Tajomný kalich už viac ako 2000 rokov nedá spávať hľadačom pokladov. Čo ich na ňom priťahuje? Od starovekých príbehov až po súčasné filmy bol Svätý grál po stáročia predmetom tajomstva a fascinácie. Legendárny artefakt patrí medzi najhľadanejšie kresťanské relikvie, a podľa legiend ide o čašu alebo pohár, z ktorého pil Kristus pri Poslednej večeri. Počas histórie sa ho pokúsilo nájsť mnoho dobrodruhov. Je vôbec skutočný?
Slávnemu kalichu legendy pripisujú nadprirodzenú moc. Tieto bájne vlastnosti počas rokov priťahovali hordy hľadačov pokladov, cestovateľov, pirátov, a dokonca aj nacistov. Napriek svojej averzii ku konvenčnému kresťanstvu bol nacista uchvátený legendou o grále, pravdepodobne v ňom videl zdroj obrovskej sily, píše web Sky History. A tak sa v roku 1940 osobne vydal na neúspešnú misiu nájsť Svätý grál v opátstve ležiacom v pohorí Montserrat v Katalánsku. Na toto miesto sa vybral na základe artušovskej opery Parsifal od obľúbeného skladateľa jeho vodcu, Wagnera.
Pôvod a vývoj legendy o Svätom Gráli
Z historického pohľadu sa tematika svätého grálu v písomnej forme objavuje na konci 12. storočia. Tvorcom jednej z prvých legiend o gráli je francúzsky stredoveký autor Chretien de Troyes. Svätý grál sa postupne stal populárnou témou stredovekej literatúry, a príbehy o ňom sa čítali a recitovali po celej Európe.
Niektoré artušovské príbehy hovoria, že Jozef Arimatejský priniesol grál do Glastonbury v Anglicku. Tam ho mal zakopať do zeme, a na mieste, kde je ukrytý, sa vraj voda sfarbila dočervena, pretože prechádza Kristovou krvou. O mýtickej literárnej postave, kráľovi Artušovi, kolujú historky, že viedol veľké duchovné výpravy pri hľadaní záhadnej relikvie.
Slovo Grál
Slovo grál pochádza etymologicky z neskoro latinského gradalis alebo gratalis, ktoré je odvodené z klasickej latinčiny zo slova crater - nádoba. V rytierskych románoch zo stredoveku sa tak označuje nádoba alebo pohár, v ktorom Ježiš premenil svoju krv pri poslednej večeri a ktorý neskôr použil Jozef z Arimatey na zachytenie krvi a vody, ktorá sa vyliala pri umývaní Ježišovho tela. O niekoľko rokov neskôr si podľa týchto kníh vzal Jozef kalich so sebou na Britské ostrovy (pozri otázku č. 42. Kto bol Jozef z Arimatey?) a založil spoločenstvo správcov tejto relikvie, ktorí boli neskôr spájaní s templármi.
Je pravdepodobné, že sa táto legenda zrodila vo Walese a čerpala zo starovekých latinizovaných prameňov, ako boli napríklad Pilátove skutky, apokryf z piateho storočia. V keltskej ságe o Percevalovi alebo Parzivalovi - spojenej s cyklom o kráľovi Artušovi a rozvíjanej v dielach ako je Perceval alebo príbeh svätého grálu (Chrétien de Troyes), Parzival (Wolfram von Eschenbach) či Artušova smrť (Thomas Malory) - sa legenda obohacuje a ďalej šíri.
Z grálu sa stáva vzácny kameň, ktorý nejaký čas strážili anjeli, a potom bol zverený do opatrovníctva rytierom z rádu Svätého grálu a ich vládcovi, kráľovi grálu. Každý rok na Veľký piatok zletí z neba holubica, položí na kameň hostiu, obnoví jeho tajomnú silu a moc, ktorá mu prepožičiava večnú mladosť a ktorá dokáže uhasiť každú túžbu jesť a piť. Nápisy na kameni z času na čas prezrádzajú, kto je povolaný k večnej blaženosti v meste grálu, v Montsavage.
