Dolné Orešany, obec s bohatou históriou, sa môže pochváliť mnohými historickými udalosťami a kultúrnymi pamiatkami. Tento článok sa zameriava na históriu farnosti Dolné Orešany, s dôrazom na kostol Nanebovzatia Panny Márie a významné udalosti, ktoré formovali túto oblasť.
Najstaršie zmienky a vývoj obce
Najstarší zachovaný písomný doklad o Dolných Orešanoch pochádza z roku 1235. Nachádza sa v listine Ostrihomskej kapituly, ktorá uvádza súpis majetku patriaceho k panstvu Červený Kameň.
V 14. storočí bol v Dolných Orešanoch postavený gotický kostol. V roku 1390 sa zachoval doklad o spore viacerých farárov proti vrchnosti, v ktorom bol spomínaný “Plebanus de Villa Nucus Slavonicali”, teda farár zo slovenskej osady Nucus (Orech). Od konca 14. storočia sa Dolné Orešany uvádzajú ako Windisch Nussdorf, villa Nucum Slavonicum, teda Slovenské Orešany na rozdiel od Horných Orešian, ktoré sa uvádzajú ako Nemecké Orešany. Po tatárskom plene boli tieto obce kolonizované nemeckým obyvateľstvom, ktoré ovplyvnilo spoločenský aj hospodársky život v týchto obciach.
Na začiatku 16. storočia sa Dolné Orešany stávajú zemepánskym mestečkom s právom používať svoj vlastný erb, samostatné mestské práva, ako aj trhové právo s privilégiom štyroch výročných jarmokov. Okrem práva voľby richtára a predstavenstva obce, mala obec aj právo slobodnej voľby farára. Osobitným dobovým svedectvom súdnej autonómie mestečka je v strede dediny zachovaný stĺp hanby, ku ktorému boli na verejný pranier pripútavaní previnilci, najčastejšie zlodeji.
Obec bola známa už v tomto období dorábaním červeného vína, za ktoré často obdržala cenu bratislavskej župy, ako sa to spomína aj v listine z roku 1579 zachovaná v smolenickom hradnom archíve. O vinohradníckom charaktere obce svedčí i strapec hrozna a vinohradnícky nôž na erbe z roku 1525 vytesanom v klenbe podvežia farského kostola.
V prvej polovici 16. storočia mala obec vlastnú školu, založenú v roku 1543 a život bol organizovaný podľa nemeckého práva. O rozvoji a blahobyte obce v tom čase svedčí i skutočnosť, že v rokoch 1518 až 1521 bola ku kostolu pristavená veža a v roku 1525 sa vytvorila nová klenba v lodi kostola, pastofórium vo svätyni a bol vymaľovaný celý interiér kostola.
Za čias tureckých nájazdov obyvatelia Dolných Orešian preukázali svoju remeselnícku vyspelosť, keď opevnili kostol obranným múrom a zo svojich pivníc prekopali tajné chodby, vzájomne prepojené tak, aby sa bolo možné ukryť v priestoroch kostola.
Po tureckých nájazdoch strácajú Dolné Orešany svoju hospodársku silu, čo sa prejavilo aj poklesom produkcie vína na pätinu. Tak isto stratili aj ráz mesta, ktorý znova nadobudli v neskoršom období.
Ďalšie udalosti v histórii obce
V roku 1690 zhorela fara a v nej i farská kronika, ktorá bola zdrojom údajov o počte a zložení dovtedajšieho obyvateľstva Dolných Orešian. V 17. storočí, pri jednej z vĺn kolonizácií, sa v dedine usadili tiež habáni-hrnčiari a džbánkari. Do kostola boli v roku 1615 zakúpené dva strieborné kalichy a v roku 1640 bol v kostole inštalovaný nový drevený organ.
Začiatkom 18. storočia, počas Rákociho povstania, obec dvakrát vypálili cisárske vojská (labanci). V prvej polovici 18. storočia doľahli na obec morové epidémie, ktoré značne zdecimovali miestne obyvateľstvo. Následkom nepokojov južnej Európe prichádza v tomto období do Dolných Orešian kolonizačná vlna obyvateľov z Chorvátska.
Okrem národno-uvedomovacích procesov, ktoré neobišli Dolné Orešany začiatkom 19. storočia a zapojili sa do nich niektorí významní rodáci (Anton Anián Dobšovič, Štefan Belica, Štefan Dobšovič a Michal Sokol), bola obec postihnutá ďalšími morovými ranami, pri ktorých vymrela značná časť obyvateľstva. Za dedinou bol vymeraný osobitný cintorín s názvom Kolerický cintorín.
