Gejza Navrátil a Dielo koncilovej obnovy: Charakteristika tajnej cirkvi v období normalizácie

Katolícku cirkev považoval komunistický režim za jedného zo svojich úhlavných nepriateľov. Kontakty s Vatikánom vnímal ako špionáž, snažil sa zabrániť šíreniu náboženskej literatúry a obmedzovať vplyv duchovných na veriacich. Vo svojej represívnej činnosti však štátna moc a jej tajná politická polícia mnohokrát narazili na odpor. Práve ŠtB a jej proticirkevné oddelenia mali za úlohu získavať informácie z prostredia cirkvi, ovplyvňovať konanie a rozhodnutia duchovných a vnášať rozpory a nedôveru medzi duchovných či medzi kňazov a veriacich. Informácie získavali príslušníci ŠtB technickými prostriedkami, tajným sledovaním, no najmä priamo od cirkevných hodnostárov, ktorých sa jej rôznymi spôsobmi podarilo získať na spoluprácu.

Zväzok tajného spolupracovníka Štátnej bezpečnosti (ŠtB) Gejzu Navrátila nám na jednej strane umožňuje nazrieť na „cirkevnú problematiku“ očami príslušníkov tajnej politickej polície, na strane druhej ukazuje dve tváre cirkvi v normalizačných rokoch 20. storočia - odbojných kňazov a laikov spojených v Diele koncilovej obnovy (DKO) či tajnej cirkvi, vytvárajúcej paralelné štruktúry hierarchie na pokyn Vatikánu, a kňazov kolaborujúcich s režimom. Gejza Navrátil patril k nositeľom druhej tváre. Vďaka jeho zväzku vieme odkryť pavučinu vzťahov medzi dvoma tábormi v katolíckej cirkvi a v neposlednom rade ponúknuť pohľad na metódy práce ŠtB.

K tajným spolupracovníkom ŠtB patril od začiatku 60. rokov. Narodil sa 11. decembra 1912 v Rišňovciach pri Nitre. Absolvoval gymnázium v Nitre, teológiu v Bratislave a v roku 1938 ho vysvätili za kňaza. Postupne pôsobil ako kaplán v Skalici, Seredi, Jakubove, Holiči a Nemčiňanoch, ako správca fary a neskôr okresný dekan v Pukanci (1942 - 1966). V roku 1966 sa takmer po tridsiatich rokoch vrátil do Bratislavy ako dekan farského úradu vo farnosti Sv. Martina. V roku 1975 sa stal predsedom PIT a v roku 1976 aj poslancom Slovenskej národnej rady.

Niet pochýb, že ako katolícky kňaz pocítil štátny dozor aj tajnú politickú políciu už v 50. rokoch. V roku 1962 však v Pukanci pristúpil na utajenú spoluprácu s ŠtB na základe dobrovoľnosti s cieľom odhaľovať protištátnu činnosť v Rímskokatolíckej cirkvi.

Po príchode do Bratislavy riadil MEŠŤANA dôstojník ŠtB Jozef Kozina, ktorý od roku 1969 viedol proticirkevné oddelenie II. odboru Správy ŠtB Bratislava. S ohľadom na Navrátilove široké kontakty a dôveru medzi duchovnými ho využívali na získavanie informácií z prostredia členov režimu nepohodlného hnutia Dielo koncilovej obnovy založeného v roku 1968 - Vincentovi Belanovi, Jánovi Murínovi (rozpracovaný v akcii TATRA), Vojtechovi Balažoviechovi, Silvestrovi Krčmérymu (rozpracovaný v akcii LEKÁR) a Vladimírovi Juklovi (rozpracovaný v akcii VLADO), s ktorými však udržiaval len občasné kontakty.

