Evanjelická Cirkev Kladzany: História a Význam

Čas očakávania príchodu zasľúbeného Mesiáša - Pána Ježiša Krista - adventného Kráľa je advent. Pre veriaci ľud to bola radosť dvojnásobná.

Veriaci si s radosťou a vďakou pripomenuli 200. výročie pamiatky posvätenia tohto svätostánku - domu Božieho, ktorý bol slávnostne posvätený a odovzdaný do služby Bohu a kladzianskemu ľudu Božiemu na 4. adventnú nedeľu 18. 12. 1814.

Okrem iného povedal: „Posledná adventná nedeľa akoby sa nás pýtala, či sme pripravení na Vianoce. Teraz však nemyslím na tú vonkajšiu stranu Vianoc. Nie je takou chybou nestihnúť niečo z tých vonkajších príprav, oveľa horšie je zanedbanie vnútornej - duchovnej prípravy. Pretože Vianoce znamenajú priblíženie sa kráľovstva nebeského (Mt 3, 1), ako nám pripomína Ján Krstiteľ.

K veriacim sa prihovorili hostia: brat generálny dozorca ECAV doc. MUDr. Imrich Lukáč, CSc., brat Ľubomír Matina, bývalý dozorca z CZ Pozdišovce (v roku 1740 sa Kladzany stali fíliou pozdišovského cirkevného zboru a v roku 1805 sa Kladzany osamostatnili), a Dr. Jozef Švarbalík z CZ Vranov nad Topľou, ktorý krátko pripomenul históriu zboru, od ktorého sa v roku 1940 oddelila aj fília CZ Vranov nad Topľou-Vranovské Dlhé.

Dňa 18. 12. 2014 uplynulo už 200 rokov, čo ľud Boží prichádza na toto sväté miesto čerpať silu, lásku, vieru, pokoj a nádej do ďalších dní. Nech je tento chrám, s pomocou Božou a rukou našich predkov postavený, za ktorý Bohu ďakujeme, že pretrval dve storočia, miestom, kde ľud Boží bude aj naďalej s radosťou a láskou prichádzať a vzdávať chválu a vďaku Tomu, ktorý bol, je a ktorý príde, nášmu Kráľovi kráľov - Pánovi Ježišovi Kristovi, nášmu Bohu - Otcovi nebeskému a Duchu Svätému!

Stavba chrámu trvala 6 rokov. O výstavbu kostola sa najviac zaslúžil prvý farár kladzianskeho evanjelického a. v. zboru Samuel Fábry (pochovaný v Kladzanoch), ktorý zbieral milodary v Níreďháze a Užhorode a za obetavej pomoci cirkevníkov dokončil výstavbu chrámu, v ktorom sa už v roku 1812 konali prvé služby Božie.

V tomto chráme pôsobili okrem Samuela Fábryho aj ďalší dvaja cirkevní, kultúrni a národní dejatelia - kňazi bratia Adam a Ján Hlovíkovci. Najdlhšie pôsobiacim kňazom bol brat farár Gustáv Kmoško (52 rokov), ktorý je tiež pochovaný na miestnom cintoríne. Za neho sa vykonala generálna oprava chrámu v rokoch 1976 - 1978.

Dejiny obce sú späté s dejinami evanjelickej cirkvi a.v. Tak si možno vysvetliť, že Kladzany vždy boli a ostali vari jedinou skoro čisto ev. dedinou v šírom okolí.

Najprv boli fíliou blízkeho Kučína, kde v rokoch 1626-27 účinkoval známy český exulant Jakub Jakobeus (Lacrimae). Keď aj tu zbor zanikol, Kladzany odolávali a stali sa od roku 1740 fíliou vzdialeného artikul. zboru v Pozdišovciach, a to až do roku 1805, keď sa osamostatnili.

