Boh pod lampou: Mýtus a jeho význam v slovenskej kultúre

Mýtus, slovo, ktoré pomerne často počujeme a používame. Len málokedy si však uvedomujeme jeho skutočný význam a často ho zamieňame s významom, ktorý označuje skôr niečo nepravdivé a posmešné. Napriek tomu mýtus zohrával (a v mnohých kultúrach zohráva) v dejinách ľudstva podstatnú rolu v živote spoločnosti a jednotlivca. Môžeme smelo povedať, že mýtus je tu od okamihu, keď sa stal človek „rozumným“. A hoci v západnom myslení mythos „vystriedal“ logos, neprestal byť pre ľudí inšpirujúci až do súčasnosti.

Čo je to mýtus?

Asi treba najskôr povedať, čo rozumieme pod slovom mýtus. V bežnom jazyku sa tento pojem rozšíril na Slovensku najmä v 90. rokoch a označuje niečo, čo je pochybné, čo nie je historicky pravdivé.

Parafrázujúc slová cisára Juliána Apostatu, mýtus je udalosť, ktorá sa nestala, ale jej posolstvo vždy a všade platí. Môžeme povedať, že je to akýsi archetypálny a interný svet, ktorý je prítomný aj niekde v hĺbke nášho podvedomia, napriek tomu, že nie každý človek je aj homo religiosus. O tom pomerne veľa písal psychológ Jung a sústredil sa hlavne na archetypálny význam mýtu.

Mýtus je teda typ myslenia, ktoré nenasleduje historickú pravdu, ale skúsenosť človeka a jeho snahu hľadať odpoveď na otázky, ktoré presahujú hranicu jeho bezprostrednej skúsenosti: Odkiaľ je tento svet? Prečo je na svete zlo? Ako vznikli bohovia? Tieto a mnohé ďalšie témy sú súčasťou všetkých svetových mytológií. Mnohé mýty sú si až prekvapivo podobné, napriek tomu, že vznikli neraz v inom čase a priestore.

Podobné mýtom sú rozprávka a legenda, no tieto žánre nemajú totožný obsah a dej. Hlavným prvkom rozprávky je, že „nakoniec dobro zvíťazí“. V legende zase neraz vystupujú historické postavy, ktoré však už „nánosom“ času „nabalili“ na seba množstvo ľudovej fantázie.

Mýtus bol spočiatku vždy spojený s náboženstvom a neraz aj s obradovou zložkou náboženstva. Trvalo pomerne dlho, kým sa mýty aj písomne zaznamenali, keďže pôvodne prežívali v spoločenstve v hovorenej podobe. Pre archaické spoločnosti bol mýtus základom práva, sociálneho a politického života.

Ľudia vtedy v zásade verili, že mýtus je udalosť, ktorá sa odohrala v období akéhosi mýtického času-nečasu. Oni vlastne len imitovali to, čo na počiatku vykonávali bohovia, respektíve hrdinovia. Napríklad v biblickej knihe Genezis je zmienka o tom, ako Boh po všetkej („šesťdňovej“) práci si na siedmy deň odpočinul. A Židia spolu s kresťanmi tento deň tiež venujú odpočinku, lebo to tak „urobil“ aj Stvoriteľ.

Dôvod je jednoduchý: mýtus bol pre archaického človeka úplne všetkým.

Historické mýty sa týkajú historických udalostí, osobností a nášho vzťahu k nim. Mýty sa vždy týkajú nejakého kolektívu, ktorý sa snaží v niečom utvrdiť. Ľudia potrebujú pocit istoty a v našom priestore im ho dodával a dodáva práve nacionalizmus. Preto je aj väčšina našich mýtov nacionalistická.

Ak by sme tie každodenné mýty chceli nejako definovať, tak sa dajú označiť ako veľké zjednodušenia, ktoré majú pomáhať prehlbovať kolektívnu identitu a dodávať životu zmysel.

Spoločnosť potrebuje nejaký tmel, ktorý ju drží pokope. Keď si pozriete texty pri sochách v parkoch, na pamätných tabuliach, či niektoré štátne symboly a pôjdete do hĺbky, tak zistíte, že veľa z toho sú mýty. Sú to však veci, ktoré každá spoločnosť potrebuje. Napokon, ani Svätopluk nebol žiadnym kráľom starých Slovákov a na to, aby ste to zistili, netreba žiadnu erudíciu. Napriek tomu mu tú sochu na Hrade postavili.

