Tento článok sa zaoberá filozofickými argumentmi, ktoré majú univerzálnu platnosť pre rôzne náboženstvá a skúma, či má človek dušu. Základná téza článku je, že každý človek má dušu.
Veda a Spiritualita
V súčasnosti sa veda využíva na podporu materializmu a ateizmu, hoci pôvodný význam slova veda bol iný. Veda je staré indoeurópske slovo, ktoré pôvodne označovalo duchovné vedenie. Svedčia o tom indické Védy ako náboženské spisy, či staroslovanské pojmy ved-ma a ved-omec, ktoré označovali ľudí s rozšíreným vedením.
Pôvodne sa teda pod vedou rozumelo náboženstvo, spiritualita, či duchovné vedenie, až neskôr došlo k preklopeniu, keď si toto označenie prisvojili disciplíny, ktoré sú zamerané len na skúmanie hmotného sveta a s duchovnom majú len máločo spoločné. Svet bol stvorený Božím Slovom, pričom grécke Logos môže mať aj význam Rozum, Inteligencia a len vďaka tomu, že vo svete je nejaký inteligentný poriadok, môže existovať veda, ktorá tento poriadok skúma.
Duša ako Nositeľ Života
V sanskrte sa označuje duša ako dživa. To je staroslovanské živa. Duša, dživa, živa teda nejako súvisí so životom. Je to nositeľ života. Kto má dušu, ten je živý, kto dušu stratil, ten je mŕtvy.
Keď človek zomrie, tak z materiálneho hľadiska sa neudeje žiadna podstatná zmena. Človek v materiálnom zmysle tu je tak, ako bol. Ľudské telo sa po smrti nevyparí. Stále tu je mozog, o ktorom materialisti veria, že je nositeľom vedomia, stále tu sú ruky ako nástroj vôle, stále sú tu oči, ktoré však už nič nevidia, uši, ktoré nič nepočujú, je tu srdce, ale bez pohybu.
Keď človek zomrie, nestratí sa z jeho tela jediný orgán, jediná bunka, jediná molekula, jediný atóm, a predsa tu niečo podstatné chýba. Tak podstatné, že telo bez tohoto oživujúceho faktora má takú malú hodnotu, že ho pochováme do zeme, kde ho rozožerú červy alebo ho spálime.
Mŕtve telo je ako stroj, ktorý odpojili od zdroja energie. Aby tento stroj fungoval, pohyboval sa, reagoval na okolie, musí v ňom byť prítomný oživujúci princíp, ktorým je práve duša, dživa, živa. Smrť spočíva v oddelení duše od tela.
Skladba Človeka
Na človeka sa môžeme pozerať ako na nedeliteľný celok, ale môžeme ho chápať aj ako bytosť, ktorá pozostáva z určitých zložiek. Ak by sme ho rozdelili, tak potom základné členenie by bolo telo - duša alebo duch. Z duchovného hľadiska najzákladnejšie členenie človeka je na zložku hmotnú - telo a nehmotnú - duša, duch.
Na označenie nehmotnej zložky človeka sa používajú oba pojmy (duša a duch) a dá sa to, v určitom kontexte, ktorý si nevyžaduje presný pohľad, akceptovať. Keby sme išli viac do hĺbky, potom by sme mohli medzi dušou a duchom rozlišovať. V katolíckej teológii sa človek delí na telo a dušu, apoštol Pavol však rozlišuje medzi telom, dušou a duchom. Mne je bližšie Pavlovo chápanie, v rámci ktorého vystupuje duša ako medzičlánok medzi telom a duchom.
Duša sa teda nachádza z hľadiska kvality niekde na polceste medzi duchom a telom, je to videné z pohľadu ducha, zhutnenejší duch, alebo z pohľadu tela, zjemnenejšie telo. Na človeka sa môžeme pozerať ako na nerozčlenený celok, ako na zloženého z telesnej a duševnej (duchovnej) zložky alebo ako pozostávajúceho z tela, duše a ducha. Ani toto členenie nemusí byť konečné, lebo sú duchovné systémy, ktoré idú ešte ďalej a vedia rozdeliť ešte aj telo, dušu a ducha na subtílnejšie zložky.
Vzťah Ducha a Dychu
Slová duch a duša sú etymologicky prepojené. Duch zároveň súvisí s dychom. Keď je človek rozrušený, dýcha plytko a rýchlo, keď je v kľude, dýcha pomaly a hlbšie. Poznanie tejto súvislosti sa využíva v joge, autogénnom tréningu a iných relaxačných technikách. Ak chcete upokojiť ducha, predýchavate.
