Tomáš Akvinský venoval vo svojej Teologickej sume morálnym cnostiam významné miesto: rozvážnosť ( II-II, q. 47-56); spravodlivosť (II-II, q. 57-59); sila alebo aj odvaha (II-II, q. 123); miernosť alebo aj zdržanlivosť (II-II, q. 141-143). Cnosti (grécky άρετή, latinsky virtus) boli v období vrcholného stredoveku niečím životne dôležitým, osobitne však pre kresťanov. Cnosť bola považovaná za operatívnu dispozíciu, schopnosť, kvalitu, ako aj hodnotu ľudskej bytosti.
Tomáš Akvinský
Morálne Cnosti a Ich Význam
Sv. Tomáš Akvinský (1225 - 1278) považoval cnosti za všeobecnú nevyhnutnosť. Cnosti (grécky άρετή, latinsky virtus) boli v období vrcholného stredoveku niečím životne dôležitým, osobitne však pre kresťanov. Je to spôsob bytia, zvláštna sila, typická pre rozumný život. Morálne cnosti (označované antickými filozofmi aj ako kardinálne, alebo etické) v sebe integrujú vysoko pozitívny obsah, ktorý zjednocuje božské s ľudským.
Pri pojednávaní o cnostiach využíval hierarchický postup. Najprv sa venoval cnostiam intelektuálnym: múdrosť (sofia), veda (gnosis), umenie (techne), ktoré sú závislé od intelektu, ktorý je „Božím darom“ (donum Dei), nakoľko človek si nedáva intelekt sám, ale na základe tohto daru môže potom rozvíjať svoje rozumové schopnosti a talenty. Podľa vzoru sv. Oproti nadprirodzeným teologálnym cnostiam môžu byť morálne cnosti v človeku prirodzené aj nadprirodzené. Prvá z morálnych cnosti, keďže je intelektuálno-morálnou cnosťou, nemá svoj vlastný predmet, ale dohliada na ostatné tri morálne cnosti podobne dirigent dohliadajúci na súzvuk orchestra. Rozvážnosť je z tohto dôvodu nazývaná aj zlatou cnosťou, ktorá je nevyhnutne potrebná vo všetkých obdobiach ľudského života. Ostatné tri cnosti majú svoj vlastný predmet.
Rozvážnosť ako Kľúčová Cnosť
Grécke slovo phronésis a latinské prudentia môžeme nájsť už v knihách starovekej orientálnej civilizácie (Egypt, Mezopotámia, Izrael, Grécko). U Židov je základom tzv. múdroslovia židovská literatúra ovplyvnená hlbokou reflexiou múdrych a skúsených ľudí. U Grékov sa poznatky o cnosti skompletizovali v 5. storočí pred Kristom v prostredí gréckej polis (mestský štát).
Explicitne sú zachytené v Matúšovom evanjeliu: „Buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10, 16), ako aj v podobenstve o desiatich pannách: „Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo múdrych a päť nerozumných...“ (Mt 25, 1-13). Sv. Pavol vyzýval kresťanov rozlišovať „znamenia čias“ s príznačnou múdrosťou, ktorá je ovocím Božích darov, ale aj osobným úsilím vykúpeného človeka. V Pavlových listoch sú nariadenia o rozvážnosti určené všetkým ľuďom: „Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri“ (Ef 5, 15).
Tomášov traktát o rozvážnosti je zahrnutý v Teologickej Sume (I.-II, q. 47 - 56) a patrí medzi jeho najkomplexnejšie traktáty. Akvinského myšlienky sa tu prezentujú ako zrelé. Rozvážnosť má podľa neho sídlo v poznávacích schopnostiach, ktoré prináležia k praktickému rozumu. Rozvážnosť zdokonaľuje rozum aj vôľu. Garantuje mravnú integritu morálneho aktu, a tiež aj mravnú kvalitu cieľa a prostriedkov. Jej sprievodným znakom je dynamickosť. „Byť rozvážnymi“ znamená toľko, ako uvedomiť si, že v živote sme zodpovední za všetko, čo konáme. Úlohou rozvážnosti je „pozdvihnúť človeka“ k jeho vysokej hodnosti, aby konal tak, ako sa patrí na toho, kto vo svete predstavuje „Boží obraz“ (imago Dei). Rozvážnosť stabilizuje počestnosť morálnej aktivity.
