Život a Pôsobenie Lukáša Uváčika: Kňaz Medzi Ľuďmi a Bohom

Lukáš Uváčik, kňaz pochádzajúci z Piešťan, bol takmer okamžite po svojom vysvätení biskupom „odvelený“ do Skalice. Mojím prvým pôsobiskom sa podľa rozhodnutia pána arcibiskupa Mons. Stanislava Zvolenského stala Skalica.

Je to úplne úžasné a krásne mestečko, ktoré práve v tomto čase začínam spoznávať. O prvom pôsobisku, teda o prvej „kaplánke“ sa medzi kňazmi hovorí veľmi pekne a tak trochu aj s úsmevom, že je to ako s prvou láskou: trvá krátko a nikdy sa na ňu nezabúda.

Pre mladého kňaza, ktorý je kaplánom, teda spolupracovníkom a pomocníkom miestneho pána farára, je dôležité, aby prešiel a spoznal viaceré miesta. Keď sa potom stane farárom a zakotví na určitom mieste na dlhší čas, bude mať bohatšie skúsenosti. Pretože platí, že každá farnosť, každé mestečko či dedinka sú v istom zmysle úplné iné. teda dobré poznať tú bohatú rôznorodosť.

Byť kňazom pre mňa znamená celoživotné poslanie: byť blízko Kristovi a byť blízko ľuďom. Myslím si, že práve v tomto sa krásne odhaľuje to „kňazské prostredníctvo“; teda to, že kňaz je v strede medzi Bohom a ľuďmi. Je akýmsi spojovacím a prostredníckym prvkom: je úlohou kňaza prednášať Bohu modlitby a prosby ľudu a naopak - ľudu sprostredkúvať Božiu milosť a požehnanie.

Pre kňazstvo, na ktoré som tak trošičku hľadel s úctou a obdivom od detstva, som sa definitívne rozhodol počas štúdia na gymnáziu. S mladými kňazmi je na Slovensku situácia dosť vážna, aj keď myslím, že, vďaka Bohu, ešte nie zúfala alebo úplne krízová. Či je to správna cesta musia mladí zistiť predovšetkým vo svojom vnútri, vo svojom svedomí v dialógu a modlitbe s Ježišom. Stať sa Kristovým kňazom bez Krista totiž nejde. Nepochybne sú však povolaní mnohí.

Primičná svätá omša je prvá verejná svätá omša, ktorú novokňaz slávi vo svojom rodisku, teda v mieste, odkiaľ pochádza. Tých možností a aj plánov by bolo veľa. Momentálne prežívam v Skalici veľmi intenzívnu fázu spoznávania, zoznamovania sa - s prostredím, s ľuďmi, s miestnymi zvyklosťami… Je toho dosť. Pre kňaza konkrétne pastoračné miesto znamená na začiatku vstúpiť do neznámeho priestoru a odovzdať ho do Božích rúk.

Skúsenosti z Myjavy

Víta nás slnkom zaliate okresné mesto Myjava v západnej časti Trenčianskeho kraja. Kňaz sem musí prísť s mentalitou pokory. Získavať ľudí a skutočne im aj slúžiť. Nie je automatické, že sa duchovnému pripisuje určitý status či honor, hoci na miestach, kde je praktizujúcich katolíkov podstatne viac, to tak môže byť.

Lukáš Uváčik pokračuje: „Skôr to vnímam v spojitosti s dnešnou dobou. Ľudia reflektujú, že je tu ,nejaký´ katolícky farár, ale to je všetko. Malé stádo ovečiek, ktoré cíti vzťah k farskému chrámu. „Mohol by som to prirovnať k diaspóre. Evidujem stabilné, etablované katolícke rodiny. Tiež sa sem prisťahovalo veľa ľudí z rôznych kútov Slovenska. Korene však majú inde.