Táto legenda je vďaka svojmu námetu spojená s kalichom, ktorý Ježiš použil pri poslednej večeri a o ktorom existuje niekoľko starovekých tradícií. Existujú tri hlavné tradície. Najstaršia je zo 7. storočia. Podľa nej anglosaský pútnik tvrdí, že v jeruzalemskom chráme Božieho hrobu videl kalich, ktorý použil Ježiš, a dotkol sa ho. Bol vyrobený zo striebra a mal dve viditeľné držadlá.
Druhá tradícia hovorí, že ide o kalich, ktorý sa zachoval v janovskej katedrále sv. Vavrinca. Nazýva sa Sacro catino. Je to zelený krištáľ podobný miske, ktorý do Janova priviezli križiaci v 12. storočí. Podľa tretej tradície je kalichom z poslednej večere ten, ktorý sa uchováva v katedrále v španielskej Valencii a je uctievaný ako svätý kalich. Ide o chalcedónový kalich veľmi tmavej farby. Ten mal byť privezený svätým Petrom do Ríma a tam používaný jeho nástupcami, kým nebol v 3. storočí kvôli prenasledovaniu odovzdaný do opatrovania svätému Vavrincovi. Ten ho odviezol do Huescy. Potom, čo sa nachádzal na rôznych miestach v Aragónsku, bol v 15.
Hľadanie Svätého Grálu v súčasnosti
Od vzniku týchto rozšírených príbehov sa nespočetné množstvo cestovateľov, vedcov, historikov a archeológov pokúšalo o výpravy za znovuobnovením Svätého grálu. Jeden z posledných medializovaných prípadov sa odohral pred ôsmimi rokmi. V marci 2014 dvaja španielski historici, Margarita Torres a José Manuel Ortega, tvrdili, že objavili Svätý grál v kostole v Leóne na severe Španielska. Hovorili, že kalich tam bol od 11. storočia. Historici predložili aj údaje, ktoré zahŕňali trojročné výskumy o mieste, kde sa nachádza grál.
V súvislosti so slávnym artefaktom existuje nespočetné množstvo konšpiračných teórií založených na základe falošných dokumentov zvaných Tajné spisy Henriho Lobineaua. K legendám o Svätom gráli sa cirkev stavia rezervovane.
Templári a Svätý Grál
Templári zasvätili svoju existenciu okrem iného aj do hľadania historických dôkazov svätého písma a jeho pravdivosti. Ich hlavné objekty boli pozostatky troch kráľov, hľadanie zeme sv. Jána a sv. grálu. A tu sa nám naskytá jedna z mnohých otázok spojených s templármi. ??? Našli templáry sveroznámy a tajomný svätý grál?
Možnosti odpoväde na túto orázku sú dve : Templári sv. grál naozaj našli a tesne pred sprisahaním Karola lV. ho ukryli. Druhá možnosť sa pohráva s myšlienkou, že templári v skutočnosti hľadali niečo iné a sv. grál im slúžil ako vhodná zámienka. Tu sa naskytá úvaha či sv. grál naozaj existuje.
Z pôvodného poslania ochrany pútnikov sa pre templárov veľmi rýchlo vyvinula povinnosť bojovať proti neveriacim a udržať Svätú zem aj naďalej v kresťanských rukách. Nie je záhadou, že tento rád získaval mnohé výhody aj od samotných pápežov. Bohatstvo tamplárov narastalo najmä vďaka výsade, ktorú im udelil pápež Inocent ll., podľa ktorej si mohol rád ponechať všetku získanú vojnovú korisť a súčastne dol oslobodený od platenia pravidelných desiatkov, cla aj mýtneho Zásluhou týchto výsad a tiež vďaka tomu, že za svoju udatnosť v mnohých križiackych výpravách dostávali väčšie odmeny, sa stali templári v tej dobe najbohatšou inštitúciou svojho druhu na svete a začali vytvárať svoje sídla i mimo územia svätej zeme.
