Dubnica nad Váhom je mesto s bohatou históriou a silnou náboženskou tradíciou. Významným prvkom tejto histórie je farnosť Dubnica nad Váhom, ktorá sa stala centrom mariánskej úcty a pútnickým miestom. Udalosti odohrávajúce sa v 18. storočí v Dubnici nad Váhom mali mimoriadny vplyv nielen na prehĺbenie viery jej obyvateľov, ale aj na celkovú premenu mesta, ktorej podobu si do istej miery zachovalo dodnes.
Farský kostol sv. Jakuba staršieho v Dubnici nad Váhom
Zrod mariánskej úcty
Keď v polovici 18. storočia grófka Terézia Ilešháziová, rodená Trannová, chcela dať odstrániť poškodenú sochu Panny Márie z dubnického kostola, netušila, aké zmeny to prinesie pre mestečko ležiace na hranici trenčianskeho panstva. Mariánska úcta sa na tomto mieste rozrástla do takej miery, že na začiatku 20. storočia bolo mesto úradne premenované na Máriatölgyes - Máriino mesto. Vyvrcholenie mariánskej úcty nastalo na začiatku 20. storočia a púte boli pozastavené až v päťdesiatych rokoch.
Už počas života Gašpara Ilešháziho (†1648) sa rodina presťahovala z trenčianskeho hradu do novopostaveného kaštieľa v mestečku Dubnica, niekoľko kilometrov severne od Trenčína (pravdepodobne z dôvodu možného osmanského vpádu). Od konca 16. storočia sa na obdobie sedemdesiatich rokov stáva Dubnica protestantským mestom, ale už Juraj Ilešházi prestúpil v roku 1644 späť na katolícku vieru. Aj ďalšie generácie rodiny zostali vernými stúpencami pápeža.
Starosti o kostol
Mimoriadne starý dubnický kostol, písomne doložený do druhej polovice 13. storočia, zostal dominantnou stavbou celého okolia. Na začiatku 18. storočia však začal upadať. Jeho katastrofálny stav sa prejavil v plnej miere v časoch, kedy bol správcom dubnickej farnosti Ján Baltazár Magin - autor prvej národnej obrany Slovákov. S touto situáciou oboznamuje priamo Mikuláša Ilešháziho. Informuje ho, že kostolný zvon je prasknutý, dokonca hrozí, že spadne z veže, pretože jeho os je narušená.
Mikuláš Ilešházi žiadosti dubnického farára vyhovel a sám prispel čiastkou 40 zlatých na rekonštrukciu kostola a opravu poškodeného zvona. V opravách kostola nelenil ani Jozef Ilešházi a v roku 1724 daroval niekoľko predmetov, čo dokazuje, že Ilešháziovci mali evidentný záujem nielen o rekonštrukciu svätostánku, ale aj o udržanie a šírenie katolicizmu v meste, ktoré si zvolili za rodové sídlo.
Už v týchto časoch bola v mestečku dozaista rozšírená úcta ku Kristovej Matke, čo nám dokazujú pôvodné piety nachádzajúce sa v kostole, ale aj na Ilešháziovskom kaštieli neďaleko kostola.
Socha Panny Márie
Na bočný oltár dubnického kostola bola z Trenčianskeho hradu prevezená počas rekonštrukcie kostola socha Panny Márie. Ide o ranobarokovú sochu, ktorú dal zhotoviť Juraj Ilešházi niekedy okolo roku 1650. Do dubnického kostola bola prevezená pravdepodobne preto, lebo pôvodná socha bola zničená. V bezchybnom stave však určite nebola ani táto novodovezená podobizeň Márie, ale samotné prevedenie robí túto sochu výnimočnou. Na väčšine mariánskych sôch je malý Ježiš zobrazený na rukách Márie ako žehná pravou rukou.
Socha vznikla pravdepodobne v rokoch 1644 - 1661. Vyhotovil ju zrejme miestny rezbár podľa neskorogotickej predlohy. Patrí k ikonografickému typu Assumpty, ktorý bol obľúbený na Slovensku koncom stredoveku. Panna Mária Kráľovná, Nanebovzatá. S korunou na hlave - Kráľovná neba a zeme. Na tejto soche je pre nás zaujímavé osobitné gesto malého Ježiša, ktorý sa nežne dotýka tváre svojej matky. Panna Mária je tu obrazom Cirkvi a nie Matka, ale syn Ježiš utešuje svoju matku - Cirkev. To všetko nás vedie k stotožneniu sa s týmto obrazom. Ježiš nám nežne, v obraze svojej matky - obraze Cirkvi, prejavuje pozornosť a starostlivosť. Sme stále v jeho opatere. Celé rozjímanie o soche na našom oltári preniká a ovplyvňuje naše smerovanie.