Počiatky Reformácie a Evanjelickej Cirkvi

Aj v Šariši aj na Spiši sa reformácia presadzovala najmä v bohatých obchodných mestách. Evanjelici miest Horného Uhorska (Bardejov, Prešov, Sabinov, Košice, Kežmarok a Levoča) sa vyznačujú v mnohých oblastiach jedinečným historickým vývojom.

Bežnou súčasťou mestského života bolo povolávanie významných humanistických učencov do funkcií rektorov v tunajších mestských školách. Farári a rektori boli pozývaní na základe rozhodnutí mestských rád, ktoré svoju autonómiu využívali na pozdvihnutie cirkevného i spoločenského života miest. V snahe o čistotu učenia písali zodpovední radní páni listy priamo Martinovi Lutherovi s prosbou o jednoznačný výklad či potvrdenie (ne)správnosti učenia.

Dôležitú úlohu v tomto smere zohral rektor bardejovskej školy Leonard Stöckel, ktorý v roku 1540 zostavil cirkevné pravidlá pod názvom Articuli congesti ad instaurationem ecclessiarum in comitatu Saarosiensi anno 1540, známe ako Šarišské články. Boli určené evanjelikom v Bardejove, Prešove a Sabinove. Obsahujú 20 princípov, podľa ktorých bolo možné identifikovať Lutherových prívržencov.

Pokračujúce diskusie viedli k zorganizovaniu historicky prvej evanjelickej synody na území Šariša a Spiša. Konala sa v roku 1546 v Prešove za účasti zástupcov Košíc, Prešova, Bardejova, Levoče a Sabinova. Zúčastnili sa na nej mestskí farári, rektori škôl a kazatelia vidieckych cirkevných zborov zo Šariša a Spiša. Táto tzv. Prešovská synoda prijala 6 kánonov, ktorými položila základy formovania evanjelickej cirkvi v tomto regióne.

Stala sa vzorom pre formulovanie vyznania viery a tvorbu pravidiel cirkevného života lutherských zborov na našom území. Za základ spoločnej viery boli považované Augustana a Melanchtonove Loci Comunes. Zaviedli prisluhovanie Večere Pánovej podľa wittenberského spôsobu. Prešovskou synodou bol založený prvý seniorát lutherských zborov na území piatich slobodných kráľovských miest a Šarišskej stolice.

Prvým seniorom bol bardejovský farár Michal Radašín, pričom jeho dôležitou právomocou bolo vysväcovanie nových kňazov. Proti tomu však protestoval ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh v roku 1549, takže sa od ordinovania kňazov muselo na čas upustiť. Kandidáti na kňazský úrad chodili na vysviacku do Witttenbergu.

Od polovice 16. storočia od konania Tridentského koncilu (1545 − 1563) zosilnela protireformačná aktivita cisárskeho dvora. S podporou cisára Ferdinanda I. schválil uhorský snem v roku 1548 zákony namierené najmä proti anabaptistom a sakramentárom. Stúpenci Augsburského vyznania z roku 1530 sa preto začali vo zvýšenej miere aktivizovať a v snahe odlíšiť sa od spomínaných radikálnejších reformačných skupín prijímali vlastné vyznania viery.

Najviac pripravenými boli v tomto smere mestá Pentapolitany, ktoré tak učinili v roku 1549 v Confessio Pentapolitana. Bolo to vyznanie viery, ktoré spísal bardejovský Nemec, rektor školy, Leonard Stöckel. Text Confessio je písaný mierne voči katolíkom a pomerne jasne sa vymedzujúco voči ababaptistom a sakramentárom. Mestám veľmi záležalo na tom, aby neboli podozrievané z vieroučných úchyliek. Confessio Pentapolitana schválili cisár Ferdinand I.

Až do konca 16. storočia boli teda východoslovenské mestá zorganizované v Senioráte slobodných kráľovských miest, stále však, až do Žilinskej, resp. Spišskopodhradskej synody, podliehali jurisdikcii katolíckych cirkevných vrchností a pravidelne platili desiatky jágerskému biskupovi.

