Evanjelikalizmus je celosvetové medzidenominačné hnutie v rámci protestantizmu, ktoré kladie dôraz na evanjelizáciu, teda kázanie a šírenie evanjelia. Ak slovom evanjelický označujeme celé spektrum protestantských cirkví, potom slovo evanjelikálny označuje nie iba konfesiu, ale skôr postoj k Písmu svätému, k pokániu a k duchovnému znovuzrodeniu človeka.
Moderný evanjelikalizmus vznikol v 18. storočí, najskôr v Británii a jej amerických kolóniách spojením pietizmu, presbyteriánstva a pozostatkov puritánstva. Evanjelikálna viera prevzala vrúcnú spiritualitu od pietistov, presbyteriánsky dôraz na doktrinálnu presnosť a puritánsku individualistickú introspekciu.
Na reformáciu, pietizmus a rôzne vlny duchovných prebudení po celom svete nadväzuje dnešné evanjelikálne hnutie. Dnes je slovo „prebudenecká teológia“ nahradzované slovom „evanjelikálna teológia“. Mnohí sa dnes pýtajú na význam tohoto označenia. Za otca moderného evanjelikálneho hnutia, ktoré dnes obopína celý svet, je označovaný anglikánský teolog a biblista John R.W. Stott.
Historický vývoj evanjelikalizmu
Pred viac ako sto rokmi (1910) sa v škótskom Edinburgu konala Svetová misijná konferencia. Neskôr sa ukázalo, že bola skôr začiatkom svetového ekumenického hnutia, ktoré vyústilo po 2. sv. vojne do vzniku Svetovej rady cirkví. Napriek tomu však edinburgská konferencia bola evanjelikálnou udalosťou s evanjelikálnou náplňou. Delegáti sa rozchádzali s veľkým nadšením a rozhodnutím získať s pomocou Božou svet pre Krista.
Ich nadšenie však netrvalo dlho. O 4 roky vypukla 1. sv. vojna a 20 rokov po skončení prvej vypukla ešte strašnejšia 2. sv. vojna. Navyše v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia začal prenikať teologický liberalizmus aj do konzervatívnych cirkví a podkopával dôveru ľudí v evanjelikálnu pravdu. Ešte aj v kolíske evanjelikalizmu, v Británii, boli evanjelikáli na konci 2. sv. vojny malou, pohŕdanou a odmietanou hŕstkou.
Za posledných 50 rokov sa však svetové evanjelikálne hnutie zmenilo na nepoznanie. Vzrástlo počtom, vzdelanosťou a vplyvom. V roku 1951 bolo v Holandsku založené Svetové evanjelikálne spoločenstvo. V roku 1966 sa konala Svetová konferencia o evanjelizácii v Berlíne. V roku 1974 sa konal l. Medzinárodný kongres svetovej evanjelizácie v Lausanne, po ňom ďalšie dva a v roku 2024 sa pripravuje štvrtý. V máji sa uskutočnilo 15. V roku 2008 vznikla The Gospel Coalition, ktorá má svoje vetvy po celom svete a naše Spoločenstvo evanjelia je jednou z nich.
Je dôležité, aby sme si tohto boli vedomí najmä preto, že aj napriek vzrastajúcemu významu a vplyvu evanjelikálneho hnutia vo svete, na Slovensku netvoria evanjelikálni kresťania ani 0,5% obyvateľstva a ešte stále je to do seba uzavretá hŕstka s porazeneckou mentalitou.
Vznik evanjelikalizmu v USA je spojený s hnutím osobnej obnovy a s tzv. „veľkým prebudením“ (Great Aweaking) v 18. storočí. Išlo najmä o kazateľskú činnosť Jonathana Edwardsa (1703 - 1758) a Georga Whitefielda (1714 - 1770). Pod vplyvom ich činnosti sa ľudia v protestantských cirkvách a v anglikánskej cirkvi postupne začali označovať ako evanjelikáli, ktorí kladú veľký dôraz na osobné obrátenie, na dielo Ježiša Krista na kríži, na ústredné postavenie Biblie v živote kresťana a na záväzok k evanjelizačnej a misijnej činnosti.