Na prahu 20. storočia ani obyvateľov Dolných Orešian neobišla hospodárska kríza. Mnohí vtedy odišli za prácou do Ameriky. Tí, čo zostali doma, pomáhali si prácou na hospodárstve a v horách pri spracovaní dreva. Svoje produkty chodili predávať do Trnavy. Po prvej svetovej vojne sa začala obec postupne hospodársky vzmáhať. V roku 1932 založi v dedine vinársku firmu dolnoorešanský rodák Jožo Belica.
Po prechode frontu v Druhej svetovej vojne obcou začalo nové obdobie socializmu so svojimi budovateľskými aktivitamia a novým politickým zriadením. Bolo spojené s vybudovaním JRD, postavením novej školy a založením niektorých spoločensko - kultúrnych organizácií.
Bolo to tiež obdobie popierania náboženstva a boja proti viere v Boha. Toto obdobie sa skončilo v roku 1989, kedy prišlo k obnoveniu súkromného hospodárenia a slobody vyznania viery.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie
Katolícky kostol sa nachádza v strede dediny a je zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Kostol je pôvodný, gotický zo 14. storočia a je najstaršou stavbou v dedine. Veža bola pristavená na západnej strane kostola neskôr, v rokoch 1518 - 1521. Hlavný vstup do kostola je cez vežu a tvorí ho kamenný vstupný portál. Zaujímavosťou veže je jej ukončenie. Veža nie je ukončená jednoduchým krížom, ako to býva u katolíckych kostolov, ale na veži je položený kráľovský symbol: vankúš so štyrmi rohovými strapcami, na ňom uhorská svätoštefanská koruna s nakloneným krížom. Pod kostolom sa nachádza krypta. Okolo kostola sa zachoval pôvodný opevňovací múr.
Kostol patrí miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a slúži ako farský chrám. Obec leží cca 17 km severovýchodne od Modry na hlavnej ceste smerom na Trstín. Kostol stojí v opevnenom areáli priamo pri tejto ceste.
Súčasný chrám postavili v polovici 14. storočia s využitím západnej steny lode a zrejme aj veže staršej stavby. Vzniklo ako jednolodie s polygonálnym presbytériom zaklenutým rebrovou klenbou. Pôvodne bol zasvätený sv. Mikulášovi. Neskorogotickou prestavbou prešiel objekt okolo roku 1470, kedy dostala loď sieťovú rebrovú klenbu a interiér bol vyzdobený nástennými maľbami. V súvislosti s hrozbou, ktorú pre obec predstavovali až do roku 1466 bratrícke vojská, došlo aj k zvýšeniu múrov lode, v ktorých boli vytvorené strieľne. V 16. storočí, už v období ranej renesancie, vybudovali okolo kostola ohradný múr. Ďalšie úpravy sa realizovali aj v 18. storočí, v rámci ktorých osadili novú kazateľnicu a v severnej stene lode vybúrali nové okná. V roku 1963 bol získal kostol i ohradný múr s bránou status národnej kultúrnej pamiatky.
V rokoch 2017 a 2018 sa uskutočnil v súvislosti s chystanou obnovou historicko-architektonický a reštaurátorský výskum, ktorý priniesol viaceré zaujímavé objavy, ako aj zistenie o staršom predchodcovi.
- Chrám mal staršieho predchodcu ešte z 13. storočia.
- Málo vídané je zakončenie veže, kde miesto tradičného kríža nájdeme vankúš so svätoštefanskou korunou. Tento kráľovský symbol nájdeme u nás na vežiach chrámov iba výnimočne (Dóm sv. Martina v Bratislave, Kostol sv.
- Koruna je aj s vankúšom vysoká zhruba 170 - 180 cm.
- Na presbytériu a južnej strane lode sa zachovalo viacero gotických okien s kružbami.
- Na východnej strane svätyne sa až do poslednej obnovy nachádzalo kruhové okno s kružbou.
- Na severovýchodnej stene presbytéria bola pod oknom odkrytá figurálna nástenná maľba, možno scéna Nanebovzatia Panny Márie zo 14. storočia. Jej vrchnú časť zničili pri rozšírení okna.
- Vo svätyni sa nachádza bohato zdobené kamenné pastofórium z roku 1470, podľa iných autorov až z obdobia neskorogotickej prestavby v prvej štvrtine 16. storočia.
- Do obdobia neskorej gotiky datujeme aj čiastočne zachovanú nástennú maľbu zachytávajúcu apoštolov sediacich vedľa seba. Ústrednú postavu Ježiša zničilo pristavanie barokovej kazateľnice v roku 1745.
- V exteriéri, na severnej strane lode smerujúcej do križovatky ciest, bol odkrytý a zreštaurovaný rozmerný obraz sv. Krištofa z poslednej tretiny 15. storočia.
- O čase prístavby veže svedčia vytesané letopočty v prízemí (1518), na poschodí veže (1519) a na malom okienku na treťom podlaží (1520).