V súvislosti s funkciou dekana dochádzal Navrátil do styku aj s kapitulárnym vikárom, od roku 1973 biskupom a ordinárom Trnavskej apoštolskej administratúry Júliusom Gábrišom (rozpracovaný v akcii BRUTUS) a správcom jeho úradu Jánom Čížikom (v rokoch 1954 - 1969 tajný spolupracovník BRAT, v rokoch 1975 - 1989 dôverník RIADITEĽ). Podľa pokynov ŠtB sledoval aj možnú protištátnu činnosť členov profesorského zboru bratislavskej Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského (ďalej CMBF UK) - rektora Karola Kolečanského (s ŠtB krátko spolupracoval v rokoch 1966 - 1968, následne spoluprácu odmietol), dekana Mikuláša Višňovského a profesora Jozefa Búdu (tvrdo prenasledovaného v 50. rokoch). Začiatkom 70. rokov ho ŠtB plánovala prepojiť aj na „emigrantské centrá“ v zahraničí, svoj úmysel však nerealizovala.

Ako predseda prorežimnej Pacem in terris však poskytoval ŠtB informácie o činnosti združenia, jeho členoch, ale aj o návštevách kňazov zo zahraničia. Pôsobil aj ako tzv. Ako preverený, spoľahlivý a spravodajsky skúsený tajný spolupracovník sa s príslušníkom ŠtB Jozefom Kozinom stretával v bratislavskom konšpiračnom byte s krycím menom DUNAJ (jeho presnú adresu sa nepodarilo zistiť) a neskôr v konšpiračnom byte s krycím menom ZORA, ktorý sa nachádzal na prízemí domu na Budovateľskej ulici č. 3 v Bratislave.

Malú garsónku získal v roku 1968 pre potreby proticirkevného oddelenia bratislavskej ŠtB dôstojník Ján Ferko na bytovom odbore ONV Bratislava-Nivy na krycie meno Alojz Bartek, zamestnanec Krajskej správy spojov. Príslušníci ŠtB sa v ňom stretávali s desiatkou tajných spolupracovníkov, medzi inými aj s Jánom Sokolom (krycie meno ŠPIRITUÁL). V garsónke kvôli dôveryhodnosti bývali aj dvaja podnájomníci, študent medicíny a po ňom príslušník Zboru národnej bezpečnosti.

Byť agentom znamenalo aj kontrolu zo strany ŠtB, ktorá, prirodzene, overovala nielen získané správy a informácie, ale aj ich zdroj. Navrátila preverovali prostredníctvom tajných spolupracovníkov s krycími menami JASNÝ, DUNAJSKÝ, MEDARD, ZOBOR, ZENON, VERIANUS a FELIX.

Krycie meno ZOBOR, neskôr ŽITAVA patrilo členovi federálneho výboru PIT a neskôr šéfovi slovenského PIT Jánovi Zabákovi, od roku 1969 farárovi v Rači a bratislavskom Novom Meste (od r. Pod krycím menom FELIX spolupracoval s ŠtB kňaz Felix Petrovič, správca fary v bratislavskej Petržalke, od roku 1959 v Trnávke a od roku 1972 rektor kňazského seminára CMBF UK. Meno MEDARD krylo agenta Miloša Ondrejkoviča, prorektora CMBF UK. Krycie meno DUNAJSKÝ patrilo Elemírovi Filovi, ktorý od roku 1956 pôsobil ako tajomník biskupského úradu v Nitre, od roku 1970 ako generálny riaditeľ Ústrednej charity na Slovensku a správca kostola sv. Ladislava v Bratislave, od roku 1977 ako kanonik Sídlenej kapituly Nitrianskej a od roku 1980 ako riaditeľ Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Pod krycím menom VERIANUS spolupracoval Jaroslav Rusnák, farár v bratislavskej Trnávke. Jeho mŕtve telo našli 1. marca 1977, podľa pitevnej správy sa otrávil plynom. Napokon krycie meno ZENON patrilo mladému kňazovi Jurajovi Luptákovi, ktorého príslušníci ŠtB získali pre spoluprácu po preložení zo Senca do farnosti Sv. Martina v roku 1974.

