Evanjelické kostoly vo východnej časti Slovenska: História a architektúra

Evanjelické kostoly na východnom Slovensku predstavujú významnú súčasť kultúrneho a historického dedičstva regiónu. Tieto sakrálne stavby, často s bohatou históriou siahajúcou do obdobia reformácie, sú svedkami náboženského a spoločenského vývoja krajiny. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najvýznamnejších evanjelických kostolov vo východnej časti Slovenska, ich architektúru, históriu a význam.

Evanjelický chrám Svätej Trojice v Prešove

Evanjelický chrám Svätej Trojice, nachádzajúci sa v historickom centre Prešova pri Konkatedrále sv. Mikuláša, je významnou pamiatkou mesta. Susedné Evanjelické kolégium a Chrám sv. Trojice tvoria kroniku dejín reformácie a protireformácie. Tento chrám je jednou z mála protestantských stavieb postavených v období reformácie. Evanjelici a kalvíni v tom čase zvyčajne využívali staršie gotické chrámy, ktoré predtým patrili katolíkom, a len zriedka si stavali nové.

Na mieste dnešného kostola stál pôvodne menší kostol, ktorý prešovskí mešťania dali postaviť ešte v 15. st., a to neďaleko už jestvujúceho Kostola sv. Mikuláša. Pravdepodobne slúžil maďarskému obyvateľstvu. Zasvätený bol sv. Ladislavovi (1077-1095), niekdajšiemu uhorskému panovníkovi, ktorý bol po smrti vyhlásený za svätého. V roku 1531 prešovskí katolícki kňazi Anton Transylvanius a Bartolomej Bogner sa spolu s veriacimi prihlásili k reformácii, čo spôsobilo, že sa Prešov zakrátko stal mestom s protestantským vierovyznaním.

História chrámu

Základný kameň bol slávnostne položený 25. júla 1642. Základný kameň chrámu bol položený 25. júla 1642 a stavba bola ukončená 16. júna 1647. Pri tejto príležitosti predniesol kázeň Jakub Jakobeus, vtedajší slovenský evanjelický kňaz, spisovateľ a historik. Na sviatok Svätej Trojice 11. júna 2017 sme sa prebudili do slnečného dňa plného radosti a sviatočnej atmosféry, aby sme slávnostnými službami Božími oslávili 370. výročie posvätenia nášho kostola Sv. Trojice. Slávnostnými službami Božími sme chceli vzdať vďaku našim evanjelickým predkom a Pánu Bohu za to, že máme svoj chrám, a zároveň sme vyjadrili prosbu, aby náš kostol zostal aj v budúcnosti stánkom Božím s ľuďmi!

Prešovskej evanjelickej cirkvi, pre ktorú bol kostol postavený, slúžil do r. 1670. Po potlačení Veselényiho sprisahania a po obsadení Prešova habsburským vojskom generála Spankaua bol v r. 1671 Chrám Sv. Trojice, tak ako aj ostatné kostoly, evanjelikom odňatý a pridelený v meste sa obnovujúcej katolíckej cirkvi. Do užívania ho dostali jezuiti. V roku 1672, keď do mesta prišli kurucké vojská, sa kostol nakrátko vrátil evanjelikom, ale už koncom toho istého roku bol opäť v rukách jezuitov. O desať rokov neskôr (1682) sa počas povstania Imricha Thökölyho Chrám Sv. Trojice vrátil do rúk evanjelikov, ktorí ho používali do r. 1686. Potom bol opäť spravovaný jezuitmi.

Počas povstania Ferenca Rákocziho II (1705-1711), keď bol Prešov obsadený jeho vojskom, bol kostol vrátený evanjelikom. V novembri 1710 však mesto, zdecimované strašnou morovou epidémiou, kapitulovalo pred silnejším habsburským vojskom a v nasledujúcom roku už kráľovná Eleonóra Magdaléna vydala nariadenie (25.7.1711), podľa ktorého mali prešovskí evanjelici opustiť Chrám Sv. Trojice a mali si postaviť nový kostol na západnom predmestí. Chrám potom opäť spravovali jezuiti, a to až do zrušenia rádu v r. 1773. V r. 1773 museli odovzdať chrám i Kolégium. Od Juraja Mačalu, superiora a prešovského kňaza, oba objekty dňa 21.6.1773 prebrala trojčlenná komisia.

