Každý človek má meno. Svoje pomenovania majú tiež zvieratá, veci, mestá a podobne. Čo vlastne meno vyjadruje? Dať niekomu meno znamená prevziať za neho zodpovednosť a dostať ho do starostlivosti.
Uctievať niečie meno znamenalo uctievať toho, kto nosí toto meno. Vymazať meno znamenalo poprieť osobu, ktorá toto meno nosila. Meno nie je vyhradené iba jednej osobe.
Rovnaké meno môžu nosiť aj iné osoby, môže sa aj zdediť. V niektorých rodinách, nielen v židovských, táto tradícia pretrváva dodnes. Význam dedenia mena spočíval v tom, že aj po svojej smrti bola osoba „prítomná“ v rodine. Jej duch, osobnosť, požehnanie a dobrá žili ďalej v nositeľovi mena.
Pred krstom sa rodičom prihováram, aby deti mali mená zo zoznamu svätých alebo aspoň druhé, pridané meno bolo meno svätca či svätice. Pokrstenému má byť vzorom a prosíme svätého patróna, aby sa stal jeho ochrancom. Krstom človek berie na seba meno Krista, ktoré dotvára jeho kresťanskú identitu. Na jednej strane to život uľahčuje. Na druhej strane však aj dosť sťažuje, čo dokazujú nielen denné správy, ale i historické fakty, že kresťania boli vždy terčom prenasledovania.
Pri krste každý človek dostáva meno „kresťan“, čo znamená „ten, ktorý patrí Kristovi“. Naše povolanie je byť a žiť ako Kristus. To znamená ísť cestou kríža. Kresťanstvo bez kríža nejestvuje. Pápež František varuje pred gaučovým kresťanstvom. Náboženstvo nie je wellness, ktorý mi poskytuje služby a pôžitok. Kresťan si obliekol Krista.
Vo Svätom písme môžeme pozorovať, že aj u Boha má meno človeka veľkú dôležitosť. Veľmi zreteľne to vidíme napríklad pri slovách Izaiášovi: „Po mene ťa zavolám, ty si môj“ (Iz 43, 1). Boh volá každého po mene. Vieme, že Boh je duch, nemá telo. Keď sa v Písme hovorí o Božej tvári, srdci, ušiach, chce sa tým povedať, že Boh nie je nejakou silou. On je osobný Boh. Nie je skrytý, ale poznateľný, má záujem o človeka, je mu blízko. Sväté písmo nám Boha zjavuje ako Boha, ktorý hovorí. To nie je len tichá reč stvorenstva, kde príroda a vesmír už svojou krásou a harmóniou odkazujú na svojho Stvoriteľa.
„Dať spoznať niekomu svoje meno znamená stať sa zraniteľným. V Ježišovi Kristovi Boha voláme Otec. Tým, že Boh zjavuje svoje meno a každého z nás volá po mene, znamená to, že nás berie vážne ako partnerov. Dať spoznať niekomu svoje meno však znamená stať sa zraniteľným. Ľudská túžba poznať meno Boha je známa už v Starom zákone. Čo bolo za tým? Ak v Starom zákone človek túžil poznať meno Boha, bolo to preto, aby ho mohol vzývať, obracať sa na neho v modlitbe, prinášať mu obetu. Boh svoje meno zjavoval veľmi tajomným spôsobom. Keď sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku, predstavil sa ako Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. Neskôr použil výraz „Ja som, ktorý som“, čo budí dojem vyhýbavej reakcie, akoby Boh ani nechcel povedať svoje meno. Ako máme chápať tieto slová? Boh zjavoval svoje meno postupne. Môj profesor hebrejčiny v Jeruzaleme tento tajomný výrok „Ja som, ktorý som“ prekladal takto: „Ja budem ten, ktorý som bol.“ Znamená to, že tak, ako bol s ich praotcami Abrahámom, Izákom, Jakubom, bude aj s nimi.
V Jánovom evanjeliu Ježiš viackrát používa označenie „Ja som“. Významná udalosť sa odohrala v Getsemanskej záhrade, keď prišli zatknúť Ježiša. Na jeho otázku „Koho hľadáte?“ odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ A Ježiš im odpovedal: „Ja som.“ Vtedy zástupy popadali zo strachu na zem. To preto, že Ježiš vyslovil Božie meno, s ktorým sa stotožnil. Čo sa odohráva v momente, keď človek vysloví Božie meno?
Mojžiš pred horiacim krom
Niekto môže namietať, že spomenúť meno Boha, Ježiša Krista, Panny Márie alebo svätých nemá nič spoločné s úctou k Bohu, lebo ide len o mená. Nie je to pravda. Vyslovením mena sa osoba stáva prítomná v spoločenstve. Preto v židovskom náboženstve je Božie meno také sväté. My kresťania môžeme Boha nazývať Otec. Je to privilégium.
