Evanjelická cirkev augsburského vyznania má bohatú históriu, ktorá sa prelína s dejinami Slovenska a s vývojom náboženského myslenia v Európe. Tento článok sa zameriava na históriu evanjelickej cirkvi so zameraním na cirkevný zbor v Rankovciach, ako aj na vplyv pietizmu na jej vývoj.
Počiatky a Reformácia
Pred príchodom reformácie na území dnešného cirkevného zboru stáli dva farské kostoly aj dve fary (jedna v samotných Rankovciach, druhá v Boliarove). Obidva sa už spomínajú ako existujúce v r. 1332. Neskôr, v 15. storočí sa Rankovce stali pravdepodobne aj miestom prebývania bratríkov. Pri opravách obvodného múrika okolo kostola začiatkom 19. storočia sa našli vstrelené dve delové gule a teda v okolí kostola sa bojovalo, k čomu ho ako miesto opevnenia predurčila strategická poloha v regióne s rozhľadom na široké okolie.
V samotnom kostole, ako aj v bezprostrednom okolí sa nachádzajú pochovaní viacerí ľudia. V starej sakristii v minulosti objavili mužskú a dve ženské kostry, je možné, že sú to pôvodní majitelia Rankoviec, ktorí dali postaviť kostol. Ako sa domnieva autor miestneho rukopisu Protocollum Michal Greczár, prešovská a erdödská synoda (1545 a 1546) určite riešila aj tunajšie územie. Nevieme, či rankovský cirkevný zbor vznikol samostatne, alebo pôvodne patril ako dcérocirkev iba pod niektorý iný.
V dostupných prameňoch sa uvádza koniec 16. storočia ako začiatok luteránstva v tejto oblasti, ako prvý známy evanjelický farár v Rankovciach vystupuje v roku 1590 istý Václav Bohemus, niekde nazývaný aj Václav Pražský, ktorý sa zároveň spomína aj ako farár v susednej Vyšnej Kamenici. Pôvodne cirkevný zbor tvorili evanjelici z Rankoviec, Žíroviec, Mudroviec, Boliarova, Čakanoviec a Trstian (zaujímavé, že Bačkovík patril pod Kamenicu). Neskôr, v časoch protireformácie, keď evanjelici stratili kostol v Kecerovciach (Pekľanoch), evanjelici z Peklian, ale aj z Červenice prichádzali do Rankoviec. Potom v r. 1784, v období po Tolerančnom patente, keď vznikol evanjelický cirkevný zbor v Opinej, pekľanskí, červenickí, ale aj boliarovskí a mudrovskí evanjelici sa stali členmi opinského cirkevného zboru.
Začiatkom 18. storočia však už boliarovskí a mudrovskí patria do rankovského cirkevného zboru. Dnes tvoria cirkevný zbor evanjelici z deviatich obcí - Rankovce, Boliarov, Bačkovík, Čakanovce, Mudrovce, Herľany, Žírovce, Ďurďošík a Trsťany, geograficky síce trochu odľahlé, ale v minulosti boli cestnými komunikáciami k sebe bližšie.
Vývoj cirkevnej štruktúry
Dediny, ktorých evanjelickí obyvatelia tvoria zbor, sú staré. Najstaršia prvá písomná zmienka je o Čakanovciach (1276), potom nasleduje Boliarov (1283), Trsťany (1288), Ďurďošík (1330), Rankovce (1332), Bačkovík a Žírovce (1384), Herľany vznikli podstatne neskôr (prvá pís. zmienka až z r. 1427). Podľa vierovyznania žilo v r. 1869:
- Rankovce - 54 lut., 11 r. kat., 16 gr. kat.
- Bačkovík - 22 lut., 8 r. kat., 20 gr. kat.
- Čakanovce - 39 lut., 16 r. kat., 8 gr. kat.
- Žírovce - 30 lut., 15 r. kat., 16 gr. kat.
- Herľany - 15 lut., 86 r. kat. (údaj až z r. 1900)
- Ďurďošík - 12 lut., 219 r. kat., 1 kalv., 15 židov (údaj z r. 1869)
- Trsťany - 88 lut., 102 r. kat., 19 kalv., 8 židov (údaj z r. 1869)
Ako vyzeral pôvodný kostol v Rankovciach, je otázne. Existujú dohady, že pôvodná stavba bola drevená, nahradená v r. 1620 murovaným. Pravdepodobnejšie (kvôli skrytým maľbám na stenách) sa však ukazuje, že pôvodne stál iba jednoduchý kostol, neskôr bolo v r. 1811-1813 dostavané sanktuárium (oltárna časť, dnes má nižší strop ako ostatná stavba), v r. 1816 bola pristavená veža. Klenbovitý kamenný strop roztláčal múry, preto bol v r. 1906 nahradený dreveným. V období protireformácie boli evanjelikom neraz aj násilne odoberané kostoly (najbližšie tak v Boliarove, Pekľanoch, Opinej, Košiciach a inde), prečo ostal rankovský v rukách evanjelikov, nemáme zistené.