Podľa dostupných záznamov vlastnil rád okolo roku 1260 približne 9 000 usadlostí. Niektoré stavby, ktorých autorstvo sa pripisuje templárom, sú postavené na zvláštnych miestach a v špeciálnom symbolickom slohu. Príkladom je aj kaplnka v San Bartolomé v Španielsku, v ktorej je zakomponovaných množstvo templárskych symbolov, umiestnených na dômyselných miestach. Napr. južná priečna loď je ukončená okennou rozetou, ktorú tvorí päť okvetných lístkov v tvare srdca. Pri pohľade z vnútra kaplnky a pri určitom osvetlení sa mení na pentagram. Okrem týchto stavebných prvkov sa templárska kaplnka nachádza na mieste rovnako vzdialenom od najzápadnejšieho a najvýchodnejšieho miesta španielskej časti polostrova.
Rosslynská kaplnka a Svätý Grál
Rosslynská kaplnka, nachádzajúca sa len pár kilometrov južne od Edinburgu v Škótsku bola vždy predmetom záujmu. Miesto okrem historikov umenia a turistov navštevujú pravidelne aj hľadači svätého grálu, mumifikovanej hlavy Krista, stratených zvitkov jeruzalémskych templárov, škótskych korunovačných šperky a pokladu templárov. Túto veľkolepú kaplnku začali stavať v roku 1440 n.l. podľa predstáv sira Williama st.Clair. Výstavba trvala približne 50 rokov.
Rosslyn a templársky poklad možno spojuje jeden muž záhadný Wiliam Sinclair. Napriek tomu, že bola katedrála postavená takmer 150 rokov po oficiálnom rozpustení templárskeho rádu, je plná tajomných symbolov. Napríklad dvaja jazdci na jednom koni, templárska pečať (baránok boží, držiaci kríž), v celej katedrále sú záhadné rytiny, symboly, znamenia, tváre. Rozumne zakomponované nenápadné náznaky akoby upozorňovali, kde je ukrytá pravda.
Najčastejší pôdorys stredovekých kostolov bol v tvare kríža. Avšak Rosslyn je postavený inak: 14 stĺpov a 2 majestátne stĺpy vpredu poukazujú na staroveký židovský chrám popísaný v biblii - Šalamúnov chrám. Zámerom Wiliama Sincléra bolo postaviť katedrálu podľa pôvodného jeruzalemského chrámu, v ktorého troskách bolo práve prvé sídlo templárskych rytierov. Herodov (nástupník Šalmúna) chrám mal pod podlahou ďalšie 3 poschodia. Avšak neexistujú presné dôkazy, ktoré by tento fakt potvrdili. Niektorí veria, že pod katedrálou sa nachádzajú zapečatené miestnosti, v ktorých by sa mali nachádzať templárske poklady tj. svätý grál, alebo tiež vôbec nič a do dnešného dňa sa neobjavilo nič konkrétne.
Pod kaplnkou, jej kamennou podlahou, sa nachádza hrobka, krypta rodiny Sinclairových. „Škótski rytieri a páni tu ležia v temnote čakajúc na svoj súdny deň.“ Po uvedení románu D. Browna sa začali objavovať špekulácie a vzrušené debaty o podzemí v kaplnke. Je tu teda zakopané nejaké prastaré tajomstvo? Ukrýva hrobka stratené evanjelijá, posvätné relikvie či nesmierny poklad?
Keď ohromné bohatstvo templárov začalo lákať francúzskeho kráľa Filipa IV Pekného, vzhľadom na jeho dlhy, začal presviedčať pápeža, aby rád rozpustil. A tak, v neslávny deň piatok 13steho októbra 1307 vydal pokyn všetkých templárov vo Francúzsku pozatýkať a ich majetok zaistiť. Odvtedy sa traduje číslo 13 a piatok 13steho ako nešťaštné číslo a deň. No hlavné bohatstvo (poklad) sa mu zhabať nepodarilo. Templári, majúc svoje informácie, čo sa chystá, nalodili tento na svoju veľkú galeónovú flotilu umiestnenú v prístave v La Rochelle a odplávali. Kam? Nevedno..