V 19. storočí sa evanjelikalizmus rozšíril v USA natoľko, že už bolo možné hovoriť o celých cirkevných zboroch ako o evanjelikálnych a týmto pojmom sa začali označovať aj niektoré denominácie. Začiatkom 20. storočia bolo evanjelikálne hnutie už veľmi dobre organizované. Pričinil sa o to najmä William Dodge (1805 - 1883), ktorý koncom 19. storočia viedol americkú pobočku medzinárodnej Evanjelickej aliancie.
V polovici 20. storočia však dochádza vo vnútri Evanjelickej aliancie v USA k teologickému napätiu medzi fundamentalistami a modernistami, ktoré sa z presbyteriánskej cirkvi rozšírilo na všetky protestantské cirkvi. Podstatou sporu bola otázka, či je kresťanská viera zlučiteľná s modernými vedeckými objavmi.
Rozhodujúcu úlohu v evanjelikálnom hnutí v USA preberá v roku 1942 Národná asociácia evanjelikálov (National Assocation of Evangelicals), ktorá sa teologicky vymedzila voči radikálnym fundamentalistom a priklonila sa k modernistickému prístupu.
Európske dejiny evanjelikalizmu sa začínajú písať vo Veľkej Británii, kam sa veľmi rýchlo rozšírili myšlienky veľkého prebudenia z USA. V roku 1846 vznikla v Británii medzinárodná Evanjelikálna aliancia (na Slovensku nesprávne označovaná ako „Evanjelická aliancia“), ktorá sa neskôr premenovala na Svetové evanjelikálne spoločenstvo (World Evangelical Fellowship) a od roku 2001 pôsobí pod názvom Svetová evanjelikálna aliancia (World Evangelical Alliance - WEA).
História britského evanjelikalizmu je úzko spojená s menom John Wesley (1703 - 1791), ktorý podobne ako Georg Whitefield v USA organizoval misijné podujatia mimo cirkevnej pôdy na verejných priestranstvách. Historici evanjelikalizmu sa zhodujú v tom, že rané štádiá evanjelikalizmu v Británii sa nevyznačovali špecifickou teológiou.
Kým evanjelikalizmus v Británii stojí v úzkom prepojení s evanjelikalizmom v USA, nemecký evanjelikalizmus píše svoj vlastný príbeh. Nemecká evanjelikálna aliancia (Deutsche evangelische Allianz) vznikla vlastne mimo územia Nemecka v roku 1851 v Londýne počas konferencie Svetovej evanjelikálnej aliancie. Na popud Johanna Heinricha Wicherna (1808 - 1881) ju založili tam prítomní nemeckí účastníci konferencie.
Rozhodujúci význam začína evanjelikálne hnutie získavať najmä prácou zakladateľky misijného a dobročinného hnutia v Bad Blankenburg, Anny Thekly von Weling (1837 - 1900). V čase prvej svetovej vojny sa práca aliancie utlmila a po nástupe fašizmu a v období druhej svetovej vojny bola činnosť aliancie zakázaná. Tak vlastne až v povojnových rokoch evanjelikalizmus v Nemecku rozvinul svoju evanjelizačnú a misijnú činnosť, a to aj vďaka častým návštevám Billyho Grahama.
Dejiny evanjelikalizmu na Slovensku sú úzko späté s prácou sestier Kristíny Royovej (1860 - 1936) a Márie Royovej (1858 - 1924). Kristína spolu so sestrou Máriou založila v roku 1897 abstinentský spolok Modrý kríž, ktorý neskôr svoju činnosť rozšíril na diakonickú a misijnú prácu. Štýl práce spolku, charakterizovaný dôrazom na osobné obrátenie, na samostatné zhromaždenia a laický výklad biblického textu však veľmi skoro viedol k vzniku napätia a ostrých názorových roztržiek vo vnútri evanjelickej cirkvi.