Snáď to súviselo s článkom Šopronských artikul (r. 1681), ktorý hovoril o tom, že kým v deviatich stoliciach si evanjelici smeli postaviť po dva kostoly (artikulárne), v ostatných siedmich, medzi nimi aj v Abovskej si mali kostoly ponechať, ktoré vtedy užívali. Pôvodne existovali teda kostoly iba v Rankovciach a Boliarove, neskôr, počas protireformácie, bol kostol v Boliarove odobratý a pridelený rímskokatolíckej farnosti v Kec. Predpokladá sa, že okolo roku 1500 existoval aj drevený kostol v Čakanovciach. Tento bol však neskôr nahradený murovaným (tento stál už v r. 1746, oltár bol z r. 1719), časom však nevyhovoval, pri zemetrasení v r. 1834 sa poškodil a v r. 1877 postavili nový kostol. Okolo roku 1696 existoval aj drevený evanjelický kostol v Trsťanoch, o jeho umiestnení ani neskoršom údele nevieme nič. Trsťany však podľa súpisu obyvateľov z r. 1746 patrili pod filiálku v Čakanovciach.
V roku 1832 sa cirkevníci v Bačkovíku rozhodli postaviť novú školu, pretože stará nedokázala poskytnúť dostatok priestoru pre účastníkov služieb Božích, ktoré sa (aj pod vedením učiteľa) konali každú nedeľu. Keď už bolo nanosené množstvo kamenia na stavbu, niekto prišiel s myšlienkou: „Prečo rovno nepostaviť kostol?“ Nápad sa rýchlo zmenil na rozbehnutý plán, k 400 zlatým zozbierali hneď ďalších 300. To bola vtedy veľká suma. Abaujská župa dodala ešte ďalší kameň a dosky a začiatkom roka 1836 sa začalo stavať. Stavba trvala rok a päť mesiacov.
V Boliarove bola situácia po odňatí starého kostola zložitejšia. Veriaci z tejto dediny z dnes už neznámych dôvodov najprv chodievali do novovzniknutého opinského zboru, neskôr však prichádzali cez pole do rankovského kostola. Bohoslužby však bývali aj v miestnej škole. V roku 1934 si miestni evanjelici, ktorých bola od reformačných čias v obci stále väčšina, postavili zvonicu z tesaného kameňa a dreva s jedným zvonom. Stále však bola skrytá túžba po vlastnom kostole tak, ako to bolo kedysi. K tomuto došlo až po zamatovej revolúcii, keď v roku 1990 dostali stavebné povolenie. Kostol sa staval pod vedením miestneho kurátora Imricha Hlavatého, ktorý pri stavbe 17.4.1991 utrpel dokonca smrteľný úraz.
V troch obciach (Rankovce, Bačkovík a Čakanovce) sú zachované aj správy o cirkevných školách, ktoré existovali až do 20. storočia. Z dostupných prameňov vieme napríklad o evanjelickej škole v Čakanovciach, ktorú si miestni evanjelici postavili v r. 1824 na pozemku darovanom grófom Jozefom Forgáčom, ale napokon sa ukázala drevená stavba ako nevhodná, preto v r. 1877 postavili novú školu. Ale ani toto sa neukázalo ako dobré riešenie, budova bola nízka, na zlom mieste (neskôr sa stala krčmou) a napokon v r. 1905 postavili ďalšiu, už tretiu budovu cirkevnej školy.
Pietizmus a jeho vplyv
Jeden z farárov, ktorý pôsobil v Rankovciach, Michal Sartoris, pochádzal z Kračúnoviec pri Giraltovciach. Pravdepodobne sa ešte počas štúdií stretol s vplyvom nemeckého pietizmu a napísal niekoľko literárnych prác. Pietizmus bol na ružomberskej synode (1707) označený za nebezpečný smer v cirkvi a Sartoris, ktorý zastával pietistické postoje spolu s mnohými inými farármi tej doby, bol v r. 1737 pre svoje názory na tri mesiace suspendovaný a poslaný až k superintendentovi.
