Všetka svätosť a dokonalosť duše je v milovaní Ježiša Krista, nášho Boha, nášho najvyššieho dobra a nášho Spasiteľa. Kto mňa miluje, toho bude milovať môj večný Otec.-... lebo sám Otec vás miluje, keďže vy ste milovali mňa (Jn 16, 27). Je to láska, ktorá sjednocuje a udržuje všetky čnosti, ktoré robia človeka dokonalým. Preto hovorí sv. Augustín: - Miluj a rob, čo chceš! 2 - Láska naučí dušu, ktorá miluje Boha, aby sa nedopustila ničoho, čo by sa Mu neľúbilo, a naopak, aby robila všetko, čo sa Mu ľúbi.
Či vari Boh nezasluhuje všetku našu lásku? Veď predsa od večnosti nás miloval. (Porov. Jer 31, 3). Človeče, vraví Pán, vedz, že ja som bol prvý, ktorý som ta miloval. Ešte si nebol na svete, ba ešte ani svet nejestvoval, a ja som ťa už miloval. Milujem ťa, odkedy som Bohom. Odkedy som miloval seba samého, miloval so tiež teba. Je teda spravodlivé, aby som Mu venovala všetky svoje náklonnosti a okrem Neho nemilovala nikoho.
Keďže Boh videl, že ľudí si možno najlepšie získať dobrodeniami, rozhodol sa pripútať ich k svojej láske prostredníctvom svojich darov. Preto povedal: - Sväzkami ľudskými priťahoval som ich, väzbami lásky (Oz. 11, 4). Keď Boh obdaril dušu schopnosťami podľa svojho obrazu - pamäťou a vôľou - a keď vyzbrojil telo smyslami, stvoril pre človeka nebo i zem a toľko iných vecí: nebesá, hviezdy, obežnice, moria, rieky, pramene, hory, údolia, roviny, nerasty, plody a toľko druhov zvierat - to všetko z lásky k človekovi, aby všetko slúžilo jemu a aby človek z vďačnosti za tieto dary miloval Boha. - Nebo i zem, volá vzrušene sv. Augustín, a všetko ostatné tvorstvo ma povzbudzuje, aby som Ťa miloval 4 , - Pane môj, všetko, čo vidím na nebi a na zemí, všetko mi rozpráva o Tvojej láske a povzbudzdje ma, aby som Ťa miloval, lebo všetky tieto veci svedčia, že si ich stvoril z lásky ku mne.
Boh sa však neuspokojil tým, že nám dal všetky tieto krásne tvory. Aby si získal všetku našu lásku, zašiel v láske tak ďaleko, že sa nám celý daroval. Večný Otec sa rozhodol, že nám dá svojho vlastného a jediného Syna: - Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16). Boh videl, že sme boli všetci mŕtvi a hriechom pozbavení Jeho milosti. Z nesmiernej, áno - ako píše Apoštol - z prílišnej lásky poslal svojho milovaného Syna, aby zadosťučinil za nás a tak nám vrátil život, o ktorý nás pripravil hriech: -... vo svojej veľkej láske, ktorou si nás zamiloval, oživil nás s Kristom, lebo sme boli mŕtvi svojimi priestupkami (Ef 2, 4).
Ale aj Syn sa nám celý daroval: -o... ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal v obeť za mňa (Gal 2 20). Aby nás vyslobodil od večnej smrti a vrátil nám milosť Božiu a stratené nebo, stal sa človekom a priodelsa telom, aké máme my: - A toto Slovo sa stalo telom (Jn 1, 14). Pán sveta sa tak ponižuje , že berie na seba podobu služobníka a podrobuje sa ľudským biedam.
