Farnosť Borský Mikuláš má bohatú históriu, ktorá siaha až do stredoveku. V tomto článku sa pozrieme na jej vývoj, významné udalosti a pamiatky, ktoré s ňou súvisia.
Kostol svätého Petra v Borskom Petre
Osada Borský Peter sa spomína v písomných listinách až v roku 1394 v listine Bratislavskej kapituly pod názvom Zenthpeter. Kostol postavili zrejme v 14. storočí v gotickom slohu. Pôvodne išlo o jednoloďovú stavbu s predstavanou vežou (niekedy datovaná aj do r. V staršej literatúre sa doba jeho vzniku udávala aj do 12. storočia či na začiatok 13. storočia.
Kostol svätého Petra v Borskom Petre
V 16. storočí bola obec i kostol obsadené Turkmi. V 17. storočí sa vrátil kostol k pôvodnému poslaniu, ale veriacim už kapacitne nestačil. Preto bol v rokoch 1676 - 80 zásadne prestavaný. Stredoveká loď i svätyňa boli zbúrané a nahradené väčšou a vyššou barokovou loďou, zakončenou kvadratickým presbytériom. Ďalšie úpravy sa urobili ešte aj pred r. 1713 a v prvej polovici 20. storočia.
Architektonické detaily
- Na veži sa zachovalo spolu sedem združených okien.
- V pevnostnom múre datovanom v niektorých zdrojoch aj do 14. storočia, resp. 17. storočia.
- V kostolíku sa nachádza kamenná krstiteľnica zo 17. storočia.
Kostol patrí Rímskokatolíckej cirkvi pod miestnu farnosť a slúži ako filiálny chrám. Je v relatívne dobrom stave.
Obec Borský Mikuláš sa nachádza cca 20 km západne od Senice. Kostol stojí v časti Borský Peter (severozápadne od Borského Mikuláša) a je vďaka svojej výške viditeľný už zďaleka.
Bílkové Humence
K počiatkom obce Bílkove Humence sa uvádza, že vznikla osamostatnením sa od obce Borský Mikuláš. Istý je pôvod osady vo Veľkej Morave, aj to, že vznikla v chotári Borský Mikuláš. Podľa miestneho podania osadu založil istý Gočál. K nemu sa údajne prisťahovalo z Moravy viac rodín menom Bilka, po ktorých dostala dnešný názov. Na zakladateľa Gočála sa viaže názov časti obce zvanej Gočály. Osada sa vyznačovala existenciou početných malých humien.
Na miestach, kde sa dnes nachádzajú Bílkové Humence, boli na konci 18. storočia, respektíve na začiatku 19. storočia len humná, stodoly a iné hospodárske stavby najprv pre zemepánov. Kostol v obci bol postavený v roku 1898. Je to vlastne väčšia kaplnka v neoklasicistickom štýle s romantizujúcou fasádou, ukončenou nízkou masívnou vežou, ktorá dosadá na konzolovú arkádu štítu. Kostol je zasvätený Panne Márii Ružencovej. V cirkevnom správnom ohľade sú Bílkove Humence filiálkou rímskokatolíckej farnosti Lakšárska Nová Ves.
Kostol v obci Bílkove Humence
Pred obcou i v nej je niekoľko pamätných krížov. Náboženská príslušnosť obyvateľov obce sa za ostatných päťdesiat rokov neskúmala. V dnešnej dobe sa kostol stále používa a chodí doň kázať pán dekan Mgr. Obec Bílkove Humence vznikla až po 1.sv. vojne. Vo väčšine prameňov sa uvádza rok vzniku 1920, ale sú aj také, ktoré tvrdia, že sa tak stalo až v roku 1926, respektíve v 30. rokoch 20. storočia. Začiatkom 19. storočia kúpila rodina grófa Pálfiho Lakšársku Novú Ves a spolu s ňou aj Bílkove Humence.
Don Jozef Tóth SDB
Dňa 17. mája 2013 sa konala rozlúčka s druhým najstarším slovenským saleziánom donom Jozefom Tóthom, ktorý zomrel 14. mája v Hodoch vo veku 93 rokov. Hlavným celebrantom pohrebnej svätej omše v Hodoch bol provinciál don Karol Maník. Rozlúčkové prejavy predniesli direktor komunity v Hodoch don Jozef Gibala, don Ján Malženický a zástupcovia farností, v ktorých don Jozef Tóth pôsobil: Borský Mikuláš a Dlhá. Pohreb zosnulého sa konal na cintoríne v jeho rodisku Krmeš (časť Kráľovej pri Senci). Pohrebné obrady viedol provinciálny vikár don Jozef Ižold za účasti viacerých saleziánov a miestneho farára vdp.