Philipp Jakob Spener - zakladateľ pietizmu
Na tvorbu bohoslužobných poriadkov (Agend) nepriaznivo vplýval pietizmus, ktorý vo svojej kritike a v podceňovaní bohoslužieb pripravil cestu racionalizmu, z ktorého sa spamätávali potom generácie vydávaním nových Agend, odstraňujúc tak následky nejednotnosti, nelogičnosti, ale i neporiadkov, ktoré sa v cirkvi udomácnili. Agenda Braxatorisova (napísaná podľa uznesenia pastorálnej konferencie v Pukanci 1911) z roku 1922 pripravila cestu Agende Petrikovej z roku 1954 a tá zasa Agende najnovšej z roku z roku 1996. Medzitým došlo k novým liturgickým úpravám, resp. doplnkom a ozýva sa potreba vydania Agendy celkom novej.
V ružomberských evanjelických rokoch sa uvádza, že ružomberská synoda smerovala k stretu zástancov ortodoxie s prívržencami pietizmu. Zdôrazňovala, čomu veriť má a čomu veriť nesmie. Vieru chápala ako vyznaním srdca a života. Proti formalizmu a umŕtvenosti v učení, ale zbožnom živote zdôrazňoval pietizmus.
Významné osobnosti
Medzi významné osobnosti spojené s cirkevným zborom v Rankovciach patrí Michal Greczár, ktorý pôsobil v rokoch 1808-1840. Okrem mnohej ostatnej dôležitej práce si dal záležať na spísaní kroniky cirkevného zboru podľa malého latinského rukopisu Protocollum ecclesiae ránkiensis od svojho predchodcu Ondreja Čupku. Túto rozdelil na tri časti, v prvej opísal dejiny cirkevného zboru a starostlivo v nich pokračoval každý rok (tak po ňom vlastne všetci farári až do roku 1919). Druhá časť obsahuje Dokumenty Šarišsko-zemplínskeho seniorátu a v tretej odpísal dôležité kráľovské nariadenia.
Ďalšou významnou osobnosťou bol Jonáš Záborský, slovenský básnik, prozaik, historik, najprv evanjelický, neskôr rímskokatolícky farár, národovec. Tu sa ale dobre nezapísal, seba v „nešťastných Rankovciach“ vo svojej autobiografii opísal ako „perlu na smetisku a sviecu pod šafľom“, farníci jeho štýl kázania označovali za cudzí, katolícky. Ani v kronike zboru sa o cirkevnom zbore nijako so záujmom nezmieňoval.
Veľký požiar v r. 1841 ho pripravil o bývanie, mal potiaže so zborovým dozorcom Samuelom Sonntagom, ktorý nechcel povoliť stavbu novej fary. Sľúbili mu po prestupe stať sa profesorom. S rankovským zborom sa rozlúčil v rozvalinách zhoreného kostola 6. februára, konvertoval 10. februára 1842 a stal sa kaplánom v Košiciach.
K obnove kostola, fary a školy došlo po príchode nového farára Karola Zimmermana v r. 1843. Ján Hlovík zaznamenal búrlivé roky meruôsme, najmä rok 1849, keď sa najmä žírovskí obyvatelia opovážili postaviť na cisársku stranu, v máji 1849 obec obkľúčili maďarské košútovské vojská a palicovaním (30 rán) potrestali 9 mužov, ďalších piatich odsúdili do žalára, bol im zabavený majetok, škoda vyšla na 2000 zlatých.
V cirkevnom zbore pôsobil aj generál Dessewffy, ktorý sa narodil v Čakanovciach 2.júla 1802 v bohatej evanjelickej rodine. Bol odsúdený v rumunskom Arade na popravu obesením, na zásah princa Lichtensteina bola však poprava zmenená z potupného obesenia na zastrelenie. Popravený bol v Arade 6. októbra 1849.
Liturgia a Služby Božie
Pod liturgiou v našej cirkvi rozumieme predovšetkým spev kňaza pri bohoslužbách (alebo iných benediktórnych príležitostiach) a odpoveď, resp. zapojenie sa zboru bohoslužobného zhromaždenia do liturgie; potom je to celkový liturgický poriadok služieb Božích. Teologická podstata evanjelických služieb Božích spočíva v spoločenstve Boha s ľuďmi a ľudí s Pánom Bohom. Evanjelická bohoslužba zvestuje a umožňuje Božiu prítomnosť v slove a sviatostiach a súčasne pozýva i dáva možnosť Boha oslavovať, k nemu sa modlitebne vinúť a Mu dôverovať.