Po prvom organizačnom usporiadaní evanjelických a. v. cirkevných zborov, ku ktorému pre dnešné západné a stredné Slovensko došlo v roku 1610 na synode v Žiline, nasledoval obdobný proces na synode v Spišskom Podhradí v roku 1614, kde boli usporiadané cirkevné zbory (dobovým slovníkom „evanjelické cirkvi“) aj na území terajšieho východného Slovenska.

Na území dnešného východného Slovenska boli Spišskopodhradskou synodou zriadené dve superintendencie: Superintendencia slobodných kráľovských miest ako priamy pokračovateľ Seniorátu slobodných kráľovských miest a Spišsko-šarišská superintendencia, do ktorej patrili cirkevné zbory na Spiši, v Šariši a pravdepodobne aj v Zemplíne (superintendent Štefan Xylander). Šarišský seniorát ako organizačný celok evanjelických cirkevných zborov v Šarišskej stolici vznikol už v roku 1609. Dovtedy to bola fraternita (bratstvo) spolu so slobodnými kráľovskými mestami, ktoré sa v roku 1614 zriadili ako Superintendencia slobodných kráľovských miest.

Šarišský seniorát bol začlenený do Spišsko-šarišskej superintendencie. V roku 1657 mal seniorát 57 zborov. Tento stav viac-menej pretrval až do synody v Ružomberku (1707), ktorá musela nanovo usporiadať pomery v evanjelickej a. v. cirkvi po zmenách spôsobených prenasledovaním evanjelikov v 17. storočí.

Na synode v Cerove (1704) bolo prijaté nové usporiadanie cirkevných zborov, seniorátov a superintendencií.

Protestantská šľachta dnešného východného Slovenska, a najmä slobodné kráľovské mestá Pentapolitany, boli opornými piliermi uhorského protestantizmu. Spomedzi šľachtických rodov vynikal v obrane evanjelickej viery najmä rod kežmarských Tököliovcov.

Otvorenou demonštráciou ich sily bolo založenie a stavba Evanjelického kolégia v Prešove v rokoch 1666 - 1667 ako vysokej školy evanjelických stavov, a to napriek opakovanému Leopoldovmu zákazu. Napriek opakovanému zatváraniu Evanjelického kolégia v Prešove sa miestnej šľachte podarilo vytvoriť z Prešova centrum hornouhorského protestantizmu. Na evanjelickom kolégiu pôsobili významné osobnosti nielen evanjelickej cirkvi, ale aj samotného Uhorského kráľovstva - Samuel Pomarius, Eliáš Ladiver, Izák Caban či Ján Bayer.

Možno aj preto boli protireformačné zásahy Habsburgovcov na východe krajiny zvlášť silné. V Šarišskej stolici v priebehu rokov 1672 − 1722 bolo evanjelikom odňatých 91 kostolov. Teror cisárskeho vojska, represie a násilná katolizácia vyvolali vlnu nespokojnosti v celom Uhorsku, ktorá vyvrcholila roku 1678 v mohutnom protihabsburskom povstaní Imricha Tököliho, ktorý našiel najväčšiu podporu práve na východnom Slovensku.

Povstanie I. Tököliho malo svoju zvlášť krvavú dohru v Prešove, ktorý bol baštou jeho stúpencov. Po potlačení povstania boli poprední evanjelickí (aj niekoľkí kalvínski) obyvatelia mesta Prešov obvinení z udržiavania kontaktov s manželkou vodcu povstania a s jeho údajnými prívržencami sústredenými na Mukačevskom hrade a zo sprisahania proti cisárovi Leopoldovi I.

Po vykonštruovaných obvineniach a po brutálnom mučení v prešovskej väznici bolo v roku 1687 popravených a rozštvrtených 24 popredných prešovských evanjelických predstaviteľov. Udalosť vošla do histórie ako tzv. Caraffove krvavé jatky.

