Slovenčina pochádza z praslovančiny, ktorá bola jednotným slovanským jazykom ľudu medzi Wislou a Dneprom. Praslovančina sa používala do konca 8. storočia. Z tohto obdobia nemáme zachované písomné pamiatky.
Počiatky staroslovienskej literatúry sú spojené s existenciou prvého ranofeudálneho štátu na našom území, ktorým bola Veľká Morava. Veľkomoravské kniežatá si uvedomujú, že prijatie kresťanstva je momentom, ktorý upevňuje feudálnu moc v štáte.
Franskí kňazi prinášajú vieru, ale zároveň predstavujú isté nebezpečenstvo, lebo sledujú záujmy franskej ríše. Na základe žiadosti kniežaťa Rastislava posiela v roku 863 byzantský cisár Michal III.
Metod a Cyril: Apoštoli Slovanov
Významným kultúrnym činom Konštantína a Metoda bolo teda zostavenie prvého slovanského písma - hlaholského písma (hlaholika skladajúca sa z malých písmen gr. abecedy), založenie prvého slovanského literárneho jazyka - staroslovienskeho jazyka (staroslovienčina, ktorá mala vysokú gramatickú, syntaktickú a štylistickú úroveň, vyrovnala sa latinčine i gréčtine) a vytvorenie prvej slovanskej prekladovej a pôvodnej literatúry. Starosloviensky jazyk sa považuje za slovanské nárečie z okolia Solúna.
U pápeža Hadriána II. sa solúnski bratia museli obhajovať pred trojjazičníkmi, no nakoniec dosiahli, že staroslovienčina sa stala bohoslužobným jazykom. Metod s Konštantínom vstupujú do ďalšej fázy boja s franskými kňazmi.
Po návrate na Veľkú Moravu sa stal kniežaťom Svätopluk, ktorý dal Metoda uväzniť a až po dvoch rokoch na zásah pápeža bol z Bavorska prepustený na slobodu. Metod, ale už sám, lebo Konštantín zomrel, musel znovu pred pápežom obhajovať svoje učenie. Pápež Ján VIII. potvrdil starosloviensky náboženský jazyk.
Po Metodovej smrti pápež Štefan V. zakázal starosloviensku bohoslužbu. Väčšina kňazov pred prenasledovaním musela odísť do Čiech a Bulharska, pretože Svätopluk podporoval franských kňazov a latinčina sa stala opäť bohoslužobným jazykom. Žiaci Cyrila a Metoda vytvorili nové písmo cyriliku zač. 10.
Prekladová literatúra vznikala na území Veľkej Moravy (tvoria ju bohoslužobné a modlitebné knihy) a pôvodná literatúra na Veľkej Morave a na bulharskom území. K najstarším pamiatkam patrí Konštantínov Proglas z 9. storočia. Ďalšou pamiatkou sú Moravsko-panónskej legendy. Skladajú sa zo Života sv. Konštantína a Metoda. Autormi sú pravdepodobne ich žiaci Kliment a Gorazd. Nie sú to legendy v pravom slova zmysle, nie sú v nich prvky zázračnosti, ale sú historickým dokumentom o dobe a živote Cyrila a Metoda. Autor nezabúda ani na vykreslenie spoločenskej a politickej situácie.
Život sv. Konštantína opisuje detstvo, štúdium, nadanie a múdrosť, jeho súcit s trpiacimi, pôsobenie pred príchodom na Veľkú Moravu (najmä kultúrna činnosť) a vyslanie Konštantína na Veľkú Moravu s cieľom šírenia vzdelanosti a obhajovania kresťanského učenia a staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Legenda má veľa citátov z evanjelií. Kľúčovým je citát z evanjelia Matúša: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Autor si všíma nielen jazykové a náboženské problémy na Veľkej Morave, ale aj ich spoločenskú situáciu. Legenda je písaná vznešene, rétorickým štýlom. Je tu veľa prirovnaní, kontrastov, podobenstiev, dialógov, citátov, rečníckych otázok.
