Evanjeliový úryvok najbližšej nedele (Lk 17, 11 - 19) ponúka príbeh uzdravenia desiatich malomocných. Vďačnosť však prejavil iba jeden z nich.
Uzdravenie desiatich malomocných od Jamesa Tissota
Ježiš na ceste do Jeruzalema
Úryvok začína treťou a poslednou výslovnou zmienkou, že Ježiš je na svojej ceste do Jeruzalema (porov. Lk 9, 51; 13, 22). Evanjelista hovorí, že Kristus prechádzal pomedzi Samáriu a Galileu. Napriek tomu, že sme už v 17. kapitole, nevieme, či na tejto ceste je Ježiš Kristus bližšie k svojmu cieľu. Táto cesta nemá pre evanjelistu ani tak geografický ako výrazne teologický význam. V Skutkoch apoštolov Lukáš hovorí o Ježišových učeníkoch ako o nasledovníkoch Cesty.
Malomocenstvo v dobe Ježiša
Predpisy Mojžišovho zákona boli nekompromisné k ľuďom zasiahnutým malomocenstvom. Podľa Knihy Levitikus 13, 45 - 46 sa taká osoba musela zdržiavať mimo tábora, tzn. mimo ľudských obydlí a upozorniť zvolaním „nečistý“ ostatných na nebezpečenstvo nákazy. Jestvovali aj stanovené vzdialenosti, v ktorých sa museli zdržiavať od zdravých ľudí od piatich až po desiatky metrov.
Evanjelista síce nepodáva bližšie detaily, ako malomocní rozpoznali Ježiša ako toho, kto im môže pomôcť. Chorým, ktorí hľadali akúkoľvek nádej na uzdravenie, to mohli povedať ich príbuzní alebo ľudia prechádzajúci okolo. V 5. kapitole Lukáš už spomenul uzdravenie malomocného. Tento príbeh je dôležitou prípravou pre porozumenie nášho textu: „Keď bol v ktoromsi meste, zjavil sa muž plný malomocenstva. Len čo zbadal Ježiša, padol na tvár a prosil ho: "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť." On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: "Chcem, buď čistý!" A malomocenstvo z neho hneď zmizlo. A prikázal mu, že o tom nesmie nikomu hovoriť, ale: "Choď," povedal, "ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš - im na svedectvo." No zvesť o ňom sa tým väčšmi šírila a schádzali sa veľké zástupy, aby ho počuli a dali sa uzdraviť zo svojich chorôb.“ (Lk 5, 12 - 15)
Ide o charakteristickú črtu Lukášovho štýlu. Evanjelista pozýva svojich čitateľov, aby jednotlivé zapísané udalosti vzájomne porovnávali a nachádzali medzi nimi spoločné body.
Vyznanie viery malomocných
Zvolanie malomocných: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami“ je ich vyznaním viery. Oslovením „učiteľ“ (po grécky „epistáta“) sa totiž v Lukášovom evanjeliu obracajú na Ježiša len jeho učeníci (porov. Lk 5,5; 8, 24; 9, 33). Teraz tak plní dôvery robia malomocní.
Desať malomocných vytvára skupinu, ktorú postihla rovnaká choroba. Hoci Židia sa so Samaritánmi nestretávali, rovnaké nešťastie ich spojilo. Malomocný človek sa z pohľadu židovského zákona považoval za nečistého a tým bol vyčlenený mimo spoločnosť. K tejto ľudskej osamelosti a sociálnej vylúčenosti sa pridala aj finančná a materiálna odkázanosť. Preto ich uzdravenie malo oveľa väčšie dôsledky. Nebolo to len prinavrátenie zdravia, ale návrat do rodiny ich najbližším a ich začlenenie do spoločnosti.
Dôležitou skutočnosťou je, že tým, ktorý ich očistil, nie je kňaz alebo obeta, ale samotný Boží Syn. V 13. kapitole Knihy Levitikus je opísaný celý postup kňaza, ktorý mal skontrolovať, či človek bol z malomocenstva skutočne vyliečený. Na tento účel jestvovala vo vnútornom nádvorí jeruzalemského chrámu, v tzv. nádvorí žien, osobitná miestnosť.