Súvislosť medzi duchom a dychom sa prejavuje aj tým, že kým človek dýcha, má ducha, to znamená, že žije.
20-minútová meditácia so sprievodcom na zníženie úzkosti a stresu – zbavte sa neporiadku a upokojte sa
Sídlo Duše
Telo a duša sú nejakým tajomným spôsobom prepojené. V minulosti ľudia považovali za sídlo duše pečeň alebo srdce. Dnes by sme asi povedali, že je to mozog. Keď však človek hovorí o sebe, o ja, tak neukáže na hlavu, ale na srdce. Akoby duša sídlila v srdci. Tradične je mozog sídlom myslenia a srdce citu.
Mozog sídli v hlave a keď človek o niečom tuho rozmýšľa, tak si nad tým láme hlavu. Môže ho z toho rozbolieť hlava. Keď niečo nevie pochopiť, nejde mu to do hlavy.
Neuroveda a Duša
V súčasnosti dochádza k veľkému rozvoju neurovedy. Vedci vďaka zobrazovacím metódam pozorujú, ktoré časti mozgu sú aktívne, keď človek rozmýšľa, počíta, rozpamätáva sa, predstavuje si niečo... Vedia už povedať, ktoré časti mozgu súvisia, s ktorými psychickými funkciami. Ak sa nám poškodí určitá časť mozgu, môže sa to negatívne odraziť na určitej mentálnej funkcii.
To, čo prežívame resp. našu myseľ by sme mohli prirovnať k hudbe, ktorá hrá z rádia, mozog k rádiu a dušu k vysielaču. Keď sa rádio nejako poškodí, zvuk bude nekvalitný, rádio bude chrčať alebo nebude hrať vôbec. To je ako keď dôjde k poškodeniu mozgu (tela), čo má za následok poškodenie mentálnych funkcií. Hoci je rádio poškodené a chrčí, tak signál prichádza nerušene ďalej. Poškodenie rádia nemá vplyv na kvalitu signálu. V tomto prirovnaní poškodenie mozgu - rádia znamená len to, že signál, ktorý pochádza z duše - vysielača nemôže byť správne zachytený a reprodukovaný. Na dušu - vysielač to však nemá žiadny vplyv.
Na mozog sa môžeme pozerať ako na prijímací aparát, ktorý prijíma a spracováva impulzy, ktoré majú pôvod v duši. Ak vedie poškodenie mozgu k poškodeniu mentálnych funkcií, tak to nedokazuje, že duša je identická s mozgom a ako taká neexistuje. Z idealistického hľadiska je nositeľom vedomia a života v človeku duša.
Pozornosť a Vedomie
Mozog teda prijíma impulzy zo zmyslov a nervov a tie potom spracované posúva duši, v ktorej vzniká vnímanie, myslenie a cítenie. Spätne potom duša projektuje svoje obsahy do mozgu a tak vzniká to, čo by sme mohli označiť ako prežívanie alebo prúd vedomia.
Pozornosť je elementárna vlastnosť vedomia. Dalo by sa dokonca povedať, že pozornosť je vedomím.
Materializmus a Myšlienky
Materialisti naivne veria tomu, že existuje len to, čo môžeme vnímať zmyslami. Lenže nikto ešte nevidel myšlienku ani pocit a predsa sú pre nás skutočné. Keď vás bolí zub, nič nie je pre vás v danom momente skutočnejšie. Pritom neurológ, ktorý by sa pozeral do vášho mozgu by tam žiadnu bolesť nenašiel, maximálne nejakého hmotného nosiča. Tú bolesť cítite len vy vo svojej duši.
Naše prežívanie, prúd vedomia je prístupné len zo stanoviska prvej osoby. Náš život je hlavne o myšlienkach a pocitoch. Pritom to, čo je v našom živote najdôležitejšie, myšlienky a pocity, zmyslami vnímať nedokážeme. Nejako o nich ale vieme, nejako niečím ich prežívame.
Smrteľnosť a Duša
Existencia ľudskej duše je implicitne zahrnutá v skutočnosti, že sme smrteľné bytosti. Keby bol človek len hmotnou, telesnou bytosťou, potom by nemohol zomrieť. Bol by ako terminátor, ktorý aj napriek vážnemu poškodeniu korpusu funguje ďalej. Práve existencia smrti dokazuje existenciu nesmrteľnej duše.
