Ernő Dohnányi: Život a dielo slávneho bratislavského rodáka

Slovenská hudobná historiografia venovala Ernő Dohnányimu menšiu pozornosť, než by si jeho talent a umelecké renomé zaslúžili.

Ernő Dohnányi bol bratislavský rodák, maďarský klavirista, skladateľ, dirigent a budapeštiansky pedagóg kompozície Ľudovíta Rajtera. Narodil sa 27. júla 1877 na Klariskej ulici 12.

Jeho predkovia pochádzali zo šľachtického rodu s históriou siahajúcou do 17. storočia. Otec, Frederick [Frigyes] von Dohnányi, bol učiteľom matematiky a fyziky na Kráľovskom katolíckom gymnáziu (Királyi Katolikus Főgimnázium), no tiež zdatným violončelistom.

Podľa biografie A Song of Life (2002) umelec v roku 1938 privítal anexiu južných častí Československa a dúfal, že by sa mohla vztiahnuť aj na Bratislavu. Nebol napokon jediným príslušníkom maďarskej či rakúskej národnosti, ktorý podobné túžby zdieľal.

V časoch najväčšej slávy sa Dohnányi stal umeleckým reprezentantom kontroverzne vnímaných režimov (Horthy, Szálasi). Keď vďaka tomu získal v komunistickom Maďarsku na dlhé desaťročia status „persona non grata“, bolo málo pravdepodobné, že by sa mu na Slovensku venovala intenzívnejšia pozornosť.

Recepciu Dohnányiho diela skomplikoval aj fakt, že ako skladateľ tvoriaci v časoch prevratných hudobných zmien nebol inovátorom. Na jeho skladby možno s istou dávkou zjednodušenia použiť výstižnú charakteristiku kompozičného odkazu jeho žiaka, slovenského dirigenta, pedagóga a skladateľa Ľudovíta Rajtera „originalita v rámci pravidiel tradície.“

Známy mahlerovský dirigent Bruno Walter hovorí o dnešnej Bratislave na sklonku 19. storočia ako o provinčnej a depresívnej, Béla Bartók, ktorý v meste pobudol od roku 1894 do roku 1899, vo svojom životopise z roku 1918 uvádza, že „spomedzi uhorských vidieckych miest mal Prešporok nepochybne najčulejší hudobný život“.

Súčasne však dodáva, že koncerty a operné predstavenia, ktoré si mal možnosť vypočuť, boli „neveľmi dobré“.

Dirigent Cirkevného-hudobného spolku, skladateľ a pedagóg Alexander Albrecht (1885-1958) a jeho syn Ján (1919-1996) sú v spomienkach k mestu na Dunaji láskavejší a poskytujú aj komplexnejší obraz jeho hudobného života.

Píšu o pravidelnom uvádzaní Beethovenovej Missy solemnis a Haydnových Siedmich posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Dóme, o intenzívnom domácom pestovaní komornej hudby, o záujme o koncerty slávnych umelcov (Dohnányi sám spomína na bratislavský koncert Rubinsteina, na ktorom videl v bratislavskej Starej radnici Franza Liszta, uvedenie Brucknerovej 7. symfónie za účasti autora, vystúpenie Meiningenského orchestra s Bülowom či koncert huslistu Edeho Reményiho), zmieňujú však aj istú repertoárovú konzervatívnosť hudobného života.

Azda aj na pozadí tohto kontextu (ale nepochybne i ďalšieho školenia a pôsobenia) možno čiastočne pochopiť nielen tvorbu Alexandra Albrechta, ale aj dielo Franza Schmidta (1874-1939) a Ernő Dohnányiho (1877-1960) - dvoch hudobníkov, ktorí sa narodili a strávili mladosť v meste, ktoré Nemci volali Pressburg a Maďari Pozsony.

Jeho predkovia pochádzali zo šľachtického rodu s históriou siahajúcou do 17. storočia.

Skladateľova tretia manželka Ilona Dohnányi v biografii A Song of Life (2002) uvádza, že hudobný talent umožnil Frederickovi Dohnányimu vystúpiť na niekoľkých charitatívnych koncertoch, kde účinkovali aj „hviezdy“ ako Rubinstein či Liszt.

Ernő Dohnányi začal prejavovať známky hudobného talentu ako trojročný, šesťročného ho otec začal učiť hrať na klavíri. Stalo sa tak v Brezne, kam rodina chodievala na letné prázdniny. O rok neskôr už komponoval drobné skladbičky, prvou z nich je Gebet (Modlitba) z roku 1884.