Jednou z možností je, že preplávala kanál La Manche a dostala sa k pobrežiu východného Škótska. A sme späť pri Rosslyne. Historik a spisovateľ Andrew Sinclair verí tomu, že sa mu podarilo nájsť staré záznamy, ktoré hovoria o tom, že St. Clairovci boli strážcovia tajomstva. Tajomstva, ktoré sa dotýka archy zmluvy, svätého grálu i šifrovaných rukopisov.
Da Vinciho kód a Svätý Grál
Kniha amerického spisovateľa Dana Browna Da Vinciho kód zožína od jari minulého roka obrovský čitateľský ohlas i na Slovensku. Po Harry Potterovi sa z nej stala v priebehu roka už aj u nás kultová kniha. Jej náklad prekročil už 100 tisíc výtlačkov. Po českej príručke Šifra mistra Leonarda: Fakta, ktorej autor je Simon Cox, v júli vyšiel k románu ďalší kľúč od Reného Chandella, Poselství Da Vinciho kódu. Najnovšie sa dokončuje film, ktorý k rozšíreniu vedecky tváriacich sa omylov prispeje azda najúčinnejším spôsobom.
Keď v roku 2003 vyšiel román v USA, bol 40 týždňov na čele v rebríčku bestsellerov novín New York Times a nadlho sa usadil na prvej pozícii v zozname najpredávanejších kníh internetového predajcu amazon.com. Po umeleckej stránke sa nedá autorovi románu uprieť jeho rozprávačský talent. Jeho triler má napínavé zvraty a zápletku, v knihe sa originálnym spôsobom otvára množstvo tém, ktoré v dejinách vždy zabrali (maliarske umenie, gnostické evanjeliá, legenda o gráli, kabala, templári, slobodomurári, symbolika, šifry). Kniha je veľmi pútavá, miestami až zábavná.
Veľmi neprístojnou sa kniha stáva pre svoju tému a propagandu o Ježišovi a tiež pre ostrú kritiku prvotnej Cirkvi, ale aj súčasnej „mocenskej“ Katolíckej cirkvi, ktorej vedenie v románe podporuje cirkevnú skupinu Opus Dei, aby cez ňu zatajovala oslobodzujúcu pravdu a novú náboženskú múdrosť o Ježišovi. „Nová múdrosť“ je doslovný preklad mena francúzskej knižnej hrdinky Sophie Neveu.
Dej knihy sa začína v Louvri, kde bol zavraždený kurátor múzea Saunière. K mŕtvemu telu privolajú Roberta Langdona, harvardského špecialistu na symboliku, aby rozlúštil záhadnú šifru pri zavraždenom. Keď sa spolu s vnučkou zavraždeného, kryptologičkou Sophie Neveu, pustia do lúštenia kurátorom zanechaných šifier, aby neskôr uháňali ulicami Paríža a Londýna pred políciou a hľadali grál, zistia najprv, že v da Vinciho dielach je množstvo stôp tajomného posvätného ženstva. Horúco začne byť až vtedy, keď Langdon zistí, že Saunière bol nositeľom tajomstva Priorstva Siona, o ktorom sa medzičasom čitateľ dozvie, že práve ono uchovávalo po stáročia tajomstvo svätého grálu.
