Evanjelická cirkev augsburského vyznania v Liptovskom Mikuláši: História a význam

Liptovský Mikuláš je mesto s bohatou históriou, v ktorej zohrávala významnú úlohu Evanjelická cirkev augsburského vyznania. Táto cirkev mala vplyv nielen na duchovný život obyvateľov, ale aj na kultúru a vzdelávanie v regióne. V tomto článku sa pozrieme na históriu tejto cirkvi v Liptovskom Mikuláši, jej významných predstaviteľov a udalosti, ktoré ju formovali.

Evanjelický kostol v Liptovskom Mikuláši

Počiatky a formovanie cirkvi

Predtým ako cisár Jozef II. svojím tolerančným patentom zrovnoprávnil všetky konfesie, sa evanjelickí veriaci zo širokého okolia stretávali k modlitbám v artikulárnom kostole v Paludzi. Bohoslužby sa konali aj v domácnostiach ale najmä v kúrii šľachticov Pongrácovcov, hlavných podporovateľov reformácie. Škola najväčšieho evanjelického cirkevného zboru na území Slovenska vznikla krátko po vysviacke kostola v jeho tesnej blízkosti v roku 1785. Triedy drevenej školy pre všetky deti z Vrbice, Svätého Mikuláša a okolia nepostačovali, a preto sa v roku 1871 začalo so stavbou modernej murovanej školy.

Sídlo významných vrbicko-svätomikulášskych farárov a národných dejateľov bolo postavené v rokoch 1786-1788 po vysvätení tolerančného chrámu. Prvý kňaz, ktorý tu pôsobil, šarišský šľachtic, Imrich Berzevici, zriadil školu s dvomi učiteľmi a svoju farnosť duchovne povzniesol.

Evanjelici v 17. a 18. storočí

Priaznivé spoločenské pomery pre evanjelikov v Uhorsku v prvom a druhom desaťročí 17. storočia sa postupne začali meniť v ich neprospech. V roku 1616 vymenoval kráľ Matej II. turčianskeho prepošta, jezuitu Petra Pázmaňa za ostrihomského arcibiskupa. Arcibiskup Pázmaň sa zameral predovšetkým na šľachtu. Pri dôslednom uplatňovaní zásady „Cuius regio eius religio“ to v praxi znamenalo, že so šľachticom konvertovali aj jeho poddaní. Postupne zanikali evanjelické cirkevné zbory a senioráty a predtým silne evanjelické územie sa stávalo katolíckym.

Protireformácia dosiahla vrchol v druhej polovici 17. storočia za panovania Leopolda I., arcibiskupa Juraja Selepčéniho a biskupa Leopolda Koloniča. V čase desaťročného prenasledovania evanjelikov v 70. rokoch 17. storočia nastal prudký pokles cirkevných zborov a seniorátov, v dôsledku čoho zanikli postupne všetky tri superintendencie, ktoré ustanovila Žilinská synoda pre oblasť Preddunajska (územie dnešného Slovenska).

Na začiatku 18. storočia sa evanjelická cirkev nachádzala v organizačnom a vieroučnom úpadku. Reštitúcia náboženskej slobody po Sečianskom sneme v roku 1705 zaručovala evanjelikom vhodné podmienky pre zvolanie zákonodarnej synody do Ružomberka. Ústrednou postavou Ružomberskej synody bol evanjelický farár v Žiline, superintendent Daniel Krman. Synodáli prijali 25 kánonov (článkov) a „articulus separatus“ (pridaný, separátny článok). Nimi reštaurovali cirkevný bohoslužobný život a obnovili platnosť vierouky. Až v roku 1734 panovník Karol III. na základe „Resolutio Carolina“ dovolil evanjelikom voliť si svoju cirkevnú vrchnosť a určil štyri superintendencie (dištrikty).

Novú epochu v dejinách evanjelickej cirkvi otvoril až Tolerančný patent (1781). Uzavrel viac ako storočné obdobie násilnej protireformácie v Uhorsku. Evanjelická cirkev sa stala recipovanou cirkvou v Uhorsku až na základe zákonného článku XXVI z roku 1791.

