Farár zneužíval deti na Slovensku: Traumatické spomienky obetí a reakcie spoločnosti

Na Slovensku sa, podobne ako v iných krajinách, vynárajú prípady sexuálneho zneužívania detí klerikmi. Tieto ohavnosti boli roky zametané pod koberec. Padajú hlavy biskupov, katolícku cirkev kritizujú tisíce obetí.

Prinášame vám príbeh Jiřího Kylara, ktorý bol v detstve sexuálne zneužívaný kňazom. V rozhovore sa dočítate o jeho detstve a vzťahu jeho rodičov k cirkvi, o prvých nevhodných dotykoch, o tom, ako vnímal kňaza, keď si uvedomil, že to, čo mu robí, je neprípustné, o konfrontácii s kňazom a rozhodnutí nebyť kňazom, o jeho pocitoch ku kňazovi a odpustení, a o tom, prečo išiel na kňazov hrob.

Detstvo v kresťanskej rodine a prvé skúsenosti s cirkvou

Jiří sa narodil v roku 1975 a vyrastal v kresťanskej rodine. Spomína na detstvo plné hier a dobrodružstiev. Cez leto chodieval do ilegálneho kresťanského tábora Radosť, kde vznikli priateľstvá a spomienky na celý život. „To boli momenty, keď som cítil veľkú dôveru k Bohu,“ hovorí Jiří.

Keď mal Jiří dvanásť rokov, začal ho zneužívať kňaz. Nebola to autoritárska príšera. Veľa sme diskutovali, hovorili o politike, umení a chodili s miništrantmi a kňazmi na výlety.

Kňaz si ho pritiahol ako kamaráta. Bral ma kúpať sa do bazénov alebo do sauny. Tam sa ma začal dotýkať. Zamrzol som, nevedel som, čo mám robiť a ako reagovať. On to bral ako súhlas. Hlavou mi bežalo, aby som bol ticho, veď mi toho toľko dal, tak mi pomáhal a podporoval ma. Bol som od neho mentálne závislý, dôveroval som mu a nechcel som si pripustiť, že by mi chcel ublížiť. V hlave som mal obrovský zmätok.

Rodičia rešpektovali kňaza a považovali ho za priateľa. Bol vtipný, múdry a uznávaný. Asi preto som sa im to bál povedať. Zo strachu, čo všetko by to spôsobilo.

Maminka mne a súrodencom raz povedala, že je rada, že sme chlapci, lebo nám sa nič také stať nemôže. Inak sa nami rodičia o zneužívaní nerozprávali, pretože nebol dôvod. Celkovo sa v tom čase o takých veciach nehovorilo. Pritom rodičia sa s nami vždy veľa rozprávali, brali nás ako rovnocenných partnerov. No naozaj nečakali, že nebezpečenstvo príde od duchovného.

Bolo úplne normálne, že ako chlapec som chodil na faru len tak úplne sám. K nám domov chodilo veľa kňazov. Bolo to pre rodičov veľmi dôležité. Chceli, aby sme mali dobré vzory, a aby nás niekto viedol správnym smerom.

Moje racionálne ja mi hovorilo, že ak vydržím, ochránim ďalších chlapcov. Strhnem na seba celú jeho pozornosť a budem mu stačiť. Až keď som bol starší, zistil som, že jeho obetí je viac. Vtedy som pochopil, že ma cielene manipuloval, aby ma ľahšie dostal do postele.

Chcel som to skončiť, keď som mal šestnásť rokov. Začal som si trochu veriť a oponoval som, ale také jednoduché to nebolo. Stále sme sa stretávali, aj keď menej. Rodičia totiž pomáhali opravovať vedľajšiu farnosť, takže som u neho v nedeľu miništroval a v sobotu večer som bol na jeho fare.

Veľmi, napríklad po maturite som ho pol roka nevidel. Potom som išiel na vojnu a zhodou okolností som slúžil na mieste, kam ho preložili. Takže som bol v tom opäť. Stále do mňa hučal, že mám byť kňazom, jeho nasledovníkom, a tak som nastúpil na teológiu.

Pochopil som, aký má byť skutočne dobrý kňaz. Bral som svoj záväzok vážne, na rozdiel od neho, a ukončil som to. Povedal som mu, že môžeme ostať priatelia, ale nič telesné medzi nami nebude.

