vzoru Boha a oslavovať jeho milosrdenstvo. A toto sa podľa slov Svätého Otca týka každého kresťana.
Pápež František: Príbeh muža, ktorý zmenil cirkev - Jeho odkaz pre ľudstvo
Katechézu Svätého Otca uviedol úryvok z Lukášovho evanjelia: «Keď sa približoval k Jerichu, sedel pri ceste akýsi slepec a žobral. ... Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.“ Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ ... Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On odpovedal: „Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila“» (Lk 18,35.37-38.40-42).
Katechéza Svätého Otca: Milosrdenstvo je svetlo
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Ako sa istý deň Ježiš približoval do mesta Jericho, vykonal zázrak prinavrátenia zraku slepcovi, ktorý žobral pozdĺž cesty (porov. Lk 18,35-43). Dnes chceme pochopiť zmysel tohto znaku, lebo sa priamo dotýka aj nás. Evanjelista Lukáš hovorí, že ten slepý sedel pri ceste a žobral (porov. v. 35). Slepý v tých časoch - ale taktiež až donedávna - nemohol inak než žiť z almužny. Osoba tohto slepca predstavuje mnohých ľudí, ktorí sa aj dnes nachádzajú na okraji spoločnosti z dôvodu fyzickej alebo inej nevýhody. Je oddelený od zástupu, sedí tam, zatiaľ čo ľudia kráčajú pohrúžení do svojich myšlienok a množstva vecí. A cesta, ktorá môže byť miestom stretnutia, je naopak pre neho miestom osamelosti. Koľký dav prechádza okolo... a on je sám.
Obraz vydedenca (marginalizovaného) je smutný, predovšetkým na pozadí mesta Jericho, úžasnej a prosperujúcej oázy v púšti. Vieme, že práve k Jerichu dorazil izraelský ľud na konci dlhého exodu z Egypta: to mesto predstavuje vstupnú bránu do Zasľúbenej zeme. Pamätajme na slová, ktoré Mojžiš vyslovil v tejto súvislosti. Hovorí:«Ak sa niekto z tvojich bratov stane chudobným v nejakom bydlisku tvojej krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, nezatvrdíš si srdce a nezatvoríš ruku, lež otvoríš ju ... chudobnému bratovi. ... Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine» (Dt 15,7.11).
Do očí bije kontrast medzi týmto odporúčaním Božieho zákona a situáciou opísanou v evanjeliu: zatiaľ čo slepý kričí - a tento človek mal dobrý hlas, nie tak? -, zatiaľ čo slepec volá vzývajúc Ježiša, ľudia ho okrikujú, aby mlčal, akoby nemal právo hovoriť. Nemajú s ním súcit, naopak, jeho výkriky im vadia. Koľkokrát my, keď vidíme mnoho ľudí na ceste - ľudí núdznych, chorých, ktorí nemajú čo jesť - pociťujeme mrzutosť. Koľkokrát my, keď sa nachádzame tvárou v tvár mnohým utečencom, sa cítime byť otrávení. Je to pokušenie: my všetci ho máme, je tak? Všetci, aj ja, my všetci.
Pre toto nás Božie slovo učí: Ľahostajnosť a nevraživosť robia človeka slepým a hluchým, bránia mu uvidieť bratov a nedovoľujú mu v nich rozpoznať Pána. Ľahostajnosť a nevraživosť. A keď sa táto ľahostajnosť a nevraživosť stanú agresiou a aj urážkou - „veď ich len vyžeňte preč, týchto ľudí!“, „dajte ich niekam inam!“ - takouto agresiou; je to práve to, čo robili ľudia, keď slepca okrikovali: „choď preč, mlč, nekrič“!
Všimnime si jednu zaujímavosť. Evanjelista hovorí, že niekto z davu slepcovi vysvetlil príčinu, ktorá pritiahla všetkých tých ľudí hovoriac: «Ježiš Nazaretský ide tadiaľto» (v. 37). Ježišov prechod je označený tým istým slovesom, s akým sa v Knihe Exodus hovorí o prechode anjela ničiteľa, ktorý zachráni Izraelitov v Egyptskej zemi (porov. Ex 12,23). Je to „prechod“ paschy, začiatok oslobodenia: keď prechádza Ježiš, vždy je tam oslobodenie, vždy je tam spása!
Slepcovi teda akoby bola ohlásená jeho pascha. Bez toho, aby sa nechal zastrašiť, slepec na Ježiša viackrát volá, uznávajúc ho za Dávidovho syna, očakávaného mesiáša, ktorý mal podľa proroka Izaiáša otvoriť oči slepým (porov. Iz 35,5). Na rozdiel od davu, tento slepec vidí očami viery. Vďaka nej má jeho prosba silný účinok. Veď keď ho začul, «Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu» (v. 40). Takto Ježiš berie slepca preč z okraja cesty a kladie ho do centra pozornosti svojich učeníkov a davu. Pomyslime aj my na to, keď sme boli v nepekných situáciách, aj v situáciách hriechu, ako nás práve Ježiš vzal za ruku a vzal nás preč z okraja na cestu spásy.