Evanjelická cirkev v 20. storočí

Rozpad Rakúsko - Uhorska na konci roku 1918 znamenal aj zánik Uhorskej evanjelickej a. v. cirkvi a zároveň vznik národných cirkví na pôde jednotlivých nástupníckych štátov. V rokoch 1918 - 1921 pôsobila Evanjelická cirkev na Slovensku (ďalej len ECAV) v provizóriu. Ministerstvo pre správu Slovenska pod vedením Vavra Šrobára určilo Generálnu radu (GR), ktorá mala riešiť otázky správy a riadenia ECAV. Administrátorom biskupa Východného dištriktu (VD) bol menovaný Jur Janoška, farár v Liptovskom Mikuláši, administrátorom dozorcu bol menovaný Ján Ružiak. Keďže J. Janoška bol zároveň liptovskomikulášskym farárom, sídlom biskupa VD sa stal Liptovský Mikuláš.

Synoda, na ktorej bola prijatá ústava ECAV, sa uskutočnila v Trenčianskych Tepliciach, v dňoch od 19. januára do 4. februára a 24. - 25. mája 1921. V riadnych voľbách v ECAV bol za generálneho dozorcu zvolený Ján Vanovič, za biskupa VD Jur Janoška a dozorcu VD Ján Ruman. J. Janoška bol generálnym konventom zároveň poverený funkciou generálneho biskupa.

V roku 1925 bol za dozorcu VD zvolený Bohuslav Klimo. Po smrti J. Janošku bol za nového biskupa VD v roku 1930 zvolený Vladimír Pavol Čobrda, farár v Ružomberku. Od júla roku 1930 bol sídlom biskupa VD Ružomberok. V roku 1931 V. P. Čobrda prijal pozvanie prešovského slovenského zboru na 2.uprázdnené farárske miesto, z tohto dôvodu sa biskupský úrad VD premiestnil do Prešova. Po smrti Dušana Fajnora v roku 1933, sa V. P. Čobrda stal zároveň aj generálnym biskupom. V tejto funkcii zotrval až do roku 1951.

V roku 1939 so vznikom samostatnej Slovenskej republiky sa od ECAV oddelili nemecké evanjelické cirkevné zbory a vytvorili Nemeckú evanjelickú cirkev a. v. na Slovensku, združovala 49 cirkevných zborov, išlo o zbory na Spiši a v Bratislave a okolí. Z dôvodu územných strát v prospech Maďarska po Viedenskej arbitráži (11/1938) prišla ECAV aj o zbory na týchto územiach.

V druhej polovici roku 1944 sa v súvislosti s vojnovými operáciami na Slovenska presunul úrad biskupa VD do Liptovského Mikuláša, a začiatkom roka 1945 do Košíc, Rázusova 6 a po vojne sa biskupský úrad na krátko opäť vrátil do Prešova. Na konci roka 1945 bol V. P. Čobrda zvolený za farára v Liptovskom Mikuláši, kam sa z Prešova premiestnil aj biskupský úrad VD.

K zásadným zmenám v ECAV došlo v roku 1953 v súvislosti s prijatím novej cirkevnej ústavy, ktorej prijatie súviselo s politicko - spoločenskými zmenami v ČSR v roku 1948 po „februárovom prevrate“ a s následnou politikou KSČ. Už predtým v roku 1951 bol V. P. Čobrda donútený štátnou mocou vzdať sa funkcie generálneho biskupa. Novým biskupom VD sa stal Július Krčméry, farár v Košiciach. Od 1. februára 1954 sa sídlom biskupa VD na nasledujúcich 40 rokov stali Košice.

Významné osobnosti

Medzi významné osobnosti Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Liptovskom Mikuláši patria:

• Jur Janoška: Administrátor biskupa Východného dištriktu a farár v Liptovskom Mikuláši.
• Vladimír Pavol Čobrda: Biskup Východného dištriktu a generálny biskup ECAV.
• Ján Mocko: Cirkevný historik, ktorý sa venoval výskumu duchovnej piesne a Jurajovi Tranovskému.