Povestný grál tu má inú povahu, nie je to od čias rytierov hľadaný posvätný Ježišov kalich z Poslednej večere, ale je to posvätné ženstvo a bohyňa, ktorých uctievanie Cirkev potlačila už v začiatkoch kresťanstva a neskôr ho ničila upaľovaním bosoriek. Vo fantázii Browna Cirkev v tomto ťažení pokračuje pomocou cirkevného hnutia Opus Dei. Vykreslil ho ako fanatickú šedú eminenciu Cirkvi, schopnú za peniaze zabíjať tých, čo by mohli pomôcť odhaliť túto pravdu. Z pohanskej bohyne Isis sa vraj posvätné ženstvo konkretizovalo vo svätej svadbe Ježiša a Márie Magdalény a cez ich potomkov s kráľovskou krvou (t.j. sang real, je rozdelené pôvodné slovo sangreal - svätý grál). Mária Magdaléna vraj po odsúdení Ježiša ušla do Francúzska, kde sa vraj v piatom až ôsmom storočí presadili títo kráľovskí potomkovia cez kráľovskú merovejskú dynastiu. Medzi týchto svätých potomkov patrí, na jej vlastné veľké počudovanie, aj inteligentná a sympatická Sophie Neveu.
Rosslynská kaplnka a jej tajomstvá. Templári a svätý grál.
Happyend románu netvorí len nájdenie symbolu grálu, teda posvätného ženstva v slobodomurárskom chráme v škótskom Rosslyne, ale nájdenie rodiny aj pre Sophie bez rodičov, nájde svoju starú matku a brata, ktorý je tiež z línie kráľovských potomkov Ježiša. Vzniká otázka, či sa vôbec zaoberať takýmto románom, ktorý treba čítať ako román, nič viac, nič menej. Áno, nemýlime si literárny druh diela od Dana Browna, nie je to žiadna vedecká publikácia, no pre málo kritického čitateľa je takéto rozlišovanie málo platné a nepodstatné; a zdá sa, že nielen pre neho, najmä ak sa kniha stáva súčasťou intelektuálnych debát, o ktorých svedčí vznik „serióznych kľúčov“ k románu. V časoch ezoterizmu, novodobého neverectva, apatie k našim kresťanským koreňom, deštruktívnej kritiky Cirkvi a určitej biblickej ignorancie sa závratný úspech tohto provokujúceho románu znamenite rozmohol.
Od svojej prvej stránky pomenovanej Fakty sa chce román javiť čitateľovi ako historická fikcia s vedeckými a historickými faktami. V skutočnosti zostáva len čírou fikciou vo vedecko-historickom šate. Zrodila sa v hlave Dana Browna, ktorý do nej vniesol mimochodom aj výdatnú dávku protikatolíckej propagandy. Autor už od prvej stránky vyvoláva dojem, že všetky dokumenty citované v románe zachytávajú presne dejiny. Ako prvé sa citujú pergameny z Louvru známe od roku 1975 ako Les Dossiers Secrets s členmi Priorstva Sionu. Vo vedeckých kruhoch sú dnes tieto listiny považované za historický falzifikát jednej pravicovej slobodomurárskej lóže škótskeho obradu, ktorá túto spoločnosť založila v dvadsiatych rokoch minulého storočia vo Francúzsku a antidatovala jej vznik do roku 1099, pričom zaradila medzi svojich veľkých majstrov priorstva také maliarske esá ako Leonardo da Vinci a Sandro Botticelli i jedného z najväčších fyzikov v dejinách sira Isaaca Newtona a umelcov Victora Huga, Debussyho a Jeana Cocteaua.
So zavádzaním čitateľa Brown pokračuje, keď k reálnym historickým dokumentom zaradí aj dva gnostické spisy: Filipovo evanjelium a evanjelium Márie Magdalény. Sú to staroveké texty s opisom historických postáv. Že ich obsah je púhym výmyslom, a nie je založený na skutočných udalostiach, to je však pre autora románu úplne nepodstatné; a zaoberanie sa tým by bolo pre román zničujúce. Preto treba údaje z nich dohnať do extrému a presvedčivo ich čitateľovi naservírovať.
Spomínané gnostické evanjeliá totižto úzko súvisia s falzifikátmi Priorstva Sionu, ktoré svoj príbeh o gráli založilo sčasti na nich, keď aj ono, tak ako Dan Brown, našlo práve v nich poukaz na manželstvo Ježiša s Máriou Magdalénou, z ktorého vraj povstalo sväté potomstvo. Pri čítaní takéhoto románu bezbrehej fantázie tváriacej sa kriticky k osobe Ježiša bude treba postupovať kriticky. Pseudopravdy zo starovekých dokumentov, pokladané za historické, sa rad radom vyvrátia.