Ale najviac nás udivuje, že hoci nás mohol spasiť bez toho, žeby trpel a umrel, predsa si vyvolil život zarniútený a opovrhnutý, smrť trpkú a potupnú, smrť na kríži, nástroji hanby, určenom zločincom: - Uponížil sa a bol poslušný až po smrť, a to po smrť na kríži (Flp 2, 8). Keď nás mohol vykúpiť bez utrpenia, prečo si teda vyvolil smrť, a to na kríži? Vyvolil si ju, aby nám ukázal svoju lásku: - Kristus nás miloval a seba samého vydal za nás (Ef 5, 2). Pretože si nás zamiloval, podvolil sa bolestiam, pohŕdaniam a ukrutnejšej smrti, akú vôbec vytrpel niektorý človek na zemi.
Práve preto zvolal sv. Pavol, veľký milovník Ježiša Krista: - Láska Kristova nás podnecuje (2 Kor 5, 14). Apoštol chce povedať, že nie natoľko to, čo Ježiš Kristus vytrpel, ako skôr láska, ktorú nám v Utrpení osvedčil, nás zaväzuje a akosi núti, aby sme Ho milovali.
Taká veľká bola láska Ježiša Krista k ľuďom, že Mu vnútila na pery túžbu po hodine smrti. Ó, ako sa rozcítil Ježiš, keď za svojho pozemského života povedal: - Ale krstom mám byť pokrstený, a ako ma (úzkosť) sviera, kým sa to nevykoná! (Lk 12, 50). Preto sv. Ján píše a tej noci, v ktorej mal Ježiš začať svoje utrpenie: - Ježiš vedel, že mu prišla hodina odísť s tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich,, ktorí boli na tomto svete, až do konca im preukazoval svoju lásku (Jn 13, 1). Božský Vykupiteľ nazýva tú hodinu svojou, lebo čas Jeho smrti bol pre Neho čas túžobne očakávaný. Veď chcel dať ľuďom posledný dôkaz svojej lásky, keď sa chystal zomrieť za nich na kríži, bolesťami celkom preniknutý.
Ale čo priviedlo Boha k tomu, že umrel ako odsúdenec na kríži medzi dvoma zločincami s takou potupou svojej Božskej velebnosti? - Kto to urobil? - pýta sa sv. Bernard. A hneď si odpovedá: - Urobila to láska, ktorá nepozná hodnosti 11. - Áno, láska, ktorá sa chce dať poznať, nehladá, čo viac prislúcha dôstojnosti milujúceho, ale čo viac prispieva, aby sa zjavila milovanému.
Ktože by mohol uveriť, že všemohúci, najvýš blažený Boh a Pán všetkého, tak veľmi miloval človeka, že sa zdá, ako by bol celý bez seba z lásky k nemu, keby nás viera o tom neuisťovala? - Videli sme, že Múdrosť sama, to je večné Slovo, zošalela z -prílišnej lásky k ľuďom - povedal sv. Vavrinec Justiniáni 13. Tak isto vravela vo vytržení sv. Mária Magdaléna z Pazzis, keď držala v rukách obraz Ukrižovaného: - Áno, Ježišu môj, Ty si bláznom z lásky. Vravím to a budem to stále opakovať: Môj Ježišu, Ty si pochabý z lásky!14 - Ale nie, vraví sv. Dionýz Areopagita, to nie je bláznovstvo, ale zvyčajný prejav lásky Božej, že milujúci úplne zabúda na seba, aby sa celkom daroval milovanému: - Láska Božia pôsobí vytrženie15.
Ó, keby sa ľudia pri pohľade na Ježiša ukrižovaného odhodlali uvažovať o Jeho láske ku každému z nich! - Táto láska, hovorí sv. František Saleský, nedala by im pokoja, kým by sa sami nezapálili pohľadom na plamene, ktoré blčia v srdci Vykupiteľovom. Či nie je to šťastie, smieť byť spaľovaný tým istým ohňom, ktorým je spaľovaný sám Boh? A či je to nie šťastie, byť spojený s Bohom putami lásky?16 Sv. Bonaventúra nazval rany Ježiša Krista ranami, ktoré prerážajú srdcia najneciteľnejšie a rozplameňujú duše najstudenejšie 17. Aké šípy vyrážajú z tých rán, že zraňujú srdcia najtvrdšie! Aké plamene vyšľahujú z horiaceho srdca Ježiša Krista, že rozplameňujú srdcia najstudenejšie! Aké putá z otvoreného boku, že vedia spútať srdcia najneskrotnejšie!
