Farský chrám Povýšenia svätého Kríža a farská obec Prašice majú bohatú históriu, ktorá siaha až do stredoveku. Prvá písomná zmienka o prašickej farnosti pochádza z roku 1332. Zápis o nej nachádzame vo veľkom registri pápežských kolektorov.
Vyberači pápežských desiatkov prišli do Uhorska začiatkom 14. storočia. Z ich päťročnej činnosti (1332-1337) sa zachoval register všetkých existujúcich fár v Uhorsku i s odhadom príjmov ich farárov. Register nám poskytuje hodnoverné údaje o kostole a fare v Prašiciach. V tých rokoch tu pôsobil farár Šalamún, ktorý sa uvádza v zozname farárov pôsobiacich v Prašiciach ako prvý. Záznam názvu obce v pápežskom registri bol celkom presný v podobe Presse, čo dnes možno rekonštruovať ako Prešä. Na základe tohto zápisu je zrejmé, že prvotný názov obce bol slovenský názov Prešä resp. Vzhľadom na geografické postavenie i populačný stav sa dedina Prašice stala dôležitým centrom života a vhodným miestom pre založenie farnosti a kostola. Zo získaných skutočností možno usúdiť, že išlo o pomerne bohatú oblasť, ktorá dokázala udržiavať kostol a zabezpečiť faru.
Prašická farnosť z hľadiska cirkevného usporiadania bola od samého začiatku súčasťou nitrianskeho archidiakonátu ostrihomskej arcidiecézy. Do farnosti od najstarších čias patrili filiálne obce Tvrdomestice a Nemečky.
Nitriansky archidiakonát, ktorého súčasťou bola aj farnosť Prašice.
Obdobie reformácie a vizitácie
V období reformácie platila zásada „Cuius regio, eius religio“, čo v praxi znamenalo, že zemepán mal výhradné právo určovať vierovyznanie na svojom území. Veľká časť najmä vidieckeho obyvateľstva zostala viac menej pasívna a často si osvojila náboženskú orientáciu svojho zemepána alebo miestneho duchovného.
V roku 1553 sa prímasom celého Uhorska stal Mikuláš Oláh a zaujal arcibiskupské sídlo v Ostrihome. Na synode nariadil tzv. kanonické vizitácie po všetkých farnostiach, aby zistil, aký je náboženský stav v diecéze. V roku 1559 navštívil Prašice vizitátor, ktorý zanechal vo svojich záznamoch konkrétny obraz o farnosti. Kostol sv. Jakuba bol v dobrom stave, dostatočne bohato vyzdobený a zariadený. Cintorín sa nachádzal pri kostole. K výbave kostola patrili dva pozlátené kalichy zo striebra s paténami, zlaté cibórium a dva ornáty. V tom čase bol správcom farnosti kňaz v pokročilom veku, ktorý sa volal Mikuláš. Za kňaza bol vysvätený titulárnym biskupom, ale doklad o tom sa mu stratil počas nepokojov. Povedal o sebe, že bol ženatý, ale odkedy mu žena zomrela, zachováva celibát. Bol to kňaz dobrých mravov a zbožný. Dodržiaval katolícky rítus, vysluhovanie sviatostí, všetky slávnosti i chrámová výzdoba boli zachované podľa obyčajov. Ľudia prijímali pod jedným spôsobom a všetci zachovávali staré zvyky rímskej Cirkvi. Podobne i vizitátor Michael Szegedy v roku 1560 našiel všetko v poriadku. Zo zachovaných záznamoch zisťujeme, že protestantizmus sa v tomto období vo farnosti neujal. Veriaci zostali spolu so svojim farárom vernými rímskej Cirkvi.
V druhej polovici 16. stor. Keď sa stal novým zemepánom Žigmund Forgač, náboženská situácia sa začala zlepšovať. Bol síce luteránom, ale v roku 1603 konvertoval na katolícku vieru. Jeho mladší brat František sa stal v roku 1607 ostrihomským arcibiskupom a prímasom Uhorska. Žigmund začal razantnejšie vystupovať proti šíreniu protestantizmu. Evanjelickí kazatelia museli opustiť svoje fary. Podobne sa stalo aj v Prašiciach.
17. a 18. storočie
V roku 1630 spravoval farnosť kňaz Adam Barta. V roku 1640 bola susedná farnosť Závada s farským kostolom sv. Michala Archanjela pripojená k Prašiciam. Vznikla tak pomerne veľká farnosť s obcami Prašice, Tvrdomestice, Nemečky, Závada, Velušovce a Podhradie. Vykonávať pastoráciu na takomto veľkom území nebolo vôbec jednoduché a ľahké, najmä v zimnom období.
