Evanjelici sa začali vo väčších počtoch sťahovať do mesta po roku 1772. V roku 1783 plánovali vybudovať v meste alebo Tomašovej malý kostol a chceli sa združiť s evanjelikmi z Pokoradze. O duchovné potreby evanjelikov sa istý čas staral duchovný z Čerenčian, ale po tragédii, ktorá postihla kalvínov v roku 1769, sa pridali k Pokoradzi, odtiaľ boli neskôr vykázaní. Pomocou dvoch šľachetných mužov a to Györgya Fejesa a baróna Gábora Prónayho získali povolenie na postavenie evanjelického kostola a fary. Mali k dispozícii 2812 forintov a 14 denárov. V rozhodnutí bolo uvedené, že duchovnému môžu ročne ponúknuť 239 forintov a 39 grajciarov, učiteľovi 95 forintov a 29 grajciarov.
V hontianskej obci Kamenec dňa 21. januára 1786 boli pre rimavskobotských evanjelikov vystavené všetky doklady umožňujúce slobodné vyznávanie náboženstva. Keďže vtedy ešte nemali kostol, šľachtic Samuel Töltésy im dal k dispozícii stodolu, kde sa evanjelici prvýkrát po 192 rokoch zhromaždili na bohoslužby 5. februára 1786. Na mieste kostola a potoka chcelo mesto postaviť najskôr vojenské kasárne, ale po prosbe grófa Forgátsa a Ferenca Koháryho 2. Základný kameň dlhý 20 stôp a široký 6 stôp bol slávnostne položený 7. augusta 1786, keď mal duchovný Samuel Kuzmányi slávnostnú reč v slovenskom jazyku.
Nakoľko evanjelické obyvateľstvo bolo v meste v porovnaní s kalvínmi málopočetné, znovu sa obrátili na cisára Jozefa II. s prosbou, aby mohli vyberať dary aj mimo hraníc štátu. Na zahraničné zbierky získali povolenie a získavaním príspevkov bol poverený András Kochan. Mali však šťastie. Po krátkom čase sa im podarilo zozbierať značnú čiastku. Príspevok poslal aj švédsky kráľ Gustáv III. (1746 - 1792). Boli to rôzne liturgické predmety, ktoré predtým zdobili kaplnku švédskeho vyslanca Engoströma vo Viedni.
Tolerančný kostol vybudovali za tri roky v rokoch 1786 až 1790 a vysvätený bol 4. júla 1790. Stavba stála 6023 forintov. Slávnostné služby božie slúžili Samuel Kuzmányi v slovenskom jazyku a András Saiben, duchovný z Oždian, v maďarskom jazyku. Kostol bol pôvodne postavený mimo hraníc mesta a jeho prvým duchovným bol Samuel Kuzmányi (1789 - 1807). Vežu kostola postavili roku 1856 a v jej miestnostiach bola v druhej polovici 19. storočia umiestnená vzácna knižnica Učenej spoločnosti malohontskej z Nižného Skálnika, ktorú založil Matej Holko mladší (1757-1832). Kostol stojí na niekdajšej ulici Istvána Losoncziho. Zo severo - západného rohu Alžbetinho námestia sa dalo ku kostolu dostať po ulici Kossuthovej (Hatvaniho).
Kostol je postavený v barokovo-klasicistickom slohu, s novšou novogotickou vežou z rokov 1847-1856. Mená staviteľov kostola a veže sú neznáme. Neogotická úprava fasády a veže sú neskorších rokov z roku 1899. Jednoloďový priestor kostola má segmentový uzáver a je zaklenutý pruskými klenbami. Vstavaný chór sa opiera o dva murované pilastre. Oltár pochádza z roku 1898 od maliara G.F.Herzoga. Nesie stopy portálneho typu s dvojicou stĺpov, tympanónom a ústredným obrazom. Rozmerný oltárny obraz pochádza tiež od maliara G. F. Herzoga a zobrazuje Ježiša Krista na kríži.
V susedstve kostola na rohu ulíc Losonczyho a Kossúthovej v roku 1868 postavili židovskú synagógu a židovskú školu. Tieto budovy tu stáli do roku 1986. Na druhom náprotivnom, rohu stála veľká budova v tvare písmena U, v ktorej mala začiatkom 20. storočia sídlo Štátna chlapčenská škola. Aj túto budovu v 70-tych rokoch 20. storočia ako mnoho ďalších historicky cenných domov na Kossúthovej ulici zbúrali. V čase panovania Jozefa II.(1741-1790) nebolo v Uhorsku iné mesto ako Rimavská Sobota, kde boli kostoly všetkých troch náboženstiev - katolíckeho, evanjelického aj kalvínskeho.
Evanjelický kostol v Rimavskej Sobote
Významné Osobnosti a Duchovní
- 7. 4. 1789 - 1807 - prvý duchovný Samuel Kuzmányi ev.
Už spomínaný Samuel Kuzmányi 21 rokov a 2 mesiace, od 19. februára 1786 do 21. septembra 1806, viedol evanjelickú cirkev, zomrel v 71. roku svojho života (1807). Od 11. decembra 1788 až do smrti bol Malohontským biskupom. Štefan Pekár kňaz z Kuntapolcza, v rokoch 1806-1809 sa stal nástupcom po Samuelovi Kuzmányim. Od 6. augusta 1809 vykonával bohoslužby Ján Szomor. Prvým učiteľom bol v roku 1786 Ján Fábry, ktorý toto miesto po roku opustil. Obrátil sa i v Pešti, ale viac sa mu nepodarilo získať ani miesto kňaza ani učiteľa. Vtedy prestúpil na katolícku vieru a odišiel do Sedmohradska, stal sa Socinovým následníkom.