Ctihodný P. Avilla bol tak mocne uchvátený láskou k Ježišovi Kristovi, že nezabudol vo všetkých kázňach pripomenúť Jeho lásku k nám. V jednom rozjímaní o láske tohto najmilostivejšieho Vykupiteľa k ľuďom dáva výraz neobyčajne žeravým citom. Nakoľko sú veľmi krásne, chcem ich tu použiť. Hovorí takto:
Vykupiteľu, Ty si tak miloval človeka, že kto uvažuje o tejto láske, nemôže nič iné robiť, ako Ta milovať, lebo Tvoja láska robí srdciam násilie, ako vraví Apoštol: - Láska Kristova nás podnecuje. - Dôvodom lásky Ježiša Krista k ľuďom je Jeho láska k Bohu. Preto povedal pri poslednej: večeri: Aby svet poznal, že milujem Otca, vstaňme, poďme! - Ale kam? - Zomrieť za ľudí na kríži.
Nijaký rozum nemôže zmerať veľkosť ohňa, ktorý horí v srdci Ježiša Krista. Keby Mu bolo bývalo rozkázané podstúpiť smrť nie raz, ale tisíckrát, bol by mal toľko lásky, že by bol podstúpil všetky. A keby Mu bolo bývalo rozkázané, aby miesto smrti jedinej za všetkých ľudí, umieral za spásu každého zvlášť, bol by to urobil za každého, ako to urobil za všetkých. Ježiš Kristus nás teda ďaleko viac miloval, ako za nás trpel. Ó, láska Božia, Ty si bola oveľa väčšia, než si sa ukázala. Bola to jedna kvapka, ktorá sa vynorila z onoho veľkého mora nesmiernej lásky. Položiť život za priateľov je najväčší dôkaz lásky. Ale ani tento dôkaz nestačil Ježišovi Kristovi.
Toto je tá láska, ktorá dojíma zbožné duše a naplňuje ich úžasom, keď sa im dáva poznať. Z nej pochádza to zanietenie mysle, túžba po mučeníctve, útecha v utrpení, radosť na žeravom železe, baženie po mukách, radosť z toho, čoho sa obáva, a objatie toho, čoho sa svet hrozí. Sv. Ambróz hovorí, že duša, zasnúbená s Ježišom Kristom na kríži, nič nepokladá za vznešenejšie, ako nosiť na sebe znamenie Ukrižovaného.
Najdôležitejšia otázka, na ktorú by mal poznať správnu odpoveď každý smrteľník je, či patrí Kristovi. Z predchádzajúcich zamyslení už vieme, že každý, kto Kristovi patrí, je s Bohom zmierený, sú mu odpustené všetky hriechy a vie, že keby dnes zomrel, bude navždy so svojím Pánom v nebi. Povedali sme si, že jeden z hlavných dôvodov, prečo apoštol Pavol napísal 8. kapitolu listu Rimanom je, aby uistil veriacich, že im nehrozí žiadne odsúdenie, pretože boli oslobodení od zákona a moci hriechu. Nový človek sa už neriadi svojou vôľou, ale vôľou Ducha. (8,1,2,4) Apoštol Pavol ďalej učí, že ten, kto bol ospravedlnený, už netúži po tom, čo je telesné, ale nechá sa viesť Duchom a vecami duchovnými (5,6). Tí, čo boli ospravedlnení, žijú novým životom v Kristovi Ježišovi. V 8.kapitole, vo veršoch 7 a 8 Pavol vysvetľuje, ako je to s mysľou a životom neveriacich. A práve v tomto bode začína naše dnešné zamyslenie.
