Jedno z najväčších nebezpečí pre snaživých kresťanov je zamilovať si štúdium Boha viac ako Boha samotného. Máme radi knihy. Radi milujeme Boha svojimi mysľami. Tak to má byť. Robil to apoštol Pavol, ktorý požiadal Timotea, aby mu priniesol jeho plášť a knihy (2. Timoteovi 4:13).
Ale tým kľúčovým vo veľkom prikázaní je prikázanie Ho milovať, nielen Ho študovať. Milovať nielen knihy o Ňom, ale Jeho samotného. A ak sme úprimní, môže nám to pripadať zmätene. Plné police kníh nenaplnia veľké prikázanie. Študovanie Písma nemôže byť oddelené od milovania Boha a druhých. Musíme sa mať na pozore pred hriechom farizejov. Vety milovali viac ako Boha a blížnych. Našiel si sa v tom? Ja áno.
Lovenie teologických trofejí je o tom, že si čítaš Bibliu pre získanie veršov a bodov na svoju stranu, aby si mohol vyhrať argumentáciu alebo ukázať, koľko toho vieš. Robíš to pre zábavu, nie kvôli premene. Kde je v tomto celom Ježiš? Je cieľom tvojho čítania Kristus? Doktrína je nádherná, ale taktiež nebezpečná. Musíme s ňou zaobchádzať obozretne.
Pavel nám pripomína, že „cieľom takéhoto prikazovania je láska z čistého srdca, dobrého svedomia a z nepokryteckej viery“ (1. Timoteovi 1:5). Láska je aróma pravej teológie: láska k Bohu, láska k blížnym a láska k pravde. Pavel nás varuje pred odchýlením sa z lásky ako konečného cieľa: „Od tohto niektorí zblúdili a obrátili sa k daromným rečiam, chcú byť učiteľmi zákona a sami nechápu, ani čo hovoria, ako čo tak sebavedome tvrdia“ (1. Timoteovi 1:6-7). Pavel vraví, že bez lásky ani nerozumieme tomu, čo hovoríme. Sme cvendžiace kovy a zvučiace zvony (1. Korintským 13:1).
Ak Kristus nie je v našich spoločenstvách skutočne milovaný, ide o pokrytectvo. Ak naši blížni nie sú milovaní, deformuje to našu vyznávajúcu teológiu. Aby sme skutočne porozumeli napríklad takému kalvinizmu, musíme ísť za rozprávanie o jednotlivých bodoch. Musíme mať nadhľad, aby sme videli, kam vedú. Musíme vidieť Ježiša ako hlavný bod všetkých bodov. Kalvinizmus musí byť kristocentrický, lebo Biblia je kristocentrická.
Premýšľam nad časmi, kedy som skúmal Písma, aby som argumentoval so svojím priateľom-arminiánom, zatiaľ čo som míňal ich úplnú podstatu. „Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne“ (Ján 5:39). Hľadal som správnosť, zatiaľ čo som míňal kráľovskú výsosť. Dôkazy majú niečo dokázať. Kalvinizmus je pre kresťanov vzácnou doktrínou, lebo nám sprostredkúva záblesky Krista. Kto je Ten jediný, ktorý nie je skazený, ale ktorý sa stal hriechom namiesto nás, aby sme my mohli byť ospravedlnení? Je ním Ježiš, Ten spravodlivý.
V kom sme boli vyvolení pred založením sveta? V Ježišovi, Božom Synovi. Kto zomrel za svoju nevestu, aby pre ňu zabezpečil odpustenie? Ježiš, ten Ženích. Ako sme pritiahnutí k viere? Dielom trojjediného Boha a Jeho slovom o Ježišovi, tom Mesiášovi. Kto nás drží vo svojich rukách a chráni pred zatúlaním sa? Ježiš, náš Pastier.