V r. 1784 sa stal chrám majetkom evanjelickej cirkvi, ktorá ho kúpila od magistrátu za 6000 zlatých, a to spolu s Kolégiom. Používať sa začal až od novembra 1784, kedy bol definitívne odovzdaný evanjelikom. Využívali ho spoločne slovenský a nemecký (neskôr nemecko-maďarský) ev. zbor. Na konci 18. st. 5. júla 1788 počas veľkého požiaru, ktorý zachvátil mesto, zhorela strecha i veža chrámu. Neskôr ich obnovili veriaci z vlastných prostriedkov. Od roku 1784 už kostol nepretržite slúži prešovským evanjelikom maďarskej, nemeckej i slovenskej národnosti a až do skončenia 2. svetovej vojny.

Po vzniku Československa (1918) sa slovenskí evanjelici vyčlenili z organizačnej štruktúry celokrajinskej uhorskej evanjelickej cirkvi. Generálna cirkevná rada na Slovensku zriadila Východný a Západný dištrikt evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Prešovské evanjelické zbory boli súčasťou Východného dištriktu a v užšom organizačnom rámci súčasťou Šarišského seniorátu. V r. 1930-1945 sa Prešov stal biskupským sídlom Východného dištriktu, čím Chrám Sv. Trojice vzrástol na svojom význame. Prvým biskupom Východného dištriktu evanjelickej a.v. cirkvi po prenesení sídla do Prešova sa stal Vladimír P. Čobrda (1880-1969).

Architektúra a interiér

Kostol bol postavený ako typické renesančné jednolodie s trojbokým zakončením, speváckymi tribúnami na poschodí po oboch stranách lode a organovou emporou na severnej strane. Dominantou kostola je oltár postavený v klasicistickom slohu v r. 1865. Uprostred je obraz s biblickým námetom Ježiš so Samaritánkou. Pôvodný obraz namaľoval dvorný maliar britskej kráľovnej Viktórie Karol Brocký.

Oltár je dominantou celého chrámu. Pochádza z r. 1865 a zhotovený je v klasicistickom slohu. Plán na jeho výstavbu vyhotovili stavitelia Béla Gerster a Frey. Z dreva ho postavil peštiansky staviteľ Ján Maršalko. Na oltári je dominantný obraz s biblickým námetom Ježiš so Samaritánkou (Jn 4, 1-30). Namaľoval ho Karol Brocký (1807-1855), dvorný maliar britskej kráľovnej Viktórie. Karol Brocký, rodák z Temešváru (Timisoara), ho v r. 1845-1846 namaľoval na prosbu svojho priateľa a prešovského farára Mórica Kolbenheyera a z Londýna ho poslal loďou cez Hamburg a Viedeň do Šopronu (Sopron) a odtiaľ do Prešov.

13. mája 1913 oltár a obraz poškodil požiar. Na úlohu namaľovať nový obraz, ktorý by bol rovnaký ako obraz Brockého, sa podujali v r. 1922 maliari Mikuláš Jordán (1892-1972) a Ernest Rákoši (1881-1973). Obraz namaľovali podľa fotografie a farebne ho zladili podľa staršej kópie, urobenej košickým umelcom Vojtechom Klimkovičom. Roku 1924 bol obraz dokončený a vsadený do oltárneho rámu. Nad obrazom je v kruhovom medailóne stvárnený Baránok ležiaci na čiernej knihe, z ktorej vyžarujú zlaté lúče. Baránok symbolizuje nevinnosť Ježiša Krista a kniha s lúčmi zas jeho učenie - evanjelium.

Z vnútorného zariadenia pôvodného chrámu sa zachovali niektoré renesančné lavice z konca 17. st. a stally (neskorobarokové stolice z poslednej tretiny 18. st.). Stally sa nachádzajú v sanktuáriu po bokoch oltára. Sú to drevené neskorobarokové lavice z poslednej tretiny 18. st. Kazateľnica pochádza z r. 1876. Na vonkajšej strane zábradlia súčasnej kazateľnice sú reliéfy evanjelistov. Vo vnútri kostola hneď vedľa kazateľnice je pamätná doska so symbolmi mreží, okov, reťaze, vtáka a signatúrou Ž 124, V7. Ide o pamätnú tabuľu evanjelického farára Mateja Bahila (Bahyl, 1706-1761), ktorý bol v rokoch 1734-1746 farárom v Prešove.