Ak chceme hovoriť o liturgii, tu zasa musíme poznať a porozumieť poriadku, v ktorom sa ono spoločenstvo realizuje. Nezhromaždíme sa v chrámovom priestore tak, že budeme čakať bez ladu a skladu, čo sa bude diať. Prichádzame, aby sa od počiatku až do konca stretnutia „dialo všetko slušne a v poriadku“ (1 K 14,40). A tento poriadok je spojený v našej cirkvi s dejinnou liturgickou bohoslužobnou tvorbou. Je v nej novozmluvný odkaz na časy apoštolské a prvokresťanské, na vývoj kresťanskej bohoslužby vôbec do reformácie, najmä potom na tvorbu reformačnú.
Proti liturgickému spevu obstála liturgia v našej cirkvi až dodnes. Ba, je medzi evanjelickými liturgiami, kde aké ešte zostali, najzaujímavejšia a naj bohatšia a najkrajšia, čo do bohoslužobnej kultúry a estetiky, ktorú nemožno podceňovať, najmä ak má takých liturgov, ktorí jej robia česť.
Evanjelická Cirkev v 17. a 18. storočí
Priaznivé spoločenské pomery pre evanjelikov v Uhorsku v prvom a druhom desaťročí 17. storočia sa postupne začali meniť v ich neprospech. Protireformácia dosiahla vrchol v druhej polovici 17. storočia za panovania Leopolda I., arcibiskupa Juraja Selepčéniho a biskupa Leopolda Koloniča. V čase desaťročného prenasledovania evanjelikov v 70. rokoch 17. storočia nastal prudký pokles cirkevných zborov a seniorátov, v dôsledku čoho zanikli postupne všetky tri superintendencie, ktoré ustanovila Žilinská synoda pre oblasť Preddunajska (územie dnešného Slovenska). Určitú zmenu v postavení evanjelikov znamenal snem v Šoprone v roku 1681. Deklaroval náboženskú slobodu a podľa článku 26 mohli mať evanjelici v každej stolici dva artikulárne chrámy.
Postavenie evanjelikov sa opäť zhoršilo po potlačení povstania Juraja Tököliho (1684). Pre podozrenie z prípravy nového prisahania povolil panovník Leopold I. cisárskemu generálovi Antoniovi Caraffovi vytvoriť 12-členný tribunál. Od marca do mája v roku 1687 bolo na prešovskom námestí popravených 24 evanjelikov (Prešovské jatky).
Na začiatku 18. storočia sa evanjelická cirkev nachádzala v organizačnom a vieroučnom úpadku. V roku 1703 vypuklo povstanie Františka Rákociho II. a rozšírilo sa takmer na celé Uhorsko. Evanjelici od neho očakávali zlepšenie svojho postavenia. Verejne začal pôsobiť aj Jakub Zabler. Postupne sa začala obnovovať cirkevná organizácia. Na synode v Cerove v roku 1704 boli zvolení Štefan Pilárik za superintendenta pre banské okolie a Ondrej Bodó za superintendenta pre gemerskú oblasť. V roku 1706 bol za superintendenta pre oblasť západného Slovenska zvolený Daniel Krman.
Reštitúcia náboženskej slobody po Sečianskom sneme v roku 1705 zaručovala evanjelikom vhodné podmienky pre zvolanie zákonodarnej synody do Ružomberka. Súhlas na jej zvolanie dal František Rákoci II. Ústrednou postavou Ružomberskej synody bol evanjelický farár v Žiline, superintendent Daniel Krman. Synodáli prijali 25 kánonov (článkov) a „articulus separatus“ (pridaný, separátny článok). Nimi reštaurovali cirkevný bohoslužobný život a obnovili platnosť vierouky. V pridanom článku „ articulus separatus“ odsúdila synoda pietizmus a potvrdila záväznosť Symbolických kníh pre evanjelickú cirkev.
Po uzavretí mieru v Szatmári sa zmenila situácia v krajine opäť v neprospech evanjelikov. Krajinský snem v roku 1715 anuloval Ružomberskú synodu z dôvodu, že iba panovník má právo rozhodovať v náboženských otázkach. Evanjelici mali zakázané konať synody a konventy. Superintendencie zriadené Ružomberskou synodou boli zrušené. Až v roku 1734 panovník Karol III. na základe „Resolutio Carolina“ dovolil evanjelikom voliť si svoju cirkevnú vrchnosť a určil štyri superintendencie (dištrikty). Novú epochu v dejinách evanjelickej cirkvi otvoril až Tolerančný patent (1781).