Poznám prípady, keď druhá manželská stránka nemá problém s rozvíjaním náboženského života. Ale tiež také, keď rodič musí doslova v tomto smere ,bojovať´,“ vysvetľuje mladý kňaz.

Lukáš Uváčik sa delí o štvorročné farárske skúsenosti na Myjave: „V zásade sa nedá povedať, že na svätých omšiach nie sú veriaci. Nevzniká dojem, že niet pre koho slúžiť. Pri zmienke o pastoračných špecifikách ďalej hovorí: „Pre mňa osobne bola povzbudzujúca jednoduchá duchovná služba a príležitosť naučiť sa vychádzať s ľuďmi.

Každý kňaz má svoje dary. Jeden je akčnejší, tvorivejší, iný menej. Je dôležité si vybudovať s farníkmi korektné vzťahy. A to aj na prvý pohľad obyčajnou každodennou prácou a vysluhovaním sviatostí. Tým sa postupne vytvára duchovná prepojenosť a získava sa vzájomná dôvera. Veľkou hodnotou v kňazskom živote je, keď človek, ktorý predtým žil na okraji farského spoločenstva, sa v duchovnom živote posunie. Taký malý zázrak.

Kostol zasvätený sv. Štefanovi Uhorskému začal stavať v roku 1697 evanjelický farár Daniel Krman. Kňaz Lukáš zdôrazňuje: „Je to citlivá vec. Nehľadajme za tým politiku a skôr pomenujme fakty. Kostol bol pôvodne evanjelický. Konkrétne za tým stojí cisár Karol VI. a jeho potvrdzujúci rozsudok z roku 1731. Napriek tenziám v minulosti sú v súčasnosti vzťahy na úplne inej úrovni.

Medzi osobnosťami farnosti môžeme spomenúť jazykovedca, lexikografa, prekladateľa a literárneho pracovníka Petra Tvrdého (1850 - 1935), ktorý na sklonku života žil a tvoril na fare u svojho synovca, rímskokatolíckeho kňaza Arpáda Tvrdého. Veľmi pozitívne vnímanou osobnosťou je Boris Travenec, ktorý bol farárom v Myjave od roku 1970 do roku 1996.

V tabuľke sú uvedení kňazi, ktorí pôsobili vo farnosti Bratislava-Kráľovnej rodiny:

Kňaz Gabriel Koch

Viac nám už naznačil Jozef Molek (73), ktorý za mnohé roky obetavej služby vo farnosti požíva úctu. Hudobne podkutý farník sa tiež usiluje o fungovanie farského spevokolu. Rodák z Holíča je pamätníkom formovania farského spoločenstva. „Rodičia ma vždy upozorňovali, aby som chodil do kostola, pretože viera bola na prvom mieste.

Keď som prvýkrát prišiel ku kostolu, vtedajší kostolník sa ma záhoráckym dialektom spýtal, odkiaľ som. O špecifických podmienkach pred rokom 1989 poznamenáva: „Bez servítky, počas totality sem určite kňazov nedávali za odmenu. Aj vďaka tomu sa v Myjave vystriedali výborní duchovní pastieri. Počas normalizačných rokov sme tu boli hádam tri rodiny, ktorých deti navštevovali náboženskú výchovu. Dekan Travenec okrem bežných pastoračných aktivít rozvíjal vzťah k mladým a rodinám. Deti si získaval záľubou - bábkoherectvom. Bábky interaktívne zapájal do kázní počas bohoslužieb. Aj preto boli veľmi populárne.

Akí sú Myjavčania? Lukáš Uváčik - v súčasnosti už farár farnosti Bratislava-Kráľovnej rodiny - prízvukuje: „Musím vydať pozitívne svedectvo. I keď mnohí rodáci často naznačia, že pôvodní Myjavčania majú tvrdú náturu. Nepovolia. Možno aj v dôsledku spomínaného náboženského a kultúrneho ,mixu´. Ich nezlomnosť sa v živote farnosti ukázala aj pri koronavírusovej epidémii.