Duše to dnes nemajú ľahké, lebo je dosť veľa vedcov a filozofov, ktorí ich existenciu spochybňujú. Všetko sa dá spochybniť. Dokonca môžem spochybniť aj existenciu hmoty, lebo by to mohlo byť len nejaké zdanie, sen. Môžem pochybovať o všetkom, len nie o tom, že pochybujem. Ak pochybujem, myslím, teda som. Ako prvotná istota sa mi vynára istota mojej vlastnej existencie.
Sebapoznanie a Boh
V minulom storočí žil v Indii mudrc Ramana Maharši. Bol to veľmi jednoduchý a skromný človek. Tento mudrc vytvoril učenie, ktoré spočívalo v tom, že ľudí, ktorí sa ho pýtali na Boha, nabádal k tomu, aby si v prvom rade uvedomili, kto kladie otázku. Teda smeroval ich k otázke: „Kto som ja?“ Robil to preto, lebo dospel k uvedomeniu, že poznanie seba samého je prepojené s poznaním Boha, nakoľko je človeku možné.
Väčšina mystických náuk sveta je založená na poznaní, že človek má s sebe božskú iskru, ktorá je obrazom Božím v človeku a že prostredníctvom toho, že človek túto iskru spozná a stotožní sa s ňou, môže dosiahnuť jednotu s Bohom. Stratený syn sa vráti k Otcovi. Aj český mysliteľ slovenského pôvodu J. A. Komenský napísal: „Kto pozná seba, pozná Boha.“
Trichotomické Ponímanie Človeka
Pre objasnenie tejto otázky si pripomeňme verš z Biblie, podľa ktorého sa človek skladá z troch častí: spirituálnej časti - ducha, duše a tela. Pavol to píše v liste Tesalonickým 5,23: „A sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha, dušu i telo bez úhony.“ V tomto odseku Písma apoštol jasne poukazuje na to, že človek má v prvom rade ducha, ďalej dušu a telo.
Podľa apoštola Jána je Božia nadprirodzená podstata alebo substancia pneumou. „Boh je Duch (pneuma) a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24) Teda Boh nie je psychická realita, a preto miestom vzťahu človeka s Bohom je takisto pneuma - duch.
Apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom stavia proti sebe duševného a duchovného človeka. „Ale telesný (orig. duševný) človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať. Psychického človeka apoštol Pavol nikde v Biblii nechváli, práve naopak, odsudzuje ho. Platón a Aristoteles, významní filozofi, ktorí sa zaoberali podstatou duše.
Podľa Biblie duchovným človekom sa možno stať vymanením sa z úrovne psychiky - spod nadvlády prvotného hriechu. Výsledkom znovuzrodenia je teda človek, ktorý disponuje novou prirodzenosťou a ktorého Biblia nazýva duchovným (pneumatikos). Preto už jeho rozhodnutia neovplyvňuje prvotný hriech cez dušu ako predtým, ale skrze ducha ich ovplyvňuje samotný Boh.
Výraz „duševný človek“ používa na stav človeka žijúceho pod vládou prvotného hriechu a v určitom význame aj ako synonymum pre „telesného človeka“. Výraz „duchovný človek“ používa na človeka, ktorý sa vymanil spod vlády prvotného hriechu, má prirodzenosť nového človeka, ktorá sa vyvíja v procese znovuzrodenia.
Grécka Filozofia a Pneuma
Bol to práve vplyv gréckej filozofie, ktorý už na počiatku veľmi silno rozhodoval o význame Pavlových slov i o iných biblických učeniach cirkevných otcov. Popularita dichotómie - dvojrozmernosti človeka na úkor takých poznámok v Písme, ktoré vykresľujú trojrozmerného človeka, pramení z toho, že poznámky k Novej zmluvy už na počiatku približovali obraz človeka podľa gréckej filozofie a nie podľa Starej zmluvy.
Rozdiel medzi starovekou gréckou filozofiou a novozmluvným chápaním človeka je možné najvernejšie vystihnúť vo výraze pneuma, čo sme prekladali výrazom duch. V starovekom gréckom myslení nie je totiž výraz pneuma charakteristickým výrazom pre vystihnutie jednotlivých častí vnútra človeka.
Platón teda vnímal, že v osobe človeka existuje skutočnosť, ktorá je nadradenejšia a schopnejšia, než je prirodzenosť duše, ktorú on označil výrazom nús - (chápanie, duch, duchovné vnímanie) a jej úlohu označil ako poznávanie božstva a nadprirodzeného sveta. Platón ale ešte nedokázal oddeliť nús od závislosti od duše.