Evanjelická Cirkev po Tolerančnom patente
Tolerančný patent protestantské cirkvi síce toleroval, ale nezrovnoprávnil ich s rímskokatolíckou cirkvou. Evanjelická cirkev sa stala recipovanou cirkvou v Uhorsku až na základe zákonného článku XXVI z roku 1791. Všetky recipované cirkvi v Uhorsku vyhlásil za rovné až XX. zákonný článok z roku 1848. Podľa tohto článku mali byť hradené cirkevné a školské náklady štátom uznaných cirkví zo štátnej pokladnice.
Po rozpade monarchie zostali tri sídla bývalých uhorských dištriktov evanjelickej cirkvi mimo územia Slovenska. Účastníci Žilinskej synody vydali Memorandum slovenských evanjelikov, v ktorom navrhli vláde, aby vymenovala Generálnu radu ako dočasný a vedúci správny orgán evanjelickej cirkvi. Z cirkevných zborov na území Slovenska sa utvorili dva dištrikty - Východný a Západný, ktoré spolu tvorili generálnu cirkev.
Zriadenie ECAV na Slovensku bolo potvrdené synodou v roku 1921 v Trenčianskych Tepliciach. Účastníci synody schválili cirkevnú ústavu (Ústava Cirkve evanjelickej augšburského vyznania na Slovensku), ktorú československá vláda potvrdila dňa 10. 5. 1922 zákonom č. 61/1922 Zb. Táto cirkevná ústava nadväzovala na základné právne normy prvej ústavy evanjelikov v bývalom Uhorsku z roku 1893. V zmysle tejto ústavy sa evanjelická cirkev spravovala až do roku 1949 autonómne.
Prvými biskupmi boli Samuel Zoch a Jur Janoška. Po smrti Samuela Zocha sa stal biskupom pre Západný dištrikt Dušan Fajnor. V roku 1928 pri inštalácii biskupa Dušana Fajnora v Modre švédsky arcibiskup Nathan Soederblom s udeleným požehnaním preniesol na inštalovaného biskupa a ostatných farárov apoštolskú sukcesiu. Apoštolská sukcesia je učenie o následnosti po apoštoloch, podľa ktorého všetci biskupi a farári sú nástupcami Kristových apoštolov.
Súčasnosť
Najnovšie dejiny zboru treba hlbšie preskúmať, t.j. medzivojnové a povojnové obdobie. V archíve máme málo informácií. Obdobie slobody (a krátko už aj pred ním) prinieslo do cirkevného zboru oživenie najmä s príchodom farára Igora Mišinu. Už predtým tu existovala práca s mladými ľuďmi, najmä zásluhou manželky farára Dáriusa Končeka. Na to v cirkevnom zbore pokračoval život medzi deťmi - samostatné detské besiedky vo všetkých väčších obciach (Rankovce sa stali aj distribučným miestom Detskej misie pre východné Slovensko), práca s dorastom, rozdeleným geograficky na dve skupiny, mládežou, rozvinuli sa biblické hodiny s peknou účasťou na štyroch miestach, pribudol spevokol, stretávanie sa rodín, žien, vyučovanie náboženstva na viacerých školách, letné tábory, v r. 1995 pribudla v cirkevnom zbore ako samostatná kapitola aj misijná práca s rómskou komunitou, od r. 1996 začal vychádzať pravidelný mesačný zborový časopis Slovo.
V porevolučnom zápale, v roku 1992 bola generálne prestavaná fara, v tom istom roku si boliarovskí veriaci konečne namiesto plánovanej modlitebne postavili svoj kostol. Tým sa nároky na farára znásobili, pretože takto vznikli štyri bohoslužobné miesta, okrem toho sa raz v mesiaci konajú na ďalších štyroch miestach. Keď bol vtedajší zborový farár, senior košického seniorátu Igor Mišina v r. 2000 zvolený za biskupa Východného dištriktu ECAV, cirkevný zbor si zriadil popri farárskom mieste aj kaplánske miesto.
Dve vzniknuté voľné miesta boli obsadené kaplánskym manželským párom Michalom a Silviou Mišinovcami (synovec Igora Mišinu), ktorí počas svojho krátkeho pôsobenia rozvinuli predovšetkým prácu s dorastom, ich pôsobenie bolo označené ako „zlaté obdobie dorastu“ v cirkevnom zbore. Po nich v r. 2004-2005 bol generálne opravený kostol v Rankovciach, v r. 2007 kostol v Čakanovciach (interiér). V rómskej misii pokračovala práca okrem iného v r. 2004 založením Občianskeho združenia Pre lepší život, čo prinieslo rozšírenie v sociálnej oblasti. Od r. 2008 je zborovým farárom Peter Mišina.
SK DEJINY II. - Život v evanjelickej cirkvi
tags: #evanjelicka #cirkev #augsburskeho #vyznania #pietizmus