Čo kňaz nemôže robiť: Pohľad na úlohu a poslanie kňaza

V prvom rade je kňaz človek, ktorého si vyvolil Boh, aby osobitným spôsobom zjavoval jeho prítomnosť vo svete. Čiže nie človek si vyberá kňazstvo ako formu „povolania“, ale Boh si vyberá, koho pošle. Jeho úlohou je približovať ľuďom (teda nielen veriacim) lásku Boha a jeho svätosť a svojím životom motivovať iných stať sa tiež svätými.

Pohľad na kňazov je v dnešnej dobe obzvlášť skreslený, jednostranný a zväčša len negatívny. Čo tak skúsiť sa pozrieť na to, kým kňaz je a aká je jeho úloha, z Božieho pohľadu? Prepožičať si pri pohľade na kňazov Božie okuliare.

Sviatosť kňazstva a posvätný stav

Sviatosť kňazstva nájdeme v novom katechizme pod názvom sviatosť posvätného stavu. Ježiš Kristus ustanovil posvätný stav „ordo“. Ten sa vzťahuje na biskupov a kňazov. Znamená, že tí, ktorí sviatostnú vysviacku prijmú, pokračujú v práci apoštolov. Diakon je svätený len na službu.

Vysviackou kňaz získava osobitnú milosť a úlohu prinášať Boha do sveta prostredníctvom slávenia Eucharistie a vysluhovania sviatosti zmierenia. Toto sú úlohy, ktoré sú zverené len kňazovi a nemôže ich robiť žiadny laik ani nižšie svätená osoba. Jeho úlohou je byť pastierom zvereného stáda (farnosti) a starať sa oň s nasadením všetkých síl a schopností.

Celibát ako dar

O živote bez manželstva pre nebeské kráľovstvo, čo služba kňazstva predstavuje, hovorí už Matúšovo evanjelium (Mt 19, 12). Celibát, teda život rímskokatolíckych kňazov bez manželstva, je praktické pastoračné rozhodnutie cirkevného vedenia, nie je odvodené z noriem viery alebo dogmy. Manželstvo je určite úžasnou ustanovizňou, ktorá je daná Bohom a prináša mnoho požehnania. Ale tiež je pravda, že si vyžaduje od muža v pravdivom žití tohto statusu plnosť lásky a starostlivosti pre jeho manželku a rodinu. Preto je celibát darom kňaza pre tých, ktorým slúži a chce im slúžiť s nerozdeleným srdcom, a aj osobitným darom pre Boha.

Mnohí z tých, ktorí polemizujú o celibáte, by možno mali vedieť, že z matematického hľadiska to nie je až taká trauma: ženatý muž sa tým, že si vyberie manželku, zrieka deväťstodeväťdesiatich deviatich iných žien.

Dnes sa neraz diskutuje len o tom, že celibát je zlý, treba ho zrušiť a je príčinou úpadkov kňazov. No čo tak skúsiť sa naň pozerať nie ako na bremeno, ale ako na dar?

Kňaz ako človek s chybami

Kňaz vysviackou získava milosti na vykonávanie služby pastiera vo farnosti, ale svätením sa z neho automaticky nestáva dokonalý človek či svätec. Rovnako musí stále a každý deň, tak ako aj my všetci, zápasiť so svojimi ľudskými slabosťami, ba aj s pýchou a inými hriechmi. Tieto chyby sú o to náročnejšie, citlivejšie a často viac zraňujúce, lebo ide o niekoho, kto je postavený na oči ako vzor a dosah jeho správania je oveľa vyšší ako dosah správania bežného človeka.