Aristoteles a Tomáš Akvinský
Aristotelova definícia človeka - Človek je rozumný živočích. Podstata človeka sa prejavuje v špecifickom spôsobe ľudskej činnosti, ktorá sa zásadne odlišuje od spôsobu činnosti iných vecí a živých bytostí. Rozdiel - u človeka ide o vedomé výkony, ktoré sami uskutočňujeme a prežívame.
Tomáš Akvinský: duchovná duša človeka - má funkciu životného princípu, ale existuje (subsistuje) sama v sebe, tzn. je schopná existovať i bez hmotného tela, a v hmotnom tele je schopná čisto duchovných úkonov, vnútorne nezávislých na hmote. Jej duchovný charakter prevyšuje jej funkciu v telesnom živote, i keď s telom tvorí substanciálnu jednotu, jednotu jedného a celého človeka.
DUŠA je formujúci a bytostne určujúci princíp (morfé), ktorý robí celého človeka človekom, tz. formuje hmotu v živé ľudské telo, oživuje ju a oduševňuje, teda podmieňuje akékoľvek životné dianie človeka. TELO je živým ľudským telom len „skrze“ dušu.
Telo ako Médium Ducha
Ľudské telo je médium ducha, jeho činnosti a jeho vyjadrenia. Telo je bytostne telom duše a duše je bytostne dušou tohto tela. Obe tvoria bytostnú jednotu. Telo je sebauskutočnením ducha v hmote.
Telo ako médium vyjadrenia - telo je výraz, vonkajšie zviditeľnenie duše. To, čo sa v nej odohráva, sa prejaví na výraze tváre (radosť, smútok...), v gestách, reči.
Duchovná duša je konštitutívny formálny (formujúci) princíp tela. Duša znamená niečo, čo je skôr než vedomé sebauskutočňovanie a čo ako také nikdy nevstupuje do vedomia. Duša je vnútorný základ ľudského bytia, čisto ontologická veličina, ktorú nikdy neprežívame, ale ktorú je nutné predpokladať ako podmienku prežívania seba.
Biblický Pohľad na Ducha a Dušu
Hebrejské slovo pre slovo duch je ´ruach´. Na druhej strane hebrejské slovo pre slovo duša je ´nefeš´. Horeuvedený biblický text neznamená, že po smrti duch putuje až do osobnej prítomnosti Boha. V skutočnosti len znamená, že akákoľvek nádej pre človeka, aby mohol opäť žiť, závisí od Boha.
Do duše patria emócie, city, myseľ, vôľa. Duch je od Boha. Duch je život, ktorý do nás vdýchol. A Duch Svätý? To je duch Ježiša Krista, ale aj Boha Otca. V Biblii sa Duch Svätý popisuje aj ako Duch Boží. Toho nemá bežný človek, ale len ten, kto ho prijme. Kto uverí.
Práca Ducha Svätého
Túžbou Boha je, aby sme boli jeho obrazom. Základnou úlohou Ducha Svätého je, aby nás premieňal. Neustále. Dookola. Pretože my stále dookola od Boha odchádzame. Áno, hriešna prirodzenosť robí svoje...
Čo v nás teda pôsobí Duch Svätý? Predovšetkým nás usviedča z hriechu. A tu... tu nastáva chvíľa, kedy sa kresťania rozdeľujú na dve polovice. Na tých, ktorí ten hlas CHCÚ počuť a na tých, ktorí ho počuť NECHCÚ.
Ovocím Ducha Svätého je predovšetkým láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.
Duša a Život
Duša je životný princíp. Po latinsky sa nazýva anima. Kde je anima - duša, tam je život. Duša je niečo, čo zaisťuje život nášmu telu. Duša dokáže usporiadať hmotu tak, aby mohla spĺňať požadované funkcie. Bez duše by sme boli len predmetmi.
Výnimočnosť Ľudskej Duše
Vlastnosťou ľudskej duše je, že rozhoduje o individualite každého človeka. Nikto nie je kópiou, sériovým výrobkom, každý človek je originál. Jednoducho je to vystihnuté v knihe Malý princ: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“
Telo je pre dušu oknom do sveta. Vďaka nemu duša môže svet vidieť, ale aj počuť, voňať, dotýkať sa a ochutnávať ho. Duša znamená duchovný princíp v človeku a označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie.