Sväté relikvie spojené so životom Ježiša Krista
Existuje mnoho svätých relikvií spojených so životom Ježiša Krista. Mnohé boli objavené pred storočiami a vystavené. Niektoré nie sú vystavené, ale stále sú dobre známe.
- Svätý grál je posvätný predmet vyskytujúci sa v literatúre a určitých kresťanských tradíciách, najčastejšie sa stotožňuje s miskou, tanierom alebo pohárom, ktoré používal Ježiš pri Poslednej večeri a o ktorých sa hovorí, že má zázračnú moc. Spojenie Jozefa z Arimatey s legendou o gráli pochádza z knihy Joseph d’Arimathie od Roberta de Borona (koniec 12. storočia), v ktorej Jozef prijíma grál zo zjavenia Ježiša a posiela ho so svojimi nasledovníkmi do Veľkej Británie. Hľadanie Svätého grálu tvorí dôležitú časť artušovského cyklu, objavuje sa ako prvé v dielach Chrétiena de Troyes. Vývoj legendy o gráli podrobne sledovali kultúrni historici. Ide o legendu, ktorá sa prvýkrát spojila vo forme písaných romancí. Svätý grál vo Valencii je zhotovený z achátu z 1.
- Obraz Edessy, známy ako Mandylion, bol údajne poslaný samotným Ježišom kráľovi Abgarovi V. z Edessy. Kráľ ho prosil, aby ho vyliečil z malomocenstva, Ježiš však poslal len list s vlastnou podobizňou, kde odmietol pozvanie, ale sľúbil, že ho navštívi jeho učeník. Príbeh tohto obrazu je produktom stáročí vývoja, počas ktorého sa obraz stratil a niekoľkokrát sa znova objavil.
- O Veronikinej šatke, ktorou podľa legendy utierala pot z Ježišovho čela, keď niesol kríž, sa tiež hovorí, že nesie podobu Kristovej tváre. Dnes niekoľko obrazov tvrdí, že sú Veronikinou šatkou. V modernej dobe je zaznamenaných veľmi málo kontrol a neexistujú žiadne podrobné fotografie. Najpodrobnejšia zaznamenaná inšpekcia 20.
- Železná koruna Lombardie je relikviárom a zároveň jednou z najstarších kráľovských insígnií v Európe. Koruna sa stala jedným zo symbolov Longobardského kráľovstva a neskôr stredovekého Talianskeho kráľovstva. Uchováva sa v katedrále v Monze na predmestí Milána. Železná koruna sa nazýva preto, lebo je v ňom úzky pásik železa, ktorý je dlhý asi jeden centimeter. Vonkajší krúžok koruny pozostáva zo šiestich segmentov z tepaného zlata, čiastočne smaltovaných, spojených pántami a s vystupujúcimi drahokamami v podobe krížov a kvetov.
- Turínske plátno je najznámejšou relikviou Ježiša a jedným z, ak nie najštudovanejším artefaktom v histórii ľudstva. Veriaci tvrdia, že rubáš je látka umiestnená na tele Ježiša Krista v čase jeho pohrebu a že obraz tváre je Svätá Ježišova tvár. Obidve strany argumentujúcich používajú vedecké a historické dokumenty, aby sa vyjadrili. Nápadný negatívny obraz bol prvýkrát spozorovaný večer 28. mája 1898 na reverznej fotografickej platni amatérskeho fotografa Seconda Pia, ktorý ho odfotografoval počas jeho vystavenia v turínskej katedrále. Katolícka cirkev tento rubáš formálne neschválila ani neodmietla, ale v roku 1958 pápež Pius XII.