Ako by malo vyzerať vzdávanie patričnej úcty Božiemu menu? V dnešnej dobe je dôležité, a zároveň náročné zachovať si zmysel pre posvätno. Spomeniem prežehnanie. Pri tomto úkone tiež vyslovujeme Božie mená: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Týmto sa odovzdávame do Božej ochrany, vzývame Najsvätejšiu Trojicu a pripomíname si, že sme Božím chrámom.
Prvé Božie prikázanie nás pozýva prežívať v sebe pohnutie z tajomstva a chrániť dojatie z Božej prítomnosti. To nás Ježiš naučil aj modlitbou Otčenáš. Sloveso „posvätiť“ znamená vyčleniť, oddeliť z profánneho používania. Ide o prvú zo siedmich prosieb Otčenáša. Kladie na nás požiadavku sväto zaobchádzať s vierou. Pýtajme sa, či sme ochotní sa vyčleniť, vyhraniť voči tomuto svetu. Sú situácie, v ktorých nemôžeme so všetkým súhlasiť, nemôžeme všade ísť a všetko robiť, ak si chceme zachovať svätosť. Preto je potrebné učiť sa rozlišovať medzi tým, čo je skutočne dobré, pravdivé a krásne, a tým, čo je iba lacná napodobenina. V súčasnosti sem patrí aj riziko tzv. politickej korektnosti.
„Keď nežijeme podľa sociálneho poriadku, keď túto krajinu napĺňame závisťou, nenávisťou, nespravodlivosťou, znesväcujeme tým Božie meno. Pánovou modlitbou vyznávame, že si neprajeme Boha podľa svojich pozemských predstáv. Nechceme, aby sa podobal človeku alebo veciam. Uznávame, že Boh je iný než pozemský svet.
Zákaz „Nevezmeš meno Božie nadarmo“ je zrejme nesprávne chápať stroho len v intenciách napísaného textu. Potrebuje hlbší výklad. Znesvätiť Božie meno znamená, že sa nesprávame ako Ježišovi bratia a sestry a ako deti nebeského Otca. Keď nežijeme podľa sociálneho poriadku, keď túto krajinu napĺňame závisťou, zloprajnosťou, nenávisťou, nespravodlivosťou, znesväcujeme tým Božie meno. Keď nežijeme ako kresťania, znevažujeme meno, ktoré nosíme, a znevažujeme meno toho, ktorého v modlitbe voláme Otec. Na druhej strane, niektorí ľudia sa odvrátili od Boha a cirkvi, pričom ako dôvod uvádzali nesprávny život veriacich alebo negatívnu skúsenosť pri stretnutí s kňazom. V skutočnosti hľadali zámienku, aby nemuseli zmeniť vlastný život a mohli si zdôvodniť opustenie kresťanského štýlu života.
Božie meno je používané aj v súvislostiach, pri ktorých je zjavné, že nejde práve o rozhovor s Bohom. Dokonca sú známe zločiny v Božom mene. Tiež v masmédiách môžeme často pozorovať, že je Božie meno zneužívané aj na reklamné či politické ciele. Koľko hanebných vecí bolo spáchaných v Božom mene. V minulosti aj teraz sa ich človek dopúšťa. Namiesto toho, aby slúžil Bohu, si poslúži Bohom na vlastné ciele. Druhé Božie prikázanie nás vyzýva, aby sme sa chránili pred predstieranou zbožnosťou.
Známy nemecký kňaz a teológ Bernard Häring vysvetľuje, že ak vyslovujeme Božie meno alebo hovoríme o náboženstve, musíme dbať o čistotu svojich úmyslov a obrátiť srdce a rozum k Bohu. Ako sa má človek zachovať, ak počuje, že niekto Božím menom pohŕda, používa ho v márnosti? Je lepšie toho človeka upozorniť alebo radšej mlčať? Vulgarizmy a nadávanie vypovedajú o biede a nedostatku kultúrnosti človeka a spoločnosti.
Niektorí sa už nevedia ani slušne vyjadrovať a zabávať. Stačí sa započúvať do rozhovorov v autobuse alebo vlaku, alebo v školských triedach a na pracoviskách. Tiež televízne seriály a svet médií ide výraznou cestou úpadku. Mnohokrát sú súčasťou kolektívov aj veriaci. Je potrebné, aby sa ozvali a požiadali o slušné vyjadrovanie. Z ich strany je to aj vyznanie viery. Ľahšie je mlčať a tváriť sa, že sa ich to netýka. Avšak sú typy ľudí, ktorých by upozornenie vyprovokovalo k ešte väčšej spŕške nadávok. Existuje aj nejaké iné riešenie?