Určite nešíriť informácie o takzvaných kňazských chybách, ktorých sme neboli sami svedkami. Ľudia nemajú kňazov veľmi v láske - a ak si môžu rypnúť, urobia to. Hovoriť o tejto situácii hocikomu nie je dobré ani vhodné - a ak už o tom treba hovoriť v závislosti od výsledku komunikácie s kňazom, tak s tým, pod ktorého kňaz spadá alebo kam spadá problém (ak je veľký a vážny), podľa druhu riešenia. Pokiaľ však ide o bežné ľudské chyby, okrem rozhovoru je potrebné použiť aj milosrdenstvo… a ponúknuť kňazovi pomoc, v každom prípade sa za neho intenzívne modliť.

Kňaz padá a chybí vtedy, ak nie je krytý a živený modlitbou a Eucharistiou.

Hovorí sa, že kňazi sú ako lietadlo. Počujeme o nich, len keď padajú. Skúsme sa za nich modliť neustále - aj keď (obrazne povedané) ako tie lietadlá lietajú vo vzduchu a darí sa im, aj keď padajú a majú ťažké časy.

Ako sa stať kňazom

Často počúvame výzvy, aby sme sa modlili za kňazské povolania. Muž musí mať na to určité predpoklady a kňazská služba ho musí niečím upútať. Ťažko ho môže pritiahnuť niečo, čo nepozná. Teda muž musí kňazstvo najprv poznať a musí ho táto služba lákať. Napríklad miništruje alebo číta v kostole Sväté písmo. Väčšina chlapcov prichádzala k povolaniu cez službu pri oltári. Dnes pribúda tých, ktorí celé roky na kňazstvo ani nepomysleli, ale v nejakom momente svojho života zažili obrátenie a potom ich myšlienka na kňazstvo začala priťahovať.

Aj keď každé kňazské povolanie je jedinečné a individuálne, možno ho rozpoznať aj na základe nejakých spoločných všeobecných indícií? Na základe toho, že sa mužovi niečo na kňazskej službe páči, sa musí rozhodnúť, že ju aj chce vykonávať. Nie však v zmysle zamestnania, ale poslania. Ako niečo, čomu sa chce zasvätiť. Ďalšou indíciou je, že muž si relatívne rýchlo osvojí životný štýl, ktorý s kňazskou službou súvisí. Napríklad mu nerobí zásadný problém režim v seminári.

Šesť rokov v kňazskom seminári sa podobá tomu, čo následne už ako kňaz zažije v reálnom živote. Tam získava pozitívne návyky a hlbší vzťah k niektorým veciam. Ak si muž myslí, že má povolanie do kňazského stavu, mal by sa zdôveriť kňazovi. Najlepšie, ak má svojho stáleho spovedníka, ktorý ho dobre pozná a môže tak konfrontovať jeho spôsob myslenia a života, či je alebo nie je vhodný. V týchto prípadoch sa to väčšinou rieši tak, že formácia kandidáta sa preruší a muž odchádza na rok, maximálne dva roky mimo seminára, aby si ujasnil svoje povolanie. To platí v prípade, ak nejaký jeho defekt súvisí najmä s ľudskou nezrelosťou.

Povolanie a poslanie je to isté. Ide o vnútorný postoj, vnútorné presvedčenie. Keď objaví svoje poslanie, tak je o tom vnútorne presvedčený, že to robiť má bez ohľadu na ťažkosti alebo koľko bude zarábať. Ideálne je, keď je zamestnanie aj poslaním. Vysvätený môže byť pokrstený muž. Kódex kánonického práva stanovuje vek 25 rokov. V ojedinelých prípadoch môže miestny biskup udeliť dišpenz od tejto podmienky, ale len do jedného roka, teda 24-ročnému kandidátovi. Horný limit veku nie je určený. Dôležité je, aby mal človek dispozíciu danú službu vykonávať, a to fyzicky, intelektuálne aj mravne. Môže to byť aj vo vyššom veku. Má šancu, ale tam už je oveľa väčšia obozretnosť. Človek v tomto veku má za sebou nejakú minulosť. Môže mať nejaké vzťahy, svoju rodinu. Toto všetko treba vyhodnotiť, ale aj u takéhoto muža je možná kňazská vysviacka.