V rokoch 1657-1663 viedol farnosť kňaz Ján Kazimír Malčovský, ktorý pred príchodom do Prašíc pôsobil v Ludaniciach. Farníci boli spokojní so svojim farárom a kňaz bol zase spokojný s farníkmi ako poznamenal vizitátor Ján Cherlay. Za jeho pôsobenia boli ešte vzťahy medzi katolíkmi a evanjelikmi napäté. V rokoch 1693-1703 pôsobil vo farnosti kňaz Ondrej Anton Ondrejec.
Na konci 17. stor. navštívili farnosť opäť vizitátori. Kostol, ktorý bol vystavaný z kameňov, našli v dobrom stave. V kostole bol umiestnený jeden oltár, ktorý bol zasvätený Panne Márii. Zachovali sa tu spodné časti dvoch bočných oltárov z kameňa. Vnútri kostola bol ešte drevený chór. Ku kostolu bola pristavaná kaplnka sv. Anny bez oltára. Počas prestavby v druhej polovici 18.
V čase vizitácie pôsobil v Prašiciach pri tunajšej fare „rector scholae“. Jeho úlohou bolo vyučovať detí, hrať v chráme na orgáne a organizovať spevácky zbor. Okrem toho asistoval pri niektorých obradoch a na procesiách.
Z vizitácie, ktorú vykonal vo farnosti Pavol Zichy sa dozvedáme, že farnosť od mája 1712 spravoval Imrich Mesárovič, ktorý všetky svoje úlohy plnil horlivo. Na jeho miesto prišiel v roku 1714 Štefan Jankovič, ktorý predtým pôsobil v susedných Jacovciach. V roku 1722 nastúpil na prašicku faru kňaz Ján Anton Kudelovič, ktorý predtým pôsobil v Čermanoch a Ludaniciach. Horlivý kňaz, ktorý pochádzal z biednych pomerov vyštudoval viedenské Pázmaneum vďaka nadácii určenej na podporu chudobných klerikov. Do pastoračnej služby mu bola pridelená tiež susedná Závada, kde bola fara pravdepodobne vo veľmi zlom stave, a preto nemala vlastného farára.
Ján Kudelovič sa pustil do stavby novej farskej budovy, ktorú dokončil a slávnostne vysvätil v roku 1725. Ešte v tom istom roku nastúpil do Závady nový kňaz Andrej Retlich. V tom istom roku farár Kudelovič postavil v Prašiciach na vrchole pohoria kaplnku Panny Márie Karmelitánskej, pričom na jej výstavbu venoval 1200 zlatých. Starostlivosť o kaplnku bola zverená rádu karmelitánov a viaže sa k nej vznik cirkevného bratstva v obci.
Vzhľadom na spoločenské udalosti a sociálnu situáciu v 17. stor. bola väčšina vidieckych kostolov schátralých a nevyhovujúcich, pretože chýbali potrebné financie na najnutnejšie práce. Naproti tomu v 18. stor. sa kostoly budujú, staré sa opravujú, prestavajú a rozširujú a veľká časť z nich dostáva dnešnú svoju podobu. V dobe vrcholiaceho baroka pribúdali v chrámoch oltáre, nádherné umelecké diela rezbárov i maliarov. Pribúdali liturgické predmety ako monštrancie, kalichy, kríže, nádoby a to všetko z drahých kovov. Tieto zmeny sa dotkli aj prašického farského kostola. V rokoch 1758-1760 bol zrekonštruovaný celý kostol sv. Jakuba. Pribudli nové oltáre.
V tomto období prestavby pôsobil na tunajšej fare kňaz Štefan Ťapuška (1752-1760). Z časti renováciu financoval on, ostatné výdavky hradili peniazmi a prácou farníci, z ktorých veľkoryso prispela na stavbu pani Terézia Beréniová. Štefan Ťapuška zomrel v apríli 1760, keď ešte práce na kostole neboli hotové. Vizitátor Anton Réva, ktorý vykonal 4. júna 1755 vo farnosti vizitáciu o ňom poznamenal, že to bol muž bezúhonného života, múdry a poslušný svojim predstaveným, ktorého oblečenie zodpovedalo jeho stavu.