Lukáš Uváčik pokračuje: „Na začiatku to bol šok, že nebudú sväté omše. Pri zachovaní všetkých opatrení v nedeľu kňaz rozdával sväté prijímanie. Doobeda ľudia sledovali svätú omšu v televízii a poobede od 14. do 16. Veriaci vstupovali individuálne. Podľa pripravenej predlohy sa pomodlil modlitbu pred svätým prijímaním a na ruku prijal Eucharistiu. Človek síce strávil len pár minút v Božom chráme, ale ľudia to oceňovali. Prvý týždeň sa vystriedalo asi 20 ľudí. Keď už bolo možné, slávili sme bohoslužbu vonku. Pri kostole je krásny park s platanmi. Hoci panovali aj obavy z možných reakcií ľudí žijúcich v blízkych obytných domoch.

Vo farskom spoločenstve existuje ružencové bratstvo, ktoré funguje na pravidelnej báze. Živé sú skupiny matiek, ktoré sa spoločne modlia na fare alebo aj v domácnostiach. „Mladých je potrebné zachytiť. U viacerých vnímam duchovnú ospalosť, ktorú treba prekonať. Hoci sa ich kňaz snaží ,naťukávať´, odpoveď býva ťažkopádna. Uvedomujem si, že veľa závisí od rodiny. Dospievajúci sa napríklad tešia na aktivity projektu Godzone, je to pre nich lákavé. Ožijú, keď pri bohoslužbe sa hrá pieseň z tohto repertoáru.

Eva Hrinová (38) učí na škole náboženstvo a venuje sa mnohým aktivitám vo farnosti, príprave prvoprijímajúcich, spevu detí a mladých pri svätých omšiach. „Niekedy je zložité deťom priblížiť náboženské pravdy, keď im chýba živá viera z rodiny. Pre koordinátorku farských aktivít je najbližšie asi stretávanie sa s mladými a outdoorové výzvy: „Komunikujem prostredníctvom mobilných aplikácií. Napríklad pošlem výzvu na výlet na bicykli - a kto chce, príde. Nefungujeme vždy systémom, že sa to vyhlási v kostole.

Eva Hrinová sa domnieva, že pritiahnuť mladých je možné práve prostredníctvom spoločenstva: „Ten, kto sa chytí, dokáže potiahnuť so sebou ďalšieho. Isté je, že farnosť bez kňaza je vždy duchovne osirelým miestom. Keďže práve počas letného obdobia najčastejšie nastávajú personálne zmeny na pastoračných pôsobiskách, naskytla sa nám príležitosť osloviť nového farára Gabriela Kocha (44), s čím prichádza do Myjavy: „Farnosť prijímam ako novú výzvu v svojom živote. Chce to čas, aby som spoznal svojich farníkov a oni spoznali mňa. Rád by som nadviazal na prácu svojich predchodcov.

Čo sa týka nastávajúcej hodovej slávnosti, musím sa pousmiať. Odpoveď by zatiaľ znela, že sa pripravujem duchovne. Pred príchodom na Myjavu som si zostavil a pomodlil sa deviatnik k sv. Štefan I. Štefan I. sa narodil okolo roku 975 v Ostrihome. V roku 955 sa oženil s dcérou bavorského vojvodu Gizelou, ktorá priviedla do Uhorska ozbrojených rytierov a spolu s oddielmi slovienskych županov Poznana a Hunta dopomohli Štefanovi I. Pamiatkou na víťazstvo nad vojvodom Kopáňom je i štít, o ktorý sa na svojich podobizniach kráľ opiera.

V roku 1020 Štefan I. udelil Nitrianskemu kniežatstvu postavenie pohraničného vojvodstva a jeho správu zveril svojmu synovi Imrichovi. Na Zobore v Nitre obnovil jestvujúci benediktínsky kláštor sv. V roku 1031 na poľovačke pri páde z koňa zomrel kráľov syn Imrich. Štefan I. zomrel 15. augusta 1038.