Aj u nás, podobne ako v Nemecku, existujú akoby dve línie dejín. Jednu z nich zjednodušene nazvem nacionalistická, „staroslovenská“ a protimaďarská. Potom sú tu aj snahy interpretovať slovenské dejiny ako súčasť uhorských dejín. Aj to je z historického hľadiska problematické tvrdenie, pretože spoločnosť vtedy fungovala na iných základoch a je otázne, odkedy vôbec môžeme hovoriť o slovenských dejinách.

Ale keď povieme, že naša spoločná minulosť je v Uhorsku, tak sa snažíme načrtnúť nejakú kontinuitu. To už nie je negatívne vymedzovanie, ale snaha zasadiť veci do širšieho kontextu.

Nebezpečný slovenský mýtus? Všetko to xenofóbne vo vzťahu k Maďarsku. Napríklad presvedčenie, že každý Maďar chce za každú cenu zvrátiť Trianon. To sú veľmi explozívne mýty.

Hlinená lampa zdobená reliéfom, ktorý znázorňuje boha Dia v podobe býka unášajúceho Európu, 1. stor. n. l.

Ak ste čítali moje predchádzajúce články, nie je to pre vás žiadnym prekvapením, ale v stručnosti to objasním. Okolo prelomu letopočtov sa Dunaj, ktorý je dnes štátnou hranicou medzi Slovenskom a Maďarskom, stal hranicou medzi Rímskou ríšou a svetom barbarov žijúcich na jeho ľavom brehu. Naše územie stálo bezprostredne na hranici Rímskej ríše a jej hmotná i nehmotná kultúra mohla o to ľahšie prenikať do sveta na druhej strane. Ešte dôležitejšie je to, že na našom území Rimania aj žili. Časť dnešného Slovenska bola dokonca súčasťou Rímskej ríše. Konkrétne oblasť pravého brehu Dunaja v jeho bratislavskej časti. Tu sa na území dnešnej mestskej časti Bratislavy-Rusovce nachádzal rímsky vojenský tábor s priľahlou civilnou osadou. Sídla mali Rimania aj za hranicou v jej súčasnom chápaní. Napríklad ďalší vojenský tábor stál na území dnešnej obce Iža v polohe nazývanej Leányvár, iba niekoľko kilometrov od Komárna.

Tu musím priznať, že názov tohto textu je čiastočne zavádzajúci. Máme síce jednoznačné dôkazy o uctievaní rímskeho Jupitera, ale gréckeho Dia (prvý pád Zeus) potvrdiť nemôžeme. Na druhej strane bol grécky Zeus predobrazom pre rímskeho Jupitera a do veľkej miery ich môžeme stotožniť.

Snáď o ktorejkoľvek postave z gréckej alebo rímskej mytológie je možné napísať samostatnú knihu. Ja budem oveľa stručnejší. Zeus bol spočiatku uctievaný ako boh neba a nebeských úkazov a prvé písomné zmienky o ňom pochádzajú približne zo 14. storočia pred n. l. Podobu najvyššieho boha získal až neskôr v procese, v ktorom ľudia začali staré božstvá „poľudšťovať“ a dávať im vzhľad a vlastnosti pripisované ľuďom (tzv. proces antropomorfizácie).

Trocha odľahčene by sme mohli povedať, že Zeus nemal práve najideálnejšie detstvo. Jeho otec Kronos mal zvyk svojich potomkov po narodení zjesť. Bolo to zo strachu nad ich mocou, ktorú by mohli využiť proti nemu a zbaviť ho vlády. Urobil by tak aj pri Diovi, ale jeho matka Reia ho prekabátila a podala mu kameň zabelený v plienke. Zues týmto spôsobom unikol osudu svojich starších súrodencov, troch sestier a dvoch bratov.

Matka sa mu nemohla venovať a zverila jeho opateru nymfám. Tie ho kŕmili mliekom božskej kozy a včelím medom. Keď plakal, horskí démoni búchali mečmi na štíty a s krikom tancovali, aby ho Kronos nepočul. Takto prežil Zeus svoje detstvo na Kréte, a keď dospel, rozhodol sa proti otcovi povstať. Najprv oslobodil svojich súrodencov a spoločne s bratmi po zdĺhavých bojoch, ktoré sa raz prikláňali na jednu a raz na druhú stranu, otca porazili.