Vo veku osem rokov začal Dohnányi študovať u Karla Forstnera, organistu v Dóme sv. Martina. Dobré znalosti, získané domácim štúdiom u matky a v súkromnej triede, mu umožnili skoršie prijatie na gymnázium, kde učil jeho otec a kde sa neskôr stali jeho spolužiakmi Bartók i Albrecht.

Prvé verejné vystúpenie Dohnányi absolvoval až ako deväťročný (otec dbal, aby sa zo syna nestalo „zázračné dieťa“) na slávnosti usporadúvanej každoročne na meniny riaditeľa školy Emericha Pirchalu. Tretieho novembra roku 1886 na nej účinkoval v Mozartovom Klavírnom kvartete g mol KV 498.

O tri roky neskôr už hral s otcom a jeho kolegami v Schummanovom Klavírnom kvintete Es dur op. 44. Prvý sólový recitál odohral vo Veľkej sále Starej radnice 28. 12. 1890 a uviedol na ňom Chopinovo Nokturno op. 31/1, Mendelssohnovo Scherzo h mol, Lisztovu 8. uhorskú rapsódiu a dva z vlastných Šiestich fantazijných kusov (6 Fantasiestücke), prídavkom bola tiež jeho vlastná skladba Scherzo.

Od 6. triedy na gymnáziu si Dohnányi začal získavať vážnejšie meno aj ako nádejný skladateľ. Na oslavu Pirchalových menín zložil v roku 1891 Üdvözlő dal (Pieseň na privítanie) pre školský zbor a orchester, ktorý dirigoval jeho otec.

Ôsmeho júna 1892 mala pri príležitosti ukončenia školského roka premiéru Omša C dur pre sólový alt, tenor, zbor, sláčikový orchester a organ. Na organe hral autor, hudobníkov dirigoval opäť jeho otec. Úspech skladby bol značný, zanedlho zaznela aj v Blumentálskom (19. 6.) a Jezuitskom kostole (28. 6.), škola ju znova predviedla 29. 6. a 4. 9., pričom dielo sa hralo ešte po Dohnányiho odchode do Budapešti.

Jeho vzor mal neskôr vplyv na výber štúdia u Albrechta, Bartóka i Ľudovíta Rajtera.

James A. Grymes (2001) uvádza, že medzi rokmi 1884 až 1894 mladý hudobník skomponoval celkovo 72 skladieb, z toho asi tretinu pre klavír, husle a klavír a violončelo a klavír.

Niekedy okolo roku 1892 začal Karl Forstner učiť svojho zverenca aj harmóniu, a to podľa metódy iného prešporského hudobníka Karla Mayerbergera, žiaka slávneho Simona Sechtera. Mayerberger sa stal známym teoretikom vďaka knihe Die Harmonik Richard Wagners (1883), podľa Ilony Dohnányi však mladého hudobníka lekcie nudili, viac ho zaujímala hra na organe, ktorej sa tiež začal venovať.

Výsledkom boli recitály s hudbou Bacha, Mendelssohna, Liszta i jeho vlastnou. S organom sú spojené aj prvé Dohnányiho zárobky súvisiace s hudbou: ako organista hrával na gymnaziálnych nedeľných omšiach v Kostole klarisiek. (S kráľovským nástrojom sa po prvýkrát zoznámil tiež počas letných prázdnin rodiny v Brezne.) Na tomto poste vystriedal Franza Schmidta a po ňom na toto miesto prišiel Béla Bartók.

V roku 1894 bol sedemnásťročný Dohnányi prijatý na Kráľovskú hudobnú akadémiu v Budapešti (Országos Magyar Királyi Zeneakadémia), kam ho neskôr z Bratislavy nasledovali aj Bartók, Albrecht a Ľudovít Rajter.

Breznianska matrika hovorí niečo iné: Otília sa narodila 11. júna a 12. júna bola pokrstená ako Ottilia v breznianskom evanjelickom chráme. Ján Chalupka, ktorý dievčinu krstil, do matriky zapísal: Rodičia Matej Slabey, c. k. státní zástupce a Ottilia Lepéni e.a.v., bydlisko B. Bystrica, krstní rodičia Jan Čipka obchodník a Franciska Lepéni.

V poznámke je uvedené: Díte narodilo se a krstené v Brezne. A tu sa začína veľký príbeh. Z literatúry sa nedá nič dočítať o mladosti krásnej Otílie.