Prenasledovaniu však boli vystavené aj ostatné cirkevné zbory. Po skončení posledného povstania Františka II. Rákociho (1711) nastalo relatívne pokojnejšie 18. storočie. Ani toto storočie však z hľadiska náboženskej slobody evanjelikom nežičilo a dochádzalo k častým snahám o ich likvidáciu.

Otázka slobodných kráľovských miest bola vyriešená v roku 1743, keď došlo k dohode známej ako Dobšinská koalícia. Podľa nej boli zlúčené pôvodne mestská a tzv. župná superintendencia a vytvorený jednotný Potiský dištrikt. Superintendencia šiestich slobodných kráľovských miest bola zmenená na seniorát. To znamená, že mestské zbory Bardejova, Prešova, Košíc, Sabinova, Levoče a Kežmarku tvorili aj naďalej samostatnú časť v Potiskom dištrikte.

Dôležitým ustanovením Dobšinskej koalície bolo rozdelenie cirkevných zborov podľa bohoslužobného jazyka. V tomto zmysle mal byť superintendent volený striedavo z farárov nemeckých a slovenských zborov. Seniorát šiestich slobodných kráľovských miest bol zložený z cirkevných zborov (dobová terminológia používala pojem „cirkev“ pre každý cirkevný zbor zvlášť) nemeckých, slovenských a jedného maďarského.

Tolerančný Patent a Jeho Dôsledky

Nástupom vlády cisára Jozefa II. (1780 - 1790), a najmä vydaním jeho Tolerančného patentu (1781) sa pre uhorských evanjelikov skončilo obdobie rôznych foriem prenasledovania, ktorým boli vystavení počas dvoch storočí. Na území Šarišského seniorátu bol patent vyhlásený v januári 1782. Evanjelici zo seniorátu sa zišli 7. februára 1782 v Giraltovciach, kde sa konali ďakovné služby Božie.

Patent umožňoval evanjelikom postaviť vlastný kostol, faru, školu a príbytok pre učiteľa. Podmienkou bolo minimálne 100 protestantských rodín, schopnosť financovať kňaza i školu z vlastných zdrojov, kostol postaviť bez veže, bez zvonov a s vchodom mimo hlavnej ulice. Mnohé úrady robili evanjelikom prekážky pri vykupovaní pozemkov, príp. pri získavaní povolení na stavbu kostolov, fár a škôl.

Napriek týmto prekážkam sa v priebehu niekoľkých rokov opätovne prihlásilo do cirkvi množstvo evanjelikov. Rozbehla sa výstavba cirkevných budov všetkých druhov. Po vydaní patentu pribudlo v Uhorsku 1015 nových protestantských cirkevných zborov, nehovoriac už o množstve novopostavených „tolerančných“ kostolov a škôl.

Nové kostoly boli postavené aj na území Šarišsko-zemplínskeho seniorátu. V tabuľke prinášame prehľad seniorov tohto seniorátu v 19. storočí. Je zrejmé, že aj napriek upadajúcej pozícii Nemcov v rámci Uhorska si v tomto evanjelickom senioráte zachovávali dominantnú pozíciu. Počas celého sledovaného obdobia viedlo seniorát 10 seniorov, pričom všetci boli farármi nemeckých cirkevných zborov, a to i napriek tomu, že slovenské cirkevné zbory boli v niektorých mestách početnejšie (Prešov, Sabinov, Bardejov). Nemecká dominancia, resp. privilégiá zostali v evanjelických kruhoch a v tomto senioráte zachované až do počiatku 20.

Evanjelická Cirkev v Česko-Slovenskej Republike

Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik samostatnej Česko-slovenskej republiky v roku 1918 znamenali zásadnú spoločenskú zmenu, ktorá sa nemohla neprejaviť v živote Evanjelickej cirkvi a. v. Necelé tri roky trvali diskusie o administratívnom usporiadaní ECAV. Nové zriadenie cirkvi vyriešila synoda v roku 1921 prijatím novej cirkevnej ústavy. Nová ústava umožňovala voľby cirkevných predstaviteľov na všetkých stupňoch cirkevnej samosprávy.

