Dolné Kočkovce sú obec s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1332. Pri príležitosti osláv 690. výročia prvej písomnej zmienky o obci bola vydaná prvá monografia o obci Dolné Kočkovce a o živote občanov a ich predkov. Publikácia obsahuje hodnoverné údaje o vzdialenej minulosti obce, o jej vývoji počas ostatných storočí.
Prvá písomná zmienka je z roku: 1332. V nedeľu 4. 10. 2020 bola na rádiu Regina Západ odvysielaná premiéra rozhlasovej relácie Zvony nad krajinou o obci Dolné Kočkovce. Relácia prináša pre poslucháčov zvukový miestopis Slovenska. Zvony nad krajinou je rozhlasový dokument o živote v obciach Slovenska, ich minulosti, súčasnosti a plánoch do budúcnosti.
Košeca patrí medzi najstaršie osady Trenčianskeho Považia. Archeologický výskum okolia Košece dokazuje, že táto oblasť bola osídlená už v predhistorickej dobe. Naša obec patrila pod impérium Rímskej ríše. Považie je plné vzácnych pozostatkov predhistorického človeka, archeologický výskum okolia Košece dokazuje, že táto oblasť bola osídlená už v predhistorickej dobe. V Košeckom chotáry smerom Zliechovskou dolinou a dolinou Košeckého Podhradia, boli nájdené žiarové hroby z doby bronzovej lužicko-sliezkeho typu.
Počas tatárskych nájazdov sa v lesoch Valaskej Belej ukrýval kráľ Bela IV uhorský. Košeckí kopaničiari kráľa i jeho družinu zásobovali. Keď Tatári odtiahli, uhorský kráľ dal z vďačnosti obci mestské právo „opidum“, mestský znak - erb a právo konať ročne 4 jarmoky. Dodnes sa zachovala starobylá mestská pečať. Mestečko Košeca malo v minulosti i právo meča. Popravné miesto bolo spoločné s Ilavou na pozemku, ktorý sa dodnes volá „Šibenice“. V blízkosti je i tzv. „Katova studnička“. V Košeci bol i veľký nedobytný hrad.
Jednotlivé lokality Košece, podobne ako v iných obciach majú svoje miestne názvy. Tie vznikali väčšinou dávno v histórii obce. Ich vznik má vždy svoj logický dôvod a po stáročia sa názov nemení. Čo sa mení je ich podoba tak, ako to bolo i v Košeci.
Historické názvy Košece
- V roku 1272 - KASSA
- V rokoch 1332 a 1337 sa KASSA - Košeca spomína ako OPPIDUM - mestečko
- V dokumente, kde Karol Róbert vyhlasuje Košecu za svoj majetok 1330 je to KAZCHA
- V listine Jána Jiskru z Brandýsa z roku 1443 nazýva Košecu KOŠATEC
- V darovacej listine z roku 1397 kráľa Žigmunda sa spomína KASSA
- V roku 1598 je to KAZZA aliter KOSSECZ
- V cirkevných spisoch sa vyskytuje aj COSTA a v roku 1773 KOSSCZA
Ľudový odev v obci Dolné Kočkovce
Ľudový odev v obci Dolné Kočkovce patrí do trenčianskeho typu odevu, konkrétnejšie subregiónu Púchovskej doliny, a zároveň je prechodovým odevom medzi spomínaným regiónom a obcami centrálnej časti Ilavskej kotliny. Svojou odevnou skladbou a výzdobou tvorí subvariant ľudového katolíckeho odevu Púchovskej doliny, ktorý reprezentuje odev farnosti Horné Kočkovce s filiálnymi obcami Nosice a Dolné Kočkovce.