Ernő Dohnányi

Vieme však, že sa vydala za Fridricha Dohnányiho, prírodovedca a profesora na katolíckom gymnáziu na Klariskej ulici v Bratislave (v tom čase Poszony). Fridrich sa narodil v roku 1843 v Sobotišti. Jeho luteránski predkovia získali šľachtický titul za zásluhy v bojoch proti Turkom v roku 1653. Časť rodu zostala evanjelická. Napríklad Ľudovít Dohnány, kultúrny pracovník, publicista a právnik, bol príslušníkom štúrovského národného politického hnutia. Ale Fridrich už bol katolík.

Dohnányiovci bývali na Klariskej ulici a hodne sa venovali hudbe. Otília hrala výborne na klavíri a Fridrich na čelo. Manželom Dohnányiovcom sa v roku 1877 narodil syn Ernő (Ernest), ktorý dostal meno po svojom strýkovi. Ernest začal prejavovať svoj hudobný talent už ako trojročný a šesťročného ho otec už začal učiť hrať na klavíri. Zrejme na tom istom, na ktorom hrávala aj jeho mama, pretože to bolo v Brezne, kam rodina chodievala na letné prázdniny. Páčilo sa im mesto obklopené horami a čerstvým chladným vzduchom.

Často cestovali kočom so svojimi priateľmi na výlety, kde si muži z mesta chodili zastrieľať do terčov, zatiaľ čo ich ženy klebetili, pospevovali si a deti sa hrali. Tu sa Ernest zoznámil aj s Júliusom Zacharom (synom Emila a vnukom Mateja Zachara).

Ako píše Ilona Dohnányi v knihe Ernest von Dohnányi: Pieseň života, Ernestova matka Otília bola výnimočná žena. Aj keď bola stavbou tela krehká, vyžarovala z nej železná energia a rozhodnosť, schopnosť ovládať svoje slová i emócie. S mimoriadnou pozornosťou sa starala o svoju rodinu. Deti ju videli plakať iba raz, keď zomrela jej vlastná matka. Nikdy nesedávala v pohodlnom kresle, ale iba na stoličke bez operadla, lebo sa vyhýbala komfortu. Oboznamovala svojho syna s bibliou a rímskokatolíckou vierou, aj keď sama bol krstená luteránka.

Ernest ešte nemal ani sedem rokov, keď skomponoval svoje prvé dielo Gebet (Modlitba) poľa vzoru Bachových chorálov. Keď mal osem rokov, začal študovať hru na klavír a organ u profesora Forstnera, organistu v Dóme svätého Martina v Bratislave.

V roku 1886 začal študovať na gymnáziu. Svoje prvé rozsiahle dielo Omša uviedol na Kráľovskej katolíckej strednej škole v Bratislava v júni 1892, keď nemal ešte ani 15 rokov. Dirigentom bol jeho otec a sám hral ako sólista na organe. Bola to už jeho 15.

Na organe mladý Ernest hrával aj v evanjelickom kostole v Brezne (na snímke Milana Pivovarčiho). Breznianski evanjelici si v roku 1886 kúpili od firmy Rieger z Krnova za 8 660 zlatých do svojho chrámu nový trojmanuálový organ, o ktorom posledná Dohnániyho manželka Ilona písala, že keď sa na ňom hralo naplno, otriasali sa múry a rinčali okná.

Keď Ernest Dohnányi prišiel v roku 1894 ako sedemnásťročný študovať hudbu na Hudobnú akadémiu Franza Liszta v Pešti, privítal ho a staral sa o neho jeho strýko Ernest Slabey (Ernő Szlabey). Ten v tom čase už bol vysokým štátnym úradníkom. Okrem strýka tu mal na pomoc aj svojho staršieho kamaráta Júliusa Zachara (Zachára), ktorý v tom čase už študoval právo na Kráľovskej uhorskej univerzite.

Neskôr urobil veľkú kariéru, stal sa dekanom právnickej fakulty a sudcom najvyššieho súdu Rakúsko-uhorskej monarchie. Podmienky pre túto závratnú kariéru mu pripravil jeho otec Emil, ktorý sa v roku 1846 narodil v Brezne a po právnických štúdiách pôsobil od roku 1872 ako sudca okresného súdu v Banskej Bystrici. V roku 1904 sa stal predsedom Uhorskej kráľovskej tabule a neskôr aj podpredsedom spolku uhorských právnikov.

Mladý Ernest Dohnányi študoval klavír a kompozíciu do roku 1897 a krátko nato debutoval na koncerte v Berlíne. V nasledujúcich rokoch ako klavirista a skladateľ žal úspechy na medzinárodnej úrovni. V rokoch 1903 - 1905 bol profesorom na Hudobnej akadémii vo Viedni.