Jedna zo zachovaných správ od MEŠŤANA, zaznamenaná v štvrťročnom hodnotení výsledkov bratislavskej ŠtB z roku 1972, hovorí, že tajne vysvätený biskup Ján Korec (rozpracovaný v akcii REKTOR) chodieva spovedať do kapucínskeho kostola v Starom Meste a pravidelne za ním chodieva rovnaký okruh veriacich. Okrem toho na tajného biskupa použila tajnú technickú prehliadku a tajných spolupracovníkov HOMÉR (Štefan Kocian, redaktor týždenníka SLOBODA pri prorežimnej Strane Slobody) a ZÁHORSKÝ (františkán Ľudovít Szigeti). Kocian ako veriaci človek udržiaval styky s členmi DKO Krčmérym, Martinickým, Žemlom, Rajnerom, Rajecom, Rosenbaumom atď., pričom udržiaval aj rozsiahle kontakty s duchovenstvom v zahraničí. Szigetiho zase ŠtB využívala na podávanie správ o reholi františkánov a kontrolovala ho prostredníctvom Navrátila a tajného spolupracovníka, bývalého františkána Augustína Poláka (krycie meno RIMAN), generálneho riaditeľa Ústrednej charity na Slovensku.

V septembri 1972 mala ŠtB vypracovaný plán na zavedenie dlhodobého priestorového odposluchu bytu biskupa Korca. Ten si bol sledovania vedomý. Ján Čarnogurský spomínal v jednom rozhovore, že keď s Korcom preberali čokoľvek dôverné, sadli si do kuchyne, každý na jednu stranu stola a rozprávali sa spolu cez plastovú rúru, aby zmenšili riziko vypočutia rozhovoru. ŠtB, naopak, vedela, že ich Korec podozrieva zo sledovania, dávala si však smelé (nakoniec neúspešné) plány ukončiť Korcov prípad trestným postihom v I.

V Navrátilovom zväzku sa vyskytuje poznatok od agenta 1. oddelenia I. odboru, reštaurátora v Mestskom múzeu v Bratislave Miroslava Baláža (krycie meno MÁNES) z roku 1973, že sa riaditeľ múzea Šimon Jančo stretáva a udržuje priateľské styky s osobami z prostredia cirkvi. Konkrétne najmä s Navrátilom a Vincentom Belanom, farárom z Devína, prenasledovaným v 50. rokoch v súvislosti so vznikom prvého hnutia priamo vytvoreného komunistickým režimom - Katolíckej akcie.

Janča začala ŠtB sledovať v roku 1969 po informácii od „priateľov z NDR“ (tajnej politickej polície Stasi), že sa na služobnej ceste v západonemeckom Wüzburgu istý „ŠIMON Janko“ stretol s civilným americkým úradníkom a odovzdal mu bližšie nešpecifikované materiály. Na druhej schôdzke sa zas stretol so západonemeckými a americkými vojakmi v civile. ŠtB zistila, že v tom čase bol na služobnej ceste práve Šimon Jančo, a založila zväzok DIREKTOR, v ktorom sa snažila zadokumentovať, aké materiály Jančo Američanom odovzdal, a zistiť, či nepracuje pre americkú rozviedku v NSR. Jančo, člen KSČ, totiž pomerne často cestoval na služobné cesty do západnej Európy. Keďže sa Jančovi nepodarilo trestnú činnosť dokázať a vedel, že sa oňho ŠtB zaujíma, nakoniec ho v roku 1979 ŠtB konfrontovala priamo na osobnom stretnutí s cieľom obmedziť jeho styky s pracovníkmi kultúrneho oddelenia amerického veľvyslanectva v Prahe, resp. hľadala možnosť jeho využitia pri získavaní informácií o americkom veľvyslanectve.

