Mesto Lučenec leží v centrálnej časti Lučenskej kotliny, na sútoku Krivánskeho a Tuhárskeho potoka. V okolí Lučenca sa nachádza Cerová vrchovina na juhu, Ostrôžky na severozápade a Stolické vrchy na severe. Centrom mesta prechádza cesta I/75 od Veľkého Krtíša, od Fiľakova smeruje I/71, od Zvolena zo severozápadu vedie na východ cesta I/16. Lučenec je vzdialený 26 km západne od Rimavskej Soboty, 48 km juhovýchodne od Zvolena, 27 km severovýchodne od Veľkého Krtíša a 13 km severozápadne od Fiľakova. Mestom pretekajú Krivánsky a Tuhársky potok. Na západnom okraji mesta (smerom na Halič) je vodná nádrž Ľadovo na Tuhárskom potoku využívaná najmä pre rybolov.
Archeologické nálezy ukazujú na osídlenia v miestach, kde sa dnes nachádza Lučenec, už v praveku. Medzi obcou Vidiná a časťou Lučenca Opatovou boli nájdené pracovné nástroje z doby kamennej vyrobené z chalcedónu. Z obdobia staršieho eneolitu (4.tisícročie pred Kr.) pochádza medený sekeromlat, nájdený v Lučenci. Nálezmi z doby bronzovej sú džbánok (staršia doba bronzová), osem bronzových mečov z Opatovej a meč z Lučenca-Tuhára. V lučenskom lese bola nájdená súčasť konského postroja z doby bronzovej. Z obdobia sťahovania národov pochádzajú urny nájdené v miestnej časti Parný mlyn. V šiestom a siedmom storočí sem prichádzajú Slovania ako prví stáli obyvatelia.
V roku 1128 postavil Lambert kaplnku na počesť Panny Márie, údajne v Lučenci. Je to prvá (neoverená) správa o Lučenci. V roku 1190 sa po prvýkrát spomína kláštor Valis lucida v dnešnej Opatovej. Patril cistercitom a bol založený na pozdvihnutie poľnohospodárstva v oblasti Horného Ipľa, ktorá bola málo kolonizovaná. Pôvodná osada Lučenec sa nachádzala niekde medzi Opatovou a Vidinou. Samotný názov Lučenca (ako TERRA LUCHUNCH) je však uvedený prvýkrát až v listine kráľa Bela IV. z 3. augusta 1247. V roku 1262 sa zas uvádza názov LOSUNC.
V 13. až 14. storočí sa Lučenec hospodársky nerozvinul natoľko, aby sa mohol stať slobodným mestom. Vyplývalo to z jeho polohy mimo hlavných tranzitných ciest. Lučenec bol pôvodne poddanskou obcou, patriacou k Divínskemu hradnému panstvu (Dyen, Dyuen). V roku 1393 kráľ Ľudovít Veľký daroval panstvo rodu Lossonczyovcov (Lučenských) a Lučenec (LOCHON) daroval šiestim bratom Lossonczyovcom. V roku 1406 im kráľ Žigmund držbu Lučenca potvrdil. V roku 1451 sa Lučenec už spomína ako oppidum - mestečko.
V polovici 16. storočia sa tu rozšírilo silné reformačné hnutie. Roku 1608 zabrali rímskokatolícky kostol kalvíni a väčšina obyvateľov Lučenca sa stala kalvínmi. Roku 1622 Lučenec vypálili vojaci Gabriela Betlena. Zhoreli aj listiny s mestskými privilégiami. Ďalšiu brzdu pre rozvoj mesta predstavovali aj vojny s Turkami. Od 17. po 18. storočie vznikali remeslá. Roku 1695 získal Lučenec od cisára Leopolda I. V roku 1846 vznikla v Lučenci prvá banka a prvé noviny. V roku 1847 bolo zriadené kalvínske gymnázium. Počas revolučných udalostí roku 1849 bol Lučenec vypálený ruskou cárskou armádou. Vyhorel aj kalvínsky kostol a preto musel byť roku 1853 prestavaný (v neogotickom štýle).
V 2. polovici 19. storočia sa začalo spriemyselňovanie, keď tu vznikla garbiareň, dve smaltovne, závod na výrobu poľnohospodárskych strojov a tehelňa. Roku 1871 sa stavala železnica z Budapešti cez Lučenec na Žilinu a Ostravu. V 90. rokoch 19. storočia bola postavená nová radnica. Roku 1899 zasiahla mesto povodeň. V roku 1910 vzniklo prvé stále kino. Roku 1919 boli z Lučenca komandované maďarské ozbrojené skupiny, usilujúce sa o nastolenie boľševického režimu. Lučenec definitívne zostal súčasťou Česko-Slovenska. Roku 1925 bola postavená synagóga. V tom istom roku Lučenec napojili na energetickú sieť vysokého napätia a zároveň sa začala budovať mestská vodovodná sieť. Roku 1938 sa Lučenec na základe Viedenskej arbitráže stal súčasťou horthyovského Maďarska. Po skončení druhej svetovej vojny sa mesto rozvíjalo (boli postavené nové byty, nemocnica, závody, školy), ale za pridrahú cenu zničenia architektonicky cenných budov, ako bolo napr. secesná Café Corso. Roku 1968 na územie mesta vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Roku 1982 bol Lučenec v pozornosti sveta pre konanie Majstrovstiev sveta v parašutizme v neďalekých Boľkovciach, pre ktorý účel bol postavený Hotel Pelikán.