Kňazom ste sa napokon nestali. Za tých desať mesiacov, ktoré som strávil v konvikte, som zistil, že neviem, či toto je tá moja cesta. V lete som sa zamiloval do mojej budúcej manželky.

Rozprávali sme sa večer pred svadbou a nejako sme všetko rekapitulovali. Cítil som, že teraz je na to ten pravý čas, ako si tie veci povedať.

Spustilo to veľa zlých vecí a prišli náročné roky. Mrzí ma, že som tatovi nedal možnosť, aby si to s kňazom išiel vyriešiť. Jeho to dlho „žralo“. Chcel mu dať „po hube“, ale ja som ho prosil, nech to nerobí, že to mám už vyriešené. Keď sa na to pozerám dnes, tatovi by sa uľavilo a mne asi tiež.

Videl som, ako jedno zlo dokáže nadviazať na seba ďalšie zlo a ako sa to množí. To bol jeden z dôvodov, prečo som si po rokoch povedal, že o tom chcem hovoriť nahlas.

Jeho vina nebola moja. Moja kolegyňa bola obeťou domáceho násilia a zdôverila sa mi. Začal som si uvedomovať, že niečo podobné prežívam aj ja. Trvalo mi dva roky, kým som si všetko dokázal pred sebou priznať. Napísal som si časovú os, čo sa mi stalo a kedy sa to dialo. Snažil som sa v sebe preprogramovať, že to nebola moja vina.

Dve hodiny sme na seba kričali. Hovoril som mu, ako mi ublížil, o čo ma obral, a že neubližoval len mne, ale robil to aj iným chlapcom. Konečne som triezvo videl, aký rozpor bol medzi tým, čo ako kňaz hovoril, a čo robil. Vysmial ma, že som mal „chlpaté dlane“. Nepočúval, keď som kričal, že som mal sám spoznávať svoju sexualitu, a namiesto toho mi do toho vliezol cudzí chlap.

Povedal som mu, že na políciu pôjdem, ak sa ešte raz niekoho dotkne. Myslel som to vážne, ale nemal by som silu tam ísť. Boli 90. roky a obete ako som bol ja, sa skôr zastrašovali. Chcel som len žiť plnohodnotný život a otvoriť tu tému s arcibiskupom Miloslavom Vlkom.

Videl som, že je to márne, keď som mu to tretíkrát zopakoval a on ma zosmiešňoval. No bolo pre mňa dôležité, že som pred ním nestál ako malý chlapec, ale ako dospelý človek, ktorý má veci pomenované. Keď som odchádzal, povedal som mu, že mu odpúšťam. Nechcem si jeho vinu niesť vo svojom živote. Veľmi mi to pomohlo, aj keď proces odpustenia trval napokon dvadsať rokov.

Myslím si, že tieto veci vôbec nevnímal a nikdy si to nepripustil. Za komunistov sme žili paralelné životy. Niečo sa hovorilo doma, niečo iné v škole. Chodili sme tajne na katolícke tábory, a o tom, čo sa tam dialo, sa zas nehovorilo doma.

Veľmi veľa som nad ním premýšľal a uvedomil som si, že aj ten kňaz musel žiť v paralelných svetoch. Veľakrát sme spolu niečo mali a potom išiel normálne slúžiť svätú omšu. Dokázal medzi svojimi životmi bez problémov prepínať a nikto si nič nevšimol.

Tak som sa bál... Myslel som si, že to, čo sa dialo, na mne niekto určite uvidí. Nechápal som, ako je možné, že to nikto nevidí. Cítil som sa pred oltárom ako nahý. On mi však hovoril, že je to v poriadku.

Odpustenie a uzavretie minulosti

Stál som pred zrkadlom a opakoval som vety, ktoré mi hovoril. Snažil som sa mu oponovať. Snažil som sa vžiť do situácie, keď som mlčal. Nahlas som hovoril to, čo som mu mal povedať vtedy, keď sa to dialo. Chcel som preprogramovať svoje zamrznutie.

Áno, pretože som si uvedomoval, že si nechcem jeho vinu niesť celý život. Aj to, že som to povedal rodičom, a potom do médií, bola cesta odpustenia.