Kreovanie nového modelu správy ECAV sa uskutočnilo v podmienkach vznikania štátnych štruktúr novej republiky a pri plnom rešpektovaní autority nového štátneho aparátu. Veľkým problémom však aj naďalej zostávali národnostné trenice, ktoré poznačili život v cirkvi v ostatnom storočí. Zatiaľ čo pre slovenských evanjelikov znamenal vznik ČSR koniec národnostného útlaku a obdobie národnej samostatnosti a plnohodnotného rozvoja vo všetkých oblastiach cirkevného života, nemeckí a maďarskí evanjelici nedokázali akceptovať novú politickú realitu. Ich postoj k novej republike sa prejavoval aj v cirkevnej politike, kde presadzovali snahu o zachovanie bývalej celouhorskej evanjelickej cirkvi.

V ďalších rokoch dokonca nemeckí a maďarskí evanjelici presadzovali uprednostnenie národnostného princípu členenia cirkvi pred historicky osvedčeným územným členením. So vznikom novej, demokratickej republiky prišli nielen nové možnosti, ale aj nové výzvy, ktorým museli evanjelici čeliť. Sloboda a demokracia so sebou prinášali nielen nové možnosti cirkevnej práce, ale aj sekulárne myšlienky či snahy o odluku cirkvi od štátu. Nelichotivá finančná situácia sa prejavila najmä v oblasti evanjelického školstva, ktoré cirkev nedokázala financovať bez štátnej podpory. Čoraz častejšie dochádzalo k dobrovoľnému zoštátňovaniu evanjelických škôl.

Demokratické pomery znamenali náboženskú slobodu nielen pre evanjelikov. Vznikali nové kontakty. Obnovili sa intenzívne styky s nemeckými teologickými fakultami a podpornými spolkami, ktoré boli počas 1. svetovej vojny prerušené. Dôležitou súčasťou života cirkvi v medzivojnovej republike bol rozmach spolkovej činnosti. Spolky umožňovali rozvoj sociálnej interakcie a sebauplatnenia členov cirkvi v rôznych oblastiach. Svoje stavovské záujmy takto presadzovali evanjelickí farári, učitelia, katechéti.

Rozvoj vnútromisijných spolkov reprezentovali evanjelické ženské spolky, ktoré včlenili do svojej činnosti aj šírenie diakonie a svojpomocnú sociálnu činnosť mali v náplni evanjelické jednoty (Slovenská evanjelická jednota). Azda najväčší rozmach zaznamenalo združovanie evanjelickej mládeže. Demokratizácia občianskeho života v štáte mala vplyv aj na rozmach evanjelickej cirkevnej tlače a náboženskej literatúry.

Druhá Svetová Vojna a Komunistická Totalita

Vypuknutie 2. svetovej vojny a vznik samostatnej Slovenskej republiky na čele s fašistickou HSĽS dostávali evanjelikov do novej, komplikovanej situácie, na ktorú nemohli nereagovať. Na jednej strane si ECAV zachovala svoje autonómne postavenie štátom uznávanej cirkvi, na druhej strane už samotná demokratická štruktúra ECAV bola v príkrom rozpore s nedemokratickým politickým režimom Slovenského štátu, ktorý od cirkvi očakával lojálny postoj.

Obdobie pasívnej rezistencie či snahy o bezkonfliktnosť nebolo dlhé. Už odmietavý postoj cirkvi k Hlinkovej garde vyvolal reštrikcie zo strany štátu vo forme cenzúry tlače. Cenzúra takmer všetkých evanjelických časopisov a opakovaný zákaz ich vydávania sa vyskytovali v podstate neustále a mali za následok stagnáciu rozvoja evanjelickej tlače.