„Ó, ako milujem doktríny milosti, keď sú napojené na Krista. Niektorí kážu body kalvinizmu bez Ježiša. Nemilujme doktríny ako lovci teologických trofejí, ale kvôli tomu, že nás vedú k väčšej láske. Nemíňajme Objekt našich teologických kníh. Buďme vďační za kazateľov a biblické teologické systémy, pretože vedú naše srdcia, duše a mysle k pravej láske: trojjedinému Bohu. Nech „cieľom takéhoto prikazovania je láska z čistého srdca, dobrého svedomia a z nepokryteckej viery.“ (1. Timoteovi 1:5).
Pavol nás varuje: „Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí“ (1. Timoteovi 6:10). Sám Ježiš povedal: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom; lebo buďto jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone“ (Matúš 6:24, podobne Židom 13:5). Boh kresťanstva a Boh peňazí sú v nezmieriteľnej opozícii. Nedokážu sa obaja vtesnať do ľudského srdca.
Ale predstavujú peniaze väčšie duchovné nebezpečenstvo než teológia? Odpoveď môže byť zradnejšia, než si uvedomujeme, obzvlášť v kontexte ochromujúcej komfortnosti prosperujúcej a vzdelanej americkej cirkvi. Peniaze sú uchopiteľným, spočítateľným a často viditeľným bohom. Ale teológia, pokiaľ je odrezaná od pravdivého poznávania a hľadania potešenia z Boha, môže byť na druhej strane chlácholiacim, subtílnym a povrchne duchovným bohom. Obaja títo bohovia majú smrteľné následky, ale jeden z nich nás ukolíše do hrdej, intelektuálnej a výhradne kozmetickej sebaistoty a pokoja pred Bohom.
Takto milujem teológiu a ty by si mal tiež. Jediným Pavlovým cieľom v živote a službe bolo poznať Krista, a to toho ukrižovaného (t.j. poznať kresťanskú teológiu). Chcel spoznať Boha v Kristovi tak pravdivo a tak podrobne, ako len bolo možné, a to so všetkými dôsledkami pre jeho myslenie, rozprávanie a konanie. (1. Korintským 2:2). Nemôžete čítať listy tohto človeka a neprísť k záveru, že teológia bola rytmom jeho srdca. Žalm 119 je vášnivým milostným listom, napísaným Bohu zjavenom v jeho slove. Bez teológie nebudeš poznať Boha - v písme a v duchu. Takže tento článok nemá za cieľ zakázať teológiu - Bože chráň! - má za cieľ upozorniť a varovať pred teológiou.
Vedomosti o Bohu môžu na našu škodu nahradiť autentické poznanie Boha, špeciálne u tých, čo sú teologicky rafinovane sebaistí. Farizeji bojovali proti Ježišovi na každom kroku. Pochybovali o väčšine z toho, čo povedal a robil, dokonca to nenávideli, a znova a znova sa pokúšali chytiť ho do pasce klamstva alebo rozporuplnosti. Čítali Božie slovo stále dookola. Marek podáva záznam jednej z týchto konfrontácií medzi Ježišom a takzvanými duchovnými expertmi tej doby. „[S]pýtali sa Ho farizeji a zákonníci: Prečo sa Tvoji učeníci nepridŕžajú podania starších, ale jedia chlieb s nečistými rukami“ (Marek 7:5).
Vieme, že to nebol prejav pokory a autentickej zvedavosti farizejov (Matúš 12:14, 22, 15). Boli si takí istí svojou teológiou, že vystúpili proti samotnému Kristovi. Pokúsili sa ho odstaviť teológiou s váhou pierka a hĺbkou plytkej mláky - Jeho, ktorý bol naplnením a vyvrcholením všetkých tých strán, ktoré čítali. Napadli samotné Božie chápanie Boha. Ich vzdelanosť a pýcha, ich vedomosti a istota vo svoj vlastný systém ich zaslepili voči samotnému Božiemu obrazu a jeho hlasu.