Historická knižnica Tranoscia

Historická knižnica Tranoscia je dedičstvom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Zbierka obsahuje približne 2 200 kníh zbieraných počas stáročí. Nájdeme tu vzácne a zabudnuté dokumenty, historické publikácie s osobným podpisom či venovaním autora pochádzajúce už od konca 16.teho storočia. Zbierku dopĺňajú rukopisy Jozefa Miloslava Hurbana, osobná korešpondencia slovenských dejateľov a mnohé iné. Spolu vytvárajú vzácne dedičstvo nášho národa, ktoré dáva Evanjelická cirkev a. v.

Spoločnosť TRANOSCIUS sa hlási k bohatému dedičstvu Juraja Tranovského a ako vlastník knižničného fondu Historickej knižnice Tranoscia má záujem na jej sprístupnení širokej verejnosti. Tak TRANOSCIUS, ako aj Liptovské Múzeum Janka Kráľa majú záujem na dlhodobej spolupráci predovšetkým v oblasti sprístupnenia knižného fondu, jeho výskumu a propagácie prínosu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku ako aj evanjelických osobností k dejinám mesta, regiónu a Slovenska.

Tranovského knižnica v Liptovskom Mikuláši je spojená s menom Jána Mocka. Ako cirkevný historik sa venoval zabudnutej a nepoznanej cirkevnej minulosti. Svoju pozornosť venoval najmä tvorcovi kancionála Cithara Sanctorum, Jurajovi Tranovskému. Pripravil dlhý rad jeho historických, životopisných aj hymnologických prác a aj vďaka nemu vznikla knižnica Tranovského, ktorá tvorí veľkú časť expozície.

Historický kompas v Liptovskom Mikuláši

Už si počul/a o Historickom kompase v Liptovskom Mikuláši? Ide o jedinečnú formu prehliadky mesta, ktorá ti modernou formou priblíži jeho históriu. V spoznávaní návštevníkom pomáhajú smartfóny, ktorými si načítavajú QR kódy umiestnené na historických budovách. Ide o atraktívnu historickú prechádzkovú trasu cez Liptovský Mikuláš, ktorá návštevníkom pripomína dôležité momenty nielen z histórie mesta, ale aj celého Slovenska.

Medzi zastávky na tejto trase patria:

• Kostol sv. Mikuláša
• Prvý stoličný dom
• Gymnázium M. M.

Mestečko Svätý Mikuláš bolo v rukách Pongrácovcov od jeho prvopočiatkov. Zastávali významné župné, vojenské a cirkevné funkcie takmer v celom Uhorsku. Z rodu sa najviac preslávil bojovník, diplomat a vojenský stratég, Pongrác II.

Prvý stoličný dom známy aj pod názvami Ilešházyovská kúria, Hanzelyho dom alebo Seligovský dom - podľa mena svojho aktuálneho majiteľa. Postavený bol na prelome 16. a 17. storočia zemepánmi Pongrácovcami. Najväčšia historická budova v strede mikulášskeho námestia, ktorá slúžila pre potreby stoličnej správy sa nezrodila pod šťastnou hviezdou. V dôsledku rozličných nepriaznivých okolností jej stavba trvala až 15 rokov (1778 - 1793) a nevyhli sa jej ani ničivé požiare.

Secesná budova Uhorského kráľovského štátneho hlavného gymnázia v Liptovskom Svätom Mikuláša vznikala v čase prvej svetovej vojny, v rokoch 1914 - 1916 a po dokončení patrila medzi najmodernejšie v meste. Bola vybavená veľkými presvetlenými interiérmi a stupňovitými posluchárňami.

Meštiansky dom v severnej časti námestia vľavo od mestského domu patril židovskej rodine Hexnerovcov. Dr. Július Hexner (1852 - 1939) bol významným advokátom a členom zastupiteľstva mestečka Liptovský Svätý Mikuláš.

tags: #evanielicka #cirkev #augsburskeho #vyznania #liptovsky #mikulas