Vzťah cirkvi a štátu sa postupne vyostrovali aj na pôde evanjelického školstva, kde štát vstupoval do autonómnych práv cirkvi napr. presadzovaním katolíckych náboženských symbolov v školách či preferovaním záujmov katolíckej cirkvi pri obsadzovaní školského úradníctva.

Druhá svetová vojna predstavovala katastrofu rozsiahlych rozmerov. Ani evanjelickú cirkev neobišli ťažké vojnové rany. Pád fašizmu, boj za demokraciu, postupný nástup komunistickej totality a s tým súvisiace spoločenské zmeny zanechali mnohé nezahojené rany. S hitlerovským Nemeckom zanikla aj samostatná Slovenská republika a nanovo vznikla oklieštená Československá republika. V auguste 1945 došlo k zrušeniu Nemeckej evanjelickej cirkvi v SR. Všetky nemecké i maďarské cirkevné zbory boli začlenené do ECAV. Všetci nemeckí a maďarskí duchovní boli prepustení zo služby. Nastupujúce politické pomery nepriali rozvoju cirkvi.

V rokoch 1944 - 1945 bolo zoštátnené cirkevné školstvo ako súčasť sekularizácie spoločnosti. Pretrhli sa tak historické tradície evanjelickej cirkvi, ktoré chápali cirkevné školy ako jeden zo základných prostriedkov sebaidentifikácie evanjelikov. Ďalším ťažkým úderom bolo ovládnutie náboženských spolkov a organizácií, ktoré vyvrcholilo rozpustením Sväzu evanjelickej mládeže v auguste 1945. Cirkev tak stratila priamy vplyv nad výchovou mládeže. Štátom riadená likvidácia cirkevných spolkov pokračovala zoštátnením misijných centier.

S nástupom komunistickej totality pokračovala ešte intenzívnejšia snaha o obmedzovanie vplyvu cirkvi na spoločenský život. Jedným zo základných prostriedkov oslabenia vplyvu cirkvi bola likvidácia jej majetkovej a hospodárskej základne. V rámci pozemkových reforiem (1947, 1948) sa zabavoval alebo nútene vykupoval poľnohospodársky majetok cirkevných zborov a zabavovali sa i cirkevné nehnuteľnosti určené na necirkevné účely.

Evanjelická Cirkev Rankovce: História a Vývoj

Pred príchodom reformácie na území dnešného cirkevného zboru stáli dva farské kostoly aj dve fary (jedna v samotných Rankovciach, druhá v Boliarove) - obidva sa už spomínajú ako existujúce v r. 1332. Pri opravách kostola v r. 1810 boli na bočných stenách objavené historické maľby (fresky?) Sv. Mikuláša a Panny Márie, Matky Božej, ktoré však boli znovu omietnuté a zabielené.

Neskôr, v 15. storočí sa Rankovce stali pravdepodobne aj miestom prebývania bratríkov. Pri opravách obvodného múrika okolo kostola začiatkom 19. storočia sa našli vstrelené dve delové gule a teda v okolí kostola sa bojovalo, k čomu ho ako miesto opevnenia predurčila strategická poloha v regióne s rozhľadom na široké okolie. V samotnom kostole, ako aj v bezprostrednom okolí sa nachádzajú pochovaní viacerí ľudia. V starej sakristii v minulosti objavili mužskú a dve ženské kostry, je možné, že sú to pôvodní majitelia Rankoviec, ktorí dali postaviť kostol.

Dediny, ktorých evanjelickí obyvatelia tvoria zbor, sú staré. Najstaršia prvá písomná zmienka je o Čakanovciach (1276), potom nasleduje Boliarov (1283), Trsťany (1288), Ďurďošík (1330), Rankovce (1332), Bačkovík a Žírovce (1384), Herľany vznikli podstatne neskôr (prvá pís.