Ježiš reaguje na ich neznalú a vražednú kritiku tými istými Písmami, ktorých pochopenie predstierali. „Dobre prorokoval o vás, pokrytcoch, Izaiáš, ako je napísané: Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa; darmo ma však uctievajú, keď ľudským príkazom učia ako učeniam (Božím)“ (Marek 7:6-7). Pokrytectvo prerušuje podľa Ježiša spojenie medzi poznaním Boha a pravou láskou k Nemu. Pokrytectvo nie je len o neposlušnosti k Biblii (farizeji by boli považovaní za jasne „poslušných“), ide o sklamanie z Boha Biblie. Môžeš ho poznať a pritom ho nepoznať.
Ježiš pokračuje a hovorí: „Opustili ste prikázanie Božie“ - strašné, hrozné odsúdenie - „a pridŕžate sa podania ľudského“ (Marek 7:8). Vymenili ste pravdu o Bohu za predstavu pravdy, vytvorenú vašou vlastnou mysľou. Milujete to, čo ste sa o Bohu naučili viac, než Boha samotného. Veríte svojim vedomostiam a poslušnosti viac než ústam Hospodinovým. Takže by sme sa mali obávať peňazí, keď odvádzajú naše srdcia a poslušnosť od Boha. A mali by sme sa obávať aj nášho systému teológie, keď robí oveľa nebadanejšie to isté.
Vo všetkých dobrých činnostiach, ktoré nás vzdelávajú o Bohu, ako sú čítanie, pýtanie sa, počúvanie, písanie, sa musíme snažiť osvojiť si návyk Jeho oceňovania a vzdávania mu chvály. Musíme byť oddaní správnej teológii, ale musíme byť rovnako oddaní teológii vzťahu, to znamená rastúcej, pokornej a srdce napĺňajúcej intimite s Bohom. Dávaj desiatok zo svojej teológie. Podobne ako všetky peniaze patria Bohu, aj všetka správna teológia je Božia - je celá o ňom, celá od neho a celá pre neho. Dávame teda desať či viac percent našich peňazí, aby sme týždeň čo týždeň deklarovali našu vďačnosť, vieru a radosť v Bohu, ba dokonca aby sme povedali, že to všetko je jeho.
Podobne, potrebujeme rytmus vzdávania chvál Bohu vždy, keď sa o ňom naučíme viac. Zastav sa a modli sa k Bohu Božími slovami o ňom. Píš si denník pre povzbudenie tvojho srdca vecami, ktorým tvoja myseľ začína rozumieť. Polož na svoje pery pravdy, ktoré si sa naučil, aby ich mohli ostatní počuť a milovať - podeľ sa o ne s niekým. Vedomosti o Bohu nám v skutočnosti nikdy neprinesú uspokojenie. Potrebujeme spoznať jeho. Ak ti táto dichotómia nedáva zmysel, dávaj si pozor. Fakty o Bohu bez citov k nemu a bez spoločenstva s ním, bez chápania, že ty si Boží vyvolený, vykúpený a známy syn alebo dcéra, ti dá falošný pocit Božej lásky a bezpečia.
Čo je teológia?
Teológia, alebo bohoslovie, je náuka o Bohu, ktorá sa zaoberá výskumom náboženského a teologického myslenia. Slovo teológia pochádza z gréckych slov θέος (Boh) a λόγος (slovo). Podľa J. Dunsa Scotusa teológia nie je veda, pretože nevychádza zo zásad samosebou daných, ale z článkov viery, ktoré nie sú samo sebou jasné a mnohí ich popierajú.