Organ z r. 1642 patrí medzi najkrajšie barokové pamiatky Prešova. Organ postavili v rokoch 1642-1647. Posledná veľká rekonštrukcia organu s jeho vyladením sa vyhonala v r. 1997 za účinkovania farára ev. Na vrchole organu je plastika židovského kráľa Dávida (1012-972 pr. Kr.), hrajúceho na harfe. Po bokoch organovej skrine sú štyri plastiky anjelov. Dvaja anjeli stojaci pri horných píšťalách držia v rukách trúbky a palmové listy. Ďalší dvaja, nachádzajúci sa nižšie, znázorňujú hru na huslliach. Výzdoba Chrámu Sv. Trojice je pomerne strohá, čo zodpovedá duchu protestantizmu. Sakristia je umiestnená vľavo od oltára. Zaujmú najmä vzácne renesančné dvere zo 16. st.

Pod ľavým schodiskom je bočná krypta s pozostatkami štyroch obetí Prešovského krvavého súdu z r. 1687. V chrámovej krypte sú pozostatky 17 jezuitských mníchov a superiora, ktorých tam pochovali v priebehu 18. st. V suteréne kostola, pod hlavným oltárom je krypta, v ktorej sú štyri obete Prešovského krvavého súdu. Je tam uložených aj 17 pozostatkov jezuitov, ktorí v Prešove pôsobili, medzi nimi je aj staviteľ prešovskej Kalvárie jezuita František Perger. Na severnom múre sú pri vchode osadené dva náhrobné kamene. Krypta je v suteréne kostola. Pôvodne bola len pod hlavným oltárom, ale v r. 1754 ju rozšírili. Nachádzajú sa v nej pozostatky 17 jezuitov, ktorí pôsobili v Prešove, a ich superiora.

Hudobná kultúra v chráme

Hudobná kultúra miest sa už od stredoveku pestovala na pôde kostolov, kláštorov, škôl, v neskorších obdobiach aj divadiel, hudobných spolkov či hudobných škôl. Mecénstvo hudby ako sociologická kategória vždy predstavovalo základnú inštitucionálnu i materiálnu bázu pre hudobnú tvorbu, produkciu a recepciu hudobného umenia duchovného, sakrálneho a sekulárneho zábavného a úžitkového charakteru. Výnimočné postavenie v prešovskej hudobnej kultúre vždy zaujímal kostol sv. Mikuláša, predtým farský kostol, v súčasnosti od r. 2008 Konkatedrála sv. Mikuláša Košickej arcidiecézy. Je dominantou mesta nielen z architektonického hľadiska, ale od začiatkov svojej existencie bol aj miestom, kde sa pestovala sakrálna hudba ako hlavná oficiálna forma hudobného života v stredoveku a ranom novoveku.

Z hľadiska štruktúry hudobného života v období 17. storočia pretrvával model zaužívaný už v renesančnom období. Centrom hudobného života v meste bol kostol a škola, boli veľmi úzko prepojené, najmä z personálneho hľadiska. Kantor, organista a trubač boli zamestnancami mesta. Pre 17. storočie je charakteristická prevažne protestantská kultúra. Tento zlom však nastal už v polovici 16. storočia, pretože zmena náboženskej ideológie mesta mala za následok aj zmeny v prešovskom hudobnom života. Mecenášmi hudobného života ostali naďalej mestá, cirkev a šľachta, a to ešte vo väčšej intenzite.

Doteraz najmenej preskúmaná je úloha šľachty a šľachtických rezidencií. Z archívnych materiálov vieme s určitosťou, že už v tej dobe si viacerí šľachtici vydržiavali vlastné kapely. Šľachtické kapely boli najmä v Bratislave, na vidieku najmä nižšia šľachta využívala viac ľudových muzikantov, o čom svedčia zborníky zo 17. a 18. stor. Východné Slovensko patrilo k štyrom hlavným centrám (popri Bratislave, stredoslovenských banských mestách, Spiši), resp. hudobnokultúrnym okruhom. Najvýznamnejšiu úlohu tu zohrávali Košice a Prešov. Prešovský inventár hudobnín (1661) dokladá, že napr. S. Capricorn bol známy na celom Slovensku, tento vzácny inventár obsahuje aj skladby prešovského organistu Georgea Plotza.

Najcennejšou a vlastne jedinou hudobnou pamiatkou tohto obdobia je Prešovský graduál (Graduale Ecclesiae Hungaricae Epperiensis, 1635-1642), napísaný kantorom D. Bánskym4 pre maďarskú komunitu, nachádza sa v archívnych depozitoch Budapešti. Je to „jediná prešovská notovaná pamiatka zo 17. storočia“, ako uvádza Petöczová (1993, s. 357). V čase postavenia organa v roku 1634 bol prešovským organistom Johann Heinrich, v roku 1643 bol v slovenskom kostole v Prešove organistom Samuel Benedicti, v roku 1950 získal Prešov vynikajúceho a skúseného organistu Juraja Plotza, ktorý sa stal na ďalšie desaťročie jedným z najaktívnejších mestských hudobníkov.