Jedna vec je subjektívny pocit, že človek si myslí, že má povolanie. Pri vysviacke sa biskup rektora seminára alebo inej zodpovednej osoby pýta, či si myslí, že kandidát na kňazstvo je súci na svätenie. Počas šiestich rokov v seminári sa každý muž prejaví natoľko, že už ho poznajú dosť dobre. Počas tohto obdobia je v procese evaluácie. Teda kandidát na kňazstvo nie je neznámym človekom. Rektor seminára každého pozná osobne a má pomerne veľa informácií z rôznych zdrojov. Pozná jeho pozitíva aj negatíva. Ak má kandidát v danom čase na to všetky predpoklady, tak mu sviatosť kňazstva bude udelená, ale nemožno to tvrdiť vzhľadom na jeho budúcnosť. Nikdy nemožno mať presvedčenie, že niekto kandidáta kňazstva pozná natoľko, aby mohol tvrdiť s absolútnou istotou, že jeho kňazský život bude vždy svätý alebo dokonalý. Človek sa stále vyvíja.

Premena kňaza vysviackou

Sviatosť je duchovnou záležitosťou, nedá sa empiricky dokázať. Z ľudského hľadiska je to ten istý človek. Avšak bola mu zverená posvätná moc. Duchovne ide bezpochyby o novú identitu. Pojem „posvätná moc“ budí bázeň. Posvätnú moc dostáva muž pri kňazskej vysviacke nato, aby konal v mene Krista. Napríklad pri svätej omši má moc sláviť svätú omšu, ale kňaz nie je tým, ktorý vykonáva tú obetu, ktorý by menil chlieb na telo. Alebo pri krste je tým, ktorý leje vodu na hlavu, ale kňaz nemá moc zmyť dedičný hriech. To robí Kristus. Vysluhovanie Eucharistie a ostatných sviatostí sú hlavným dôvodom kňazstva. Ale netrúfam si povedať, či individuálna modlitba kňaza má väčšiu moc alebo že bude skôr vypočutá než individuálna modlitba laika. Nie je to len otázka duchovnej moci.

Keď sviatosť kňazstva vtláča do duše vysväteného muža nezmazateľný znak, znamená to, že kňazom zostáva naveky. Ak by z kňazstva odišiel, môže byť dišpenzovaný, teda oslobodený len od povinností, ktoré vyplývajú z kňazskej vysviacky. V praxi sa to prejavuje aj tak, že aj kňaz, ktorý bol suspendovaný alebo laicizovaný, v nebezpečenstve smrti môže platne vysluhovať sviatosti. Kňazstvo je udelené naveky. To je podobne ako s krstom.

Úloha a poslanie kňaza

Kňaz by sa na prvom mieste mal usilovať čím viac sa pripodobniť Kristovi a žiť Kristovo kňazstvo. Pri slávení svätej omše a vysluhovaní sviatostí má vykonávať duchovnú moc, ktorá mu bola zverená. „Posvätnú moc dostáva kňaz nato, aby konal v mene Krista. Ale on sám nie je Kristom. Kňaz by mal byť ľudský. Už svätý Tomáš Akvinský povedal, že milosť zdokonaľuje prirodzenosť. Teda muž musí byť najprv dobrým človekom, aby mohol byť dobrým kňazom.

Kňaz svojou duchovnou mocou z poverenia Krista vykonáva špecifickú úlohu v cirkvi. Mnohí sa mylne domnievajú, že cirkev je užitočná tým, že má školy, sociálne zariadenia, charitu... Ale to nie je špecifická úloha cirkvi. Z praxe vieme, že mnohí kňazi hravo zvládajú aj rôzne sociálne či organizačné aktivity. Kňaz nemusí byť dobrý manažér, hoci vo väčšine prípadov stojí na čele nejakej komunity. Je veľkou výhodou, ak manažérske schopnosti má. Samozrejme, že k tomu potrebuje potrebné vedomosti. Farnosť má mnoho tvárí, mnoho oblastí, ktoré si vyžadujú profesionálny prístup. Tiež sa musí radiť s viacerými odborníkmi a naučiť sa, ako to má robiť. Väčšinou sa v každej farnosti nájde dobrý ekonóm alebo stavbár.