Väčšina ľudí by asi odpovedala, že teológia je veda o náboženstve, o Bohu. Teológ by potom bol človek, ktorý takúto vedu študuje alebo prednáša na univerzite, je v nej vzdelaný. To je tzv. západný pohľad na teológiu. Na východe - iba niektorí svätí - sv. Ján Teológ, sv. Gregor Teológ, sv. Simeon Teológ a pod.Ak je teológia poznaním Boha, tak potom samotné Zjavenie zarovnáva hranice teológie do nadprirodzeného daru lásky. Láska, ako najvyšší dar, je najvyšším zdrojom pravého poznania lásky. Teológia svätých objavuje tento najvyšší dar milosti, ako najväčší poklad daný Cirkvi Kristom skrze Ducha Svätého.Jedným z proroctiev II. vatikánskeho koncilu je tvrdenie V. kapitoly Lumen Gentium o všeobecnom povolaní každého kresťana k svätosti života. A svätosť podľa koncilu spočíva v dokonalosti v láske. Ján Pavol II. to prízvukuje ešte viac vo svojom liste pre kresťanov do tretieho tisícročia, v ktorom prorocky vyhlasuje: „A neváham v prvom rade povedať, že perspektíva, v ktorej sa má niesť celá pastoračná cesta, je perspektíva svätosti.A tak, ak by kresťan mal všetky dary milosti, ale chýbala by mu svätosť, teda dokonalosť v láske, ktorá je nerozlučne láskou k Bohu a k blížnemu, nič by mu to neosožilo. Cirkev početnými kanonizáciami poukazuje na prítomnosť tohto najväčšieho daru Ducha Svätého, ktorý účinkuje v jednotlivých údoch Cirkvi.
Teológia tela Jána Pavla II.
Medzi najkrajšie, najrevolučnejšie a najinšpirujúcejšie myšlienky i diela Jána Pavla II. patria jednoznačne tie, ktoré sa týkajú teológie tela. V teológii tela sa ľudské telo chápe ako ikona, „okno do neba“. Hovorí sa dokonca o prorockej úlohe tela. Telo nie je len dar, ale aj zadanie. Možno povedať, že celá teológia je spätá s telom. Ľudské telo a pravda o jeho vzkriesení nám tiež odhaľujú, že sme stvorení aj „pre Druhého“ - pre Boha. Svätý Ján Pavol II. tvrdil, že „manželstvo je prvotnou sviatosťou“. Boh sa na počiatku zjavil cez tajomstvo ľudskej lásky. Aj keď manželstvo nie je schopné tajomstvo Boha úplne odhaliť, predsa len je najvýstižnejším vyjadrením Boha na zemi.
Naša viera a duchovnosť nemôžu byť oddelené od tela, ktoré sme dostali. Zmysluplný pohľad na naše povolanie, manželstvo, vzťahy, snubnú lásku; vedomie, že naša prirodzenosť nie je len padlá, ale vykúpená. Pomohla nám pochopiť význam panenstva, celibátu, a tým nám odhalila úplne iný uhol pohľadu na kňazov a zasvätené osoby. Učenie sv. Jána Pavla II. hovorí, že ak by sa dievčatám odmalička vštepovalo, aké úžasné tajomstvo v sebe skrývajú, ich čistota by bola zaručená.
Snubná láska medzi medzi Kristom a Cirkvou je základom a modelom pre všetky ostatné vzťahy. Ak kňaz či rehoľník neprežíva svoje povolanie v snubnej perspektíve, niečo jeho povolaniu chýba. Všetky programy sú postavené na troch pilieroch, ktoré sú vyjadrením metódy sv. Jána Pavla II: katedra (štúdium), kajaky (spoločenstvo) a kaplnka (modlitba). Teológia tela od Jána Pavla II. (11. katechéza)
Prečo študovať teológiu?
Čo hovoria teológovia o teológii a prečo položiť do svojho duchovného života aj základy teológie? Keď v tomto článku hovoríme o teológii, tak sa toto označenie týka všeobecného pohľadu na teológiu. Dobrá teológia je utváraná podľa biblického zjavenia a zakladá sa na tom, že Boh existuje, zjavil sám seba a toto zjavenie sprístupnil ľudstvu.
Hovorí sa, že osobné štúdium Biblie nevyžaduje nevyhnutne štúdium teológie. Ten, kto odmieta teológiu a aj biblických učiteľov, v skutočnosti ochudobňuje a trestá sám seba, pretože teológia, ako uchopenie celého biblického učenia, nedozierne obohacuje individuálne štúdium Písma, lebo nás učí vidieť viac z toho, čo učí každá stať.
