Od staroveku až po dnešok boli židovské dejiny a kultúra ovplyvňované mnohorakými presunmi: presídľovaním, exilom, migráciou, pútnickými cestami alebo obchodom. Okrem prirodzenej migrácie jednotlivcov a šírenia židovskej kultúry von z Palestíny vznikli na mnohých miestach sveta početné, nedobrovoľné židovské diaspóry.
Múr nárekov, pozostatok vonkajších hradieb Jeruzalemského chrámu.
Prvé presídlenia a babylonské zajatie
Prvou „katastrofou“ z pohľadu Židov bolo zničenie Izraelského kráľovstva, tzv. „severného kráľovstva“, asýrskymi kráľmi Salmanassarom V. a jeho synom Sargonom II. V roku 722 pred Kr. Sargon II. nasilu presídlil tisíce zajatých Židov, ale upustil od obsadenia celej Palestíny. Odvlečení Židia sa časom asimilovali a splynuli s asýrskou spoločnosťou.
Babylonské zajatie nasledovalo po zničení Judského kráľovstva, tzv. „južného kráľovstva“, v roku 586 pred Kr. Víťazné ťaženie Babylončanov znamenalo aj zničenie Prvého chrámu, zvaného tiež Šalamúnov chrám. Niektoré pramene označujú práve babylonské zajatie za začiatok existencie židovskej diaspóry.
Presídlenie obyvateľstva si však nemožno predstavovať ako totálne odvlečenie všetkých zložiek vtedajšej spoločnosti. Podľa archeológov I. Finkelsteina a N. A. Silbermana bolo zajatých a odvlečených približne 25 % obyvateľstva, prevažne elitné vrstvy populácie. Archeologický výskum ukázal, že okrem Jeruzalema, ktorý bol vyplienený, menšie usadlosti z tohto obdobia nevykazujú žiadne známky deštrukcie.
Návrat a obnova
Babylonské zajatie ukončil ediktom perzský kráľ Kýros II. Veľký. Po dobytí Babylonu v roku 538/9 pred Kr. umožnil Kýros repatriáciu nedobrovoľne presídlených obyvateľov a obnovu ich chrámov. Nariadenie sa týkalo aj židovského obyvateľstva. Napriek tomu, že Židia v Babylone zotrvali menej ako 50 rokov, mnohí v bohatom multikultúrnom prostredí prosperovali a rozhodli sa zostať. Tí, ktorí sa vrátili, začali v Jeruzaleme stavať tzv.
Zničenie druhého chrámu
V roku 70 po Kr. prišla najtvrdšia rana v podobe rímskej armády. Tá zničila Druhý chrám, ktorý dodnes nebol obnovený. Židia sa rozpŕchli do všetkých smerov rímskeho impéria aj mimo jeho hraníc.
Zničenie Jeruzalemského chrámu rímskymi vojskami.
Význam Babylonského zajatia pre judaizmus
Kľúčovou úlohou pre židovskú komunitu v období babylonského zajatia bolo zachovanie sociálneho, kultúrneho a náboženského života, ako aj rituálov, obradov a zvykov. Odtrhnutí od chrámu v Jeruzaleme, okolo ktorého sa pred zajatím sústreďoval všetok náboženský život, sa Židia museli prispôsobiť novým podmienkam. Náboženský život sa presunul do domov a neskôr miest nato vyhradených. Tak vznikali prvé synagógy a náboženské školy (z heb. ješivot, v slovenskej forme ješivy). Babylonské zajatie tak dalo vzniknúť centrám vzdelanosti, tzv. akadémiám.
Erudovaná židovská elita, chachamim (učenci) alebo rabbanim (učitelia) - rabíni, sa stali uznávanými vykladačmi náboženských a súdnych zákonov. V tomto období sa zmenila forma odovzdávania židovskej tradície z generácie na generáciu a vznikli dva druhy písomností, resp. Prvou zo spomínaných písomností, je tzv. „písaná“ Tóra, ktorá obsahuje Päť kníh Mojžišových (Pentateuch v kresťanskej Biblii) a je všeobecne známa len ako Tóra alebo hebrejská Biblia. Podľa tradície bol text Tóry odovzdaný Mojžišovi na hore Sinaj a zahŕňa všetky biblické zákony judaizmu.