Jeho staršia forma začala zanikať už v období pred prvou svetovou vojnou, kedy začali do miestneho odevu prenikať mestské odevné prvky. So staršími súčasťami akými boli ženské vrchné rubáše, dvojpólové zástery, staršie typy šatiek sa v dostupných zdrojoch v povojnových rokoch už nestretávame. Tradičný mužský odev pretrval po prvej svetovej vojne len v rezíduách u najstarších mužov, prípadne jeho konopný variant sa využíval pri letných poľných prácach. Muži prešli v uvedenom období v celom rozsahu na mestský odev, čoho dôkazom sú aj svadobné fotografie.
Obec Dolné Kočkovce oslovila Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici s tým, že chce poradiť v oblasti originálneho ľudového odevu z tejto oblasti. Problém bol v tom, že fotografický materiál odevov z ochotníckych divadiel alebo folklórnych skupín, ktorý mali k dispozícii a považovali ho za svoj tradičný ľudový odev nebol ten pravý. Boli to fotografie z 30. rokov a 50. rokov 20. storočia a odborníci v múzeu zistili, že patria inýmh regiónom.
Ženský ľudový odev
Spodnú časť odevu žien tvorili spodné sukne: spodník (dvojdielna sukňa z domáceho konopného plátna, prípadne neskôr z kupovaných materiálov pozostávajúca z vrchnej časti so šnúrkou a spodnej sukňovej časti) a novší typ spodnica (sukňa z bieleho plátna do pása). Na vrchnú časť si ženy obliekali rukávce. Starší typ rukávcov s manžetou (obojkom) v 20. rokoch 20. storočia nahradili tzv. štikerajové rukávce s okružím z kupovanej čipky okolo krku, prípadne okolo predného rázporku.
V Dolných Kočkovciach nahradili staršie vrchné rubáše sukne podobného typu z továrenských materiálov (sukne), ktoré mali spojenú živôtikovú a sukňovú časť. Šili sa prevažne z materiálov tmavších farieb, spodný okraj bol lemovaný plyšovým pásikom. Na sukňu si uväzovali zásteru (fertuchu) rovnako z tmavých materiálov (glot), ktorá bola asi 5 cm kratšia než sukňa. Uväzovala sa na chrbte na mašľu. Sukňa i zástera mohla byť zdobená strojovou výšivkou, tzv. štepovaním, alebo zámikmi, nášivkami kupovaných čipiek a stúh v tmavých farbách, volánom.
Dievky nosili vlasy upravené na pútec, neskôr na hladko do jedného vrkoča ozdobeného na konci stužkou. Ženy si upravovali pôvodne účes grdulou, neskôr hornódlami do kolečka. Na takto upravené vlasy si zakladali tylový čepiec zdoben háčkovanými zubami, oblúkmi, ktorých bol vždy párny počet. Na čepiec si ženy vo sviatok uväzovali menšie šatky tabelki (76,5 x 76,5 cm) alebo väčšie (124x124 cm), ktoré sa prekrížili pod krkom a uviazali v zátylku. Na nohy si ženy obúvali kožené topánky, čižmy, kapce, ale rozšírené boli hlavne sárové papuče s mrežovanou podošvou s čiernymi alebo bielymi vrškami.
Mužský ľudový odev
Tradičný sviatočný mužský ľudový odev do obdobia prvej svetovej vojny pozostával zo spodných konopných dvojpólových nohavíc, ktoré sa používali aj ako pracovné. Navrch si muži obliekali košeľu z domáceho konopného plátna s voľným rukávom. Košeľa nemala obojček, ale krčný otvor bol z vnútra podšitý prečnievajúcim pruhom plátna.
Na spodné nohavice si muži obliekali súkenné nohavice zdobené okolo predných dvoch rázporkov šnurovaním. Predpokladáme, že výzdoba bola podobná šnurovaniu nohavíc obcí v okolí Púchova (Nimnica, Dohňany). Na košeľu si muži obliekali vestu lajblík. V Dolných Kočkovciach je zaznamenané nosenie čierneho súkenného lajblíka zdobeného gombíkmi na stojačiku, s gombíkmi a dierkami po predných okrajoch.