Bude to už šesť rokov. Na pohrebe som nebol. Išiel tam však môj otec. Biskup nepovedal na kňaza ani jediné krivé slovo. Hovoril o ňom ako o vernom služobníkovi cirkvi. Za to si môj tatino vypočul od ľudí, že som „hajzel, lebo som kňaza zabil“. S tým sa žije veľmi ťažko.

Bolo mi ľúto, že som sa s ním nestihol rozlúčiť. Volal mi kolega, že kňaz zomiera, či sa za ním nechcem zastaviť. Chcel som, ráno som mal za ním ísť, ale zomrel. Cítil som v sebe túžbu povedať mu, že môže odísť v pokoji.

V Čechách máme takú chlapskú iniciatívu a boli sme v lese. Pri jednej z meditácii som si uvedomil, ako veľmi by som si prial, aby ten kňaz mohol byť pri Bohu. Pochopil som, že on nikdy nezažil božiu lásku, akú zažívam ja. Ponoril som sa do rieky a vytiahol som odtiaľ kameň v tvare srdca. Ďalšiu sobotu som išiel peši 30 kilometrov cez lesy do dediny, kde je pochovaný. Keď som stál pred jeho hrobom, zavolal som tatovi, potreboval som ho počuť. Kameň som vybral z batohu a dal som mu ho na hrob. A bolo to pre mňa uzavreté.

V cirkvi sa často hovorí, že musíte odpustiť. Ja som nemusel, ja som mu chcel odpustiť, a to ma oslobodilo.

To je problém našich kresťanských rodín. Nemôžete žiť v hneve, je to slabosť, nezvládnutá emócia, máte odpúšťať. V našej rodine bolo napríklad vrcholom nezdvorilosti povedať nie a niečo odmietnuť. Hovorí mi to aj veľa obetí, že keď sa ich kňaz dotýkal, nedokázali povedať nie a ohradiť sa. To sa stalo aj mne.

Veľmi málo sa dbá na to, aby mali deti dobre nastavené hranice v intímnej oblasti. Nikto nemá právo siahať na dieťa, ak to nechce. Ani rodičia, starí rodičia či vzdialení ujovia a tety. Toto hovorím na všetkých prednáškach a debatách.

Veľa obetí má so svojim páchateľom ambivalentný vzťah. Na jednej strane ho nenávidia, ale zároveň ho majú radi. To bol aj môj prípad. Nesúhlasil som s tým, čo mi a mnohým iným kňaz spravil, nestretával som sa s ním, pretože som ho nechcel vidieť, ale určitým spôsobom som ho mal rád.

Myslel som si, že tam boli city z oboch strán. Mal som 22 rokov, keď sme sa prvýkrát veľmi škaredo pohádali a vtedy som pochopil, že z jeho strany tam neboli žiadne hlbšie city.

Ďalšie prípady zneužívania na Slovensku

Prípad Jiřího Kylara nie je ojedinelý. Za posledných 30 rokov na Slovensku v katolíckej cirkvi otvorili viac ako 20 procesov v kauzách zneužívania maloletých.

Napríklad, kňaz Ladislav Jurčík bol odsúdený za sexuálne zneužívanie 12-ročného chlapca v rokoch 2002 až 2005. Súd mu vymeral trest vo výške tri roky a štyri mesiace.

Magazín Reflex upozornil na prípad slovenského kňaza Františka Ondreka, ktorý sexuálne zneužíval 13-ročné dievča. Dostal trojročnú podmienku. Mal kňaz 13-ročné dievča po pohlavnom akte pravidelne posielať na spoveď. „Previnila som sa proti šiestemu božiemu prikázaniu,“ znela formulka.

Okrem toho jej posielal aj svoje nahé fotografie, ktoré mal vyžadovať aj od nej. „Veľmi ma to mrzí, že som ti tak veľmi ubližoval a ešte stále ubližujem svojou prítomnosťou. Ja sám si želám, aby som sa z toho zlého sna zobudil,“ písal kňaz.

Na košickom mestskom súde už dvakrát odložili pojednávanie v kauze diakona Dávida B., ktorý mal sexuálne zneužiť 13-ročného chlapca. Predtým mu mal na fetovanie ponúknuť toluén.