Rozvážnosť je úzko zviazaná s rozumom, no realizuje sa v službe lásky (porov. Summa th., II-II, q. 47, a.1). Nachádza sa u všetkých ľudí (dobrých aj zlých), ale iba u dobrých ľudí sa vyskytuje ako pravá rozvážnosť. Predmetom cnosti rozvážnosti sú ostatné morálne cností (porov. Summa th., II-II, q. 47, a. 6 - 7). Rozvážnosť sa zaujíma najmä o prostriedky a okolnosti, ktoré vedú k cieľu (porov. Summa th., II-II, q. 47, a. 14), no jej materiálnym predmetom je absolútne dobro. Formálnym predmetom cnosti rozvážnosti je uskutočniteľné ľudské dobro (porov. Summa th., q. 47, a. 5, ad 5), ako to tvrdil novotomista Thomas Deman.
Podľa Akvinského: „Rozvážnosť je cnosť maximálne potrebná pre ľudský život, pretože dobre žiť, znamená dobre konať.“ Rozvážny človek reaguje rozumne, to znamená, že skúma, poznáva, hodnotí a aj konfrontuje všetko, čo uznal ako dobré. Rozvážnosť ako hlavná morálna cnosť je v intelektuálnom aj praktickom živote veľmi potrebná. Pôsobí na ostatné cnosti a každá cnosť participuje na rozvážnosti. S jej pomocou je človek schopný konať podľa svedomia, a to aj v prípadoch, že ho stavia pred radikálne rozhodnutia.
Sv. Tomáš Akvinský zhromaždil okolo štyroch morálnych cností ešte aj mnohé iné cnosti a cnostné dynamizmy, ktoré nazval časťami. Akvinský v Teologickej Summe (II-II, q. 49-51) zaradil medzi integrujúce časti rozvážnosti: pamäť, intelekt, učenlivosť, rozum, bdelosť, predvídavosť, obozretnosť a opatrnosť. Všetky integrujúce časti slúžia pri hľadaní a hodnotení správnych prostriedkov.
Časti rozvážnosti:
- pamäť (memoria) - kontaktuje osobu s konkrétnou realitou, cibrí sa cvičením a narastá štúdiom (získavaním nových poznatkov).
- intelekt (intellectus) - sprostredkováva človeku poznanie univerzálnych princípov a abstrakcií o matérii,. Umožňuje mu prakticko-operatívne akty.
- učenlivosť (docilitas) - vedie ku kompletnému pohľadu. Je potrebná pre všetky intelektuálne cnosti.
- bdelosť (solertia) - pomáha obzvlášť pri hľadaní nevyhnutných riešení v nepredvídaných okolnostiach.
- rozum (ratio) - je silou, potrebnou pri hľadaní, overovaní a hodnotení vecí.
- predvídavosť (providentia) je videním do diaľky (porro-videns). Umožňuje odhadnúť udalosti.
- obozretnosť (circumspectio) - je skúškou okolností a tých je mnoho.
- opatrnosť, alebo pozorná zabezpečenosť (cautio) - je nápomocná pri predvídaní zla.
Sv. Tomáš Akvinský skúmal subjektívne časti v Teologickej sume II-II, q. 50. Tieto časti predstavujú rozdielne druhy cnosti rozvážnosti, ktoré upozorňujú na potrebu spoločenstva človeka s inými ľuďmi v štáte. Prirodzené a podstatné formy ľudskej sociálnosti sú predovšetkým dve: rodinné spoločenstvo a občianske spoločenstvo. Na tomto základe potom špecifikoval štyri formy tzv.
- ekonomická rozvážnosť - vyžaduje sa pre zvláštne dobro všetkých (ekonómia v štáte, v rodine).
- Vojenská rozvážnosť - je cnosťou tých, ktorí majú brániť spoločné dobro pred vonkajšími aj vnútornými útokmi.
Sv. Tomáš Akvinský rozlišoval tri potenciálne časti cnosti rozvážnosti (porov. Teologická suma, II-II, q. 51, a. 1-4). Eubulia je hľadaním rozumných prostriedkov pri skutkoch, ktoré je potrebné naplniť. Implikuje dobro, získané po porade s niekým, kto je kompetentný. Je to humánna cnosť. Jej úlohou je uviesť získanú radu do praxe tak, aby sa aplikovali vhodné prostriedky na...
28. januára – Svätý Tomáš Akvinský: Anjelský učiteľ
Prirodzený Zákon a Morálka
Základom ľudskej morálnosti je akt stvorenia. Boh stvoril všetko ako dobré. Dobro vychádza z jeho božskej múdrosti, lásky a poriadku. Ľudské dobro je v tomto zmysle zvláštnym typom stvoreného dobra v jeho reálnom rozsahu.