Historické budovy v Rimavskej Sobote
Prehľad Významných Rokov a Udalostí
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1772 | Začiatok sťahovania evanjelikov do Rimavskej Soboty. |
| 1786-1790 | Výstavba tolerančného kostola v Rimavskej Sobote. |
| 1790 | Vysvätenie tolerančného kostola 4. júla. |
Výstavba kostola prebiehala v rokoch 1786 až 1790, ale nedisponoval vežou. Základy veže sa začali stavať dňa 24. 4. 1822, za čias pôsobenia duchovného Jána Szamosa a dozorcu Ľudovíta Kubínyiho. Stavba však ustrnula vo výške 6 siah (približne 11,4 metra) a obnovila sa až v roku 1856. Výstavbu realizoval známy staviteľ Ferenc Miks (autor mnohých stavieb v Rimavskej Sobote, napr. Čierny Orol). Veža bola úplne dokončená dňa 15. 11. 1858 a mesto Rimavská Sobota prispelo na jej výstavbu darovaním 120.000 kusov tehál. Do veži boli naplánované tri zvony a prvé kroky na ich získanie, boli vykonané dňa 8. 6. 1857. Ich výroba sa realizovala v Bochume (Vestfálsko) a ešte v roku 1857 boli aj vyhotovené. Išlo o oceľové zvony, s oceľovým srdcom.
Pozemok na ktorom bol kostol postavený, mal hrubú vrstvu ílu, ktorá bola pri zrážkach nepriepustná. Ľudia sa pri návštevách kostola brodili v lepkavej hline a cez zimné obdobie sa okolie menilo na klzisko. Situácia sa postupom času zhoršovala a ponad podmáčané základy sa do kostola predierala voda. Na stenách sa objavovala pleseň, podlaha vlhla a vzduch vo vnútri bol zatuchnutý. Mnohí veriaci zo zdravotných dôvodov prestali do kostola chodiť. Na zasadnutí zboru dňa 26. 3. 1893 sa jednohlasne konštatovalo, že výsledky odvodnenia pozemku sú viditeľné.
Prvý júnový týždeň roku 1893 pricestoval do Rimavskej Soboty z Budapešti štátny vodárenský odborník Lajos Vrasdo. Najskôr sa však pustili do práce stolári a odstránili z vnútrajška kostola všetko zariadenie. Dávala sa hore aj podlaha a medzi jej špárami nachádzali robotníci rôzne mince. Pokiaľ boli ešte platné, tak si ich s veselými pokrikmi dávali do vreciek. Organ bol prevezený do rímsko-katolíckeho kostola v Husinej. Na novom oltári pracoval umelec Ferenc Fülöp Herzog v Budapešti, ktorého predstava zvíťazila vo verejnej súťaži a odnášal si odmenu vo výške 40 forintov. Do kostola sa po ukončení zemných prác prinášali nové stoly a lavice, kazateľnica a tiež nové okná vrátane dverí a aj nové stropné lustre. Najdôležitejším predmetom sa stal nový organ, na ktorý poskytol svoje súkromné peniaze dozorca zboru Karol Hamaliár vo výške 2400 forintov.
História evanjelického kostola v Kalinove
V areáli kostola okrem fary a hospodárskych stavieb bola aj škola. Dňa 1. 3. 1894 sa na dvore našťastie nachádzalo len jedno malé dievčatko. Počas zvonenia sa uvoľnilo oceľové srdce jedného zo zvonov. Svojou váhou prerazilo mreže na okne veže a vyletelo von na dvor. Dopadlo presne na miesto, kde len pár sekúnd predtým stálo spomenuté dievčatko. Okrem zľaknutia sa dievčatku nič nestalo a v zemi ostal hlboký kráter, po páde oceľového srdca. Verejnosť bola otrasená a myšlienka na následky, ktoré by sa boli stali, ak by na dvore bol väčší počet žiakov spôsobila, že sa žiadala revízia všetkých zvonov, za účasti policajných znalcov. V dôsledku tohto potom dozorca Karol Hamaliár dával zosiľňovať ochranu okien vo veži a inštalovali sa aj rolety.
Prešli však len dva roky a dňa 6. 6. 1896 v poobedňajších hodinách zvony v kostole práve oznamovali pohreb. Za laná zvonov ťahal 13 ročný Ján Noga, keď sa srdce najväčšieho zvona zlomilo na polovicu. Dole padajúca časť, ako sa neskôr zistilo vážila 25 kíl. Chlapec zbadal blížiace sa nebezpečenstvo a v poslednej chvíli odskočil. Úlomok ho síce minul, ale on sám stratil rovnováhu a narazil hlavou do steny tak nešťastne, že si ťažko poranil hlavu spolu s krkom. Jeho rekonvalescencia potrvala dlhší čas. Pri šetrení bolo zistené, že ide o ten istý zvon, ktorému v minulosti už raz vypadlo srdce.