To, čo sme počuli, stručne zhrnuté znamená, že: „ak v nás prebýva Duch Svätý, patríme Kristovi, a aj keď naše telo zomrie, Boh naše smrteľné telo oživí. Od tej doby, čo sa Ježiš Kristus stal Pánom nášho života, už nežijeme podľa tela, ale náš život je riadený Duchom Svätým, ktorý v nás prebýva. Duch Boží je spoločným znamením všetkým, ktorí patria Kristovi (8:9). V minulom zamyslení, ak si ešte spomínate, apoštol Pavol rozdelil všetkých ľudí do dvoch kategórií: tých, ktorí žijú podľa tela a tých, ktorí žijú podľa Ducha. Ten, kto úplne nepodriadi každú oblasť svojho žitia a bytia Pánovi Ježišovi Kristovi, vedeniu Ducha a učeniu Písma, nepatrí v pravom slova zmysle do rodiny veriacich. Kto patrí Kristovi, je absolútne nevyhnutné, aby mal v sebe Ducha Božieho. Byť skutočným kresťanom nie je záležitosťou pravidelnej dochádzky do kostola, alebo toho, že človek uverí určitým cirkevným doktrínam. Ani to nie sú dodržiavania základných morálnych štandardov. Iste, to všetko by malo byť pre kresťanov záväzné a samozrejmé, ale tou najdôležitejšou vecou je, či Duch Svätý spôsobil vaše znovuzrodenie.
Príčinou oživenia duchovne mŕtveho človeka je, že Duch Svätý okamžite začne pôsobiť v živote človeka prevratné zmeny. Viete si predstaviť, ako by vyzerala cirkev, keby si každý túto pravdu uvedomoval a riadil by sa podľa nej v každodennom živote? Každý by mal vedieť, že už nepatrí sám sebe, ale Kristovi. "Môj jazyk mi nepatrí na to, aby som ho používal ako zbraň, keď ma niekto rozhnevá. Svojimi slovami mám oslavovať svojho Pána Ježiša Krista! Vykupujem čas pre Božiu slávu a pre dobro blížnych? Ako nakladám s tým, čo je mi zverené?
Prítomnosť Ducha Svätého vo veriacich spôsobí určité zmeny:
- Ak vo vás prebýva Duch Svätý, považujete Písmo za Slovo pravdy a rastiete v znalostiach, poznaní a chápaní Božieho Slova.
- Ak vo vás prebýva Duch Svätý, Jeho ovocie vo vašom živote rastie, dozrieva, zatiaľ čo skutky tela sa strácajú.
- Ak vo vás prebýva Duch Svätý, porastie vo vás nenávisť a odpor voči hriechu a láska k spravodlivosti. Duch Svätý v nás pracuje, aby sme boli neustále posväcovaní a oddelení od tohto hriešneho sveta.
- Ak vo vás prebýva Duch Svätý, nenecháte si túto dobrú novinu len pre seba.
Ak sa stotožňujete s týmito bodmi, patríte Kristovi a Duch Svätý vo vás prebýva. V okamihu fyzickej smrti náš duch opúšťa telo a telo podlieha rozkladu. Pri druhom príchode Pána Ježiša Krista dostaneme nové, zmŕtvychvstalé telá, prispôsobené pre nové nebo a novú zem, kde bude prebývať iba spravodlivosť. Porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a smrteľnosť nesmrteľnosť (2. Pet 3:13). To je konečné víťazstvo, ktoré všetci s nádejou a vierou očakávame. Ježišove vzkriesenie z mŕtvych sa týkalo fyzického tela, ale naše nové oslávené telo už nebude podliehať chorobám ani smrti.
Aká je to úžasná istota, a radosť, môcť patriť takému Pánovi.