Byť „dobrým“ teda znamená byť takým, akým má bytosť byť podľa svojej prirodzenosti. Tomáš Akvinský tvrdil, že všetky stvorené veci (teda aj človek) si svoju prirodzenosť nedávajú samy, ale ju prijímajú. Boh do stvorenia vpísal poriadok, podľa ktorého všetko smeruje k svojmu cieľu. Tento Boží poriadok nazýva Tomáš večný zákon. Všetko, čo existuje, sa na ňom určitým spôsobom zúčastňuje - no nie všetko rovnako.
Keď človek svojím rozumom rozpoznáva, čo jeho prirodzenosť vyžaduje, a rozhoduje sa konať podľa toho, znamená to jeho aktívnu a racionálnu účasť na večnom zákone. Keďže morálka a prirodzený zákon sú dnes terčom útokov a liberálna agenda sa zameriava na naše právo vyjadriť svoje morálne presvedčenie, musíme byť pripravení obhájiť legitímnosť nášho postoja. Buď prijmeme, že základ morálky a práva spočíva v Božej múdrosti, alebo sa ocitneme v pohyblivých pieskoch dnešného relativizmu.
Večný Zákon a Jeho Prejavy
Každý zákon je prejavom vôle zákonodarcu, ktorý ukladá, prikazuje, zakazuje, povoľuje a trestá. Ak je zákon iba plodom vôle človeka, ako ho možno ukladať iným ľuďom? Aby bol zákon účinný, musí pochádzať z Božej vôle.
Svätý Pavol to jasne vyjadruje, keď potvrdzuje, že každá autorita pochádza od Boha: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie.“(Rim 13,1-2)
Začneme pozorovaním skutočnosti. Keď kontemplujeme vesmír, vnímame harmóniu, poriadok, ktorý sa odráža hlboko v našej duši a napĺňa nás pokojom a bázňou. Poriadok je správne usporiadanie vecí podľa ich cieľa. Svätý Tomáš Akvinský učí, že poriadok vesmíru nie je náhodný, ale Boží.
V tomto usporiadanom vesmíre - riadenom zákonmi prírody, ktoré Boh používa na riadenie vecí - existujú bytosti, ktoré síce majú hmotné telá, ale sú obdarené duchovnou dušou prevyšujúcou hmotu: ľudia. Vo svojej inteligencii a slobodnej vôli sa človek tiež riadi zákonmi, ktoré mu pomáhajú bez toho, aby obmedzovali jeho slobodu. Prirodzene podlieha zákonom logiky, ktoré usmerňujú jeho uvažovanie, a zásadám morálky, ktoré riadia jeho správanie. Zákony, ktorými sa človek riadi, boli vytvorené Bohom.
Svätý Tomáš Akvinský na vysvetlenie Večného zákona uvádza prirovnanie: tak ako remeselník koncipuje projekt, napríklad vitráž, alebo panovník koncipuje zákon predtým, ako ho vykoná, tak aj Boh pred stvorením niečoho koncipuje vo svojej Božskej múdrosti myšlienku, ktorá bude slúžiť ako vzor pre bytosť, ktorú chcel stvoriť. A keďže pre Boha neexistuje čas, počal stvorenie a jeho zákony od večnosti. Preto zákony, ktoré počala nekonečná Božská Múdrosť, nazývame večnými.
Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že prirodzený zákon nie je nič iné ako účasť rozumného stvorenia na večnom zákone. Jeho všeobecným príkazom, z ktorého vyplývajú všetky ostatné, je, že „dobro treba konať a usilovať sa oň a zlu sa treba vyhýbať“.
Keďže je prirodzený zákon zakorenený v ľudskej prirodzenosti, je univerzálny a nemenný, pretože platí rovnako pre celé ľudské pokolenie. Prikazuje a zakazuje dôsledne, všade a vždy. Prirodzený zákon uznávajú všetci ľudia, ktorí používajú rozum.
Pozitívne zákony sú tie, ktoré vydáva Boh alebo človek, sú stanovené ako príkaz a prikazujú poslušnosť pod hrozbou trestu. V prvom prípade máme Boží pozitívny zákon (napríklad Dekalóg). V druhom prípade máme ľudské pozitívne právo, ktoré vytvárajú ľudskí zákonodarcovia. Keď pozitívne právo nie je založené na prirodzenom práve, nie je to pravé právo.
V súčasnosti má teda zásadný význam pojem večného zákona a prirodzeného zákona ako základu morálky a práva. Je rozšírená predstava, že musíme sa vrátiť k základom, k podstatným veciam života, k Večnému zákonu a prirodzenému právu, k Pravde.