Pôsobenie v Bratislave

„Farnosť by som charakterizoval dvomi slovami, a to otvorenosť a rodinnosť,“ spokojne konštatuje Lukáš Uváčik, farár pomerne mladej bratislavskej farnosti Teplická.V mestskej časti Bratislava-Nové Mesto je Kostol Kráľovnej rodiny. Nenápadný kostolík uprostred vysokých panelákov má pre svojich farníkov veľký význam. Architektúra kostola bola víťazným projektom súťaže, a keď bol dostavaný, získal v roku 2000 ocenenie Stavba roka. Má oválny tvar, vďaka ktorému sú veriaci pomerne blízko k oltáru a ku kňazovi.

Kostol Kráľovnej rodiny v Bratislave

Rodina je základom dobrého života a taký je aj život vo farnosti pod patronátom Panny Márie, Kráľovnej rodiny. „Ľudia sú vďaka kostolu a aktivitám farnosti prepojení a pomáhajú si aj v praktickom živote. O farnosti sa vie, že je veľmi živá a za 23 rokov fungovania sa v nej vystriedali viacerí kňazi. „Najznámejšími osobnosťami, ktoré výrazne prispeli do života farnosti, boli Branislav Bukovský a Jozef Kováčik. Aj keď tu Branislav Bukovský pôsobil len šesť rokov, stihol si získať srdcia farníkov od najmladších po najstarších. Vždy sa snažil byť v úzkom kontakte so svojimi farníkmi a organizoval aj aktivity v spolupráci s farnosťami, v ktorých pôsobil predtým. Vytvoril rodinné zázemie aj deťom, nedeľné sväté omše sa pre ne stali krásnym zážitkom. Náhla smrť Branislava Bukovského preto farníkov veľmi zasiahla. Na jeho prácu nadviazal Jozef Kováčik.

V každej farnosti je dôležitý vzťah a spolunažívanie kňaza s jeho ovečkami. „Rád by som tiež spomenul, že farské jadro duchovnej správy tvoria aj výpomocní duchovní. Skúškou súdržnosti spoločenstva bola, ako aj pre iné slovenské farnosti, pandémia. Preverila ich vieru a trpezlivosť, no členovia farnosti prekonali všetky vzniknuté prekážky. Spomína na to s úsmevom ako na pozitívum, ktoré do istej miery posunulo farnosť vpred. Z týždňa na týždeň sa menil systém, opatrenia, „raz päťdesiat ľudí, potom tridsať, potom zasa podľa štvorcových metrov. Počas Vianoc tak bolo aj osem omší.

„V pondelok o deviatej ráno sme to zapli a prvýkrát nám to aj hneď padlo, lebo za päť minút tam bolo asi tristo registrácií, jednoducho obrovský nával,“ spomína vtipné momenty farár farnosti. Keďže bol zákaz vychádzania, ľudia mohli tráviť čas len v prírode, ale aj to sa dalo v pastorácii využiť. Aj krížovú cestu sa farníci modlili online, zapojilo sa štrnásť rodín. Deti a mladí ľudia sú v rodine nenahraditeľní a je to tak aj v duchovnej rodine. Vo farnosti Kráľovnej rodiny cítiť ich ducha. Počas týždňa v prírode prežívajú deti vďaka animátorom veľa nezabudnuteľných chvíľ, ktoré sú zároveň motiváciou zúčastniť sa na tábore aj nasledujúci rok.

„Na tábore sa prejaví najmä spoločenstvo mladých, ktorí pôsobia ako animátori. Učia sa spolupracovať, rozložiť si sily. Príležitostí angažovať sa a podieľať na aktívnom farskom živote je viacero, v tejto farnosti ich vedia aj aktívne napĺňať. „Minulý rok sa na splave zúčastnilo približne päťdesiat farníkov, tento rok je ich ešte o niečo viac,“ konštatuje farár Lukáš Uváčik. No a na záver leta patrí bodka. Čas oddychu dopĺňajú aj sväté omše a modlitby.