Takto sa uskutočňuje dvojitý prechod. Prvý: ľudia slepcovi ohlásili dobrú zvesť, avšak nechceli s ním mať nič dočinenia; teraz Ježiš všetkých zaväzuje, aby si uvedomili, že dobrá zvesť v sebe zahŕňa to, že do centra našej vlastnej cesty kladieme toho, kto z nej bol vylúčený. Druhý prechod: slepec nevidel, ale jeho viera mu otvára cestu spásy a on sa ocitá uprostred tých, čo vyšli na cestu, aby uvideli Ježiša.
Bratia a sestry, Pánov prechod je stretnutím milosrdenstva, ktoré všetkých navôkol neho spája, aby im dovolilo rozpoznať, kto potrebuje pomoc a útechu. Aj naším životom prechádza Ježiš; a keď Ježiš prechádza, povšimnem si to, je to pozvanie, aby som sa k nemu priblížil, aby som bol lepší, aby som bol lepším kresťanom, aby som Ježiša nasledoval.
Ježiš sa obracia na slepca a pýta sa ho: «Čo chceš, aby som ti urobil?» (v. 41). Tieto Ježišove slová sú úchvatné: Boží Syn teraz stojí pred slepcom ako pokorný sluha. On, Ježiš, Boh, hovorí: „Čo chceš, aby som ti urobil? Ako chceš, aby som ti slúžil?“ Boh zo seba robí sluhu človeka-hriešnika. A slepec odpovedá Ježišovi tak, že ho už nenazýva „Dávidovým synom“, ale „Pánom“ - titulom, ktorý Cirkev už od počiatku aplikuje na Vzkrieseného Ježiša.
Slepec prosí, aby mohol opäť vidieť a jeho túžba je vypočutá: «Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila» (v. 42). Preukázal svoju vieru tým, že vzýval Ježiša a že ho chcel rozhodne stretnúť a toto mu darovalo spásu. Vďaka viere teraz môže vidieť a predovšetkým sa cíti byť Ježišom milovaný. Preto sa rozprávanie končí poukázaním na to, že slepec «šiel za ním a velebil Boha» (v. 43): stáva sa učeníkom.
Zo žobráka k učeníkovi - aj toto je naša cesta: my všetci sme žobrákmi, my všetci. Vždy potrebujeme spásu. A my všetci, každý deň musíme urobiť tento krok: od žobrákov k učeníkom. A tak sa slepec vydáva na cestu za Pánom a vstupuje do jeho spoločenstva ako jeho súčasť. Ten, ktorého chceli umlčať, teraz veľkým hlasom svedčí o svojom stretnutí s Ježišom z Nazareta a «všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu» (v. 43).
Dochádza aj k druhému zázraku: to, čo sa stalo slepcovi spôsobuje to, že aj ľudia konečne vidia. Rovnaké svetlo osvecuje všetkých zjednocujúc ich v modlitbe chvály. Tak Ježiš vylieva svoje milosrdenstvo na všetkých tých, ktorých stretáva: volá ich, dáva im, aby prišli k nemu, zhromažďuje ich, uzdravuje a osvecuje, vytvárajúc nový ľud, ktorý slávi zázraky jeho milosrdnej lásky.
Nechajme sa však aj my Ježišom povolať, nechajme sa Ježišom uzdraviť, nechajme si Ježišom odpustiť. A poďme za Ježišom chváliac Boha. Nech sa tak stane!
Benedikt XVI. a jeho prínos
Ratzinger, je emeritný pápež. Bol 265. pápežom v poradí v dejinách Katolíckej cirkvi. Jeho voľba bola nezvyčajne rýchla a presvedčivá. Pápežský úrad zastával necelých osem rokov: od 19. apríla 2005 do 28. februára 2013. voľbe svojho mena sa nechal inšpirovať svätým Benediktom, mníchom žijúcim v 6. storočí. Pavlom II. a do jeho smrti zastával úrad prefekta Kongregácie pre náuku viery.Narodil sa 16. apríla 1927 v Nemecku v dedinke Marktl am Inn. Za kňaza bolvysvätený v roku 1951. menoval za kardinála. Šesť rokov viedol Pápežskú komisiu pre zostavenie Katechizmu Katolíckej cirkvi. Počas svojho pontifikátu vydal tri encykliky: Deus caritas est (Boh je Láska, 2005), Spe salvi (Spasení v nádeji, 2007) a Caritas in veritate (Láska v pravde, 2009). Je autorom diela Ježiš Nazaretský, ktoré vyšlo v troch častiach. O pontifikáte Benedikta XVI. vyšla kniha s názvom Benediktov čas, ktorá zachytáva jeho pôsobenie na Petrovom stolci.