V decembri 1770 bol menovaný za kňaza do Prašíc František Repáň, rodák z Trnavy. Prišiel sem vo veku 25 rokov, keď predtým krátko pôsobil ako kaplán v Levároch. Takmer celý svoj kňazský život prežil v Prašiciach. Po 36-ročnom účinkovaní v júli 1806 zomrel. Pochovali ho do krypty kostola.
Cirkevnú matriku v Prašiciach, kde sa zapisovali mená pokrstených, sobášených a zosnulých začal viesť kňaz Michal Valaský okolo roku 1677. Tato prvá matrika bola pravdepodobne zničená počas Rákociho povstania, niekedy pred rokom 1708. Preto farár Mikuláš Buzáši začal od januára 1708 viesť novú matriku. Matrika bola vedená do roku 1760, potom sa začalo písať do novej knihy, ktorá slúžila tomuto účelu až do roku 1845.
Podrobná kanonická vizitácia prašickej farnosti sa konala 3. júna 1780 na základe rozhodnutia ostrihomského arcibiskupa Jozefa Batyaniho. Vizitáciu vykonal nitriansky archidiakon a ostrihomský kanonik František Dravecký. Podobne ako vizitátori pred ním, poznamenal o kostole, že je postavený na vhodnom mieste na malom pahorku na hornom konci dediny. Vzhľadom na svoju pozíciu je dobre prístupný pre všetkých veriacich, okrem obyvateľov filiálnej dediny Nemečky, ktorí museli do farského kostola dochádzať z pomerne veľkej vzdialenosti. Pod kostolom sa nachádzala krypta, do ktorej sa však podľa vyjadrenia kňaza viac ako 10 rokov nepochovávalo. Kostol mal dva vchody - hlavný a bočný. V interiéry kostola sa nachádzali tri oltáre, čo bolo v tej dobe pomerne veľký počet, pretože veľa kostolov malo sotva jeden, nanajvýš dva oltáre. Hlavný a najväčší bol oltár sv. Jakuba st., patróna kostola, ktorého drevená socha bola hlavným motívom tohto starého maľovaného a pozláteného majstrovského diela. K vnútornému zariadeniu chrámu patrila kazateľnica s motívom Dobrého pastiera.
V roku 1780 boli v Prašiciach dva cintoríny. Prvý cintorín bol situovaný pri farskom kostole, obohnaný kamenným múrom. V roku 1778 Miestodržiteľská rada nariadila všetkým obciam prestať pochovávať na cintorínoch ležiacich v blízkosti ľudských obydlí a podľa svojich možností vybudovať nové, ktoré mali ležať mimo obce.
V prašickej farnosti existovalo cirkevné bratstvo „Panny Márie Karmelitánskej“ pod dohľadom rehole karmelitánov. V roku 1756 boli jeho stanovy nanovo potvrdené generálnym vikárom Jozefom Sentilonajom. Predstaveným a zároveň aj učiteľom bratstva bol miestny kňaz, ktorého hlavnou úlohou bolo prehĺbenie náboženských vedomostí jednotlivých členov. Ostatní príslušníci bratstva si zvolili predsedu, ľudovo nazývaného „otec“. Bratstvo si obzvlášť uctievalo mariánske sviatky a v deň Panny Márie Karmelitánskej sa konala slávnostná procesia, pri ktorej niesli Sviatosť Oltárnu a sochu Panny Márie.
Počas vizitácie bol správcom farnosti František Repáň. Mal 34 rokov a vizitátor sa o ňom vyslovil, že mal dobrú postavu i výzor. Bol zdravý a veľmi užitočný pre službu dušiam. Bol síce mladý, ale pre tento úrad veľmi vhodný, vďaka jeho dôkladnosti a rozvážnosti, ktorú dokázal aj počas vizitácie.
O miestnych obyvateľoch vizitátori poznamenali, že všetci sú Slováci a kňaz prednáša kázne iba v slovenskom jazyku. Sú zbožní a horliví kresťania okrem niekoľkých, ktorí sa oddávajú pijatike. Hojne navštevujú bohoslužby i domáce procesie, ale iba v nedeľu alebo vo sviatok. Dodržujú všetky kresťanské zásady, postia sa a v pôstnej dobe sa nekonajú svadby a ani verejné tancovačky, čo však nebývalo tak. Až zásluhou terajšieho kňaza sa podarilo presadiť, aby od nich upustili.