Postoj spoločnosti a cirkvi

Excirkevný sudca Jan Rozek vyjadril, že spoločenská nálada na Slovensku ešte nie je dosť otvorená na to, aby sme obetiam sexuálneho zneužívania pomáhali, ale skôr je naklonená brániť našich svätých slovenských kňazov.

Riaditeľka n.o. Centrum Slniečko Mariana Kováčová spomína, že obeť a rodinu, keď sa tento prípad dostal na verejnosť, komunita odsúdila. Nedôverovali dieťaťu, nedôverovali rodine, a boli za kňazom, ktorý sa tohto činu dopustil.

Vysokoškolská pedagogička Slávka Karkošková priblížila, že sociálne okolie reagovalo na rodičov tak, že im zazlievalo, že to chcú riešiť trestnoprávnou cestou. Jedno z vyjadrení, ktoré mi najviac utkvelo v pamäti bola hláška v čase, keď bolo známe, že sú aj ďalšie obete páchateľa - že kvôli dvom-trom obetiam, mu chcete zničiť život. To je strašná, ale veľmi realistická ukážka toho, ako ľudia uvažujú.

Krajiny, v ktorých špeciálne komisie vyšetrovali sexuálne zločiny kňazov rátajú počty obetí v tisícoch. Katolícka cirkev u nás priznáva oveľa nižšie čísla. Konferencia biskupov nedávno zverejnila štatistiku za roky 2018 až 2022. Bolo nahlásených 33 podnetov, z toho päť sa ukázalo ako nepravdivých. Dvanásť je otvorených a 16 je uzavretých.

Prípady sexuálneho zneužívania na Slovensku počítame v stovkách. Jeden kňaz nezneužíva jedno dieťa, ale bežne zneužije osem detí. Niektorí kňazi zneužijú 20 detí. Nezabúdajme na to, že tie prípady sú 30 až 40 rokov staré, 33 prípadov neznamená 33 obetí. Môže to znamenať iba 33 páchateľov a obetí môže byť pokojne tristo.

V roku 2018 Konferencia biskupov Slovenska založila komisiu pre ochranu maloletých. Tvrdila, že jej cieľom je, aby sa všetky prípady zneužívania pravdivo a spravodlivo vyriešili a zároveň, aby sa zabránilo ďalším.

V protiklade s jej cieľom však umožňuje, aby biskupi trestné činy sexuálneho zneužívania detí nehlásili polícii. Bežný človek by za neohlásenie mohol čeliť trestnému stíhaniu.

Právnička Janka Debrecéniová hovorí, že súhlas poškodenej osoby v prípadoch, týrania, násilia, sexuálneho zneužívania je mechanizmus, ktorý pomáha páchateľom a iným subjektom, ktoré sú zodpovedné za takéto konanie a umožňuje takéto konanie ututlávať. Toto je presne ten mechanizmus, kde si sama sebe - v rozpore s legislatívou SR - katolícka cirkev povedala, že si vytvára nové pravidlo, ktoré nemá nijaký základ v právnom systéme a je protiprávne.

Spovedné tajomstvo a utajené dokumenty

Samotný trestný zákon pozná výnimku, kedy zástupca cirkvi nemusí nahlásiť podozrenie zo sexuálneho zneužívania dieťaťa. Tou výnimkou je spovedné tajomstvo. Do našich zákonov sa dostalo po podpísaní tzv. Vatikánskej zmluvy v roku 2000. Existuje aj v iných krajinách.

Právnička Janka Debrecéniová sa pýta, ak uplatňujeme výnimku z povinnosti oznámiť trestný čin na základe spovedného tajomstva, tak koho tým primárne chránime? Chránime tým niekoho, kto to pácha, je zodpovedný alebo spoluzodpovedný za to páchanie, pretože vytvára klímu, v ktorej je to možné, alebo tým chránime deti?

Bez ohľadu na to, či sa prípad sexuálneho zneužívania dieťaťa kňazom dostane pred civilný súd, katolícka cirkev vedie vlastné vyšetrovanie. Páchateľom ukladá vlastné tresty. Dokumenty z vyšetrovania sú však utajené, cirkev ich má uložené v trezoroch. Informácie z nich sa k polícii nemusia vôbec dostať.