Môžeme predpokladať, že sa rovnako ako v Horných Kočkovciach a Nosiciach nosil aj čierny vyšívaný lajblík zdobený štyrmi radmi gombíkov. Na hlavách nosili muži klobúk so širokou strechou a na nohách čižmy, topánky a vysoké biele súkenné papuče s nedelenou sárou, resp. z viacerých kusov, podobne ako v katolíckych obciach Púchovskej doliny.
Bližšie informácie nájdete vo výskumnej správe uloženej na OÚ v Dolných Kočkovciach.
Erb obce Dolné Kočkovce
Kaplnka Nanebovzatia Panny Márie v Horných Kočkovciach
Dvojvežovú kaplnku na Trenčianskej ceste v Horných Kočkovciach neprehliadol asi nikto z domácich obyvateľov. Táto historizujúca architektúra svojim dvojvežovým priečelím upúta každého okoloidúceho. Kaplnka je orientovaná v osi východ-západ, vchod má otočený smerom k ceste a k železničnej stanici, aby si ju všimli prechádzajúci ľudia. Podľa zaužívaného názvu to je pohrebná kaplnka Nanebovzatia Panny Márie.
Postavená bola v druhej polovici 19. storočia. Prebiehajúci reštaurátorský prieskum ukázal, že kaplnka bola zväčšovaná, čo dokazuje jej staršiu históriu. Jej vznik je spojený s pôsobením kanonika Augustína Floriána Balogha, farára v Horných Kočkovciach. Vzhľadom na nedostatok poznatkov z pamiatkového fondu, bolo nutné pristúpiť k výskumu prameňov, ktorý sa realizoval v archíve Nitrianskeho biskupstva. V písomnostiach z farnosti Horné Kočkovce sa mu podarilo nájsť materiály súvisiace so založením a fungovaním kaplnky i neskoršími stavebnými zásahmi, vykonanými pred I. svetovou vojnou.
Kanonik A. Balogh predstavil svoju ideu kaplnky v júni 1874 v liste nitrianskemu biskupovi Augustínovi Roškoványmu, kde píše: „S ohnivou túžbou chcel som kaplnku vystaviť, kde by som mohol po skončení svojho života seba, i mojich príbuzných uložiť. Ale materiálne nedostatky tento zámer zmarili a teraz, zdá sa, že i tieto boli vyriešené…“ V liste nitrianskemu biskupovi opísal víziu budúceho dvojvežového objektu s kupolou, situovaný pri cintoríne v Horných Kočkovciach, na dĺžku merajúci tri, na šírku dve siahy (1 siaha = 1,89m). Na jej výstavbu mal byť využitý materiál zo zničeného kostola, ktorý sa nachádzal na dnešnom cintoríne.
Biskup Roškovány jeho túžbe vyhovel, nakoľko bola Baloghom zabezpečená istina na udržiavanie objektu a stavba ešte v ten rok začala na zelenej lúke. Vŕšok bolo treba za pomoci miestnych farníkov splanírovať tvrdou prácou a stavbu započať. V dodatku svojej knihy píše o stavbe, „ktorá začala v chudobe, ale miestny patrón Karol Mottesiczky pomohol stavbe tým, že obetoval dubové drevo na krov a 2.500 tehál na stavbu, gróf Königsegg Aulendorf daroval 20 zlatých a 5.000 tehál a pomáhali aj iní dobrodinci, ktorí hradili asi ¼ nákladov.“ Augustín Balogh v sprievodnom liste k žiadosti o povolenie stavby kaplnky uvádza, že chce kaplnku zasvätiť Panne Márii Nanebovzatej, svätej Márii Magdaléne a svätému Augustínovi z Kartága, ktorý bol jeho menovitým patrónom.