Duša a Nesmrteľnosť
Piata pravda viery sa zakladá na teologickom vysvetlení, že to Boh je zárukou nesmrteľnosti. Keď nám Boh dal osobnosť, dal nám v nej individualitu a slobodu. Vďaka nim sa môžeme v živote rozhodovať, zbierať spomienky, určiť si smer a dať životu iné farby; jednoducho povedané, môžeme sa pripraviť na večnosť.
Vedomie Boha
Duch je časťou, skrze ktorú človek komunikuje s Bohom. Touto časťou človek uctieva Boha, slúži mu a uvedomuje si svoj vzťah s Bohom. Preto je táto časť...
Konzumácia Krvi a Duchovný Význam
Otázka požívania krvi teda nie je morálneho charakteru, ale má duchovný význam. Ten, kto si myslí, že Boha zaujímajú iba morálne záležitosti, nepochopil, že najdôležitejším cieľom Novej Zmluvy je vzťah s Duchom Svätým, ktorý v sebe zahŕňa všetko morálne, avšak je viac než len to! Je to osobný, bezprostredný vzťah s Bohom, ktorý je Duch, neviditeľná no reálna bytosť, ktorá po našom znovuzrodení prebýva v nás. Dôležitosť zákazu konzumovania krvi je dôležitá práve kvôli udržaniu vzťahu s Bohom.
Prečo?
Odpoveď nájdeme v Starej Zmluve v 3. Moj 17,10-14: „A ktokoľvek z domu Izraelovho alebo i z pohostínov, kto pohostíni medzi nimi, kto by jedol nejakú krv, proti takej duši, ktorá by jedla krv, obrátim svoju tvár a vytnem ju sprostred jej ľudu, lebo duša tela je v krvi, a ja som vám ju dal na oltár pokryť ňou hriech na vašich dušiach, lebo práve krv pokrýva hriech na duši. Preto som povedal synom Izraelovým: Niktorá duša z vás nebude jesť krvi, ani pohostín, ktorý pohostíni medzi vami, nebude jesť krvi. A ktokoľvek zo synov Izraelových alebo i z pohostínov, kto pohostíni medzi nimi, kto by ulovil nejaké zviera alebo vtáka, ktorý sa je, a keď vyleje jeho krv, pokryje ju zemou. Lebo dušou akéhokoľvek tela je jeho krv v jeho duši.
Nasledovný text Písma z 5. Moj 12,23-25 nám ešte viac odhalí, čo sa hlboko ukrýva v otázke jedenia krvi: „Len buď silný, aby si nejedol krvi, lebo krv je dušou, a preto nebudeš jesť duše s mäsom. Nebudeš jej jesť; na zem ju vyleješ ako vodu. Nebudeš jej jesť, aby ti bolo dobre i tvojim synom po tebe, keď budeš robiť to, čo je pravé v očiach Hospodinových.“ Tu nám Písmo zjavuje také tajomstvo, ktoré naša myseľ nemôže pochopiť, no v duchovnom svete je to najzákladnejšia zásada.
Sú však aj také prípady, kedy sú určité predmety zároveň nositeľmi duchovných skutočností, alebo je v nich tajomným spôsobom zlúčená duchovná, duševná aj fyzická skutočnosť. Spomeňme napr. Spomeňme podobnú, možno užšiu spätosť, priam jednotu medzi krvou, ktorá je hmotného charakteru a neviditeľnou dušou, ktorá je sčasti aj duchovného charakteru. Duchovný svet túto zákonitosť pozná veľmi dobre a Satan ju v životoch pohanov aj uplatňuje.
Pitie krvi bolo v pohanských náboženstvách dôležitou duchovnou činnosťou. "Skrze požívanie krvi (v ktorej je duša zvieraťa) sa totiž zákonite prejavia v človeku charakterové vlastnosti a duševné danosti daného zvieraťa. O tejto zákonitosti vedeli aj starí pohania, ktorí sa týmto spôsobom chceli stotožniť so svojím totemovým zvieraťom".
Práve z tohto dôvodu Písmo rozhodne odmieta nielen vedomé požívanie krvi za okultným cieľom, ale každú formu, aj tú, ak to činíme za účelom utíšenia hladu! "Diabol sa nás totiž nikdy ešte zvlášť neopýta, či mu dovolíme vstúpiť do nášho života, keď sme mu porušením duchovnej zákonitosti už dali oficiálne povolenie. Neverím ani tomu, že také jedlo/nápoj je možné očistiť skrze vieru, ďakovanie a prosby! Veď potom by bolo možné aj očistenie jedla obetovaného modlám, či samotné modlárstvo. Keby sme nasledovali takéto zmýšľanie, potom by sme pokojne mohli s ďakovaním a chválou aj smilniť, veď všetky tieto hriechy sú v Písme spomenuté na jednom a tom istom mieste."