Zeus navrhol, aby si uvoľnenú vládu rozdelili medzi seba žrebom. Zabezpečil, aby si vytiahol ten najlepší, vládu nad nebom a zemou. Poseidónovi pripadlo more a Hádovi podsvetie. Zeus sa stal najvyšším bohom a pánom Olympu.

Zeus ako najvyšší boh mal toho na starosti celkom dosť. Ľudia sa k nemu obracali s prosbou o dážď alebo aby ich ochránil pred bleskom. Trestal nespravodlivosť, bol ochrancom prísahy, poznal budúcnosť a niekedy ju ľuďom naznačoval rôznymi znameniami. Jeho symbolmi boli hromy a blesky, ktorými vládol, z vtáctva najmä orol a zo stromov dub.

Zeus Otrikolský, pravdepodobne rímska kópia podľa gréckeho originálu zo 4. stor. pred n. l.

Z nášho územia nie je známa takáto podobizeň, ktorá by bola interpretovaná priamo ako grécky Zeus. Jedno zobrazenie Dia predsa len máme, i keď nie v jeho ľudskej podobe.

Zeus bol veľký záletník a mal mnoho mileniek nielen medzi bohyňami, ale i smrteľníčkami. Aj keď bol najvyšší boh, nie všetky po ňom túžili a vtedy sa Zeus neváhal uchýliť k lsti, aby ich získal. Premenil sa napríklad na ich manžela, býka, labuť, alebo dokonca dážď. A práve v podobe býka máme jedno vyobrazenie Dia aj z nášho územia.

Ako vieme, že to nie je len obyčajný býk? Lebo k jeho stvárneniu sa viaže starý grécky mýtus. Krásnej Európe, dcére kráľa Agenora zo Sidónu v Ázii, sa jedného dňa prisnil zvláštny sen. Nad jej lôžkom stáli dve ženy, jedna symbolizovala jej rodnú Áziu a druhá ešte nepomenovanú zem za morom. Hádali sa o ňu a každá ju chcela získať iba pre seba. Ázia v tomto zápase podľahla a musela ju vydať víťaznej súperke.

Do Európy sa zaľúbil Zeus a neváhal urobiť všetko, aby ju získal. Potreboval sa vyhnúť pozornosti svojej žiarlivej manželky Héry, a preto na seba zobral podobu býka. Zlatého býka s lesklými rohmi. Takto sa objavil pred Európou, ktorá sa so svojimi družkami prechádzala po rozkvitnutej lúke. Vyžaroval z neho pokoj a jeho telo šírilo čarovnú vôňu. Dievčatá sa ho vôbec nebáli, chceli si ho pozrieť zblízka, dokonca pohladkať jeho lesklú srsť. On sa medzi nimi prechádzal, až zastal pred prekrásnou Európou. Pokorne si pred ňu kľakol a pohľadom ju vyzval, aby si na neho sadla. Len čo tak urobila, rozbehol sa na západ smerom k moru.

„Nezľakol sa vĺn, vbehol rovno do vody ako delfín. More sa utíšilo a býk suchými kopytami kráčal po hladine rovnej ako zrkadlo. Obyvatelia mora spoznali v býkovi boha. Pod nohami sa mu hrali veľryby, dobromyseľné delfíny krúžili okolo neho a na chrbtoch veľrýb sa z mora vynorili krásne Nereidy. Sám vládca mora Poseidón urovnal cestu svojmu bratovi, Tritóni sa zhromaždili okolo neho a trúbili na trúbkach z lastúr.“ (I. Trencsényi-Waldapfel, 1976, s. 147)

Až keď prišli na Krétu, Európa zistila, že jej únoscom bol samotný Zeus. Na Kréte mu potom porodila troch synov, z ktorých je asi najznámejší Minos. Ten sa stal neskôr krétskym kráľom, ktorý dal uväzniť Minotaura, napoly býka, napoly človeka, do labyrintu.

Mimochodom, labyrint navrhol Daidalos známy z mýtu o Daidalovi a Ikarovi, ktorí utekali práve z Kréty pomocou zhotovených krídel. A na Kréte ich nedržal nikto iný ako Minos. Ale to už príliš odbieham od témy. Jedno zaľúbenie najvyššieho boha bolo spúšťačom nespočetného množstva ďalších udalostí.