Poloha Lučenca na mape Slovenska
Misijný dom Božského Srdca vo Vidinej
Misijný dom Božského Srdca vo Vidinej slúži ako noviciát Spoločnosti Božieho Slova. Noviciát pred prvými sľubmi spočíva v jednoročnej príprave, počas ktorej kandidáti rehoľného života hlbšie spoznávajú rehoľný život i spoločnosť, v ktorej sa rozhodli zasvätiť svoje životy Bohu. Komunitu vo Vidinej tvoria dvaja spolubratia: rektor domu a novicmajster. Nakoľko pre potreby noviciátu slúži historická budova, kaštieľ manželov Asbóthovcov, je s jej udržovaním spojená nemalá námaha. Vo Vidinej je približne 1200 katolíkov. Správcom filiálky Vidiná, ktorá patrí pod farnosť Lučenec, je páter Peter Vagaš. V kostole je denne slávená svätá omša, ako si to kedysi želala grófka Hedwiga Asbóthová, ktorá potom ako ovdovela svoj kaštieľ spolu s kostolíkom darovala Spoločnosti Božieho Slova.
Okres Lučenec
Život a pôsobenie pátra Janegu
P. Janega sa na vstup do Spoločnosti Božieho Slova v r. 1926 začal pripravovať v Misijnom dome v Močenku (okr. Šaľa). Gymnázium navštevoval v Nitre, zmaturoval v r. 1934. Rehoľný noviciát si vykonal v Misijnom dome sv. Gabriela v Mödlingu pri Viedni, kde študoval aj filozofiu. Na štúdium teológie ho predstavení poslali do Ríma. Za kňaza ho vysvätili 27. Za misijné pôsobisko mu bolo určené Slovensko. V rokoch 1941-1942 vyučoval na rehoľnom gymnáziu v Spišskom Štiavniku. V rokoch 1942-1945 prednášal filozofiu v Misijnom dome v Nitre a bol prefektom školastikov. Od r. 1945 prednášal filozofiu v Misijnom dome vo Vidinej (okr. Lučenec), kde súčasne zastával funkciu rektora.
V r. 1949 odišiel prednášať filozofiu do Misijného domu v Nitre. V noci z 3. na 4. mája 1950 všetkých rehoľníkov Štátna bezpečnosť násilne previezla do sústreďovacieho kláštora v Podolínci, jeho potom do podobného zariadenia v Oseku. V rokoch 1951-1953 pracoval v Libkoviciach v továrni na šamotové rúry a tehly. V rokoch 1953-1955 pracoval na nútených prácach na štátnych majetkoch v Králikoch na severnej Morave. Po prepustení na slobodu sa zamestnal v Pozemných stavbách v Nitre. Dňa 6. februára 1961 ho Štátna bezpečnosť znovu zatkla a v auguste 1961 ho so skupinou ďalších verbistov v Košiciach odsúdili „za velezradu“ na jedenásť rokov väzenia. Trest si odpykával vo Valdiciach, kde pracoval od 24. novembra 1961 do 3. septembra 1965 v brusiarni lustrového skla. Na základe amnestie ho prepustili na slobodu. Opäť sa zamestnal v Pozemných stavbách v Nitre (do r. 1967), potom v odbornej knižnici (až do odchodu do dôchodku r. 1975).
V r. 1969 mu štát dovolil vypomáhať v duchovnej správe v Nitre v kostole na Kalvárii a vo farnosti Dolné mesto. Od r. 1990 sa zapojil do redigovania misijných časopisov a publikácií, najmä Hlasov z domova a z misií, Misijného kalendára i Obrázkového misijného kalendára. Jeho príspevky zohrali významnú úlohu v duchovnej orientácii pri obnove náboženského života na Slovensku. Takmer do deväťdesiatky ešte verne slúžil veriacim duchovnou službou a spolubratom prednáškami, radou a príkladom života. Svoj život prirovnal k zbieraniu kláskov na strnisku, ktoré sa nedá porovnať s viazaním snopov počas normálnej žatvy. Hoci mu nebolo dopriate pôsobiť naplno v Pánovej žatve, zbieral aspoň klásky. Aj keď sa jeho život zdá veľmi útržkovitý, rozlámaný na malé kúsky rozmanitých činností, predsa ho spája niť vernosti Bohu, Cirkvi a Spoločnosti Božieho Slova. Jeho životné sily postupne ubúdali, prišla choroba. Posledné dva roky života páter trpezlivo a verne niesol aj tento kríž. Je pochovaný medzi spolubratmi na cintoríne sv.