Čo sa týka závažnosti, Zákon sa pozerá na požívanie krvi ako na smrteľný hriech, a patrí spolu s vraždou a smilstvom do najťažšej kategórie. Vieme, že platnosť trestu Zákona je už v našej dobe zrušená, no Boží názor aj na túto otázku zostane nezmenený. Toto bol jeden z dôvodov, prečo dal Jakub - brat Pána Ježiša - takéto rady obráteným pohanom.
Druhým dôvodom, ktorý nám objasňuje prečo práve tento zákaz zostal v platnosti pre kresťanov z pohanov a ostatné nie (napr. konzumovanie jedál z bravčového mäsa) je ten, že Mojžišov Zákon bol daný iba izraelskému ľudu, no zákaz požívania krvi dal Boh už Noachovi. "Všetko, čo sa hýbe a je živé, bude vám na pokrm, ako zelené byliny, tak som vám dal to všetko. Avšak mäsa s jeho dušou to jest s jeho krvou, nebudete jesť." (1 Moj 9,3-4) Zmluva uzavretá s Noachom, prapredkom každého dodnes žijúceho národa, je doteraz platná. Jakub totiž veľmi dobre vedel, že z hľadiska Písma sú dôležité zmluvy a ich podmienky.
Na záver je dôležité si pripomenúť, že existuje jedna krv, k pitiu ktorej nás Písmo priam vyzýva: a tou je krv Ježiša Krista. „A Ježiš im povedal: Amen, amen vám hovorím, že ak nebudete jesť tela Syna človeka a piť jeho krvi, nemáte v sebe života. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravdivý pokrm a moja krv pravdivý nápoj. Ten, kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal ten živý Otec, a ako ja žijem skrze Otca, tak i ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa. To je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, nie ako čo vaši otcovia jedli mannu a pomreli. Ten, kto je tento chlieb, bude žiť naveky. To povedal v synagóge učiac v Kafarnaume. Vtedy mnohí z jeho učeníkov počujúc to povedali: To je tvrdá reč; kto ju môže počúvať?! Ale Ježiš vediac sám v sebe, že jeho učeníci repcú preto, povedal im: To vás pohoršuje? A čo, keby ste videli Syna človeka vystupovať hore, kde bol prv? Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží. Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život. Ale sú niektorí z vás, ktorí neveria. Lebo Ježiš vedel hneď od počiatku, ktorí sú to tí, ktorí neveria, a kto je ten, ktorý ho zradí. A vravel: Preto som vám povedal, že nikto nemôže prísť ku mne, keby mu to nebolo dané od môjho Otca.
Ak pomyslíme na to, že veľká väčšina Židov dobre rozumela duchovnému významu jedenia krvi a už spomínaným prikázaniam Starej Zmluvy, pochopíme, prečo spôsobili Ježišove slová až takýto konflikt. V skutočnosti Ježišove slová môžeme pochopiť práve poznaním zákazu požívania krvi.
Aj Ján poukazuje na starozmluvné slová „krv je duša“, keď píše: „A traja sú, ktorí svedčia na zemi: Duch, voda a krv. Ježiš tým hovorí: Duch Svätý a moja krv sú jedno, moja krv je nositeľkou Ducha Svätého. Ježišova krv sa nachádza v Duchu Svätom a Duch Svätý je v Ježišovej krvi. Keď pijeme Ducha Svätého, zároveň pijeme aj Ježišovu čistú, nevinnú, bezhriešnu, nepoškvrnenú a svätú krv, ktorá bola vyliata na odpustenie hriechov, a ktorá očistí naše vnútro od každej nečistoty. To nie je len symbolika. Ježišova krv - v duchovnom význame - je skutočne prítomná v Duchu Svätom, je s ním jedno. Táto krv je nositeľkou svätých charakterových rysov Pána Ježiša, ako je krv zvierat nositeľkou ich charakterových vlastností. „Ten, kto pije moju krv, prebýva vo mne, a ja v ňom.“ Preto, keď skrze Ducha Svätého pijeme jeho krv, prejavia sa Ježišove vlastnosti v našej osobnosti, pričom sú z nás vytlačené a zničené démonické vlastnosti. Tieto Ježišove charakterové črty sa prejavia v nás, keď sa sýtime Slovom - Jeho telom a jeho krvou - Duchom Svätým.