Druhá, „ústna“ Tóra, ktorá predstavovala súbor zvykového práva prenášaného z generácie na generáciu len ústne, je po svojom spísaní známa ako Talmud a Midraš. Obsahuje interpretácie a komentáre, ktoré nie sú definitívne a sú spísané formou rozhovorov, otázok a rozdielnych odpovedí a záverov. Talmud nie je kniha jedného autora. Vznikal v priebehu niekoľkých stoviek rokov. Predstavuje ústredný text rabínskeho judaizmu a primárny zdroj k poznaniu halachy, t. j. židovských náboženských zákonov a teológie.
Najvýznamnejšie židovské akadémie vznikli v mestách Pumbedita (dnešná Fallúdža blízko Bagdadu) a Sura (staroveké mesto pri rieke Eufrat v Iraku). V rokoch 589 a 1038 po Kr.
Čo je Talmud? História Talmudu, 1. Žiadne konšpiračné teórie, prosím.
Židia v Al-Andalus
Židia sa usádzali na území dnešného Španielska od konca 3. storočia po Kr., no rozvoj komunít sledujeme až od 8. storočia po Kr. Kultúrne prebudenie v tomto období bolo zapríčinené arabsko-moslimským vplyvom, ktorý priniesol nebývalý rozkvet literatúry, filozofie a prírodných vied. Napriek tomu boli židovské komunity v oblasti Stredozemného mora závislé na kultúrnych a náboženských centrách ďaleko na východe - na babylonských a palestínskych akadémiách. Všetky problémy spojené so životom komunity alebo sporov ohľadom náboženských rituálov museli byť vyriešené pomocou učencov práve tam.
Táto závislosť bola na jednej strane zjednocujúcim faktorom, udržiavala komunikáciu medzi rôznymi židovskými komunitami, ale na druhej strane prinášala množstvo komplikácií a prieťahov. Svojím spôsobom prispela k prijímaniu cudzích lokálnych vplyvov. Vplyv akadémií tak začal slabnúť, čomu dopomohla aj politická situácia v severnej Afrike. V 10. storočí vzrástla moc arabskej dynastie Fátimovcov (909 - 1171) s centrom v Egypte a posilnila sa pozícia Córdobského kalifátu (929 - 1031). Sociálne a politické zmeny tohto obdobia sa zákonite prejavili aj v populárnych príbehoch a literatúre.
Barcelonská hagada z 14. storočia.
Príbeh štyroch zajatcov
Podľa Abraháma ibn Dauda loď plaviacu sa z prístavu Bari (dnešné južné Taliansko) prepadol a zajal moslimský pirát Ibn Rumahis, ktorý bol vojenským námorníkom córdobského kalifa Abd ar-Rahmána III. (912 - 961). Na lodi sa nachádzali štyria rabíni, ktorí sa plavili do mesta Sefastin, aby vyzbierali peniaze na veno chudobným židovským nevestám (akt v židovskej tradícii známy ako hachnasat kalla). Ibn Rumahis sa rozhodol predať rabínov rozdielnym židovským komunitám, aby získal štedré výkupné za ich životy. Vedel, že v židovskej tradícii je záchrana uneseného alebo väzňa jedným z hlavných prikázaní.
Židovský zákon dovoľuje dokonca aj predaj zvitkov posvätnej Tóry, ak sa tým podarí zachrániť život inému Židovi. Historik Abrahám ibn Daud prezradil mená troch zo štyroch zajatcov. Rabín Šemaria ben Elchanan bol vykúpený židovskou komunitou v Alexandrii a pokračoval do Fustátu (dnes najstaršia časť Káhiry). Rabína Chušiela predali v Ifríkii v dnešnom Tunisku a neskôr viedol židovskú akadémiu v meste Kajruván. Moše a jeho syn Chanoch boli vykúpení v Córdobe.
Abrahám ibn Daud v príbehu pokračuje a podrobne opisuje hlavne príbeh Mošeho ben Chanocha. Córdobskí Židia Mošeho nepoznali a nemali tušenie o jeho vzdelaní a schopnostiach. Keď mal počas jednej z pravidelných diskusií v synagóge miestny rabín Nathan problém vysvetliť zákon z Talmudu, Moše brilantne dišputu vyriešil a odpovedal na mnohé ďalšie otázky študentov, týkajúce sa židovskej halachy. Hneď po tomto stretnutí rabín Nathan prepustil svoje miesto rabínovi Mošemu a ten sa stal hlavou córdobskej akadémie. Keď sa to dozvedel Ibn Rumahis, snažil sa zrušiť obchod s miestnymi Židmi, ale vedel, že mu to nedovolí sám kalif.