Podľa reštaurátorského prieskumu, ktorý vypracovali p. Buday, M. Pleidel, T. Kružlík a A. Krchňák mala kaplnka dve hlavné stavebné fázy. V rámci prvej, od roku 1874 do roku 1878, vznikla hlavná loď s dvojvežovým priečelím a hrobkou pod podlahou kaplnky, merajúca 3×2 siahy (1 siaha = 1.9 m). Stavba bola z kameňa bývalého kostola a 7.500 tehál, ktoré darovali Karol Mottesiczky a gróf Gustáv Königsegg. Hrubá stavba kaplnky bola hotová už na prelome júla a augusta 1874. Hoci šlo o neveľkú architektúru, dokončovacie práce v interiéri a jeho zariaďovanie prebiehali až do leta 1875.
Kniha A. F. Balogh vo svojej knihe „Beatissima Virgo Maria Mater Dei, qua regina et patrona Hungarorum II.“ opisuje aj interiér kaplnky: „Svätyňa je solídne postavená, opatrená dvoma vežičkami, nad nimi vyniká kupola, z ktorej vo výške čnie pozlátený kríž. Na oltári dominuje obraz Nanebovzatia Panny Márie a vo vnútri sú drevené sochy svätej Márie Magdalény, svätého Štefana - kráľa a svätého Ladislava - kráľa. Mobiliár kaplnky pozostáva z murovaného oltára a je opatrený kostolnými predmetmi.“ Neskôr bolo zaobstarané harmónium z Viedne (malý organ), luster z Budapešti, dve drevené lavice a zopár svietnikov.
Kaplnka mala i tri zvony, ktoré boli 22. júla 1878 slávnostne posvätené. Krypta bola A. Baloghom dňa 22. júla 1875 požehnaná a v čase ukončenia murárskych prác boli v hrobke pod kaplnkou umiestnené pozostatky Baloghových rodičov. Svojho otca Floriána Balogha st. (+1863) a matku Alojziu rod. Kubicovú (+1857) pochoval najskôr pri „starom kostole“, ktorý stál v priestore dnešného cintorína. (Augustín Balogh v svojom príspevku o dejinách farnosti opísal pôvodný „opustený kostol obce ako skromný objekt s trámovým stropom, drevenou vežičkou a jediným oltárom“. Pretože bol kostol obohnaný obranným múrom a postavený na vyvýšenom mieste, jeho pôvod kládol do čias svätého Štefana, príp. svätého Ladislava - do 11. storočia!)
Spolu s nimi boli pravdepodobne do krypty kaplnky neskôr uložené aj telesné pozostatky jeho brata Karola, čo však nevieme presne zistiť. Samotný Balogh osobitne dbal o rozvíjanie mariánskej úcty a zasvätil jej aj svoju najdôležitejšiu knižnú prácu, vydanú dva roky pred stavbou kaplnky. Kaplnka Nanebovzatia Panny Márie sa na jeho podnet počas významnejších sviatkov stávala dejiskom liturgickým slávení. Podľa knihy zbierok to bol napr. každoročne opakovaný sviatok 29. júna, kedy sa kaplnka stala cieľom mariánskych procesií z celého púchovského regiónu. Kaplnka teda slúžila druhotne ako Mariánska pútnická kaplnka pre celé okolie Púchova a mala podnietiť a posilniť úctu k Panne Márii v regióne, ktorú horlivo podporoval vtedajší nitriansky biskup Augustín Roškovány.
Kostol sv. Petra a Pavla v Dolných Kočkovciach
Procesie ku kaplnke smerovali až z Dubnice nad Váhom a to vyžadovalo jej zväčšenie. Ako uvádza historický prieskum, o dve dekády neskôr (1897-1898), na sklonku Baloghovho života, sa uskutočnila II. stavebná fáza - predĺženie a zvýšenie kaplnky do dnešnej veľkosti. Kaplnka dostala novú farbu v interiéri, tentoraz okrovo-zelenú vo vstupe a v priestore oltára. Oltár bol upravený modrým náterom. Nad vchodom vynikal nápis prevzatý zo 134. žalmu.