V roku 1742 sa grófsky manželský pár Terézia a Jozef Ilešháziovci prišli pozrieť do rekonštruovaného dubnického kostola a zastavili sa pri spomínanej soche, ktorá bola poškodená. Grófka Terézia navrhla farárovi Kolačányimu, že sochu nahradia kópiou zázračného obrazu a pôvodná socha bude odstránená z kostola. Ešte v tú noc sa však Terézii v sne zjavila Panna Mária a táto udalosť sa opakovala aj nasledujúce dve noci. Grófka preto s dovolením manžela sochu v kostole ponechala a namiesto jej nahradenia sa začalo pracovať na jej rekonštrukcii. Postava Panny Márie bola oblečená do rúcha, na hlavu bola položená zlatá koruna a do pravej ruky bolo vložené žezlo. Keď do jej ruky položili ľaliu, kvet rozkvitol a zostal rozkvitnutým napriek tomu, že nebol vo vode ani na slnečnom svetle. Tým sa zázraky spojené s touto sochou iba začali.
Dubnický farár po týchto udalostiach založil knihu, do ktorej spisoval všetky vypočuté modlitby a zázraky. Nachádza sa v archíve Rímsko-katolíckeho farského úradu v Dubnici nad Váhom a obsahuje okolo 250 zápisov o uzdravení.
Mariánska úcta sa v meste natoľko rozšírila, že v šesťdesiatych rokoch 18. storočia bol vybudovaný stĺp Panny Márie spolu s erbom Ilešháziovcov, ktorý je zobrazovaný podobne ako socha v kostole.
Dubnica nad Váhom -nový prototyp plošiny - 1957
Kronika zázračných uzdravení
V archíve RKFÚ v Dubnici nad Váhom je kronika, ktorej titulná stránka nesie názov Ectypon Redivivum sive Magna Hungaria Domina et Patrona Virginis Matris Dei Maria Effigies qua olim in Moneta Aurea et Argentea Regni cusa Nunc plurimis Pratys illustris Dubnicza clarescit. V preklade do slovenčiny znamená: Oživená socha alebo obraz Veľkej Panej Uhorskej a Patrónky, Panny Matky Božej Márie, ktorá kedysi nachádzala sa na zlatých a strieborných minciach kráľovských a teraz žiari v mnohých milostiach slávnej Dubnice.
Jej zožltnuté strany sú popísané výpoveďami tých, ktorých sa dotkla mimoriadna Božia milosť na príhovor Dubnickej Madony a ktorí dosiahli uzdravenia z chorôb rôzneho druhu: pruh, mizerere, tubera, vredy, smrteľné agónie. Svoje svedectvá podpísali slepí, nemí, hluchí, chromí. Nielen choroby tela, ale aj ducha boli uzdravené. Jednotlivé prípady sú písané pod čistotou svedomia a pod prísahou.
Kroniku začal písať miestny farár Daniel Kolačáni hneď v začiatkoch týchto ťažko vysvetliteľných udalostí, v roku 1747. Obsahuje viac ako 250 zázračných uzdravení. Posledný zápis je zo dňa 5. mája 1779.
Ďalším svedectvom o dôveryhodnosti týchto udalostí boli votívne dary zo zlata, striebra a perál.
Rozšírenie kostola a púte
Keď sa rozšírili správy o zázračných uzdraveniach, začali do Dubnice chodiť zástupy pútnikov. Okolo polovice 18. storočia prichádzali také veľké púte, že sa veriaci nezmestili do kostola. Preto dal gróf Jozef Ilešházi v roku 1754 kostol rozšíriť. Stavebné práce trvali dva roky (od roku 1754 do 1756) a kostol bol radikálne zmenený. Rozšíril sa nielen pôdorys kostola, ale celkom prebudovaná bola aj veža a interiér.
Nad hlavný oltár, ktorý bol takisto postavený nanovo bola umiestnená zázračná socha Panny Márie, ktorá nad oltárom stojí dodnes. Grófka Terézia dala zhotoviť presklenú skrinku zdobenú barokovými ornamentami, vo vnútri ktorej sa nachádza socha.