Príbeh štyroch zajatcov Ibn Dauda sa stal predmetom štúdia a búrlivých diskusií mnohých historikov. S. Eppenstein, R. Poznański, S. Všetci rabíni spomenutí v príbehu sú skutočné historické osobnosti. Ďalšie fakty v príbehu však realite nezodpovedajú. Ibn Daud zasadzuje príbeh do roku 4749/4750 židovského kalendára, čiže do roku 990 po Kr., lenže kalif Abd al-Rahman III., ktorý v príbehu vystupuje, zomrel už v roku 961 po Kr.
Šlomo Schechter na základe analýzy listu nájdeného v káhirskej geníze (skladisko v synagóge Ben Ezru v Káhire, kde sa na konci 19. storočia našlo viac ako 300-tisíc fragmentov židovských rukopisov), píše, že Chušiel, ktorý mal viesť akadémiu v Kajruváne, v tom čase bol v tomto meste. Ďalším zaujímavým bodom príbehu je dôvod plavby štyroch rabínov - hachnasat kalla, alebo zbierka na podporu chudobných neviest.
Abrahám ibn Daud v Knihe tradícií na inom mieste spomína, že príjmy akadémií na Blízkom východe z oblastí dnešného Španielska, Egypta či iných regiónov severnej Afriky boli prerušené. Je preto pravdepodobnejšie, že prominentní rabíni nerobili zbierku pre chudobné ženy, ale snažili sa vyzbierať peniaze na chod akadémií, ktoré na konci 10. storočia potrebovali finančnú podporu.
Význam prechodu medzi východom a západom
Príbeh je odrazom nesporne dôležitej dejinnej zmeny - vzniku židovských kultúrnych a náboženských centier na západe pod vedením prominentných židovských vzdelancov. Tento posun predznamenal vznik bohatých a prosperujúcich komunít nielen v severnej Afrike a v al-Andalus (dnešné Španielsko), ale aj vo Francúzsku a v Nemecku, a napokon neskôr stanovil aj ďalší kurz dejín Židov na európskom kontinente.
Abrahám ibn Daud sa snažil ukázať bezproblémový a kontinuálny prechod medzi východom a západom. Zároveň takto legitimizoval postavenie nezávislých židovských akadémií na západe, na základe odovzdania pomyselnej pochodne do rúk pôvodne východným rabínom z príbehu. Takáto nová situácia vyhovovala a bola podporovaná aj moslimskými vládcami v al-Andalus, keďže to posilnilo ďalší aspekt nezávislosti umajjovskej dynastie na úkor Abbásovcov vládnucich z Bagdadu, s ktorými súperili.
Dynastia Umajjovcov podporovala židovské komunity a mnohí Židia sa dostali do dôležitých pozícií vo vládnom aparáte. Rozvíjala sa literatúra, astronómia, filozofia, história, teológia aj prírodné vedy. V neposlednom rade bola dôležitá aj podpora slobody náboženského vyznania.
Jeruzalemský chrám
Jeruzalemský Chrám, hebr. bejt ha-mikdaš - hlavná židovská svätyňa v starovekom Jeruzaleme na vrchu Mórija (hebr. Moria, dnes Chrámová hora v juhovýchodnej časti dnešného jeruzalemského Starého mesta). Vznikla na mieste, kde podľa biblickej starozákonnej tradície patriarcha Abrahám postavil oltár, na ktorom chcel obetovať Izáka (1 M 22,2), a kde po dobytí Jeruzalema vybudoval oltár judsko-izraelský kráľ Dávid (2 S 24,24; 1 Kr 21,26). Dávidov syn, kráľ Šalamún, tam dal okolo 960 pred n. l. vybudovať Prvý Chrám (nazývaný aj Šalamúnov Chrám); jeho stavbu opisuje biblické podanie (1 Kr 6; 2 Kron 2 - 5), podobu a presné rozmery mu dal Dávid, ktorému ich zjavil sám Boh (1 Kron 28,11 - 19), Chrám mal byť sídlom Boha.