Bývalý kňaz zo Žiliny, Peter Križian, pôjde na 10 rokov do väzenia za sexuálne zneužívanie iba 12-ročného dievčaťa na Orave.

Šimon, ktorého kňaz Ladislav Jurčík sexuálne zneužíval tri roky, tvrdí, že ho navrhovaná výška trestu bolestne zasiahla. Ten trest je absolútne nedostatočný, lebo vôbec nezohľadňuje skutočný rozsah konania páchateľa. Jednak nešlo o jednorazovú záležitosť, len mňa zneužíval tri roky, navyše je preukázané, že niekoľko rokov zneužíval aj inú obeť, o ktorej ste písali, len ide o premlčaný prípad. Sám sa k svojim činom priznal najskôr biskupovi a po dlhšom zatĺkaní nakoniec aj polícii. Takýto nízky trest nezabezpečuje ochranu spoločnosti pred páchateľom, nepôsobí výchovne, odstrašujúco ani nevyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Nehovoriac o tom, že pre mňa nie je žiadnym zadosťučinením či ochranou.

Vaša sestra pred budovou súdu Jurčíkovi odovzdala kolobežku. Tú kolobežku mi kúpil, keď som mal 12 rokov. Vtedy ma vzal na dovolenku do Chorvátska. Bol to jeden zo spôsobov, ako mnou manipulovať. V tom veku som nedokázal takéto veci správne „čítať“. Nedokázal som to, lebo kňaz bol na dovolenke mimoriadne podráždený z toho, že som odmietal jeho „pozvania“, aby som s ním spával v jeho posteli. Ako zámienku uvádzal, že sa tak nebudem báť búrky. Tá kolobežka je pre mňa symbolom toho, ako si ma chcel kúpiť. Zrejme mal, pretože si cielene budoval kamarátske vzťahy s mojimi rodičmi aj súrodencami. Týmto si zabezpečoval, aby sa o tom dozvedel, a zároveň si budoval imidž dôveryhodnej a priateľskej autority, ktorá by nikdy nič zlé nespravila.

Pri vyšetrovaní som si však prežil oveľa väčšie problémy ako obvinený. Nevyhol som sa ani nepríjemnej medializácii prípadu a hlavne nepochopeniu zo strany priateľov Ladislava Jurčíka. Nasledovalo moje psychologické vyšetrenie a ďalšia moja výpoveď, tentoraz v prítomnosti advokáta obvineného. Následne si ma obhajca Ladislava Jurčíka počkal pred budovou polície a začal mnou manipulovať. Tvrdil, že je jeho bývalým farníkom, že ho pozná ako veľmi zodpovedného človeka aj kňaza a že neverí, že by sa mi pri ňom niečo stalo. Odpovedal som mu, že s ním odmietam akúkoľvek komunikáciu mimo záznamu.

Veľmi ma zarazilo a neskutočne mi ublížilo. Nik ma však neupozornil, že do spisu sa dostane úplne všetko, čo rozprávam počas piatich hodín vyšetrovania. Keď som neskôr nahliadol do spisu, ostal som v šoku - našiel som tam každé slovo, ktoré som povedal psychologičke. Nemal som dôvod nedôverovať jej, lebo som chápal, že na to, aby sformulovala odpovede na otázky vyšetrovateľa, sa ma musí pýtať aj na množstvo iných vecí. Áno. Nepochybujem, že páchateľ má dnes kópiu celého spisu, a teda aj kompletný materiál o veciach, ku ktorým by nik cudzí nemal mať prístup. Opakujem - neskutočne mi to ublížilo. Intímne informácie o mojej osobe v rukách páchateľa?

Bol veľmi ústretový, nemal som s ním žiadny problém, dokonca mi na seba dal priamy kontakt, dôveroval som mu. Bol to ten istý človek, ktorý riešil aj premlčaný prípad inej obete - Milana. Po troch mesiacoch od uzavretia vyšetrovania môjho prípadu som sa však dozvedel, že tam už nepracuje.

Mohol by som, ale radšej som sa tejto možnosti vzdal, keďže psychickú a fyzickú ujmu, ktorá vznikla mne aj mojej rodine, nemožno zmierniť finančnou kompenzáciou. Išlo mi najmä o dosiahnutie spravodlivosti.