Slovenská pobočka Svetovej evanjelikálnej aliancie vznikla až v roku 1992 pod názvom „Evanjelická aliancia v Slovenskej republike“. Súvisí to zrejme s tým, že v čase, keď sa formoval svetový evanjelikalizmus (koncom 19. a začiatkom 20. storočia), bola konfesionálna scéna na území dnešného Slovenska v rozhodujúcej miere určovaná homogénnymi tradičnými konfesiami, ako sú rímskokatolíci, evanjelici, reformovaní a pravoslávni.
Teologické základy evanjelikalizmu
Evanjelikálne hnutie zdôrazňuje osobné obrátenie, často označované ako „znovuzrodenie“, a považuje Bibliu za najvyššiu autoritu vo veciach viery a praxe. Reformovaní, baptisti, metodisti, letničiari, cirkvi Kristove, Plymouthskí bratia, charizmatickí protestanti a nedenominační protestanti - všetky tieto sekty a cirkvi výrazne ovplyvnili súčasné evanjelikálne hnutie. Niektoré anabaptistické denominácie (ako napríklad Cirkev bratská) sú tiež evanjelikálne, rovnako aj niektorí luteráni sa identifikujú ako evanjelikáli. Existujú tiež evanjelikálni anglikáni a kvakeri.
Teologické hodnotenie evanjelikalizmu musí zohľadňovať skutočnosť, že ide o hnutie, ktoré sa programovo formovalo ako hnutie kritiky voči cirkvi a teológii a dôraz kladie na život viery a na všeobecné kňazstvo veriacich. Musíme teda vychádzať z toho, že vzťah evanjelikalizmu k teológii, predovšetkým k protestantskej exegetickej teologickej práci a k systematickej teológii, je porušený.
Mapa Svetovej evanjelikálnej aliancie (WEA)
Postoj evanjelikalizmu ku kritickej teológii charakterizuje Friedhelm Jung takto: „Evanjelikáli zdôvodňujú nemožnosť pochopiť biblický text rozumom v súlade so symbolickými knihami reformácie ako dôsledok moci hriechu. Túto moc hriechu však prelamuje obnova človeka Duchom Svätým a tým mu otvára zmysel Písem.“
Napriek týmto ťažkostiam možno z perspektívy protestantskej evanjelickej teológie urobiť pozitívne hodnotenie evanjelikálnej teológie. Nemožno totiž podceňovať jednotiace prvky evanjelikálnej teológie, ktoré sa dajú charakterizovať ako spoločné dôrazy viery a etiky. Rovnako nemožno prehliadať ani rastúcu kreativitu evanjelikálnych teológov, ktorá odráža nielen kritiku a protest proti liberálnej teológii, ale stále viac aj napätie a dialóg vo vnútri evanjelikálneho hnutia.
Evanjelikálna teológia sa zároveň otvára rôznym hermeneutickým možnostiam pri práci s biblickým textom. Hoci Písmo zostáva „norma normans“ a osoba Ježiša Krista zostáva centrom evanjelikálnej teológie, niektorí evanjelikálni teológovia používajú epistemologické východiská pri posudzovaní skúsenosti Ducha Svätého, pri štúdiu vlastnej tradície alebo vlastného bohoslužobného života.
Základné prvky evanjelikalizmu
David W. Bebbington historickou analýzou odvodil štyri základné prvky evanjelikalizmu:
- Konverzionizmus - viera, že u kresťana musí dôjsť k zmene života.
- Aktivizmus - vyjadrenie evanjelia v činnom úsilí.
- Biblicizmus - zvláštny postoj k Biblii.
- Krucicentrizmus - dôraz na Kristovu obeť na kríži.