Katalóg hudobnín farského kostola v Prešove z roku 1661 (čo je aj rok úmrtia Juraja (Georgea) Plotza) prináša veľmi dôležité informácie o dnes žiaľ neznámej tvorbe tohto prešovského organistu. Dozvedáme sa z neho dôležitý fakt, že Plotzove skladby vyšli tlačou5, čo bolo v 17. storočí veľkou vzácnosťou. Zoznam eviduje jeho vlastné rukopisy v počte minimálne 16 explicitne označených, dnes však už neznámych diel. Hudobné nástrojárstvo reprezentovalo hlavne organárstvo. Pre slovenský barok sú typické jednomanuálové pozitívy so sýtym zvukom a drevenými píšťalami. Na východnom Slovensku pôsobil vynikajúci nástrojár Adam Bessler (cca 1625-1679), údajne aj vynikajúci prešovský mestský trubač. Trubači vytvárali charakteristický kolorit mesta, formovali sa postupne na sociálnu skupinu vážených umelcov-hudobníkov.

Evanjelický kostol v Lišove

Evanjelický kostol je dominantou obce. Podľa dokumentov lišovský kostol bol postavený v roku 1590 a služby božie sa odbavovali v reformačnom duchu. Historik J. Schmidt uvádza vo svojom diele, že obec Lišov patrí k najstarším cirkvám v Honte. Neskôr boli vykonané mnohé obnovy kostola a to v roku 1776, 1871, 1934, 1950. V roku 1856 bol kostol zväčšený, 1869 postavená nová veža a dve vežičky. Prvý organ sa datuje z roku 1745, jeho obnovenie v roku 1871. Terajší organ je z roku 1922.

Reformácia v Uhorsku zasiahla hlavne študentov študujúcich v zahraničí, ale i samotných kazateľov ktorí si prinášajú knihy ako i nové pohľady na samotnú duchovnú činnosť. Okrem toho i niektoré rody prechádzajú na protestantskú vieru a podľa zvyku akého vierovyznania je pán takého musí byť i jeho poddaný. Keďže pozemky na Lišove vlastnili rody Pálfyovcov, Hellenbachovcov a Žembéryovcov pravdepodobne sa reformácia rozšírila na Lišove i vďaka nim. Okrem toho niekoľko km na SV sa nachádzali banské mestá ktoré sa už roku 1558 hlásili k protestantskému vyznaniu. (nakoľko väčšina obyvateľov miest bola prevažne nemeckého pôvodu).

V kanonickej vizitácii z roku 1647 konanej superintendentom Jurajom Lánim sa uvádza, že starší Cyrkvi Líšovské sa osvedčili, že sa pamätajú na stavbu chrámu, ktorá sa konala roku páne 1590. Stavba to bola jednoduchá a skromná Chrám meral 7 siah do dĺžky a 3 siahy do šírky. Okienka boli len malé, uzučké. Kostol bol bez veže s hlavným vchodom od západu od potoka, vedľajší na bočnej južnej strane, ktorý je tam dodnes s pôvodným gotickým lomeným portálom. Okolo kostola bol cintorín , ohradený kamenným múrikom. Zemepáni sa postarali aj o jeho materiálnu údržbu. Pre kostol vydali poldvorie, t.j. polsedzenie teda asi 12 jutár, z toho 10 jutár oráčiny.

Po žilinskej synode r. 1610 sa zriadil aj veľkohonstký seniorát. Tam bola zaradená i lišovská cirkev. Prvá vizitácia superintendenta brezianského Samuela Melíka uvádza že navštívil lišovskú cirkev 11. marca 1613. r. r. r. r. r. r. * prvý organ sa datuje podľa zápisov do roku 1745. 1886 - Samuel Kramár (zomrel r. 2000 - Mgr. 2006 - Mgr.

Evanjelický kostol v Spišskej Novej Vsi

Evanjelický kostol je postavený (1823-1827) v južnej časti Námestia Majstra Pavla, v duchu klasicizmu, podľa návrhu levočského architekta Antona Povolného. Kostol postavili namiesto staršej drevenej stavby, ktorá ako kázalo dobové nariadenie - stála za mestskými hradbami. V exteriéri dominujú vysoké, polkruhovo zaklenuté, oddelené okná. Monumentálny priestor interiéru rozširujú na východnej, západnej a severnej strane tri empory, na ktorých je organ, archív a vzácna knižnica.