Augustín Florián Balogh zomrel dňa 3. septembra 1898 v Horných Kočkovciach. Je pochovaný v krypte kaplnky, ktorej výstavbu inicioval. Záznamy o pohrebe uvádzajú ako miesto pochovania: In cripta capellae B. M. V, a čas pohrebu: 5. septembra 1898, teda o dva dni neskôr. Po smrti Augustína Balogha však kaplnka začala upadať.
Aj keď bola kaplnka vyhľadávaným cieľom veriacich a navyše stála v exponovanej lokalite pri hlavnej ceste vedúcej cez brod do Púchova, kvôli nedostatočnej údržbe chátrala. Stačilo len desať rokov a následkom zatekania cez poškodenú drevenú šindľovú strechu hrozil pád klenby kaplnky. Od januára 1908 za začala zbierka na opravu kaplnky, podrobne zachytená v osobitnej knihe. Jednotliví veriaci sa zberali po jednej - dvoch korunách, pridávali sa zbierky procesií z okolia a nemalú sumu 270,- korún venovali Slováci žijúci v Amerike.
Koncom júla roku 1910 farár Martin Némedy požiadal nitrianskeho biskupa Imricha Bendeho o finančnú pomoc pre jej generálnu opravu, ktorý prispel sumou 200,- korún. Vďaka zbierke sa uskutočnila generálna oprava. Renováciu kaplnky dokončili v septembri roku 1910. Všetky príjmy boli 1.116,80,- korún a výdavky činili 1.047,40,- korún „a keďže Kaplonka svätého Jána Nepomuckého v Nosicách bola tiež moc obúraná, orúcaná, tak na žiadosť školské stolice, socha, kaplonka svätého Jána Nepomuckého opravená, okožovaná, celá obielená! Za túto prácu Jánovi Majtánovi staviteľovi sa vyplatilo 69,- korún a 40,- halierov, ktorý obnos zostál z opravy kaplonky Panny Márie. Zapísal 30. XII.
Napriek tomu, že Martin Némedy celkom nezdieľal „pútnické nadšenie“ Augustína Balogha a svojich farníkov, predsa len rešpektoval tradíciu živenú svojím skorším predchodcom a slúžil v kaplnke sväté omše počas hlavných mariánskych sviatkov. Vnímal ju predovšetkým ako pútnické miesto a nie pietne miesto.
V korešpondencii medzi Martinom Némedym a nitrianskym biskupom sa nachádza nákres, z ktorého sa dozvedáme, že vo fasáde kaplnky sa pôvodne nachádzali dve nápisové tabule o pochovaných v krypte. Jedna tabuľa bola s menami Baloghových rodičov a druhá s menom Magdalény Bajcsyovej a neznámej „Lenky“.
Preto sa plánovaná obnova kaplnky stala vhodnou zámienkou pre odstránenie nápisových dosiek z exteriéru kaplnky. Némedy v snahe „zvýšiť vnútornú i morálnu hodnotu kaplnky“ žiadal cirkevnú vrchnosť o povolenie odstrániť tabule. Spolu s otáznou tabuľou bola osekaná a cementom omietnutá aj druhá tabuľa s menami Baloghových rodičov.
Martin Némedy v nasledujúcom roku musel riešiť majetkovo-právne nezrovnalosti spojené so stavbou, ktorá údajne nebola zapísaná ani v zoznamoch katastra. V kúpnopredajnej zmluve z roku 1911, keď im Farský úrad v Horných Kočkovciach predal pozemky pod dnešnú Mikonu, je kaplnka už zakreslená. O rok neskôr, keď obuvnícky podnikateľ Emil Brichta a neskorší riaditeľ fabriky Syderolit Šandor Löwy kúpili tzv. „Kočkovskú skalu“, kúpili spolu s ňou i priľahlé pozemky okolo kaplnky.