Život sv. Metoda je kratší a epickejší. Autor nevenuje veľa pozornosti Metodovej mladosti, podrobne sa zaoberá jeho činnosťou na Veľkej Morave, pretože Metod sa pričinil o vznik samostatnej cirkevnej provincie na našom území. Konštantín je pochovaný v kostole sv. Klimenta v Ríme.
Zo staroslovienskej vzdelanosti a literatúry vyrastali slovanské národné literatúry (Čechy a Bulharsko). Veľkomoravská a cyrilometodejská tradícia prebúdzala na Slovensku záujem o dávnu históriu a o domáci jazyk. Bernolák, Hollý, Kollár, Štúr, Hurban, Magin - zaujímali sa o cyrilometodskú tradíciu a uplatňovali ju vo svojich dielach.
Do staroslovienčiny prenikajú prvky západoslovenského jazyka. Po zániku Veľkomoravskej ríše v 10. storočí sa Slovensko stalo súčasťou uhorského feudálneho štátu, ktorý založili kočovné maďarské kmene, keď sa usadili v Zadunajsku. Zotrvali sme v ňom 1000 rokov. Pôvodné kočovné maďarské kmene si osvojujú od našich predkov roľnícky spôsob života, kultúru, spoločenské zásady a tiež slovnú zásobu.
V uhorskom štáte sa rozvíja latinská stredoveká kultúra, ktorá slúžila cirkevným a svetským feudálom. Strediskom vzdelanosti sú kláštory, kde mnísi odpisovali rukopisy, diela boli napísané v latinčine, neskôr mestské školy, ktoré vychovávali budúcich kňazov a univerzity. V roku 1465 vzniká aj prvá slovenská univerzita Academia Istropolitana (1465 - 1499), založil ju Matej Korvín, no čoskoro zanikla a vzdelanci museli odchádzať na štúdia do zahraničia. Najstaršie univerzity v strednej Európe vznikli v Prahe, Heidelbergu. Za vyšším vzdelaním sa chodievalo na zahraničné univerzity (Praha, Krakov a Viedeň).
Vývoj slovenskej národnej kultúry brzdila rozdrobenosť krajiny, príchod nemeckých kolonistov, spol. V prvej polovici 15. storočia prenikali na Slovensko husitské myšlienky. Domáci jazyk (slovenské nárečia) sa obmedzoval na poddanské, mestské a zemianske vrstvy. Vyššie spoločenské triedy hovorili latinčinou. V 14. až 15. storočí sa začína používať čeština, do ktorej postupne prenikajú prvky západoslovenského nárečia - kultúrna západoslovenčina, prvky stredoslovenského národa - kultúrna stredoslovenčina, prvky východosl. nárečia - kultúrna východoslovenčina. Stala sa na niekoľko storočí administratívno-právnym, náboženským a literárnym spisovným jazykom.
Literatúra stála v službách rozvíjajúceho a upevňujúceho sa kresťanstva a feudalizmu. Písala sa po latinsky (1000 - 1500) a po česky alebo slovakizovanou češtinou (1400 - 1500). Predstavovala ju náboženská literatúry (piesne, kázne, modlitby, legendy), feudálna svetská literatúra (kroniky) a mestská svetská literatúra (piesne a mravoučná i zábavná próza). Svetská literatúra sa zapisovala v kódexoch (kódex je zbierka starých rukopisov).
Mestskú svetskú literatúru tvorili svetské piesne, ktoré vytvorili potulní študenti, piesne žartovné, satirické a pijanské. Z literatúry písanej slovakizovanou češtinou sa zachovali len útržky ľúbostných piesní. Feudálna svetská literatúra sa pestovala v domácom jazyku - mravoučná, zábavná próza, bájky, dobrodružné a šibalské príbehy. Študentská hymna Gaudeamus igitur pochádza z 13.