Kostol zostal v takto zrekonštruovanej podobe až do požiaru na začiatku 19. storočia, ale väčšinu požiaru sa obyvateľom Dubnice podarilo uhasiť. Na kostole bola poškodená strecha, veža a roztavené boli aj zvony. Všetky škody sa ale podarilo pomerne rýchlo opraviť.
Veriaci ľud putoval do Dubnice k milostivej soche počas celého roka. Miestny dekan - farár Jozef Beňák odhadol počet pútnikov, ktorí navštívili chrám s Dubnickou Madonou za rok, na 15 000. Okrem týchto individuálnych pútí postupom času vznikali tzv. hlavné púte, počas ktorých sa tu Boží ľud schádzal v hojnejšom počte.
Už v roku 1925 miestny farár Jozef Beňák opisoval púte do Dubnice ako udalosť s bohatou tradíciou. Záznam z kanonickej vizitácie z roku 1831 konštatuje, že púte k milostivej soche Panny Márie sa konajú každoročne od roku 1742 za obrovskej účasti ľudu.
Význam týchto pútí uznali aj pápeži, ktorí udelili odpustky viazané na dubnický chrám:
| Pápež | Dátum udelenia odpustkov |
|---|---|
| Klement XIV. | 21. 6. 1770 |
| Pius VI. | 10. 11. 1795 |
| Pius VII. | Apoštolským breve z roku 1805 |
V Uhorsku bola Dubnica známa mariánskou úctou natoľko, že v čase maďarizácie územia dostala na základe Apponyiho zákonov z 2. 6. 1907 úradný názov Máriatölgyes - Máriino mesto.
Po štyridsaťročnej nútenej prestávke privítal dubnický chrám pútnikov v sobotu na Narodenie Panny Márie, 8. septembra 1990. Po obnovení tradície pútí sa Dubnica postupne opäť dostáva do povedomia mariánskych ctiteľov a medzi pútnickými miestami na Slovensku má svoje miesto.
Hlavná púť v Dubnici sa koná na Sviatok narodenia Panny Márie, 8. septembra.
Zmenou politického systému u nás po „nežnej (zamatovej) revolúcii" 17. novembra 1989 sa mohla obnoviť tradícia pútí a písať ich novo-dobá história.
Saleziáni v Dubnici nad Váhom
Saleziáni začali pôsobiť v Dubnici nad Váhom od roku 1969. Prvý tam prišiel don Bernardín Šipkovský ako kaplán. Spolubratia pôsobili vo farskej pastorácii v Dubnici, v Novej Dubnici a Kolačíne.
Don Šipkovský pracoval na biskupskom úrade v Nitre. Jedného dňa mu otec biskup Ján Pázstor povedal: “Bernardko, vy nebudete robiť na biskupskom úrade nijakú pomocnú pracovnú silu, ale pôjdete do pastorácie. Povedzte predstaveným, že saleziánom dám do správy faru v Dubnici nad Váhom ako som Vám to už ponúkol v roku 1942, keď som bol dubnickým farárom.“ Otec biskupo ho ustanovil za kaplána 1.júla 1969 k pánu dekanovi Poloczekovi do Dubnice. Don Šipkovský bol prvým saleziánom v tomto meste. Postupne prišli ďalší traja bratia, don Čakánek, don Kaiser a don Plánka. Don Čakánek bol menovaný za farára. Všetci štyria sa venovali výlučne pastoračnej činnosti. Na sviatok don Bosca v roku 1972 museli bratia farnosť opustiť. Vo farnosti zostal pôsobiť len don Čakánek. Vynakladal veľké úsilie na povznesenie dubnickej farnosti. Okrem svojich pastoračných povinností tajne zhromažďoval mládež a pomáhal jej ako sa dalo.“ Svoju farnosť mal dobre zmapovanú a nikdy nezabúdal na tých, ktorí potrebovali pomoc.
Po nežnej revolúcii v roku 1990 sa saleziáni znova vrátili do Dubnice nad Váhom a prevzali vedenie farnosti. V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa tu vykonalo kus práce, uskutočnilo sa veľa akcií, táborov, apoštolských iniciatív. Pred piatimi rokmi sa na sídlisku postavil nový kostol, ktorý je zasvätený donovi Boscovi. V Dubnici je v súčasnosti prítomná relatívne veľká saleziánska rodina v rozličných skupinách.