Pán Ježiš hovorí, že človeka poškvrňuje to, čo vychádza z jeho srdca. To znamená, že vyslovené slovo odráža naše vnútro a zároveň nás formuje. V staroveku sa v kláštoroch mnísi naučili žalmy alebo iné biblické pasáže naspamäť, aby v čase oddychu a spánku bolo ich vnútro naplnené Božím slovom, ktoré ich posväcuje. Znesväcovanie Božieho mena je otváranie cesty pre zlého ducha. Preto neplatí, že sa nič nedeje, keď niekto hovorí neslušne a rúhavo. Že sú to iba slová. Mnohí ani netušia, že druhý príkaz pokračuje v Knihe Exodus slovami: „Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo“ (Ex 20, 7).
Verzie v starozákonných knihách Exodus a Deuteronómium nie sú úplne identické. Preto sa vytvorilo skrátené znenie. V gréčtine sa Desatoro nazýva Dekalóg, čo doslova znamená Desať slov. Je to katechetická pomôcka, ktorá jestvovala už aj v židovstve. Dôvodom je ľahšie zapamätanie. Nejde o to, aby za každým príkazom a predpisom bolo pridané vyhrážanie pre prípad zneužitia. Staré príslovie hovorí: „Vtáka poznáš po perí, človeka po reči.“ Slovo dokáže zraniť viac ako kameň. V spoločnosti došlo k znehodnoteniu, devalvácii slova. Sme vulgárni a tvárime sa, že sa nič nedeje, že tak je to v poriadku. Avšak nie je. Svojich farníkov často vyzývam, aby si dali záväzok, že oni budú hovoriť slušne. To nie je o tom, či si veriaci, ale o tom, že si človek.
Rozhovor s biblistom Jozefom Jančovičom o udalostiach na Sinaji, Ježišovom pohľade na Desatoro i paradoxe slobody v prikázaniach. Pod druhé Božie prikázanie spadá i rúhanie. Rúhanie doslova znamená vyslovovať (vnútorne alebo nahlas) proti Bohu a svätým veciam slová nenávisti alebo sa z nich vysmievať. Nemecký benediktín Anselm Grün používa výstižné prirovnanie. Boh odlomí pre mňa kus chleba a podáva mi ho. Mne neprináleží spochybňovať Božiu dobrotu a pýtať sa, či mi mal dať viac alebo inú časť chleba. Dôverujem mu ako Otcovi, ktorý dáva svojim deťom dobré veci.
Preklínanie je zvolávanie zla na druhého človeka. Ježiš nás učí milovať tých, čo nás nenávidia, a modliť sa za tých, čo nás prenasledujú. Niekedy môžeme cítiť spravodlivú krivdu. Aj vtedy sme však vyzvaní pestovať v sebe skutok duchovného milosrdenstva - krivdu trpezlivo znášať. Je to náročná škola Kristovho evanjelia.
Ďalším hriechom proti druhému prikázaniu je krivá prísaha. Už od detstva si niektorí možno pamätáme jednoduchú poučku. Prisahať znamená volať Boha za svedka toho, čo tvrdíme. Ide o prísahy, v ktorých vyslovujeme lož, prísahy, ktorými chceme dosiahnuť zlú vec. Kto teda falošne prisahá, dopúšťa sa ťažkého hriechu, lebo z Boha robí luhára. A ešte to robí v Božom mene. Dnes s úsmevom na perách ľudia vyslovujú lož, dokonca aj s prísahou. Ježiš žiada, aby sa človek usiloval vo svojom živote riadiť pravdou. Ak Ježiš odmieta prísahu, má na mysli zbytočnú alebo ľahkovážnu prísahu. Prísaha v prvom rade musí byť pravdivá, to znamená, že vec, o ktorej hovoríme, musí zodpovedať skutočnosti. Druhou podmienkou je, že prísaha sa používa na dobrý cieľ. Nemôžem prisahať, že vykonám niečo zlé. Spomeniem prísahu, ktorú dal Herodes Antipas dcére Herodias, na základe ktorej dal popraviť Jána Krstiteľa. Treťou podmienkou je, že ide o mimoriadne závažnú situáciu. Keďže v prísahe voláme Boha za svedka, prísaha sa nevyslovuje „kedykoľvek“.
V najsvätejší deň roku židovského národa - Jom Kippur, deň Veľkého zmierenia - bral veľkňaz krv obete a vchádzal za chrámovú oponu do „Veľsvätyne”. A tu, len pred zrakom Najvyššieho vyslovoval Božie meno. Bolo to meno, ktoré Boh zjavil Mojžišovi z horiaceho kra. Bolo zložené zo štyroch písmen, ktoré sa nazývali „Tetragramm” (JHVH). Tieto štyri písmena, po celý zbytok roka, nesmel nikto iný vysloviť. Židia z úcty k Božiemu menu nahradzovali toto slovo výrazom „Adonaj”, to znamená „Pán”.