- Z prvej polovice 18. storočia pochádza rokoková kazateľnica.
V roku 1876 boli vo farskom kostole postavené nové oltáre a prerobený stred gotickej monštrancie.
V roku 1844 pri rozsiahlejšej prestavbe farského kostola sa zmenilo patrocínium kostola na Meno Panny Márie. Avšak ešte v roku 1847 veža kostola stále chýbala. Dostavali ju až v roku 1859. V roku 1980 sa pri maľovke kostola vykonali nasledovné práce: výmaľba stropu a reštauračné práce na starších stropných freskách; namaľovaný bol aj nový stropný obraz Svätej rodiny; vymaľovali sa steny kostola; na pilieroch pozdĺž stien sa doplnili fresky - imitácia mramoru; zreštaurovali sa a pozlátili obrazy.
Patrocínium: Nanebovzatia Panny Márie, pôvodne zrejme sv. Mikuláša. Vznik: polovica 14. storočia.
Podľa niektorých archívnych prameňov existovala fara v obci Lošonec (Losinch) už v prvej tretine 14. storočia. Sv. Anna - patrónka filiálky Lošonec. Svätá Anna bola podľa raných apokryfných evanjelií matka Panny Márie a manželka svätého Joachima. Kostol sv. Vieme, že naši predkovia postavili v Lošonci kostol niekedy v 14. stor. Nevieme o ňom podrobnosti, len to, že neskôr ho Turci okolo r. 1663 zničili.
Horné Orešany sú písomne doložené v listine z r. 1296 ako Dious (v iných zdrojoch sa uvádza aj názov Gyows). V roku 1390 sa už Orešany nazývajú Villa Nucum Theutonicalis (Villa Nucum Teutonícalis), 1398 Nemethdyos,1773 Felső-Dios, Ober-Nuszdorff, Horne Oressany. Obec vznikla na okraji stráženého hraničného priesmyku. Na jeho druhej strane vznikli obce Plavecké Podhradie a Plavecký svätý Mikuláš. Týmto priesmykom prechádzala Via Magna - Veľká cesta alebo Via Bohemica - Česká cesta. Kráľovské mýto sa vyberalo pri osade Biksard - Buková. Kráľ Karol Róbert vydal v r. 1336 osobitný spis o zvláštnej úlohe a ochrane tohto priesmyku. Margita, vdova po kráľovi Ľudovítovi dostala v r. 1356 Horné Orešany a pozvala kolonistov z Nemecka, z Lotrinska - od Rýna. Kolonisti vysádzali na našich svahoch vinohrady. Obec na konci 14. a v 15. stor. volala Nemecké Orešany (villa Nucum theutonicalis) a patrila k Smolenickému panstvu. V r. 1363 dal kráľ Ľudovít súhlas aby kráľovské mesto malo právo lámať kameň a rúbať drevo v horách patriacich pod panstvá Dobrá Voda, Korlátov Kameň, Chtelnica, Smolenice a Orešany. V r.1388 daroval kráľ Žigmund Modru, Smolenice a Horné Orešany poľskému šľachticovi Stiborovi. V r. 1547 sa tu usadili anabaptisti (habáni), vybudovali si tu habánsky dvor a zaoberali sa hrnčiarstvom. V 16. stor. získala obec ráz mestečka v súvislosti s trhovými privilégiami Rudolfa II. z r.1582. V mestečku boli cechy mlynárov (1823) a ševcov (1776). V roku 1663 bola spustošená Turkami. Od 17. stor. patrila časť majetkov zemianskym rodinám, vinice mešťanom z Trnavy. V 18. stor. tu bolo sedem múčnych mlynov. Koncom 18. stor. tu bola manufaktúra na vínny ocot a vínny kameň. V roku 1872 tu Pálffyovci postavili továreň na farby a laky (dnešný Chemolak), v roku 1906 založili úverové družstvo. Po roku 1918 tu pálili drevené uhlie, vápno a vyrábali náterové hmoty. Gróf Móric Pálffy dal v chotári obce v 19. V roku 1921 štrajkovali poľnohospodárski robotníci, v roku 1926 robotníci v chemickej továrni. Po roku 1945 nastal všestranný rozvoj obce. Obyvatelia boli vinohradníci, poľnohospodári, drevorubači, ľudoví rezbári, vyrábali piesty. V roku 1720 malo mestečko 96 daňovníkov. V roku 1828 tu žilo 1306 obyvateľov v 189 domoch.
Tabuľka: Vývoj počtu obyvateľov Dolných Orešian
| Rok | Počet obyvateľov | Počet domov |
|---|---|---|
| 1720 | N/A | 96 daňovníkov |
| 1828 | 1306 | 189 |
Táto tabuľka poskytuje prehľad o vývoji počtu obyvateľov a domov v Dolných Orešanoch v priebehu 18. a 19. storočia.