Ťažko povedať. Isté je, že celé vyšetrovanie, hoci bolo pre mňa náročné a nepríjemné, som prežil len vďaka viere, že to bude mať efekt aj pre iné obete. Vôbec som nepredpokladal, že by sa to mohlo skončiť tým, že páchateľ dostane podmienku a možnosť ďalej pracovať s deťmi. Takýto výsledok mi ani len nenapadol, čosi také nepripadalo do úvahy.

Navrhovaná výška trestu ma bolestne zasiahla, lebo som si uvedomil, že celé to utrpenie, ktorým sme si prešli v posledných rokoch, bolo zbytočné. Je to zvláštne, ale necítil som vôbec nič.

Poškodený doručil svoje podanie na Okresný súd Zvolen dňa 10. 9. 2021. Okresný súd Zvolen doručil predmetné podanie na Okresnú prokuratúru Zvolen až v piatok dňa 17. 9. 2021. Dozorujúca prokurátorka sa mala možnosť prvýkrát oboznámiť s obsahom podania až v poobedňajších hodinách.

Okamžite kontaktovala vyšetrovateľa a vyžiadala si vyšetrovací spis, ktorý jej bol doručený nasledujúci pracovný deň, v pondelok 20. 9. 2021. Informácie obsiahnuté v podaní poškodeného bolo na podklade vyšetrovacieho spisu potrebné konfrontovať s obsahom jeho predchádzajúcich výpovedí a vyhodnotiť ich s ďalšími dôkazmi. Dozorujúca prokurátorka následne požiadala nadriadeného prokurátora o udelenie súhlasu na späťvzatie dohody o vine a treste, pretože dospela k záveru, že informácie vyplývajúce z podnetu majú závažný charakter a vyžadujú si dodatočné preverenie.

Krajská prokuratúra Banská Bystrica nesúhlasí ani s uverejneným tvrdením poškodeného, že jeho podanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti a že všetky informácie mohli nájsť kompetentní v spise. Po preskúmaní podania bolo zistené, že sa v ňom nachádzajú nové informácie, ktorými dozorujúca prokurátorka nedisponovala v čase uzavretia dohody o vine a treste s obvineným, pretože poškodený ich vo svojich výpovediach neuvádzal. Tieto nové skutočnosti môžu zásadným spôsobom ovplyvniť kvalifikáciu skutku, ako aj trest, ktorý bude obvinenému hroziť.

Na záver by som chcel upozorniť na nepresnosť vo vašom článku, v ktorom uvádzate, že dohodu o vine a treste uzavrela zvolenská okresná prokurátorka Zuzana Bálintová.

Isté je, že celé vyšetrovanie, hoci bolo pre mňa náročné a nepríjemné, som prežil len vďaka viere, že to bude mať efekt aj pre iné obete. Vôbec som nepredpokladal, že by sa to mohlo skončiť tým, že páchateľ dostane podmienku a možnosť ďalej pracovať s deťmi. Takýto výsledok mi ani len nenapadol, čosi také nepripadalo do úvahy.

Po vynesení rozsudku sa redakcii podarilo spojiť aj s obeťou. Nechápem, nečakala som to absolútne vôbec. Fakt sa oplatí bojovať a je veľa ľudí, ktorí vás pri tom podržia.

Štatistika nahlásených prípadov zneužívania v rokoch 2018-2022:

Obete chcú, aby ich skúsenosť brali vážne. Tak isto chcú, aby škody ktoré spôsobili a morálne normy, ktoré porušili, aby to pomenovali, aby prijali nejaké kroky, ktoré povedú k náprave.

V ideálnom prípade by tá náprava mala byť taká, aby tie opatrenia fungovali. To znamená, aby páchateľom zamedzili možnosti prichádzať do kontaktu s deťmi alebo zraniteľnými osobami, kde by mohli hľadať potencionálne iné obete.

Je mylná predstava, že sexuálne zneužívanie sa týka len tých pobožných, ktorí chodia na náboženstvo. Cirkev má mnoho základných, stredných a materských škôl, organizuje výlety, pobyt...

Ilustračná snímka. Zdroj: RTVSTakmer

tags: #farar #zneuzival #deti #na #slovensku