Zeus sa postaral o to, aby meno jeho milenky neupadlo do zabudnutia. A na ktorom artefakte nájdenom na Slovenku je výjav únosu? Na bežnom úžitkovom predmete.

V rokoch 1997 až 2005 sa konal na nádvorí stredného hradu Devín revízny archeologický výskum. Počas neho tu boli odkryté viaceré stavby postavené Rimanmi v 1. až 4. storočí. S našou lampou súvisia objekty postavené tesne na začiatku nového letopočtu. Ide o kamenné základy vojenskej veže, ktorá je spájaná s vojenskou výpravou proti Marobudovej ríši, ktorá sa rozkladala hlavne na území dnešnej Českej republiky. Vieme, že táto udalosť sa odohrala v roku 6 n. l.

Na nádvorí stredného hradu sa tiež našli o niečo málo mladšie hlinené podlahy z ľahkých drevených stavieb, ktoré slúžili ako baraky pre ubytovanie rímskych vojakov.

Rímski vojaci si s touto lampou svietili vo svojich barakoch. Určite aspoň niektorí poznali význam výjavu. Pre nás je to už len mýtus, ale pre nich to bola súčasť náboženských predstáv.

Ak sa vám zdá tento obraz z lampy povedomý, som si istý, že ste sa s ním už stretli. Dvetisíc rokov stará rímska lampa nájdená na Devíne a súčasná dvojeurová minca zobrazujú ten istý motív.

V mytológii je bežné, že jeden príbeh môže mať rôzne verzie, ktoré sa od seba viac či menej odlišujú.

Hoci v súčasnosti mýtus nemá pre spoločnosť taký zásadný význam, v podvedomí človeka existuje aj naďalej. Spomeňme si na filmy ako Trója či Pán prsteňov. Možno to bola zvedavosť, dobrá reklama, ale určite aj kus podvedomia, ktorý spôsobil tie zástupy ľudí po celom svete, čo chceli byť vtiahnuté do tohto nehistorického archetypálneho sveta hrdinov a démonov, čo sú neraz obrazom nás samých.

Ani súčasný človek teda neprestal snívať a hľadať v sebe viac, ako je viditeľné zmyslami.Tieto jeho sny určite nie sú hanbou, ale vyjadrením túžby, ktorá ho môže posunúť ďalej. Veď čo zlé je na tom, keď išiel urucký kráľ Gilgameš hľadať nesmrteľnosť? Nie je túžbou každého človeka byť tu večne? A ak nie večne, aspoň čím dlhšie?

Gilgameš zistil na svojej púti za nesmrteľnosťou jednu dôležitú vec - že nikto z ľudí nemôže žiť na tomto svete večne a každý musí skôr alebo neskôr z tohto sveta odísť. Aj toto poznanie a uvedomenie si tejto skutočnosti stojí za námahu.

Ani stredoveké legendy neboli z „tohto sveta“, napriek tomu, že to bol vek rytierov a trubadúrov. Láska medzi Tristanom a Izoldou Zlatovlasou nebola z tohto sveta. V tomto prípade platí, že je to láska až za hrob. Prečo stovky prekladov a interpretácií tohto veľkolepého stredovekého diela? Je to archetyp večnej lásky, ktorá je niekde vnútri každého človeka a v každej dobe.

Podobným príkladom je Balzacov román Serafita. Jeho hrdina, človek - androgýn, žije v tomto svete, no s pohľadom upretým k nebu. V tomto diele, ktoré tiež vychádza z bohatého mytologického materiálu, sa stretávame s odvekou túžbou človeka byť komplexný, celistvý, dokonalý. U Serafity sa dokonalosť prejavuje najmä v láske, ktorá je najdrahocennejšou dokonalosťou.

V 20. storočí sa v Anglicku stretli dvaja velikáni literatúry, dnes masovo známi najmä vďaka filmovej produkcii. J. R. R. Tolkien a C. S. Lewis mali záľubu v čítaní a interpretácii severskej mytológie a tá sa odráža aj v ich dielach. Títo dvaja oxfordskí učitelia „vytvorili“ nový žáner mýtopoiésis - teda tvorbu mýtov.

V súčasnosti jestvuje už literatúra, ktorá sa venuje výkladu mytológie v ich dielach, ako je napríklad Tolkienov Hobit, Pán prsteňov, posmrtne vydaný Silmarillion alebo Lewisova Kronika Narnie či Lev, šatník a čarodejnica.Všade tam môžeme odhaliť symbolický svet hrdinov a udalostí, ktoré sú blízke kresťanskej interpretácii stvorenia a sveta.