Ľudová slovesnosť kalendárny obradový folklór / príslovia, porekadlá, zvyky, ktoré sa viažu k ročným obdobiam, k sviatkom v roku, k menám / a rodinný obradový folklór / zvyky, ktoré sa viažu k významným rodinným udalostiam - svadba, pohreb, krst /. Základ ľudovej slovesnosti tvorili ľudové piesne - boli tu vyjadrené city ľudu, duša slovenského ľudu. Väčšina ľudových piesní hovorila o ťažkom, sociálnom položení slovenského ľudu, mala revolučný obsah, hovorila o túžbach jednotlivca, národa, používajú sa tu zdrobneniny, opakovanie slov, refrén, prirovnania, epitetá, personifikácie, metafory, prídavné mená, citoslovcia, zámená, nárečové slová, dialógy, gradácia, striedanie prírodného a ľudského motívu.
Z literatúry písanej po latinsky si zasluhujú pozornosť legendy a kroniky. Z legiend si literárnu a historickú hodnotu zachovala Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (koniec 11. storočia) od Maura (zomrel v roku 1070) a Tri legendy o sv. Štefanovi (11. - 12. Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi oslavuje Svoradova Benedikotv pustovnícky život. Zachytila veľa z ľudového podania (epizóda o Svoradovi a zbojníkovi). Hlavnou postavou je Svorad (Andrej), ktorého autor vykresľuje v podobe svätca. Je to kajúcny hriešnik, ktorý sa stáva ideálom správneho kresťana. Vedie asketický spôsob života, život plný odriekania sa telesných pôžitkov, autor opisuje jeho pôst, telesné trýznenie a zázraky. Postava je postupne čoraz viac zidealizovaná.
Od 14. storočia zaznamenávame literatúru písanú slovakizovanou češtinou - Spišské modlitby. Slovenské meštianstvo zanechalo predovšetkým pamiatky hospodárskeho charakteru - listy, listiny a mestské knihy: Žilinská kronika 1378 - 1524 (zápisy sú po nemecky), Rajecká kronika (texty postupne prechádzajú do slovenčiny). Feudálnu literatúru šírili vo forme piesní potulní speváci igrici.
Významným znakom formujúceho sa národa bol národný jazyk. V živote slovenskej národnosti takýto jazyk nejestvoval, kultúrna slovenčina jestvovala pred jej uzákonením len v kamaldulskej reholia u J. I. Bajzu. Na významnú úlohu vytvoriť spisovný slovenský jazyk sa podujal Anton Bernolák a po ňom sa vtedy uzákonený jazyk nazýval bernolákovčina (1787). Jej základ tvoril západoslovenský kultúrny jazyk. Kodifikácia spisovnej slovenčiny bola zákonitým javom ekonomicko-spoločenských premien obdobia prechodu od feudalizmu do kapitalizmu a vychádzala z čoraz rastúcej nutnosti používania živej národnej reči. Bernolák odstránil v písaní i a y, ponechal i a mäkkosť ď, ť, ň,ľ, podstatné mená sa písali veľkým písmenom, predložky s, z podľa výslovnosti, j = g, q = kw, x = ks. Zaviedol skupinu hlások š, č (ašče), odstránil archaizmy pochádzajúce z češtiny, uzákonil veľa stredoslovenských prvkov, Slovár obsahoval veľa porekadiel, prísloví, piesní, frazeológií. Anton Bernolák študoval teológiu v Trnave, vo Viedni a v BA, kaplán v Bernolákove.
Svoj zámer Bernolák zdôvodnil v knihe Jazykovedno- kritická rozprava o slovenských písmenách, ktorá bola prvým krokom ku kodifikácii spisovnej slovenčiny a boli tu uplatnené foneticko-fonologické princípy. Znakmi bernolákovčiny bolo označovanie mäkkosti spoluhlások, podst. mená veľkým písmenom, iba mäkké i, používal w.
Ďalšie Bernolákove diela:
- Slovenská gramatika - učebnica SJ pre školy
- Etymológia slovanských slov
- Slovník slovensko - česko - latinsko - nemecko - uhorský
K dohode o uzákonenie slovenčiny ako spisovného jazyka došlo aj v roku 1843 u J. M. Hurbana v Hlbokom medzi poprednými štúrovcami (Štúr, Hurban, Hodža). Mladá generácia prijala nový spisovný jazyk veľmi oduševnene. Už o rok (1844) vyšli prvé publikácie, písané v novej spisovnej reči. Proti uzákoneniu nového spisovného jazyka vystúpil Ján Kollár v zborníku Hlasové a potřebě jednotného spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Hlasy proti spisovnej slovenčine boli odrazené, pretože neboli v súlade s potrebami spoločnosti. Keď v nej vyšli hodnotné umelecké diela (Marína, Detvan a i.), získala nová spisovná reč mnohých priaznivcov.