Pohreb dona Jozefa Tótha
Don Jozef Tóth SDB sa narodil 3. februára 1920 v obci Krmeš /dnes súčasť Kráľovej pri Senci/ v rodine Michala Tótha /1887-1967/, Anny Tóthovej, rodenej Koišovej /1885-1958/. Mal dvoch starších súrodencov Máriu a Michala. V Krmeši je malý kostolík, v ktorom bývali sväté omše len na prvý piatok v mesiaci, preto sa s rodinou zúčastňoval svätých omší v susednej obci Kráľová pri Senci, v kostole, ktorý bol je súčasťou kaštieľa. Nastúpil do biskupského gymnázia v Trnave, kde medzi jeho profesormi a predstavenými malého seminára a internátu spoznal saleziánov. Vďaka tomu v roku 1937 vstúpil do Saleziánskej spoločnosti vo Svätom Beňadiku. Dňa 6. augusta 1938 zložil svoje prvé sľuby. V rokoch 1938-1940 absolvoval gymnaziálne a pedagogické štúdiá v Trnave. Maturoval v roku 1941 na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Pedagogickú prax si vykonal vo Svätom Beňadiku ako asistent magistra novicov v rokoch 1942-1944. Doživotné sľuby zložil 16. augusta 1944.
Vo Sv. Beňadiku začal študovať teológiu, pričom v roku 1947 prešiel do saleziánskeho teologického učilišťa vo Svätom Kríži nad Hronom /dnes Žiar nad Hronom/, kde ju v roku 1948 dokončil. Za kňaza mal byť vysvätený v kostole vo Sv. Kríži, ale v tom práce prebiehala rekonštrukcia. Keďže sa v jeho interiéri maľovalo a bolo v ňom postavené lešenie, nebol vhodný na takú veľkú slávnosť. Vysviacka sa preto konala v susednej obci Vieska, za riekou Hron. Ordinoval ho 29. júna 1948 len nedávno vysvätený litoměřický biskup - salezián a neskorší kardinál Štefan Trochta. Spolu s J. Tóthom boli vysvätení aj Štefan Janec, Ľudovít Macák, Štefan Lukáč, Andrej Šándor a Alexander Fabián.
Ako kňaz pôsobil don Jozef Tóth v saleziánskom diele v Trnave-Kopánke popri nezabudnuteľnom direktorovi donovi Jánovi Hlubíkovi a spolubratoch Leopoldovi Sersenovi, Karolovi Sersenovi a Vendelínovi Sabovi. Počas Akcie Kláštory z 13. na 14. apríla 1950 bol don Jozef Tóth prevezený do centralizačného kláštora v Šaštíne a odtiaľ do centralizačného kláštora v Podolínci. Tu bol povolaný do Pomocných technických práporov a nastúpil v Pardubiciach. Postupne prešiel vojenské tábory nútených prác v Mimoni, Karlových Varoch, Kbeloch pri Prahe, Lešanoch, Dobříši, Hostiviciach, Slapoch, Bratislave, Trenčíne a v Prahe na letisku. Čakala ho ťažká práca, na ktorú nebol zvyknutý. Pracoval pri odstrele kameňa: vŕtal kamene, do ktorých sa vkladala nálož.
Keďže sa nemohol vrátiť do pastorácie, prišiel do svojej rodnej obce Krmeš. Štyri roky pracoval ako robotník v OSP v Senci. Neskôr bol 8 rokov zamestnaný ako sklenár v neďalekom Senci, kam dochádzal na bicykli 4 km. V kostole v Kráľovej pri Senci pôsobil niekoľko rokov ako organista. Popritom denne tajne slúžil sv. omšu pri domácom oltári. Bol spovedníkom tajného saleziánskeho kňaza dona Ivana Grófa, ktorý pôsobil ako profesor v Senci a duchovným vodcom saleziána dona Františka Valábeka, ktorý za pravidelne ním prichádzal do Krmeša. Aj v ilegalite sa don Jozef Tóth naďalej zúčastňoval na živote Saleziánskej spoločnosti na Slovensku a to najmä pri stretnutiach spolubratov, ktorých sa zúčastňoval.
Štátny súhlas do verejnej duchovnej správy dostal 1. decembra 1966 ako kaplán vo Vrábľoch. V roku 1970 sa stal administrátorom farnosti Borský Svätý Mikuláš. Do farnosti Dlhá nastúpil 1. mája 1979 ako administrátor. Farárom v Dlhej sa stal v roku 1999. V roku 1988 sa podujal na rozsiahlu rekonštrukciu interiéru a exteriéru filiálneho Kostola sv. Štefana v Borovej. V Dlhej zostal bývať aj po odchode na odpočinok 14. júla 2004. Od 1. septembra 2004 tam pôsobil ako výpomocný duchovný. Po odchode farára vdp. Jozefa Marka do Dobrej Vody sa J. Tóth 15. novembra 2004 stal opäť administrátorom farnosti Dlhá, kde zotrval až do 1. júla 2006, keď odišiel na odpočinok. Naposledy žil v saleziánskom dome v Galante - Hodoch, kde 14. mája 2013 zomrel.