- V kresťanskej tradícii sa Pravý kríž vzťahuje na skutočný kríž použitý pri ukrižovaní Ježiša. Dnes sa mnohé fragmenty dreva považujú za relikvie pravého kríža, no vo väčšine prípadov je ťažké určiť ich pravosť. Kúsky údajného pravého kríža vrátane polovice tabuľky s nápisom INRI sú zachované v starovekej bazilike Santa Croce in Gerusalemme v Ríme. Ďalšia časť je v Chráme svätého hrobu v Jeruzaleme. Veľmi malé kúsky alebo častice Pravého kríža sú údajne zachované v stovkách ďalších kostolov v Európe a vo vnútri krížov.
- Apoštol Matúš hovorí, že v noci medzi Zeleným štvrtkom a Veľkým piatkom sa rímski vojaci vysmievali Kristovi: „Vyzliekli ho a odeli do šarlátového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu, do pravej ruky mu dali trstinu, padali pred ním na kolená a posmievali sa mu: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ (Mt 27, 29). Koruna je kruh z palíc zviazaných dohromady a držaný zlatými vláknami. Tŕne si v priebehu storočí rozdelili byzantskí cisári a francúzski králi. Je ich sedemdesiat, všetky rovnakého typu, ktoré boli potvrdené ako pôvodné tŕne. Medzi relikvie utrpenia prezentované v Notre-Dame v Paríži patrí kúsok kríža, ktorý bol uložený v Ríme a odovzdaný svätou Helenou, matkou cisára Konštantína, klinec umučenia a Svätá tŕňová koruna. Z týchto relikvií je tŕňová koruna bezpochyby najvzácnejšia a najuctievanejšia.
- Svätá kopija (tiež známa ako Kopija osudu, Svätá kopija, Longinova kopija, Longinova kopija alebo Kristova kopija) je meno pre kopiju, ktorá prebodla Ježišov bok, keď visel na kríži v Jánovom rozprávaní o ukrižovaní. Evanjelium uvádza, že Rimania plánovali zlomiť Ježišovi nohy, čo je prax známa ako crurifragium, čo bola metóda na urýchlenie smrti počas ukrižovania. Tesne predtým, ako to urobili, si uvedomili, že Ježiš je už mŕtvy a že nie je dôvod lámať mu nohy. Aby sa uistil, že je mŕtvy, rímsky vojak (pomenovaný v mimobiblickej tradícii ako Longinus) ho bodol do boku.
- Hovorí sa, že svätú tuniku Krista nosil Ježiš počas alebo krátko pred svojím ukrižovaním. Uchováva sa v katedrále v Trieri v Nemecku. V Jánovom evanjeliu vojaci losovali o to, kto dostane tuniku, pretože bola utkaná z jedného kusu. „Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. Podľa legendy ho objavila sv. Helena, matka Konštantína Veľkého, vo Svätej zemi v roku 327 alebo 328 spolu s niekoľkými ďalšími relikviami, vrátane pravého kríža. Podľa rôznych verzií príbehu ho buď odkázala, alebo poslala do mesta Trier, kde Konštantín žil niekoľko rokov, kým sa stal cisárom. V r. 1196 arcibiskup Johann I. z Trevíru posvätil oltár, v ktorom sa nachádzalo bezšvové rúcho. Rôzne pokusy o zachovanie a obnovu v priebehu storočí sťažili určenie, či skutočne pochádza z Ježišovej doby. Pútnici navštívili Trier, aby si pozreli Ježišovo rúcho.
- Sudarium of Oviedo je krvou zafarbená látka s rozmermi 84 cm × 53 cm (33 palcov × 21 palcov), ktorá bola vytvorená v Cámara Santa v katedrále San Salvador, Oviedo, Španielsko. Sudarium (lat. „potkanina“) sa tvrdí, že je to látka omotaná okolo hlavy Ježiša Krista po jeho smrti, ako sa uvádza v Jánovom evanjeliu (20:6-7): „Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Sudárium je znečistené a pokrčené, s tmavými škvrnami, ktoré sú symetricky usporiadané, ale netvoria obraz ako pri Turínskom plátne.
Nie všetky relikvivie sa považujú za “prvotriedne”.