Ján Kollár sa pričinil o to, že sa čeština od roku 1850 zaviedla ako úradná reč do škôl i časopisov na Slovensku. Tým sa obnovil spor a polemiky o spisovnú slovenčinu, ktorých výsledkom bolo, že sa v októbri 1851 zišli v Bratislave viacerí predstavitelia slovenského hnutia, aby sa dohodli na jednotnej spisovnej reči. Podľa Hodžových návrhov vypracoval Martin Hattala v roku 1852 Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá utvorila základňu pre záväznú spisovnú normu. Otázka spisovného jazyka bola definitívne vyriešená a znamenala zároveň víťazstvo štúrovskej koncepcie.
V roku 1875 sa slovná zásoba obohacuje. V roku 1890 Samo Czambel ustaľuje pravopisné, hláskoslovné, tvaroslovné a lexikálne nedôslednosti spisovnej slovenčiny, vydáva Slovenský pravopis a Rukoväť spisovnej slovenčiny.
V roku 1918 je slovenčina štátnym jazykom, v 20-tych a 30-tych rokoch dochádza k umelému približovaniu slovenčiny k češtine - idea čechoslovakizmu. R. 1931 - vychádzajú 1. pravidlá slovenského pravopisu, poznamenané ideou čechoslovakizmu. R. 1940 - nové pravidlá slovenského pravopisu - ovplyvnené ideou purizmu - odstránenie českých slov zo slovenčiny.
Po 1945 nastávajú zmeny v hospodárstve, politike, kultúre - nové výrazy v slovnej zásobe. V roku 1953 vychádzajú pravidlá slovenského pravopisu, ktoré upravujú písanie predpôn s / z. V tomto roku vychádzajú časopisy Kultúra slova a Slovenská reč. V roku 1953 vzniká aj SAV s jazykovedným ústavom, vychádza Slovník slovenského jazyka / 6. zv. /. Na FFÚK vzniká odbor Dejiny slovenčiny - staroslovienčiny.
V rokoch 1971 - 1991 nevychádzajú žiadne pravidlá. Slovenský národný jazyk má:
- celonárodnú podobu:
- spisovná podoba
- štandardná podoba (forma), v jazykovom prejave je malé množstvo nárečových slov
- subštandardná forma, v jazykovom prejave prevažuje viac nárečových ako spisovných slov
Spisovná slovenčina je spätá aj s nespisovnými útvarmi - nárečia (nespisovné slová používané v určitej zemepisnej oblasti) a slang (nespisovné slová, ktorými hovorí skupina ). Slovná zásoba postupne internacionalizovala. Veľa slov sa prebralo z latinčiny, gréčtiny, nemčiny, maďarčiny, francúzštiny a v súčasnosti je náš jazyk pod silným tlakom angličtiny.
V roku 1991 vychádzajú Pravidlá slovenského pravopisu, ktorý sa vyznačuje:
- zmenami v rytmickom krátení
- zrušením výnimiek pri príčastiach a pri tvorení slov koncovkou -ár, -áreň, nie sú bodky za nadpisom, dátumom
- názvy ulíc, sadov, námestí, parkov, kostolov, chrámov píšeme s veľkým písmenom
- akademické tituly prof. doc. píšeme s malým písmenom
V roku 1998 bola úprava v pravopise. Názvy katedier sa píšu s veľkými písmenami, názvy odborov s malým, príslovky času a spôsobu pokiaľ vznikli z predložkovej väzby píše spolu alebo aj osobitne napr.: na červeno - načerveno do videnia - dovidenia. Pred vylučovacími spojkami píšeme čiarku iba ak sú zdvojené: Prídeš alebo neprídeš. Alebo prídeš, alebo neprídeš. Tituly kníh sa píšu bez úvodzoviek napr.
tags: #dolezitost #narodnej #literatury #v #post #romantickej