Prvý Chrám sa nezachoval, jeho presná architektonická podoba nie je známa, hoci existuje viacero pokusov o jeho rekonštrukciu. Na úpätí vrchu Mórija boli pravdepodobne vybudované terasovité múry, ktoré chránili platformu (či akropolu). Na nej stáli samotný Chrám a jeho nádvoria, kráľovský palác nazývaný Kráľov dom, palác kráľovnej nazývaný Palác faraónovej dcéry, trónna sieň, stĺpová hala a sieň nazývaná Dom libanonského lesa. Aj keď sa dajú doložiť určité paralely s aramejskými a neochetitskými citadelami, išlo o originálnu architektonickú koncepciu vychádzajúcu z prenosnej svätyne (šiatra), ktorú Mojžiš a Izraeliti zhotovili na púšti (1 M 26).
Chrám mal obdĺžnikový pôdorys (dĺžka 33,6 m, šírka 11,2 m, výška 16,8 m) a bol postavený z vrstiev kameňa a cédrového dreva; interiér svätyne bol pokrytý zlatom s ornamentálnou výzdobou. Pred krytým vstupom na východnej strane (predsieňou, hebr. ulam, jej výška bola 67,2 m) stáli dva kovové stĺpy Joachim a Boas. Centrálna časť Chrámu so svätyňou bola na troch stranách obstavaná 3 poschodiami miestností určených pre kňazov. Vnútorné priestory centrálnej časti tvorila predsieň, ktorá viedla do hlavnej siene (→ hejchal), kde sa nachádzali zlatý oltár na pálenie kadidla, obetné stoly na predkladané chleby a 5 párov zlatých svietnikov. Z hlavnej siene sa vchádzalo do Svätyne svätých (hebr. dvir), ktorá mala štvorcový pôdorys (dĺžka jednej strany 11,2 m). Bola rozdelená závesom, za ktorú nesmel vojsť nikto okrem veľkňaza (obetoval tam len raz za rok; → Deň zmierenia), pretože uchovávala archu zmluvy (hebr. aron ha-brit).
Chrám obklopovalo niekoľko nádvorí. Na hlavnom, vnútornom nádvorí sa nachádzali oltár, kde sa spaľovali obete, a bronzová nádrž na vodu stojaca na 12 bronzových sochách býkov, určená na rituálnu očistu kňazov. Prvý jeruzalemský Chrám bol spolu s archou zničený vojskami babylonského kráľa Nebukadnesara II. (586 pred n. l.). Po návrate z babylonského zajatia (538 pred n. l.) si Židia na základe povolenia perzského kráľa Kýra II. Veľkého vybudovali (520 - 515 pred n. l.) na jeho mieste z architektonického hľadiska skromný Druhý Chrám. V ňom sa však už archa zmluvy nenachádzala, do Svätyne svätých však bolo naďalej zakázané vstupovať, lebo Židia verili, že v nej prebýva Boh.
Chrám bol znesvätený sýrskym seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom, keď ho 167 pred n. l. pretvoril na Diov chrám a zakázal tam vykonávať židovský kult. R. 164 pred n. l. bol Chrám znova očistený a vysvätený (→ Chanuka). Počas vlády Herodesa I. Veľkého sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia celého areálu (od 20/19 pred n. l., prestavba trvala 46 rokov), preto sa ním prestavaný chrám niekedy nazýva aj Herodesov Chrám (dodnes sa však označuje ako Druhý Chrám). Nezachoval sa, rozsiahle archeologické vykopávky však umožňujú vytvoriť jeho pomerne presnú rekonštrukciu.
Herodes I. Veľký dal celý areál značne zväčšiť (jeho rozloha sa oproti minulosti zdvojnásobila), čím sa vyrovnal najväčším chrámovým okrskom v Rímskej ríši. Zväčšenie platformy, na ktorej bol postavený chrámový areál, si vyžiadalo rozsiahle úpravy terénu. Celý areál bol vybudovaný v tzv. východnom, helenistickom štýle, v ktorom sa prelínali helenistické a tradičné židovské architektonické prvky.
Chrámový okrsok mal na západnej strane 4 brány (dve na úrovni terénu so schodiskami vedúcimi na horné nádvorie a dve v hornej časti, z ktorých jedna bola spojená s mestom oblúkovým mostom nazývaným Kráľovský most a druhá monumentálnym schodiskom vrcholiacim tzv. Kráľovským portikom vedúcim na nádvorie a do Kráľovskej stoy). V južnej stene sa nachádzali dve brány (jedna z nich je čiastočne zachovaná, v súčasnosti zamurovaná). Na severnej strane bola Ovčia brána, ktorou sa privádzali zvieratá určené na obetovanie. Samotný Chrám svojimi formami a usporiadaním vnútorných priestorov kopíroval Prvý Chrám.