Tu sa zoznámil a oženil s rakúsko-židovskou klaviristkou Elisabeth Kunwaldovou, s ktorou mal dve deti: Hansa (1902 - 1945) a Gretu (1903 - 1971). Syn Hans sa priženil a dcéra Greta sa vydala do veľkej a známej nemeckej luteránskej rodiny Bonhoefferovcov. Hans si vzal Christinu Bonhoefferovú a Greta jej staršieho brata Friedricha. Hansa za protinacistický odboj a pašovanie židov do Švajčiarska nacisti najprv dali do koncentračného tábora a 9. apríla 1944 popravili.

Syn Ernesta Klaus von Dohnanyi sa ako sociálny demokrat stal v sedemdesiatych rokoch ministrom školstva a vedy NSR a v osemdesiatych rokoch starostom a ministerským predsedom Hamburgu (Hamburg je jednou zo spolkových krajín Nemecka).

Od roku 1905 učil Dohnányi na Vysokej škole hudby v Berlíne, kde sa po troch rokoch stal profesorom. V dôsledku vypuknutia prvej svetovej vojny sa Dohnányi vrátil na svoju akadémiu do Budapešti a krátko nato sa stal šéfdirigentom a prezidentom Budapeštianskej filharmónie. S určitými prestávkami bol šéfom filharmónie až do roku 1944. Skomponoval vyše 150 hudobných skladieb a stal sa uznávaným dirigentom a najväčším klaviristom prvej polovice dvadsiateho storočia. Podnikal koncertné turné po Európe i Spojených štátoch. Viackrát koncertoval v Československu a v roku 1922 aj v Banskej Bystrici, kde prežila mladosť jeho matka.

Ako som spomenul, Dohnányiho v rodine vychovali ako Maďara. K Slovensku nemal pozitívny vzťah, jeho posledná manželka Ilona v biografii Pieseň života píše, že v roku 1938 sa pozitívne vyjadroval k anexii južných území Slovenska, ľutoval len, že k Maďarsku nepripojili aj Bratislavu.

Od roku 1919 bola jeho druhou manželkou herečka Elsa Galafrés. S tou bol oficiálne ženatý až do roku 1949, ale v roku 1937 sa stretol s 28-ročnou dcérou svojho breznianskeho kamaráta Júliusa Zachara Ilonou. Tá sa narodila v roku 1909 v Budapešti a ako devätnásťročná sa vydala za Gyulu Salacza a mala s ním dve deti. Ernest mal vtedy 60 rokov, ale vášnivo sa do nej zamiloval.

Pred koncom vojny Dohnányovci opustili Maďarsko a presťahovali sa do Rakúska, ktoré vtedy patrilo ešte k Tretej ríši. To vyvolalo mnohé podozrenia z kolaborácie. Po vojne to komunisti Dohnányimu neodpustili a vyhlásili ho dokonca za vojnového zločinca. Toto podozrenie, doplnené rôznymi ohováračkami jeho bývalých kolegov a závistlivcov, ho sprevádzalo do konca života. Rehabilitovali ho až po smrti.

Dohnányiovci žili tri roky v zúfalých existenčných podmienkach v povojnovom Rakúsku. Potom sa cez Argentínu, kde pobudli skoro dva roky, už ako oficiálni manželia dostali v roku 1949 do USA. Usadili sa v hlavnom meste Floridy Tallahassee, kde Ernestovi ponúkli profesorské miesto na Floridskej štátnej univerzite.

Predchádzajúce obvinenia sa preniesli aj do USA, kde mu dovolili vystupovať len v menších mestách. V ťažkých vojnových a povojnových časoch bola Ernestovou oporou jeho mladá manželka Ilona, ktorá ho veľmi obdivovala a zhromažďovala všetky dokumenty, ktoré sa týkali jeho súkromného a profesionálneho života. Okrem toho sa Ilona mimoriadne usilovala o rehabilitáciu slávneho hudobníka.

Išlo najmä o vyvrátenie troch hlavných obvinení: Že sa Dohnányi zaslúžil o vylúčenie židov z maďarského hudobného života, že vyhnal Bélu Bartóka z vlasti a znemožnil Zoltána Kodálya a že kolaboroval s maďarským fašistickým režimom Szálasiho. Obrovské množstvo dokumentačného materiálu, výstrižky z novín, hudobné kritiky a iné dokumenty Ilona využila v knihe o svojom manželovi, ktorý ako 83-ročný zomrel v roku 1960.

Vydania knihy s názvom Ernst von Dohnányi: Piesen života sa sama nedožila, zomrela v roku 1998 ako 89-ročná.

tags: #dohnany #omsa #dnes