Dnešné evanjelium nám umožnilo vystúpiť na horu premenenia spolu s apoštolmi a Ježišom. Na hore premenenia videli apoštoli Božiu velebu vyžarujúcu z tela Syna človeka. Premenený a oslávený Ježiš nám ukazuje do akej miery môže byť zušľachtená ľudská prirodzenosť. Akým spôsobom by sme sa mohli my dnes zmocniť tejto slávy? Boh Otec v evanjeliu nám ukazuje cestu: „Toto je môj milovaný Syn, jeho poslúchajte”. Poslušnosťou Bohu sa môžeme prebojovať až k takejto nadzemskej kráse. Sv. Peter apoštol hovorí, že Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. To čo vidíme vyžarovať z Ježišovho tela je dar Ducha. Jeho telo je zduchovnené, naplnené životodárnym Božím Duchom. K premeneniu dochádzame vierou a poslušnosťou. Viera je otvorenosť našej bytosti, ktorá spôsobuje, že sme schopní a ochotní prijať Ježiša ako Pána a Boha, bezvýhradnou poslušnosťou. Človek je oslávený tou mierou, akou mierou sa stáva príbytkom Ducha Svätého.
Duch Svätý naplňuje zem i vesmír. Teológia nás poučuje na základe zjavenia, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna. Ľudské manželstvo je zvláštna forma existencie, ktorá má svoj základ v dvoch osobách. Je úžasnou skutočnosťou, ktorá môže dať vznik tretej osobe. Manželstvo je čosi viac ako jednotlivé osoby, ktoré ho tvoria. Žiadna osoba sama od seba nemôže dať existenciu novej bytosti, ale osoby spojené láskou môžu dať vznik novej osobe. Absolútne najdôležitejším posolstvom pre nás je informácia o tom, ako sa môžeme stať naplnení Duchom Svätým. Človek je tak stvorený, že je v ňom priestor pre Boha. Jedine Boží Duch je pre ne vhodným obsahom, plnosťou. My sme si hovorili, že cesta nášho naplnenia je cesta poslušnosti Božiemu Slovu. Najprv musíš prijať informáciu. Skrze Slovo Božie preniká do nás vznešenosť nášho Stvoriteľa. Informácia usmerňuje našu vôľu. Preto aby sme mohli prijať Ducha Svätého je dôležité chcieť to, čo chce Boh.
Toto pochopenie sa stáva prameňom sily pri vydávaní svedectva. Totiž len človek naplnený Božím Duchom je schopný svedčiť o tom, aké veľké veci mu urobil Pán. Dokiaľ nemáte v sebe toto svedectvo, neprivediete k Pánu Bohu ani len svojich najbližších. Naplnenie a napĺňanie sa Duchom Svätým je základnou vecou, ak chceme hlásať Evanjelium. Ohlasovanie Evanjelia nieje predovšetkým záležitosťou dobrej organizácie, alebo záležitosťou dobrej technickej vybavenosti.
Mnoho kresťanov verí tomu, čo číta v evanjeliu Marka, že keď niečomu uverí, bude to aj mať. To nie je pravda. Veriť a hovoriť, alebo tiež prejavíme vieru skutkom „A ktokoľvek ... Je správne a dobre tomu veriť, aj ja tomu verím, ale pripomeňme si: „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Sami si budujeme svoju budúcnosť. To čo dnes hovoríme, to je naša budúcnosť. Človek bude mať to, čo hovorí - či hovorí dobre alebo zle. Tak ako kormidlo lode, aj náš jazyk je usmernovateľom nášho života. Čo povieme, to sa stane.
Ak pozeráme na osudy ľudí, tak sa nám zdá, akoby niektorí boli naprogramovaní na zlé a iní na úspech. Bez ohľadu na to, aká je minulosť každého, čokoľvek povedal na seba, alebo iní povedali na neho, alebo v akomkoľvek je stave, Boh má riešenie v každom čase. Svoju ruku, ruku viery a ústa v moci slova treba načiahnuť za úspechom. Biblia dáva množstvo návodov ako žiť úspešný a radostný život. Ak skutočne veríš Božiemu slovu, tak to, čomu veríš, hovoríš. To znamená, ak veríš že: „(Ježiš) na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti; Jeho krvavé rany vás uzdravili,“ (1Pt 2:24 E) tak potom hovoríš to, čo hovorí Boh, a nie to, čo ty cíti...
Ako NECHAŤ Ducha Svätého, aby viedol váš život?