Predpokladáme, že muži sa vybrali smerom do Jeruzalema, aby ich kňaz skontroloval, vyhlásil za čistých a aby priniesli predpísanú obetu, ako sa spomína v Knihe Levitikus: „Vezme dva bezchybné baránky a jednu bezchybnú jalovičku, tri desatiny efy jemnej s olejom pomiešanej múky a log oleja na potravinovú obetu.“ (Lv 14, 10)
Uzdravený Samaritán nepriniesol obetu zvierat v jerualemskom chráme, ale priniesol obetu chvály Bohu v Ježišovi Kristovi. Niekedy sa v spoločnosti argumentuje, že správne je to, na čom sa zhodne väčšina. Evanjeliový prípad ukazuje pomer 9 : 1, a predsa Ježiš vyhlasuje za správny pred Bohom postup jediného človeka, ktorý bol k tomu ešte aj cudzinec (Samaritán).
Utrpenie a vďačnosť
Prečítaný príbeh o desiatich malomocných a ich uzdravení nám dáva príležitosť uvažovať o utrpení a o postoji veriaceho človeka k utrpeniu. Utrpenie je večne aktuálna téma, lebo ono je prakticky všadeprítomné. Utrpenia je viac, ako môžeme vidieť, lebo mnohí ľudia sa so svojím utrpením skrývajú, pretože sa chcú uchrániť pred škodoradosťou a falošným ľutovaním zo strany druhých ľudí. V prečítanom evanjeliu sa spomína jeden, a to veľmi častý druh utrpenia, choroba, ale, ako všetci vieme, rozličných druhov utrpenia je mnoho.
Keď človeka postihne choroba, hľadá pomoc, predovšetkým lekársku. Sme vďační lekárom, zdravotným sestrám a ďalším pracovníkom v zdravotníctve, ktorí nám poskytujú pomoc, keď ochorieme. Rovnako pri ďalších druhoch utrpenia hľadá človek pomoc, ktorá by utrpenie odstránila alebo aspoň zmiernila. Keď sa chorobu podarí vyliečiť a iné druhy utrpenia odstrániť, sme vďační tým, ktorí sa o to pričinili. Skúsenosť však ukazuje, že napriek nejednému úspešnému úsiliu o pomoc, určitá časť, či zvyšok utrpenia zostáva, a to neraz aj vo veľkom rozsahu. Najmä ak sa utrpenie tiahne za dlhý čas, človek si ho uvedomuje a prežíva s nepríjemnými, bolestnými myšlienkami a citmi.
Človek, keď je akokoľvek zasiahnutý utrpením, či už svojím alebo utrpením druhých, venuje utrpeniu mnoho myslenia. Výsledky uvažovania o utrpení môžu byť u rozličných ľudí rozdielne. Veľkú úlohu pritom hrá otázka, či človek uvažovanie o utrpení spája s vierou v Pána Boha, alebo či o utrpení uvažuje ako neveriaci, pričom Boh v úvahách takého človeka nemá absolútne nijaké miesto. Naše úvahy o utrpení sú spojené s vierou v Pána Boha.
Pri utrpení si ostro uvedomujeme obmedzenosť ľudskej moci a ľudských možností. Obdivujeme síce všetko, čo človek svojou vedeckou a technickou múdrosťou dokáže vykonať. Uvedomujeme si, že tieto schopnosti a možnosti sa zväčšujú stále zrýchľujúcim sa tempom. Ale aj v tejto situácii nám utrpenie pripomína, že naše ľudské možnosti sú obmedzené, že existujú hranice, ktoré nemôžeme prekročiť. Keď život plynie pokojným tempom a všetko sa nám darí, myšlienky o obmedzenosti človeka sú nám ďaleké. Ale v utrpení, keďže neprestajne narážame na hranice svojich možností, si svoju obmedzenosť jasne a bolestne uvedomujeme. Tí desiati malomocní si to uvedomovali každý deň znova a znova, keďže si nemohli dovoliť robiť to, čo predtým, keď boli ešte zdraví. Utrpenie nám takto odhaľuje jednu dôležitú pravdu o ľudskom živote, vedie nás k pravdivému poznaniu toho, aká je skutočná situácia našej ľudskej existencie.
Spolu s poznávaním tejto skutočnosti sa vynára otázka, či existuje niekto, koho možnosti a schopnosti nie sú obmedzené. Vo viere v Pána Boha máme hotovú odpoveď. Stačí sa započúvať do biblických slov, napríklad do slov, ktorými Pán Ježiš na jednu otázku svojich učeníkov odpovedal takto: „U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha; lebo u Boha je všetko možné.“ Musíme vysloviť prekvapivú, paradoxnú vetu: Kto sa cez utrpenie, cez tieto myšlienky a otázky dopracuje k viere v Pána Boha a v jeho neobmedzenú moc, ten vo svojom utrpení získava niečo cenné, pozitívne.