Z mája 1974 pochádza záznam so správou od agenta s krycím menom KAMIL o vystúpení Gejzu Navrátila na kňazskej rekolekcii v Bratislave, kde hovoril, aby kňazi nepovoľovali slúženie omší iným duchovným, „lebo že nevedia, či ten alebo onen nemaľoval hákové kríže a pod.“. Narážal tým na prípad kňaza Štefana Koprdu. Koprdu režim postavil mimo pastoračnú činnosť za aktivity v Diele koncilovej obnovy a ten ako odvetu na pútače na frekventovaných cestách v okrese Dunajská Streda, keďže pracoval ako údržbár v Slovenskej charite v Báči, písal protikomunistické heslá, heslá na podporu spisovateľa Alexandra Solženicyna a kreslil hákové kríže. Neskôr sa priznal aj k nápisom v ďalších štyroch okresoch a režim ho stíhal za trestný čin propagácie fašizmu. Súčasne naňho viedli od marca do júna 1974 osobný zväzok VYHNANEC.

V marci 1975 informoval agent Ján Zabák (krycie meno ZOBOR) príslušníkov ŠtB o priebehu oslavy menín Gejzu Navrátila. Na tej sa zúčastnil aj trnavský biskup Gábriš a podráždene útočil na oslávenca, aby mu podával pravdivé informácie o situácii v Bratislave, keďže správy z jeho zdrojov sa líšia od Navrátilovych správ. Zároveň od Navrátila chcel, aby mu pomohol odstrániť bratislavského kanonika Štefana Záreckého, taktiež dlhoročného agenta ŠtB (1954 - 1989), ktorého ŠtB počas 35-ročnej spolupráce evidovala pod krycími menami PIŠTA, VETERNÝ a BUKOVÝ. Zárecký je dnes známy najmä z odhovárania veriacich od účasti na Sviečkovej manifestácii v marci 1988 v komunistických médiách.

Dňa 10. marca 1975 mal v Zlatých Moravciach pohreb kanonik Ladislav Rehák. Keďže nitrianska ŠtB mala vďaka agentúrnej sieti z radov duchovných o podobných udalostiach prehľad, dostala od agenta Štefana Dobrovodského (krycie meno SLAVO) informáciu, že sa na pohrebe zúčastnilo 3 000 ľudí vrátane biskupa Gábriša, ktorý Reháka pochovával, a profesorov z CMBF UK. Dobrovodský následne spolu s Navrátilom a ďalšími odišli k čestnému dekanovi Štefanovi Turčekovi do Tesárskych Mlynian, kde okrem hodnotenia obradu (prítomní sa zhodli, že pohreb „vyznel veľkolepo, priam manifestačne“) rozoberali aj otázku nástupcu okresného dekana. Keď zaznelo Turčekovo meno, ohradil sa, že on sa ako bývalý člen Diela koncilovej obnovy na také miesto nedostane, na čo mu Navrátil povedal, že on už na ministerstve kultúry presadil aj nepohodlnejšie osoby.

Turčeka by mohol, rovnako ako aj v iných prípadoch, predstaviť ako člena Pacem in terris a riskovať, že úrady nemajú presný prehľad, kto sa ako správal v roku 1968. Príslušníkov ŠtB znepokojovalo, ako dokázal organizátor pohrebu, zástupca okresného dekana Emil Scheimer z Topoľčianok, zvolať veľké množstvo duchovných, keďže sa na ňom zúčastnili kňazi z Topoľčian, Žiaru nad Hronom, Nových Zámkov, Senice, Komárna, Levíc a Trnavy. Náčelník Jozef Kozina sa o svojho agenta staral príkladne. Keď potreboval v lete 1975 vycestovať do Talianska, vybavil mu zrýchlene výjazdovú doložku do Talianska a cestovnú doložku bez predloženia výpisu z registru trestov.