Filozofia a Teológia u Tomáša Akvinského
Tomáš Akvinský je vrcholným scholastickým mysliteľom a najväčším systematikom stredovekej filozofie. Podľa neho, ak teológia smeruje od boha k svetu, filozofia postupuje naopak, od sveta k bohu a takto ‚prirodzený rozum slúži viere‘. Cirkevné dogmy sú teda zjavenými poučkami, no rozum môže zdôvodniť nielen ich účelnosť a osožnosť, ale aj to, že hoci sú nadrozumové, vôbec nie sú protirozumové.
Prirodzeným rozumom, a posteriori, je podľa Tomáša dokázateľná aj existencia boha: pretože vraj reťaz príčin a účinkov nemôže mať nekonečný počet článkov, treba postulovať prvého hýbateľa alebo prvú príčinu. Predpokladom svetového poriadku je existencia usporiadateľa.
Akvinský zdôrazňuje skutočnosť, že viera stojí nad rozumom a má pre pravdivé poznanie rozhodujúci význam. Zásadne nepripúšťa existenciu dvoch právd, ako to hlásali averroisti, pretože jedna a tá istá pravda nemôže byť pre jednu a tú istú osobu, v jednom a tom istom čase zároveň predmetom viery aj rozumového poznania.
Tomáš Akvinský vytvoril originálnu kresťanskú filozofiu, logicky ucelenú koncepciu sveta, prírody a človeka, založenú na náboženskej viere - tomizmus. Usiloval sa oddeliť filozofiu a teológiu a tvrdil, že filozofia má byť slúžkou teológie, a má byť úvodom k teológii.
Dôkazy Existencie Boha u Tomáša Akvinského
Tomáš Akvinský podáva 4 ontologické dôkazy Boha, keď tvrdí, že:
- Boh je prvý hybateľ
- Boh je prvá príčina
- Boh je absolútne nutná bytosť
- Boh je absolútne dokonalá bytosť, ktorá riadi svet
Prvý spôsob je argument z pohybu: Je isté, a našim zmyslom zrejmé, že vo svete sú niektoré veci v pohybe. Teraz, čokoľvek sa pohybuje, je pohybované niečim iným, pretože hýbať sa môže len to, čo má možnosť [pohybu] voči tomu, čím je pohybované; pretože vec sa pohybuje pokiaľ je v činnosti. Lebo pohyb nie je nič iné než prechod [redukcia] niečoho z možnosti [potenciálnosti] do skutočnosti [aktuálnosti].
Teraz, nie je možné aby tá istá vec bola súčasne v aktuálnosti aj potenciálnosti z toho istého hľadiska, ale iba z rôznych hľadísk. Preto nie je možné, aby vec bola v tom istom ohľade a tým istým spôsobom aj hýbateľom aj hýbanou, t. j., aby sa hýbala sama. Preto čokoľvek sa pohybuje, musí byť pohybované niečim iným. Ak to, čím je to pohybované, je samo pohybované, potom aj toto musí byť tiež pohybované niečim iným, a toto zase iným. Ale takto to nemôže ísť do nekonečna, pretože potom by nebolo žiadneho prvého hýbateľa [a jeho existenciu chce predsa Tomáš dokázať !] a v dôsledku toho ani ďalšieho hýbateľa, keď uvážime, že sa nasledujúci hýbatelia pohybujú iba pokiaľ sú pohybovaní prvým hýbateľom; rovnako ako sa pohybuje palica len preto, lebo je pohybovaná rukou. Preto je nutné prísť k prvému hýbateľovi, ktorý už nie je ničím pohybovaný; a týmto všetci rozumejú Boha.
Argumenty Proti Existencii Boha
Ateisti a skeptici často používajú rôzne argumenty na spochybnenie existencie Boha. Medzi najčastejšie patria:
- Problém zla: Ak existuje všemohúci a milujúci Boh, prečo existuje zlo a utrpenie vo svete?
- Nedostatok empirických dôkazov: Neexistujú vedecké dôkazy potvrdzujúce existenciu Boha.
- Logické rozpory: Niektoré teologické koncepty sú logicky nekonzistentné.
| Argument | Popis |
|---|---|
| Problém zla | Ak existuje všemohúci a milujúci Boh, prečo existuje zlo a utrpenie vo svete? |
| Nedostatok empirických dôkazov | Neexistujú vedecké dôkazy potvrdzujúce existenciu Boha. |
| Logické rozpory | Niektoré teologické koncepty sú logicky nekonzistentné. |