Svet týchto hrdinov bol otvorený pre pôsobenie dobrého aj zlého. Napriek tomu, že dej sa odohráva neraz v nehistorickom čase, témy sú až prekvapivo súčasné, keďže sú to témy človeka. Voľba medzi dobrom a zlom, obetovanie sa pre iných a riskovanie vlastného života, ale aj vonkajší a vnútorný svet hrdinov, ktorí sa rozhodli pre zlo.

K tomu všetkému zaujímame postoje aj my. Preto tá inšpirácia týmito hrdinami, ktorí to „dokázali“ pred nami. Čo na tom, že nikdy historicky nejestvovali? Týmito hrdinami sú neraz ľudia okolo nás, možno aj my sami. Mýtus nám pomôže lepšie ich identifikovať.

Mýtus teda vôbec nie je klamstvo či niečo hodné posmechu. Mýtus je totiž v nás. Nech sa dejiny sveta uberajú akýmkoľvek smerom, mýtus ostane dôležitou súčasťou človeka, lebo jestvuje v každom ako sen, ktorý chceme naplniť.

Buďte svätí! Pán žiada všetko a ponúka pravý život a šťastie, pre ktoré sme boli stvorení. Chce, aby sme boli svätí, a nečaká, že sa uspokojíme s priemernou, zriedenou, povrchnou existenciou. V skutočnosti už od prvých strán Biblie je v rozličných podobách prítomné povolanie k svätosti. Pán v dejinách spásy zachránil jeden ľud. Plná identita nejestvuje bez prináležitosti k ľudu.

Svätosť je najkrajšou tvárou Cirkvi. Ale aj mimo Katolíckej cirkvi a v rozličných prostrediach Duch vzbudzuje „znaky svojej prítomnosti, ktoré pomáhajú Kristovým učeníkom“.

Toto poslanie má svoj plný zmysel v Kristovi, a možno mu porozumieť len od neho počínajúc. Svätosť v podstate znamená žiť tajomstvá jeho života v jednote s ním. Spočíva v spojení so smrťou a vzkriesením Pána jedinečným a osobným spôsobom, v neustálom zomieraní a vstávaní z mŕtvych s ním. Tiež však môže znamenať obnovenie - vo vlastnej existencii - určitých aspektov Ježišovho pozemského života: jeho skrytého života, jeho komunitného života, jeho blízkosti posledným, jeho chudoby a ďalších prejavov jeho obetovania sa z lásky.

Toto je pre všetkých nás silné pozvanie, ktorému treba venovať pozornosť. Aj ty potrebuješ pochopiť celok tvojho života ako poslanie. Pokúšaj sa o to počúvaním Boha v modlitbe a spoznávaním znamení, ktoré ti on ponúka. Pýtaj sa vždy Ducha, čo od teba Ježiš očakáva v každom okamihu tvojej existencie, a v každom rozhodnutí, ktoré musíš urobiť, aby si rozoznal miesto, ktoré má v tvojom poslaní.

Kiež dokážeš spoznať, ktoré je to slovo, ten odkaz Ježiša, ktorý Boh chce povedať svetu tvojím životom. Nechaj sa premeniť, nechaj sa obnoviť Duchom, aby sa to mohlo uskutočniť, a aby sa tvoje vzácne poslanie nepremárnilo.

Tvoje stotožnenie sa s Kristom a jeho želaniami znamená úsilie budovať - spolu s ním - toto kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja pre všetkých. Sám Kristus ho chce žiť s tebou, vo všetkých námahách a odriekaniach, ktoré si to vyžiada, a tiež v radostiach a v plodnosti, ktorú ti to ponúkne.

Nasadenie motivované úzkosťou, namyslenosťou, túžbou ukazovať sa a dominovať, iste nebude posväcujúce. Výzvou je žiť vlastné darovanie takým spôsobom, že sa budeme snažiť mať evanjeliového ducha a identifikovať sa čoraz viac s Ježišom Kristom. Kvôli tomu sa zvykne hovoriť napríklad o duchovnosti katechétu, duchovnosti diecézneho kléru, duchovnosti práce.