Všeobecné kňazstvo vyplýva zo sviatosti krstu. Každý pokrstený ho prijal, teda má účasť na službe kňaza, proroka a kráľa. To znamená, že každý pokrstený sa má modliť, prinášať obety, posväcovať svoju prácu a priestor. Každý môže zvolávať požehnanie na nejakú inú osobu, priestor, vec. Preto rodičia značia svoje deti krížom na čelo. Prorocký úrad Krista všetkých pokrstených povoláva ohlasovať evanjelium. Služobné kňazstvo dáva mužovi duchovnú moc. Povoláva a oprávňuje ho k špecifickým úlohám. Kto prijal kňazskú vysviacku, už nebude vykonávať služobné kňazstvo len v tomto všeobecnom zmysle slova, teda posväcovaním seba cez obyčajnú modlitbu.

Čo sa týka vyučovania, najvyšším učiteľom viery je biskup. Váha toho, čo on učí v otázkach viery a mravov, je iná, ako keď to povie kňaz. Služobné kňazstvo sa v Katolíckej cirkvi vzťahuje len na mužov, ale všeobecné kňazstvo sa vzťahuje na všetkých pokrstených laikov, teda aj na ženy. Tie však v Katolíckej cirkvi kňazskú vysviacku, ktorá prislúcha služobnému kňazstvu, prijať nemôžu. Argumentácia, ktorá sa používa už celé stáročia, len sa opakuje a pripomína, vychádza z jedného faktu - cirkev nemá kompetenciu zmeniť to, komu bude zverené služobné kňazstvo. Keby sme túto záležitosť hodnotili čisto doktrinálne, tak toto vyjadrenie učiteľského úradu sa chápe ako definitívne a nemeniteľné. Vnútrocirkevne sa táto vec chápe ako jasná a uzavretá.

Nedostatok povolaní a celibát

Vzhľadom na všeobecný nedostatok povolaní sa v médiách často diskutuje aj o ďalšom navrhnutom kompromise - zrušenie kňazského celibátu, ktoré by umožnilo katolíckym kňazom vstúpiť do manželstva. Keď bude málo kňazov, vždy bude otázka, čo ďalej. Už dnes platí, že niektoré služby môžu vykonávať aj tí, ktorí nie sú vysvätení. V núdzi môže krstiť ktokoľvek alebo bohoslužbu slova môže urobiť ktokoľvek aj v kostole, sväté prijímanie tiež môže rozdávať ktokoľvek, kto má poverenie od biskupa. V krajinách, kde je málo kňazov, tieto úlohy konajú biskupom poverení laici. Celibát na rozdiel od kňazstva žien nie je doktrinálnou, ale disciplinárnou otázkou. Ide o vnútorný predpis, ktorý sa môže meniť. Existuje už niekoľko storočí a cirkev je s ním zžitá. Nato, aby sa tento predpis menil, by musel prísť dopyt, ktorý tu nie je.

Celibátny spôsob života je náročný, ale nie je to tá najnáročnejšia vec na svete. Rovnako ako byť verným manželom alebo manželkou je náročné. Celibát je vyslovene duchovná záležitosť, ktorá v dnešnom svete veľmi provokuje, pretože celá kultúra je presexualizovaná. Mnohí ľudia ani neveria, že je možné žiť celibát.