Pri utrpení, svojom aj cudzom, si uvedomujeme, že človek je pominuteľný. Uznávame to síce aj inokedy, ale obyčajne na to zabúdame. Utrpenie nám pripomína, že len na určitý čas sme na tejto zemi, a že sa náš život každou minútou približuje k smrti. Je to síce myšlienka, ktorá nás napĺňa zmiešanými pocitmi, ale je pravdivá. Poznať pravdu a rátať s ňou je vždy dôležité, lebo kto odmieta pravdu, ten sa skôr alebo neskôr dožije sklamania. Takto nám utrpenie odhaľuje ďalšiu stránku pravdy o ľudskom živote.
Aj toto poznanie nás vedie k otázke: Je pominuteľnosť ľudského života niečo absolútne, niečo, za čím už vôbec nič nebude nasledovať? Aj na túto otázku nachádzame odpoveď v posolstve Biblie: Po smrti nasleduje z Božej milosti, v dôsledku vykupiteľského diela Pána Ježiša Krista, vzkriesenie, potom konečné hodnotenie ľudského života a večný život. Mnohí ľudia sú práve v utrpení vnímavejší pre toto biblické posolstvo o večnom živote. Blahoslavený je, kto, hoci cez utrpenie, cez uvedené myšlienky a otázky a cez biblické posolstvo, si aj osobne, pre seba, osvojí nádej večného života. Aj tu sa dostávame k paradoxnému záveru: Kto si takto upevní alebo dokonca objaví vieru v Pána Boha, kto svoj život spojí so Spasiteľom Ježišom Kristom, pre toho jeho utrpenie, hoci nepríjemné a bolestné, má aj túto vysoko pozitívnu stránku.
Kto upadne do utrpenia, najmä ťažkého a dlhého, začína postupne prehodnocovať svoj život a robí celkom nové poradie dôležitosti vecí, ktoré hrajú nejakú úlohu v jeho živote. Na rozdiel od svojho predchádzajúceho hodnotenia začína si postupne uvedomovať, že hodnoty, ktorým dovtedy pripisoval vysokú dôležitosť - hmotné bohatstvo, luxus, otázka, ako na neho pozerajú a hodnotia ho druhí ľudia, jeho vlastný vysoký spoločenský status, tituly, funkcie, sláva, a podobne - že to všetko je jednak neisté, pominuteľné, a ďalej: že toto všetko je úplne vedľajšie v porovnaní s ťarchou problému, do ktorého ho stavia práve znášané utrpenie, a okrem toho, že je to všetko povrchné, okrajové, periférne, ďaleko vzdialené od ústredných, centrálnych záležitostí života, od záležitostí, ktoré doteraz zanedbával. Toto je veľké, otrasné, šokujúce otvorenie očí, akoby sa človek naraz prebudil z mámivého sna a začal všetko vidieť v pravdivom svetle. Jeden verejný činiteľ, ktorý sa k tomuto poznaniu dopracoval vo svojej ťažkej chorobe, to pred televíznou kamerou vyjadril veľmi drastickým spôsobom. Bolo to veľmi pravdivé, poučné svedectvo. Rovnako dramatickým spôsobom svoju podobnú skúsenosť a poznanie vyjadril apoštol Pavel, keď napísal, že tie hodnoty, ktorým dovtedy pripisoval najvyššiu cenu, začal po objavení Krista pokladať za škodu, za smeti, za odpad.
U človeka, sa v utrpení dopracuje k takémuto kritickému hodnoteniu a prevratnému poznaniu, vzniká otázka, čo je tá centrálna, trvalá hodnota. V Pavlovej skúsenosti je naznačená odpoveď, že je to trvalé životné, i pre večnosť očakávané spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom. Ak sa vo svojom utrpení dopracuje človek k takémuto základnému prehodnoteniu a nájde aj tú pozitívnu, základnú hodnotu, tak musíme povedať, že utrpenie, hoci ťažké, zohralo v živote takého človeka dôležitú pozitívnu úlohu.
Nevieme, čo z tohto všetkého, o čom práve hovoríme, vo svojom utrpení objavili tí desiati malomocní v dnešnom evanjeliu. My sme o širšej problematike utrpenia. Ale z príkladu týchto desiatich trpiacich vidíme, že dlho a ťažko chorý človek túži po uzdravení. Po uzdravení túži aj človek, ktorý vo svojom utrpení urobí dôležité duchovné objavy a prejde cez závažnú duchovnú premenu, o ktorej sme hovorili. V našom evanjeliu sa túžba po uzdravení prejavila tým, že tí desiati volali: „Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami“.