Netreba nám takého ducha svätosti, ktorý preniká samotu aj službu, intimitu aj úlohu evanjelizovať - takým spôsobom, že každý okamih bude prejavom lásky, darovaným pred Pánovými očami.

Neboj sa svätosti. Nepripraví ťa o silu, život či radosť. Práve naopak: pretože sa staneš tým, čo mal Otec na mysli, keď ťa stvoril, a budeš verný svojmu bytiu. Závisieť od neho nás oslobodzuje z otroctva a pomáha nám spoznať vlastnú dôstojnosť.

V takej miere, v akej sa posväcuje, sa každý kresťan stáva užitočnejším pre svet.

Neboj sa cieliť vyššie, nechať sa milovať a oslobodiť Bohom. Neboj sa nechať viesť Svätým Duchom. Svätosť ťa neurobí menej ľudským, pretože je to stretnutie tvojej slabosti so silou milosti.

Vďaka Bohu, v priebehu celých dejín Cirkvi bolo veľmi jasné, že dokonalosť osôb sa posudzuje podľa ich lásky, nie podľa kvantity dát a poznatkov, ktoré nazhromaždia. „Gnostici“ majú v tomto bode zmätok, a posudzujú druhých na základe toho, či sú schopní pochopiť hĺbku určitých náuk. Koncipujú myseľ bez vtelenia, neschopnú dotknúť sa trpiaceho tela Krista v druhých, strnulú v encyklopédii abstrakcií.

Buďme však ostražití. Toto sa môže vyskytnúť vnútri Cirkvi, tak u laikov vo farnostiach, ako aj u tých, čo učia filozofiu alebo teológiu vo formačných centrách. Pretože gnostikom je tiež vlastná viera, že svojimi vysvetleniami môžu urobiť dokonale zrozumiteľnú celú vieru a celé evanjelium. Absolutizu...

Použité zdroje

• HARMADYOVÁ, Katarína. 2012. Devín v dobe rímskej. In ŠEDIVÝ, Juraj - ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana (zostavovatelia): Dejiny Bratislavy 1: Brezalauspurc - na križovatke kultúr. Od počiatku do prelomu 12. a 13. storočia. Bratislava : Slovart, 2012. ISBN 978-80-556-0330-8, s. 105-114.
• HARMADYOVÁ, Katarína. 2021. Devín v rímskej dobe. In KUCHARÍK, Juraj (editor): Rimania a Slovensko / Romans and Slovakia. Katalóg výstavy / Exhibition Catalogue. Bratislava : Slovenské národné múzeum - Historické múzeum, 2021. ISBN 978-80-8060-513-1, s. 68-73.
• HARMADYOVÁ, Katarína. 2021. Devín v rímskej dobe. Kat. 78 Hlinený kahanec s výjavom Dia unášajúceho Európu. In KUCHARÍK, Juraj (editor): Rimania a Slovensko / Romans and Slovakia. Katalóg výstavy / Exhibition Catalogue. Bratislava : Slovenské národné múzeum - Historické múzeum, 2021. ISBN 978-80-8060-513-1, s. 204.
• HULÍNEK, Drahoslav. 2015. Prví rímski legionári na Slovensku. Rimania na Devínskom hrade. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2015, roč. 26, č. 6, s. 6-9.
• PARANDOWSKI, Jan (preklad MARUŠIAK, Jozef). 1980. Mytológia. Bratislava : Tatran, 1980. 448 s.
• SVOBODA, Ludvík (vedúci redaktor). 1973. Encyklopedie antiky. Praha : Academia, 1973. 744 s.
• TRENCSÉNYI-WALDAPFEL, Imre (preklad PITOŇÁKOVÁ, Irena). 1976. Mytológia. 2. vyd. Bratislava : Obzor, 1976. 432 s.
• VOJNA, Matúš. 2016. Pohanskí bohovia Slovanov. In Historická revue. ISSN 1335-6550, 2016, roč. 27, č. 12, s. 6-9.
• ZAMAROVSKÝ, Vojtech. 1998. Bohovia a hrdinovia antických bájí. 3. vyd. Bratislava : PERFEKT, 1998. 468 s.
• PLACHÁ, Veronika - HLAVICOVÁ, Jana. 2003. Devín: Slávny svedok našej minulosti. Bratislava : PERFEKT, 2003. ISBN 80-8046-231-3, s. 80.

tags: #existuje #boh #pod #lampou