Taktiež my kresťania máme svoj Jom Kippur, svoj deň Veľkého zmierenia. Náš deň Zmierenia je deň, Kristovej smrti na kríži. V liste Hebrejom čítame o naplnení tohto predobrazu: „Máme teda vynikajúceho Veľkňaza, ktorý prešiel až do najvyššieho neba. Je to Ježiš, Boží Syn…” (Hebr 4,14). V tom istom liste čítame na inom mieste: „Kristus…vošiel ráz navždy do svätyne, nie s krvou kozlov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou” (Hebr 9,12). V novozákonnej ére slávime už nie predobrazne ale skutočne deň Zmierenia a nie už za hriechy jedného národa, ale „za hriechy celého sveta” (1 Jn 2,2), ale i v našom čase sa to deje prostredníctvom jedného mena. Sv. apoštol Pavol nás poučuje: „Kristus bol poslušný až na smrť na kríži. Preto ho Boh povýšil a dal mu meno nad každé iné meno”.
Apoštol taktiež nevyslovuje toto meno a nahradzuje ho výrazom „Adonaj”, ktoré sa po grécky povie „Kyrios” a latinsky „Dominus” (v slovenčine „Pán”). To čo sa v tomto liste mieni slovom Pán, je presne to meno, ktoré označuje Božie bytie. Boh Otec dal Kristovi - aj ako človekovi - svoje vlastné meno a svoju vlastnú moc (Mt 28,18). Toto je neslýchaná pravda, ktorú obsahuje jednoduché zvolanie a prehlásenie: „Ježiš Kristus je Pán”. Ježiš Kristus je „Ten, ktorý je”. Túto pravdu nehlása len sv. Pavol a ani ju sv. Pavol neobjavil, ale sám Ježiš si robí nárok na toto meno. Na viacerých miestach Jánovho evanjelia nachádzame, pre nás Slovákov podivne znejúce, vety: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že JA SOM” (Jn 8,28). „Lebo ak neuveríte, že JA SOM, zomriete vo svojich hriechoch” (Jn 8,24). K odpusteniu hriechov dochádza teraz v tomto mene, v tejto osobe.
Pri čítaní Umučenia nášho Pána, prichádzame k situácii, keď prichádzajú vojaci aby zajali Ježiša. Ježiš sa ich pýta: „Koho hľadáte?” Odpovedajú mu: „Ježiša Nazaretského!” „JA SOM” hovorí Ježiš „Oni cúvli a padli na zem” (Jn 18,4-6). Prečo cúvli a padli na zem? Pretože vyslovil svoje Božské meno: „Ego eimi”- „JA SOM” a z neho prebleskla na okamžik jeho moc. Túto vieru zdedila cirkev od apoštolov, táto viera posvätila jej začiatky, utvárala jej Bohopoctu a dokonca i jej umenie. Nad aureolou Krista autokrátora na mozaikách a starovekých ikonách sú zlatom napísané tri grécke písmená: O O N: čo znamená: „Ten, ktorý je”.
Sme tu preto, aby sme prebudili túto starú vieru, zvlášť v dnešnej dobe, keď svet zaplavuje blud svedkov Jehovových. Sv. Justín tento názor vyjadruje vo svojej apológii: „Židia sa vtedy domnievali, že k Mojžišovi hovoril Otec Všehorníra (všetkého) a zatiaľ to k nemu hovoril Boží Syn, ktorý je nazývaný anjelom a vyslancom Božím. Preto ich právom pokáral prorocký Duch i samotný Kristus, že nepoznali Otca ani Syna. O Synovi hovoria, že je to Otec a tým dokazujú, že nepoznajú ani Otca, ani nevedia, že Otec Všehorníra má Syna. Syn je Božie Slovo, Boží prvorodený a preto taktiež Boh. Kedysi sa v podobe ohňa či nehmotnej bytosti zjavil Mojžišovi a ostatným prorokom.
Kňazi sú osoby, ktoré si Kristus osobitne povolal slúžiť v jeho mene.
Kňazi sú osoby, ktoré si Kristus osobitne povolal slúžiť v jeho mene. Sú nástupcami apoštolov a ich úlohou je hlásať Božie slovo, byť prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, vykonávať rôzne náboženské úkony a vysluhovať sviatosti. Úloha kňazov na svete je nenahraditeľná. Prejavujeme im preto patričnú úctu a podporujeme ich svojimi modlitbami.
Progresívne Slovensko predstavuje svoj ekonomický program
tags: #sviatost #ktoru #nevyslovuje #boh