Chlapci alebo muži, ktorí uvažujú o kňazskom povolaní, nech sa neboja záväzkov, ktoré z toho plynú. Je dôležité, aby sa usilovali nadobudnúť väčšiu mieru istoty. Ak cítia povolanie, nech za ním idú. Je samozrejmé, že človek môže cítiť neistotu. Kňazom som sa stal preto, lebo som cítil, že ak sa ním stanem, budem šťastný a na tejto ceste dosiahnem spásu. Nikdy som svoje rozhodnutie neoľutoval. Pozývam slobodných katolíkov, aby uvažovali nad tým, či ich Pán volá k tejto službe.

Úrady a prekladanie kňazov

Každý vysvätený kňaz však okrem svätenia potrebuje aj kánonické zaradenie či poverenie pre nejakú službu. Noví kňazi sú zaradení do pastorácie a starší môžu byť preložení na iné miesto. Každý kňaz je v diecéze poverený určitým úradom - farár, farský administrátor - a môžeme sem zaradiť i farských vikárov, kaplánov, duchovných správcov a iné služby, ktoré kňazi v diecéze či mimo nej vykonávajú. Do tohto úradu je kňaz menovaný svojím diecéznym biskupom; ak službu vykonáva mimo svojej diecézy, tak ordinárom miesta. Ako vzor nám môže poslúžiť kňaz, ktorý zastáva úrad farára.

Farár sa svojho úradu môže zrieknuť, napríklad keď dovŕšil 75. Diecézny biskup môže kňaza (farára) preložiť najmä vtedy, keď uzná za vhodné, že konkrétny kňaz by bol vhodný na iné potrebné miesto. Diecézny biskup musí pri prekladaní farára dodržať predpísaný postup, ktorý v kódexe stanovuje cirkevné kánonické právo. Odvolanie z úradu môže nastať pre viaceré okolnosti. Napríklad ak klerik stratil klerický stav; ak odpadol od katolíckej viery alebo spoločenstva Cirkvi; alebo sa pokúsil o čo i len civilný sobáš. V bežnej každoročnej praxi dochádza najmä k prekladaniu kňazov na iné miesto. Diecézny biskup totiž musí pozerať aj na okolnosti, kvality alebo obmedzenia kňaza, veľkosť či charakter farnosti či iného pastoračného zaradenia. Existuje tiež časové ohraničenie zastávania pastoračných pozícií alebo cirkevných úradov.

Konferencia biskupov Slovenska v roku 2012 odsúhlasila, že je možné menovať farárov na určitý čas, a stanovila ho na deväť rokov. Je na jednotlivom diecéznom biskupovi, či túto normu dodrží, alebo nie. V každej diecéze existuje tiež partikulárne právo, ktoré určuje časové ohraničenie niektorých cirkevných úradov. Na ohraničený čas môže byť menovaný generálny vikár, kancelár, moderátor kúrie, rektor seminára, prefekt seminára a iní. Čo sa týka farských vikárov (kaplánov), je na jednotlivom diecéznom biskupovi, koľko daného kňaza na tom-ktorom mieste ponechá. Niekde existuje nepísané pravidlo troch rokov, inde dvoch.

Čo môže robiť diakon, kňaz a biskup?

V Katolíckej cirkvi existujú tri stupne sviatosti posvätného stavu:

1. Diakonát - Diakonom sa môže stať muž po dovŕšení 25 roku veku a po ukončení 5. ročníka teologického štúdia na Vysokej škole. Trvalým diakonom sa môže stať aj ženatý muž po dovŕšení 35. roku života a len so súhlasom manželky.
2. Presbyterát - Kňaz. Má moc konsekrovať chlieb a víno na telo a krv Krista, ako aj odpúšťať hriechy. Kňaz, ktorému je zverená starosť o farnosť sa nazýva farár.
3. Episkopát - Biskup, má plnosť Apoštolskej moci a teda aj moc vysluhovať všetky Sviatosti.

Nasledujúca tabuľka sumarizuje, ktoré úkony môže vykonávať diakon, kňaz (presbyter) a biskup:

tags: #co #zvycajne #nemoze #robit #knaz