O začiatkoch evanjelickej cirkvi v Rankovciach zatiaľ nevieme vlastne nič. V dostupných prameňoch sa uvádza koniec 16. storočia ako začiatok luteránstva v tejto oblasti, ako prvý známy evanjelický farár v Rankovciach vystupuje v roku 1590 istý Václav Bohemus, niekde nazývaný aj Václav Pražský, ktorý sa zároveň spomína aj ako farár v susednej Vyšnej Kamenici. Snáď to znamená, že zatiaľ neboli cirkevné zbory dosť veľké, alebo ešte nebolo dosť farárov, aby dokázali duchovne zabezpečiť viaceré dediny?

Existoval tu však evanjelický cirkevný zbor aj predtým? Nevieme. Ako sa domnieva autor miestneho rukopisu Protocollum Michal Greczár, prešovská a erdödská synoda (1545 a 1546) určite riešila aj tunajšie územie. Nevieme, či rankovský cirkevný zbor vznikol samostatne, alebo pôvodne patril ako dcérocirkev iba pod niektorý iný. Pôvodne cirkevný zbor tvorili evanjelici z Rankoviec, Žíroviec, Mudroviec, Boliarova, Čakanoviec a Trstian (zaujímavé, že Bačkovík patril pod Kamenicu.

Neskôr, v časoch protireformácie, keď evanjelici stratili kostol v Kecerovciach (Pekľanoch), evanjelici z Peklian, ale aj z Červenice prichádzali do Rankoviec. Potom v r. 1784, v období po Tolerančnom patente, keď vznikol evanjelický cirkevný zbor v Opinej, pekľanskí, červenickí, ale aj boliarovskí a mudrovskí evanjelici sa stali členmi opinského cirkevného zboru. Začiatkom 18. storočia však už boliarovskí a mudrovskí patria do rankovského cirkevného zboru. V Herľanoch žije relatívne nové obyvateľstvo (po niekoľkonásobných vyľudneniach, naposledy z 18.

Dnes tvoria cirkevný zbor evanjelici z deviatich obcí - Rankovce, Boliarov, Bačkovík, Čakanovce, Mudrovce, Herľany, Žírovce, Ďurďošík a Trsťany, geograficky síce trochu odľahlé, ale v minulosti boli cestnými komunikáciami k sebe bližšie.

Ako vyzeral pôvodný kostol v Rankovciach, je otázne. Existujú dohady, že pôvodná stavba bola drevená, nahradená v r. 1620 murovaným. Pravdepodobnejšie (kvôli skrytým maľbám na stenách) sa však ukazuje, že pôvodne stál iba jednoduchý kostol, neskôr bolo v r. 1811-1813 dostavané sanktuárium (oltárna časť, dnes má nižší strop ako ostatná stavba), v r. 1816 bola pristavená veža. Klenbovitý kamenný strop roztláčal múry, preto bol v r.

V období protireformácie boli evanjelikom neraz aj násilne odoberané kostoly (najbližšie tak v Boliarove, Pekľanoch, Opinej, Košiciach a inde), prečo ostal rankovský v rukách evanjelikov, nemáme zistené. Ani Greczár sa vo svojom rukopisnom Protokole k tomu nijako nevyjadruje. Snáď to súviselo s článkom Šopronských artikul (r. 1681), ktorý hovoril o tom, že kým v deviatich stoliciach si evanjelici smeli postaviť po dva kostoly (artikulárne), v ostatných siedmich, medzi nimi aj v Abovskej si mali kostoly ponechať, ktoré vtedy užívali.

Nová murovaná fara bola postavená v r. Pôvodne existovali teda kostoly iba v Rankovciach a Boliarove, neskôr, počas protireformácie, bol kostol v Boliarove odobratý a pridelený rímskokatolíckej farnosti v Kec. Predpokladá sa, že okolo roku 1500 existoval aj drevený kostol v Čakanovciach. Tento bol však neskôr nahradený murovaným (tento stál už v r. 1746, oltár bol z r. 1719), časom však nevyhovoval, pri zemetrasení v r. 1834 sa poškodil a v r.

tags: #evanjelicka #cirkev #kladzany