V texte evanjelia si mimochodom všímame slová: „zastali zďaleka“. Z obavy pred možným nakazením druhých nesmeli malomocní prísť do bezprostrednej blízkosti zdravých ľudí, z čoho vidíme, že k utrpeniu spôsobenému samotnou chorobou sa pridružila ešte aj sociálna odlúčenosť. Tí desiati rešpektujú tento predpis, ale to im nebráni zďaleka nahlas kričať smerom k Ježišovi, aby sa zmiloval nad nimi.
Ježiš, ktorý má osobitnú moc, im pomáha. Neuzdravuje ich síce v tej samej chvíli, ale posiela ich ku kňazom na zdravotnú prehliadku v súlade s predpismi v Mojžišovom zákone. Podrobne sa možno o týchto predpisoch dočítať v 3. kniha Mojžišovej v 13. a 14. kapitole. Tým, že ich posiela na zdravotnú prehliadku, im nepriamo dáva najavo, že budú uzdravení a že kňaz ich vyhlási za zdravých, aby sa smeli vrátiť k svojim rodinám. Mohli mať síce pochybovačné myšlienky, či sa ich Ježiš nechce takto zbaviť, ale oni, zrejme s dôverou, odchádzajú ku kňazom. Cestou sú očistení od malomocenstva.
O deviatich z nich už nič viac nepočujeme. Len jeden, a bol to Samaritán, na ktorého pravoverní Židia pozerali s opovrhovaním, sa vrátil poďakovať. Pán Ježiš hodnotí veľmi vysoko tento čin Samaritána, a kriticky konštatuje, že tí deviati síce prijali dar uzdravenia, ale nevrátili sa, aby v Ježišovej prítomnosti vzdali za svoje uzdravenie chválu Pánu Bohu. Pre dar zabudli na darcu. Až Samaritán dostáva od Pána Ježiša nielen telesné uzdravenie, ale celkové uzdravenie celej bytosti, keď mu Pán Ježiš hovorí: „Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila.“ Poučenie pre nás: Keď dostaneme rozličné dary od Pána Boha - a dostávame ich každodenne - nikdy by sme nemali pre ne zabudnúť na darcu. Z Božích darov budeme mať opravdivé požehnanie až vtedy, keď ich prijatie spojíme s vďačnosťou a láskou k Darcovi.
Pán Ježiš uzdravil desiatich malomocných, a okrem toho uzdravil mnohých iných. Ale mnohí ďalší v jeho dobe a iných dobách nezažili takýto div uzdravenia. Preto sa pýtame, či tento div a ďalšie podobné príbehy, ktoré čítame v evanjeliách, majú nejaký význam aj pre nás.
Prvá odpoveď je, že s vierou môžeme a máme prosiť, aby Pán Boh viedol a požehnával zákroky lekárov, ktorí liečia nás a našich blízkych a priateľov. Okrem toho Pán Ježiš svojou mocou, môže pôsobiť aj priamo uzdravujúcim spôsobom, a nám nič nebráni prosiť ho o to.
Ale význam správ o uzdraveniach, ktoré vykonal Pán Ježiš, je ešte v inom. Ježišove divy sú - najmä v Evanjeliu podľa Jána - označené ako znamenia. Znamením čoho sú tieto divy? Znamením, predzvesťou toho, čo sa raz má stať skutočnosťou v plne realizovanom Božom kráľovstve. Keď Pán Ježiš uzdravil démonom posadnutého nemého slepca, povedal: „Ak ja Duchom Božím vyháňam démonov, tak celkom iste prišlo k vám kráľovstvo Božie.“ Podľa tohto jeho vysvetlenia uzdravenia, ktoré vykonal, aj uzdravenie desiatich malomocných, boli začiatkom kráľovstva Božieho na zemi. A zároveň boli a sú tieto divy znamením, predzvesťou, zárukou, závdavkom toho, že plné uzdravenie všetkých nás čaká v Božom kráľovstve. K tejto nádeji nás povzbudzuje dnešné evanjelium. Ale rovnako aj slová Zjavenia Jána, ktoré hovoria o novom stave vecí v novom Božom svete.
tags: #evanjelium #podla #lukasa #17 #11