Šenkvice ako Jubilejný Chrám

Farský kostol svätej Anny v Šenkviciach bol z rozhodnutia bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského určený za jeden z jubilejných chrámov v Bratislavskej arcidiecéze (popri Katedrále sv. Martina v Bratislave, Národnej Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, Bazilike Narodenia Panny Márie v Marianke a pútnickom Farskom kostole sv. Výber šenkvického kostola prekvapil aj miestneho farára Lukáša Uváčika.

Ako však povedal, zámerom je, povzbudenie úcty k Božiemu služobníkovi Alfonzovi Paulenovi, ktorý vo farnosti pôsobil od roku 1947 až do svojho zatknutia v roku 1951. „Ešte do dnes tu žijú ľudia, ktorí zažili pána farára Paulena,“ povedal Lukáš Uváčik. V Šenkviciach sú naplánované tri termíny, ktoré sú spojené s Alfonzom Paulenom. V januári to bolo výročie jeho narodenia. Najbližšie si v Šenkviciach pripomenieme 10. apríla výročie jeho smrti. Tretí dátum je výročie jeho zatknutia v Šenkviciach, čo bude v piatok 18. septembra.

„Máme tiež naplánovanú púť seniorov a starých rodičov, pretože náš farský kostol je zasvätený svätej Anne. Preto 26. Veriaci však môžu do Šenkvíc putovať aj inokedy. Najprirodzenejšie pozvanie je podľa Lukáša Uváčika na každodenné sväté omše. Tie bývajú počas týždňa s výnimkou stredy vždy o 18:00. V stredu býva o siedmej ráno. V nedeľu sú sväté omše o 8:00 a 10:30.

Pred otvorením Jubilejného roku bolo potrebné pripraviť Jubilejný kríž, pred ktorým sa veriaci majú pomodliť Jubilejnú modlitbu, aby mohli získať plnomocné odpustky spojené s jubilejným rokom. „Otec arcibiskup rozhodol, aby sme sami vybrali Jubilejný kríž. My sme vybrali kríž, ktorý bol na bočnom pilieri,“ povedal šenkvický farár. Zaujímavosťou farského kostola v Šenkviciach je, že je postavený do kopca. „Keď idete k oltáru pocítite, že idete jemne do kopca.

Život Božieho Služobníka Alfonza Paulena

Alfonz Paulen sa narodil 26. januára 1913 v Malých Bedzanoch, malej obci, ktorá je dnes súčasťou mesta Topoľčany. Za kňaza bol vysvätený 17. mája 1936. V roku 1947 bol vymenovaný za správcu farnosti Veľké Čaníkovce (dnešné Šenkvice). Štvorročné obdobie jeho pastoračnej služby v tejto farnosti je dôležité, pretože práve tu sa dostal do kontaktu s organizátormi tajných a nelegálnych prechodov štátnych hraníc medzi Slovenskom a Rakúskom.

Alfonza Paulena zatkli na fare v Šenkviciach 19. septembra 1951. Dvadsiatehoprvého júna 1952 bol odsúdený na 11 rokov väzenia, desať rokov straty občianskych práv a tzv. zabavenie majetku za podporu zahraničných agentov, Zemana a Tikla a za spoluprácu pri organizovaní tajných útekov mladých kňazov do Talianska. Po odsúdení bol transportovaný do väznice v Ilave a potom do Mírova pri Brne. V apríli 1954 bol vo väznici umiestnený do nápravnej cely, teda do cely bez nábytku a s obmedzeným prísunom stravy. Jeho zdravotný stav sa vážne zhoršil, ale nebola mu zabezpečená primeraná zdravotná starostlivosť, na následky čoho 10. apríla 1954 vo veku 41 rokov zomrel. Pochovali ho v Brne 14. apríla 1954.

tags: #farar #lukas #uvacik