Evanjelikalizmus a ekumenizmus
Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov a Svetová evanjelikálna aliancia (World Evangelical Alliance) so sídlom v New Yorku koncom minulého roka ukončili ďalšiu etapu niekoľkoročného teologického dialógu, na záver ktorého vydali spoločný dokument pod názvom Písmo a tradícia.
Dokonca aj medzi katolíkmi nachádzajú ich bezprostredné prejavy svoju odozvu a len v Nemecku sa dnes ku tzv. evnajelikálnym katolíkom (Evangelikale Katholiken) hlási už okolo 700 000 veriacich. Predovšetkým v prostredí, kde sa tlak sekularizmu považuje za hlavnú príčinu náboženského úpadku, platí atraktivita evanjelikálov a pentekostálnych cirkví za hlavný argument, ako sa dá znižovať jej vplyv dokonca aj s pozitívnym dosahom na politiku a verejný život.
Evanjelické a pentekostálne cirkvi boli a ešte stále sú považované za model náboženského úspechu 20. storočia, pričom ich dynamický rozkvet je často vnímaný ako opak triumfu sekularizácie. Aj v kontexte popularity týchto hnutí v Brazílii sa Vatikán po nedávnej návšteve pápeža Františka v Amazónii rozhodol pre lokálny experiment so svätením ženatých kandidátov presbyterátu.
Výzvy pre evanjelikálov
Apoštol Pavol bol práve vo väzení. Nevedel, či sa ešte vôbec dostane na slobodu. Dokonca nám hovorí vo verši 23: Túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie. Napriek tomu si však myslí, že pre Filipanov bude lepšie, ak ešte zostane s nimi. Takže si všimnime, že Pavla vo väzení nezamestnáva to, čo sa stane s ním, ale čo sa stane s evanjeliom, keď zomrie. Pretože Pavlovi leží na srdci osud evanjelia, píše Filipanom pätorakú výzvu.
- V. 27: Žite tak, ako to zodpovedá Kristovmu evanjeliu. Našou úlohou nie je len evanjelium hlásať, ale aj stelesňovať to, čo hlásame. Neviem, či si dostatočne uvedomujeme pozitívny aj negatívny význam nášho každodenného správania. Pavol vo svojom liste Títovi píše, že výsledkom nášho správania bude to, že Božie slovo bude zdiskreditované, alebo naše správanie bude ozdobou učenia o našom Spasiteľovi, Bohu (Tít 2:1-10). Keď žijeme, stelesňujeme evanjelium, tak vyzdobujeme evanjelium, namiesto toho, aby sme ho diskreditovali. Naše správanie teda alebo priťahuje, alebo odpudzuje ľudí. Najväčšou prekážkou šírenia evanjelia vo svete je polovičatý život tých, ktorí ho zvestujú. Nevidno na nás to, o čom rozprávame. Prvou výzvou je teda výzva k evanjelikálnej svätosti. Musíme sa zasadzovať za spoločenskú spravodlivosť aj za duchovné skúsenosti, ale nie na úkor svätosti.
- Máme nielen chodiť hodne evanjelia, ale aj pevne stáť v evanjeliu. Stabilita bola pre apoštolov veľmi dôležitá. Usilovali sa, aby kresťania prejavovali už aj vtedy zriedkavú kvalitu, ktorá sa nazýva stabilita. Chceli, aby kresťania pevne stáli. Všetci dobre poznáme Pavlovu výzvu z Ef 6:13: Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli… obstáť. Stojte teda! Je to vojenský povel, aby sme neustúpili pod náporom. Alternatívou stability je byť zmietaný každým vetrom učenia, verejnej mienky a módy voľných mravov. Je ľahké plávať po prúde. Oveľa ťažšie je plávať proti prúdu. Podobáme sa steblu trávy, ktoré sa stále ohýba podľa toho, ako fúka vietor. Apoštol nás však vyzýva k stabilite. Aby sme neboli ako steblo trávy vo vetre, ale ako skala v prívale.