Výsledkom teologického poznania je, že vidíme hlbší význam a dôsledky biblických statí než obyčajne. To, čo potrebujeme vedieť a povedať o Bohu a Synovi, vychádza z Písma. A teologické štúdium nám pomôže toto zvestovať jasnejšie než by to bolo za iných okolností (teda bez neho).
Teológia je slovo gréckeho pôvodu. Je zložené zo slova „theos“, čo znamená „Boh“ a slova „logos“, ktoré v tejto súvislosti má význam „rozumové vyjadrenie“. Slovo teológia by sme potom mohli chápať doslovne ako „veda o Bohu“ alebo „štúdium Boha“. Alebo povedané inak, sú to myšlienky a reč, ktoré pochádzajú z poznania Boha.
Povedané inými slovami a jednoducho, teológia predstavuje štúdium Boha a jeho vzťahu voči všetkému čo stvoril. Tým, že sme sa narodili znova, začali sme spoznávať Boha a preto trochu chápeme jeho prirodzenosť a jeho činy. To znamená, že svojim spôsobom máme všetci akúsi teológiu bez toho, či sme si vôbec niekedy sadli a snažili sa učenie Písma zosystematizovať.
Naše chápanie Boha a jeho ciest je objasňované a prehlbované štúdiom knihy, ktorú Boh na tento účel dal, a tou je Biblia. Správne chápanie biblických doktrín je kľúčom k správnemu chápaniu všetkého ostatného. Ak máme vedieť, kto je Boh, kto sme my a čo Boh od nás chce, potrebujeme študovať Písmo, to znamená biblické učenie ako celok.
Kto je Boh podľa cirkevných otcov?
Aké je jeho pôsobenie vo svete, jeho prirodzenosť, jeho vlastnosti? Ako už v židovskom náboženstve, „teologické“ myslenie kresťanov je založené na liturgii a každodennej praxi. Navyše, a toto je kresťanská novosť, teologické myslenie kresťanov je zviazané s vierou v Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa celého ľudstva. V línii krstného príkazu to jasne dosvedčuje Apoštolský symbol, ktorého formuly pochádzajú z 2. storočia. Až v neskorších obdobiach, najmä vo filozofických textoch, majú kresťanskí autori pod pojmom Boh na mysli celú Trojicu, t. j. Otca, Syna a Ducha Svätého.
Hoci sa uznáva, že tento prastarý proces má svoje korene v gréckych verziách Starého zákona, ako aj v určitej helenistickej orientácii neskorších starozákonných kníh a tiež novozákonných spisov, najmä Pavlových a Jánových, pripúšťa sa, že ho plne zahájila až konfrontácia s nekresťanmi, židmi i pohanmi počas 2. storočia. Justín i ďalší apologéti obhajujú kresťanské náboženstvo pred obvineniami z ateizmu a propagujú ho aj v intelektuálnom prostredí.
V tej istej protipohanskej perspektíve apologéti začínajú vyvíjať dôkazy existencie Boha, pričom ich dedukujú z dokonalosti a poriadku vesmíru, ktorý je Božím dielom. Nemenej rozhodujúca bola konfrontácia na jednej strane s priveľmi jednoduchými veriacimi a na strane druhej s heretikmi, t. j. s takzvanými gnostikmi 2. storočia. Pred prvými spomenutými sa kresťanskí autori snažia vylúčiť antropomorfné predstavy o Bohu. Bojujú najmä proti prehnanému chápaniu Božej monarchie, takže preberajú a obohacujú už tradičné argumenty v prospech rozlišovania medzi Otcom, Synom a Svätým Duchom.