Empora - galéria v sakrálnom priestore, ktorá oddeľuje spevákov kostolného zboru alebo určitú skupinu veriacich (ženy, šľachtu). Zvyčajne je umiestnená pod oknami hlavnej lode, resp. nad hlavným kostolným vchodom alebo v západnej časti chrámu. Na balustrádovom (stĺpikovom) zábradlí dominuje pôvodný, tepaný kríž z r. 1713, pochádzajúci z pôvodného kostola. Na južnej strane sa nachádza mohutná klasicistická oltárna architektúra.

Drevené kostoly východného Slovenska zapísané v UNESCO

Východné Slovensko je oblasťou s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom, čo sa odráža aj v rozmanitosti sakrálnej architektúry. Na Slovensku má výstavba drevených kostolov rozsiahlu tradíciu. Prvé kostoly sa začali stavať koncom 15. storočia, mnohé pochádzajú z konca 17. ,18. a 19. storočia. V roku 2008 bolo osem historických drevených kostolíkov, nachádzajúcich sa na severovýchode Slovenska, zapísaných do zoznamu UNESCO. Medzi ne patria aj evanjelické kostoly v Kežmarku, Hronseku a Leštinách.

Charakteristika drevených kostolov

Drevené kostoly predstavujú špecifický príklad sakrálneho staviteľstva. Ich vznik je spojený s historickými, kultúrnymi, sociálnymi a prírodnými podmienkami, v ktorých tunajší ľud v tých časoch žil. Obyčajne boli postavené nad dedinou, na ťažšie prístupných miestach. Na ich stavbu bol použitý najbežnejší a najdostupnejší materiál - drevo. Z neho bol vytvorený celý exteriér i interiér.

Charakteristickou pre tieto zrubové stavby je trojdielnosť priestoru (babinec, chrámová loď a svätyňa), ktorá symbolizovala svätú Trojicu. Súčasťou je i ikonostas, drevená stena s obrazmi oddeľujúca oltár od ostatnej časti chrámu. Väčšina cerkví je trojpriestorových, čo má symbolizovať Svätú Trojicu. Vstupná časť kostola sa nazýva predsieň či babinec. Zo symbolického hľadiska predstavuje toto miesto očistec alebo trpiacu Cirkev. Dôležitou samostatnou časťou je loď. V nej sa nachádzajú veriaci, ktorí sa zúčastňujú obradov. Zo symbolického hľadiska táto časť predstavuje putujúcu Cirkev, teda kresťanov žijúcich na zemi. Tretia časť, ktorá sa nachádza za ikonostasom sa nazýva svätyňa. Ikonostas oddeľuje svätý priestor svätyne od veriacich v lodi kostola.

Príklady drevených kostolov východného Slovenska

• Evanjelický drevený artikulárny kostol v Kežmarku: Pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov. Kežmarský kostol je postavený z dreva. Aj pri spájaní drevených trámov použili stavitelia drevené klince. Fasáda kostola je z hlinenej mazanice. Prvý kežmarský artikulárny kostol bol postavený v rokoch 1687 - 1688. K prestavbe na dnešný vzhľad došlo až v roku 1717. Kostol má pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža. Oltár a kazateľnicu zhotovil Ján Lerch z Kežmarku v rokoch 1718 - 1727.
• Evanjelický drevený artikulárny kostol v Hronseku: Pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov. Kostol začali stavať v roku 1725 a na jeseň 1726 bol hotový. Má pôdorys kríža, je 8 m vysoký, 26 m dlhý, 11 m široký a má 30 okien. Stĺpy sú dubové a ostatné časti kostola sú zväčša smrekové. Kostol má 1 100 miest na sedenie. Súčasne s kostolom bola v roku 1726 postavená aj zvonica.
• Evanjelický drevený artikulárny kostol v Leštinách: Pochádza z roku 1688. Vnútorné zariadenie kostola pochádza zo 17. - 18. storočia. Celý interiér je bohato vymaľovaný. Návštevníka zaujme najmä hlavný oltár zo začiatku 18. storočia, lavice s erbami, renesančná krstiteľnica zo 17. storočia, kópia pohrebnej zástavy J. Zmeškala a epitaf M. Meška z roku 1753.

Poloha Slovenska v strednej Európe, na križovatke vplyvov rôznych kultúr, je jedným z dôvodov vzniku originálnych objektov ľudovej architektúry svetového významu.

Východné Slovensko je nepochybne oblasťou, ktorú sa oplatí navštíviť a spoznávať.

tags: #evanjelicky #kostol #vo #vychodnej