Vyrábali obuv pre c. a k. armádu a ich zisky boli veľmi vysoké. Spočiatku kvalitná obuv, pre zvyšujúci sa dopyt začína byť nekvalitná a najmä pre nedostatok surovín začali kožu nahrádzať nekvalitnými surovinami, najmä papierom. To malo fatálne následky pre c. a k. armádu a jej vojakov na fronte.
Brichtu a jeho spoločníka Löwyho obžalovali a štát zabezpečil úplný krach továrne uvalením vysokých náhrad za dodávku absolútne nekvalitnej obuvi pre monarchistickú c. a k. armádu. Fabrika pre obuv prestala po I. svetovej vojne existovať a Brichta bol 14. zatknutý.
V roku 1938 boli niektoré pozemky okolo kaplnky vyvlastnené s cieľom rozšírenia železničnej stanice. V povojnovom období bola kaplnka „Magdalénka“ v roku 1963 zavedená do štátneho zoznamu nehnuteľných kultúrnych pamiatok.
Za kultúrnu pamiatku bola kaplnka Nanebovzatia Panny Márie vyhlásená 7. novembra 1963 na základe rozhodnutia evidovaného Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky s označením SKK ONV P. BYSTRICA 70/63. V roku 1972 Biskupský úrad navrhol odovzdať kaplnku do správy Krajskej pamiatkovej starostlivosti v Banskej Bystrici, tá ju však do svojej správy neprevzala. On dokonca v roku 1975 navrhol zlikvidovanie kaplnky, lebo akékoľvek opravy boli podľa jeho názoru zbytočné, keďže objekt sa zakaždým stal terčom vandalov. V liste nitrianskeho biskupa Jána Pástora zo dňa 16. júna 1975 si mal vyžiadať vyradenie kaplnky zo zoznamu pamiatok a zámer uskutočniť.
V roku 1980 hlásil cirkevnému odboru ONV, „že mrežové dvere pre hrobku (kaplnku) a jej okná na starom cintoríne sú hotové, ako ste sa na tom dohodli s Biskupským úradom. Preto prosím o povolenie vyplatiť to z kostolnej pokladne vo výške asi 5.000,- Kčs. V tom by bola práca aj materiál. Dúfame, že sa nestane to, čo bolo posiaľ neriešiteľné. Obnova kaplnky v 80. rokoch 20. storočia.
K väčšej obnove stavby prišlo až v 80. rokoch 20. storočia, kedy ju prikázalo MNV v Púchove opraviť miestnej rímsko-katolíckej cirkvi na náklady farnosti, hoci kaplnku farnosť nepoužívala. Pri oprave sa pristúpilo k oprave strechy, ktorá po úprave strešného plášťa máličko zmenila svoj tvar. Fasáda kaplnky bola omietnutá brizolitom a netretá žlto - bielo. Náter okien a dverí hnedou farbou obnovili pri týchto opravách. A táto informácia je nateraz posledným dodatkom k osudom pamiatky pred druhým miléniom.
Kaplnka „Magdalénka“ ostala stáť počas turbulentného 20. storočia. Po Nežnej revolúcii dňa 3. septembra 1993 prišlo k zániku ACZ-etky a okolité pozemky Azbestovocementových závodov pripadli do správy Slovenského pozemkového fondu. V roku 2003 prebehla Reorganizácia pozemkov v Horných Kočkovciach.
Pozemky okolo a pod kaplnkou ostali nevysporiadané a kaplnka nemala na liste vlastníctva uvedeného vlastníka, ani pridelené súpisné číslo. O vlastníctvo kaplnky a priľahlého pozemku sa v roku 2016 začala uchádzať Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Horné Kočkovce, ktorá spravuje hnuteľný a nehnuteľný cirkevný majetok v katastri Horné Kočkovce. Farnosť Horné Kočkovce kaplnku spravovala od jej vzniku, preto jej nárok bol oprávnený.
Pri výstavbe kaplnky boli vedľa nej vysadené dve lipy, ktoré sú tam doteraz.