Svätyňa bola zvýšená vybudovaním ďalšieho podlažia ukončeného mohutnou parapetnou rímsou s cimburím. Fasády boli na niektorých miestach pokryté zlatom, zvyšné časti bielym náterom. Pred predsieňou bol vnútorný dvor s oltárom na spaľovanie obetí, s nádržou určenou na očistu kňazov a so stolmi na prípravu obetí. Pred týmto dvorom sa smerom na východ nachádzalo Nádvorie kňazov, za ním Nádvorie Izraelitov a Nádvorie žien. Chrám stál približne uprostred rozľahlého Nádvoria pohanov lemovaného na troch stranách krytou kolonádou (kolonáda na východnej strane sa nazývala Šalamúnovo stĺporadie a bola pravdepodobne staršia), na južnej strane k nemu priliehala Kráľovská stoa, ktorá mala podobu stĺpovej baziliky.
Od Nádvoria pohanov (pravdepodobne na tomto mieste podľa kresťanskej tradície Ježiš vyhnal kupcov z chrámu, Mk 11,15 - 17) bol Chrám oddelený mrežou. V areáli sa nachádzala aj sála na zasadania sanhedrinu. Na severnej strane chrámového areálu stála mohutná pevnosť Antonia vybudovaná Herodesom I. Veľkým (1. tretina 1. stor. pred n. l., nezachovaná, zničená 70 n. l., so 4 nárožnými vežami a vnútornými dvormi).
Celý chrámový komplex bol 70 n. l. deštruovaný rímskymi vojskami (pod vedením neskoršieho rímskeho cisára Tita) a ponechaný v ruinách. Deň spomienky na zničenie Prvého aj Druhého Chrámu je v judaizme deviaty deň mesiaca av (hebr. Tiša be-av), pretože podľa židovskej tradície boli obidva Chrámy zničené v ten istý deň; zničenie Chrámu (hebr. churban) je Židmi vnímané ako národná katastrofa. Na znak piety sa drží pôst a platia tie isté zákazy ako pri smútku za zomretých.
Zničenie Chrámu a prerušenie tam prinášaných obetí znamenalo zásadné zmeny v židovskej spoločnosti (zánik kňazskej vrstvy, rozšírenie rabínskeho → judaizmu). Podľa židovskej tradície bude po príchode Mesiáša a vyslobodení izraelského národa znova postavený tzv. Tretí Chrám. Na mieste zničeného Chrámu dal rímsky cisár Hadrián v 1. pol. 2. stor. n. l. (po 135 n. l.) vybudovať rímsky pohanský Chrám Jupitera Kapitolského a ruiny Druhého Chrámu slúžili ako stavebný materiál na rímske a byzantské verejné i súkromné stavby v meste.
Na platforme vybudovali moslimovia krátko po 638 mešitu al-Aksá a 691 - 692 (alebo 687 - 691) mešitu Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm, Skalný chrám). Z Druhého Chrámu sa zachovali platforma, ktorej západná stena sa nazýva Múr nárekov (→ Západný múr, jedno z najposvätnejších miest judaizmu, prinajmenšom od 5. stor. n. l. Jeruzalemský Chrám bol pre veriacich Židov miestom uctievania Boha a prinášania obetí. Mali povinnosť navštevovať ho raz do roka najmä počas tzv. pútnických sviatkov (hebr. šaloš regalim) Pesach, Šavuot a Sukot, keď každý židovský muž priniesol obetu. Na výročné slávnosti Chrámu sa prinášala prvá úroda ovocia a obilia. Do 70 n. l. bol jeruzalemský Chrám zároveň aj centrom verejného života a podľa obyčají antických východných kultúr plnil funkciu štátnej pokladnice a banky; okrem jeho vlastného majetku v ňom boli uložené aj úspory obyčajných ľudí. Na jeho čele stál veľkňaz (hebr. kohen gadol), každodenné bohoslužby vykonávali kňazi (koheni, hebr. kohanim), iné služby týkajúce sa Chrámu, napr. chrámový spev a hudbu, leviti (hebr. leviim).
V Chráme bolo miesto vyhradené zvlášť pre mužov (hebr. ezrat Jisrael) a zvlášť pre ženy (ezrat našim). Podľa židovskej i stredovekej kresťanskej tradície je Chrám umiestnený uprostred Sv. mesta Jeruzalem považovaný za stred sveta, ktorým prechádza kozmická os (lat.