- V. 27c: svorne bojujte za vieru v evanjelium. Máme teda nielen chodiť evanjelium, stáť v evanjeliu, ale aj bojovať za evanjelium vo verejnej aréne. Ide o kombináciu evanjelizácie a apologetiky. Evanjelizácia šíri evanjelium a apologetika bráni evanjelium. Pavol tu hovorí o jednom aj o druhom. V 5. verši hovorí o účasti na evanjeliu. Filipania mali teda s Pavlom účasť na šírení evanjelia. Verš 7 hovorí o ich účasti na milosti… pri ochrane a upevňovaní evanjelia. Boj za vieru evanjelia je teda kombináciou evanjelizácie a apologetiky. Nebojme sa apologetiky. Ak nechceme, aby naša evanjelizácia bola len šikovným trikom či manipuláciou, musíme vrátiť apologetiku do našej evanjelizácie. Našou úlohou nie je len kázať evanjelium, ale aj ochraňovať, upevňovať a argumentovať evanjelium. Apoštol Pavol nepociťoval žiadnu potrebu voliť medzi argumentovaním a dôverovaním moci Svätého Ducha. Pavol robil oboje zároveň. Argumentoval pravdivosťou evanjelia a zároveň dôveroval Svätému Duchu. Lebo Svätý Duch je duchom pravdy. Keď Duch Svätý znovuzrodí človeka, tak ho neobracia ku Kristovi napriek dôkazom. Obracia ho ku Kristovi kvôli dôkazom, lebo otvára ich myseľ, aby porozumeli evanjelium. Napriek všetkým rečiam o post-modernom pluralizme ideí, na pravde stále záleží. Evanjelium je Božia pravda.
- Pavlovými slovami: v jednom duchu a svorne bojujete za vieru v evanjelium. Jednota je jednou z hlavných tém celého listu Filipanom. To nie je výzva k jednote za každú cenu, nie kompromis pravdy, aby sme dosiahli jednotu; a nie jednotu vo všetkých detailoch. Nie. Biblická jednota je jednota v evanjeliu. Je to jednota v evanjelikálnej podstate. Obávam sa, že príliš ľahko sa uspokojujeme s najrôznejším delením evanjelikálov. Potom sa uchyľujeme k učeniu o neviditeľnej jednote cirkvi a zabúdame na to, že neviditeľná jednota by mala nadobúdať viditeľné formy. Tu potrebujeme viac ako kedykoľvek doteraz schopnosť rozlišovať medzi podstatnými vecami, v ktorých nesmieme robiť kompromisy a tzv. vecami „služobnými,“ v ktorých môžeme a máme poskytovať jeden druhému slobodu a môžeme vzájomne nesúhlasiť.
- V. 29: Veď vám sa dostalo milosti pre Krista, aby ste v neho nielen verili, ale aj trpeli preňho. Toto je zvláštne. Viera a utrpenie sú v jednom balíku, ktorý dostal každý kresťan. Žiaľ, dnes aj my hovoríme viacej o prosperite ako o utrpení a viacej nás ohrozuje triumfalizmus než súženie. Zdá sa mi totiž, že keby sme aj v tomto post-komunistickom období robili menej kompromisov, tak by sme trpeli viac. Evanjelium totiž vždy zostane pohoršením pre pyšných. Podkopáva našu samospravodlivosť. Ľudia stále nenávidia evanjelium. Preto Ježiš hovorí: Na svete budete mať súženie… Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás (Jn 15:20).
Kiež by sme si teda zobrali k srdcu slová apoštola Pavla, ktorého učenie je autoritatívne a neomylné. Ja totiž verím, že jeho výzva cirkvi na začiatku 1. tisícročia je rovnako aktuálna aj pre cirkev na začiatku 3. Všetky tieto kvality sú nevyhnutnou súčasťou evanjelikálneho kresťanstva aj v 21. storočí rovnako, ako boli v 1. storočí.
tags: #evanjelikalna #cirkev #po #anglicky