Keďže zájazd organizovalo PIT, predpokladala sa ignorancia účastníkov zo strany Vatikánu. Pre prípad stretnutia so Slovákmi v Ríme absolvoval Navrátil na ŠtB obrannú inštruktáž - mal pred všetkými chváliť cirkevno-politickú situáciu v ČSSR, zisťovať situáciu v radoch cirkevnej emigrácie, všímať si, o aké témy sa emigranti zaujímajú, a vyhýbať sa podávaniu konkrétnych informácií o jednotlivých kňazoch či nariadeniach štátnej správy voči cirkvi. V prípade pokusu nepriateľských rozviedok o jeho získanie na spoluprácu mal reagovať zdržanlivo (nechať si čas na rozmyslenie) a zároveň zisťovať dôvody a podmienky spolupráce.

V lete 1975 odovzdal mjr. Daniel Láska zo Správy kontrarozviedky v Bratislave kolegom z proticirkevného oddelenia Správy ŠtB v Bratislave informáciu o kritike Katolíckych novín Pavlom Čarnogurským. Ten sa počas stretnutia s agentom Aristidom Jamnickým (krycie meno DUBOVSKÝ, neskôr SENECKÝ) vyjadril, že mu prekáža nezmienenie sa o zásadách náboženskej slobody v článku o prijatí deklarácie ľudských práv v Helsinkách. Zároveň sa zmienil, že úvodník Katolíckych novín písal Navrátil, ktorý ako kaplán v Skalici (1938 - 1940) vystupoval ako „zúrivý protičeský gardista a podroboval telesným prehliadkam osoby českej národnosti, ktoré v dňoch po 19.

V septembri 1976 Navrátil žiadal biskupa Gábriša o povolenie kandidovať do Slovenskej národnej rady, kam ho navrhla Mierová rada pre obvod Vráble, rozumej komunistický režim. S Gábrišom sa stretol v spoločnosti pracovníka ministerstva kultúry Karola Homolu. Gábriš sa rozčúlil, že mu súhlas nedá, pretože Vatikán politickú angažovanosť duchovných odmietal. Homola Gábriša provokoval, že za slovenského štátu sa kňazi mohli politicky angažovať a aj Gábriš ako biskup by mal kňazov v tomto smere podporovať. Gábriš odpovedal, že ak sa Navrátil stane poslancom, neexkomunikuje ho, ale bude sa zodpovedať Vatikánu. Po odchode Homolu šiel Navrátil odprevadiť Gábriša k autu a Gábriš mu povedal, že mu nedá súhlas písomne, ale inak proti jeho kandidatúre nič nemá.

Plán zamerania tajného spolupracovníka MEŠŤAN k objektu KAT z júna 1977 hovorí o plánovanej Navrátilovej návšteve Júliusa Rudinského (o emigranta a profesora entomológie sa ŠtB zaujímala od októbra 1976) v hoteli Bratislava v izbe č. 827. Počas rozhovoru mal Rudinského žiadať o náboženskú literatúru a neskôr zaviesť reč na sochu Martina Kukučína - kto o ňu javí záujem, či ju už predal, ak nie, prečo a podobne. Tiež obnoviť znalosti o Rudinského rodine a okruhu známych a preveriť poznatok, že Rudinského navštevovali vo Zvolene v rokoch 1968/69 oravskí duchovní.

Záujem ŠtB o sochu Kukučína od chorvátskeho sochára Ivana Meštroviča súvisel so zámerom Rudinského darovať jej tretí odliatok Matici slovenskej do Martina. Režim dlho nechcel Rudinského dar prijať, nakoniec však minister kultúry Válek odhaľoval Kukučínovu sochu v bratislavskej Medickej záhrade v roku 1986. V Navrátilovom spise sa nachádza aj množstvo ďalších informácií, ktoré dokresľujú obraz doby a metódy, akými ŠtB zasahovala do života cirkvi a veriacich.

Tabuľka: Krycie mená agentov ŠtB, ktorí preverovali Gejzu Navrátila

tags: #dielo #koncilovej #obnovy #tajna #cirkev