Všetky tieto reflexie našli syntézu v Origenovom spise De principiis a neskôr v spisoch, ktoré napísal Augustín proti manichejcom ako pohrobkom po gnosticizme 2. storočia. V 4. storočí proti prvotnému arianizmu obhajcovia nicejskej viery ukázali, že autenticky kresťanský koncept Boha Stvoriteľa (creatio ex nihilo - stvorenie z ničoho) nevylučoval to, že aj Kristus, ktorý nie je adoptívnym, ale pravým Synom Otca, je rovnako Boh. V neskorších diskusiách Kapadóčania a ďalší odmietli eunómianske stotožňovanie nezrodenosti (agennesia) s božskou podstatou (ousia), pričom nezrodenosť pripisovali len vzťahu medzi Otcom a Synom.
Na Západe sa politické idey objavili už pred zrodom ríšskej Cirkvi. Tertulián a v jeho šľapajach Cyprián, obaja ovplyvnení rímskymi právnickými pohľadmi, vykresľovali Boha ako zákonodarcu a sudcu. Zaviedli najmä latinskú ideu auctoritas divina. Všetky tieto nepretržité konfrontácie iste podnecovali skôr metafyzickú a tiež právnickú reinterpretáciu podstatne historického konceptu Boha v biblickej tradícii.
Biblia zdôrazňuje transcendenciu Boha, ktorého „nik nevidel“ (Jn 1, 18). Stredoplatónsky Logos - prostredník medzi Bohom a svetom. Arianizmus - bludné kristologické učenie alexandrijského kňaza Aria (260 - 336), ktorý popieral pravé božstvo Krista a jeho rovnosť s Bohom Otcom. Hlásal, že Kristus nejestvoval od večnosti, ale že Boh Otec ho stvoril ako medzistupeň medzi Bohom a stvorením. Je tvorom, a teda nemôže byť Bohom od prirodzenosti, ale je iba najdokonalejším Božím stvorením. Eunomiáni - stúpenci bludára Eunómia z Kyzika (4. storočie).
Aký je Boh podľa teba?
Jeden z mojich bývalých kolegov povedal: „Pre mňa je neprijateľný Boh, ktorý trestá.“ Nie, akým by si chcel aby Boh bol, ale ako spojíš Boha, ktorý sa na 1. Vianoce z lásky vzdal svojho Syna s Bohom posledného súdu? Ľudia dnes veria, že pravda je to, čo chcú, aby pravda bola. Áno, záleží! Písmo je tu pre zdravé učenie. Zdravé učenie je pre zdravý život. Zdravý život je pre zdravý zbor.
Potrebujeme kazateľov, ktorých kázne sú jasne v súlade s tým, čo Božie slovo učí. To sa predovšetkým týka učenia o podstate a charaktere Boha. Preto jedným z hlavných znakov zdravého zboru je biblické porozumenie Božiemu charakteru a jeho konaniu s nami. Veľká časť Biblie je rozprávaním o Bohu a o svete, ktorý stvoril. Vidíme, že SZ nám neposkytuje nejakú abstraktnú teológiu o Bohu, ani prehľad filozofických ideí, ale veľmi konkrétne, prízemné odhalenie toho, kto a aký je Boh. Sú tu dôležité odlišnosti, ale v NZ máme príbeh s tými istými témami. Pre život a zdravie zboru je nevyhnutné rozumieť pravde, ktorú nám Biblia poskytuje o Bohu a o nás. Teológia nie je len abstraktnou akademickou záležitosťou.
Z biblického príbehu je jasné, že Boh stvoril a vyvolil si konkrétny národ za svoj zvláštny ľud. Aj keď týmto pravdám nedokážeme plne rozumieť, Biblia jasne učí, že naša spása pochádza od Boha, a nie od nás. Musíme chápať, že Boh je nielen Stvoriteľom, ale že Boh nie je morálne nevšímavý Boh, ako hodinár, ktorý skonštruoval hodiny, natiahol ich, a potom ich už nechal ísť samé. Keď čítame Bibliu, vidíme v nej Boha, ktorý má vášeň po svätosti. Táto Božia oddanosť svätosti však spôsobuje problém, keď Boh vyhľadáva vzťah s nami. Namiesto toho, aby sme boli svätí, my ľudia hrešíme. Potrebujeme zmierenie, lebo hriech nás oddeľuje od Boha a sami sa s tým nedokážeme vysporiadať. Preto Boh zjavil svojmu ľudu, že prostredníctvom obete k nemu môžeme prísť napriek nášmu hriechu.
Boh sa postaral o zmierenie. Obete ukazovali Božiemu ľudu, že svätosť je nevyhnutná pre vzťah s Bohom. Hriech je taký vážny, že jeho zmierenie si vyžaduje smrť. To pre nás vyvoláva praktickú otázku: „Sú ľudia v podstate zlí, či dobrí?“ Naša odpoveď na túto otázku určí, čo si myslíme, že zbor potrebuje robiť. Ak sú ľudia v podstate dobrí, tak by zbor mal byť miestom, kde ľudia nájdu povzbudenie a posilnenie svoje sebadôvery.
Boh je Stvoriteľ, svätý Boh, ale aj verný Boh. To nás privádza k rébusu SZ slovami samého Boha v Ex 34:6-7: Hospodin, Hospodin! Milosrdný, láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný Boh! Preukazuje milosť tisícom, odpúšťa vinu, zločin a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané. Ako dať toto dokopy? Biblický obraz Hospodina nie je bezcitný Boh hrozného súdu. Boh nie je iba svätý a spravodlivý vo svojom neochvejnom predsavzatí trestať hriech. Boh je zároveň verný svojim sľubom. Ale ako môže Hospodin odpúšťať vinu, zločin a hriech, ale nič nenechávať nepotrestané? Riešenie tejto záhady nespočíva v Izraelitoch, ale v Bohu a jeho sľube. Ježiš je riešením rébusu Ex 34. Na ňom vidíme, ako môže Boh odpustiť našu vinu a zároveň potrestať vinníka.
Ježiš Kristus je verným naplnením Božích sľubov. S Božou vernosťou je úzko spojená skutočnosť, že Bohom lásky, so špeciálnou láskou voči svojmu zmluvnému ľudu. V celom Písme vidíme, že Boh zachováva všetky svoje sľuby pre svoju zmluvnú lásku voči svojmu ľudu. Čo sa deje, keď sa niekto stane kresťanom? Je to len záležitosť nášho rozhodnutia? Modlitby odovzdania? Ak sa kajáme a veríme, ako je to možné? Ak sme mŕtvi vo svojich hriechoch a previneniach, ako sa zrazu kajáme a veríme? V konečnom dôsledku má naše obrátenie dočinenia viacej s Bohom, ako s nami. Modlitba Pánova nás učí opierať našu vieru o Božiu vládu: Príď kráľovstvo tvoje; buď vôľa tvoja tak na zemi, ako je na nebi.
Kresťania vždy mali a majú nádej, ktorá presahuje nás aj všetko, čo by sme mohli dokázať z našich vlastných síl. Kniha zjavenia je opisom zavŕšenia Božieho plánu mať ľud, ktorý je v správnom vzťahu s ním. Tam vidíme, že aj Boží ľud je svätý a je s ním. Raj je obnovený. Boh zasa prebýva so svojím ľudom. Celý svet je svätyňou svätých. Takáto biblická teológia je praktická. Boží sľub zaplniť zem poznaním jej Stvoriteľa sa naplní v jeho novom stvorení. Boh Biblie dáva sľuby a Boh Biblie ich zvrchovane plní! Naše zmýšľanie o Bohu ovplyvňuje spôsob nášho života aj to, aké budú naše zbory. Preto musíme mať biblické chápanie Boha. Musíme chápať Boha podľa jeho zjavenia, a nie podľa našich túžob. Príbeh Biblie je jeden Veľký príbeh. Pre všetky jej postavy, dejové línie a autorov je jednotiacou témou tento Boh, ktorý stvoril, stratil, zachránil a zachováva svoj ľud pre svoju slávu.