Zápis z vizitácie farnosti odzrkadľuje zmeny, ktoré nastali v priebehu 18. stor. Stabilizácia pomerov a ekonomický rast sa prejavili najmä v cirkevnej architektúre. Prestavba kostola v Prašiciach a jeho vnútorné vybavenie boli ovocím barokového obdobia, ktoré upriamovalo svojou monumentálnosťou a krásou pozornosť človeka na nadprirodzený svet. Budova kostola spĺňala svoj cieľ a bola dostačujúca množstvu veriacich, ktorí sem pravidelne prichádzali na bohoslužby. Po materiálnej stránke boli kostol a fara dobre zabezpečené. Veriaci mohli byť tiež spokojný so svojim duchovným pastierom, o ktorom podali vizitátori pozitívne hodnotenie. Obohatením náboženského života farnosti bola činnosť cirkevného bratstva, ktoré vzniklo ešte v prvej polovici 18.
19. a 20. storočie
V prvej polovici 19. storočia bol podporovateľom farnosti v Prašiciach gróf Anton Traun. Traunovci boli majiteľmi tovarníckeho panstva, ktorí sa pokúšali v oblasti hospodárstva zavádzať niektoré novinky. V roku 1835 predali panstvo grófke Alžbete Erdödyovej rodenej Meyerovej, vdove po Jozefovi Erdödym z Hlohovca. Významnú úlohu v dejinách tovarníckeho panstva zohrala rodina Stummerovcov, predovšetkým August Stummer (1827-1909) a jeho dcéra Augusta Haupt-Stummerová (1862-1945). Grófka Alžbeta Mels-Coloredo, ktorá zdedila majetkové práva tovarníckeho panstva po Alžbete Erdödyovej sa rozhodla v roku 1868 majetok vymeniť za nehnuteľnosti vo Viedni s tunajšou bankárskou rodinou Stummerovcov - Karolom, Gustávom a Alexandrom.
Stummerovci boli prvými skutočnými podnikateľmi v poľnohospodárstve v tomto regióne. Cisár František Jozef I. ich povýšil za ich zásluhy o rozvoj priemyslu do šľachtického stavu. Významným rysom povahy baróna Augusta, inak tvrdého a obratného podnikateľa bolo, že popri budovaniu a zveľaďovaniu svojich majetkov nikdy nezabudol na pomoc chudobným. Celý život sa venoval charitatívnym dielam, najmä podpore školstva a zdravotníctva. Na konci zimy roku 1880 zavládol v Prašiciach hlad a bieda. Podľa očitého svedka bieda tunajších ľudí vyvolávala pocity ľútosti. Deti chudobných rodín vyhrabávali zo snehu lipové semienka a na mieste ich chrúmali, aby takto zahnali pocit hladu. Táto situácia nezostala Stummerovcom ľahostajná.
Farnosť od roku 1819 viedol Juraj Angst, ktorý vykonával tento úrad do roku 1845. Za jeho pôsobenia pravdepodobne okolo roku 1820 postavili na prašickom cintoríne kaplnku Sedembolestnej Panny Márie. Bolo to práve v období šírenia mariánskeho kultu, keď krátko predtým, v roku 1815, pápež Pius VII. odporučil zaviesť v Cirkvi májové pobožnosti na počesť Panny Márie a ustanovil sviatok Siedmych bolestí Panny Márie na tretiu septembrovú nedeľu. Ku vzniku tejto kaplnky sa viaže legenda. Okrem toho dal zhotoviť súsošie Najsvätejšej Trojice pri kostole a kríž na ceste do Tvrdomestíc. V kaplnke sa konali pohrebné obrady až do postavenia nového Domu kresťanskej nadeje.
Viera a uctievanie svätých sa v praktickom živote prejavovala v umeleckej tvorbe sôch a plastik svätcov. Ich sochy sa kládli na rôzne miesta v dedine, aby sa stali ochrancami v každodennom živote dedinčana. Na ich orodovanie mala dedina byť chránená pred nebezpečenstvami, ktoré na ňu a na jej obyvateľov doliehali. Z tohto obdobia sa nám zachovali v Prašiciach tri klasicistické prícestné sochy svätcov - sv. Vendelína /patrón pastierov a chovateľov/, sv. Floriána /patrón hasičov, ochranca proti požiarom/ a sv.
V roku 1914 zachvátila celú Európu vojna, ktorá prerástla do svetového konfliktu. Štatistika z roku 1923 udáva, že s celkového počtu 1365 obyvateľov Prašíc sa 1336 obyvateľov hlásilo k rímskokatolíckemu náboženstvu, 25 obyvateľov k židovskému a 3 k evanjelickému vierovyznaniu.
Život ľudí na našich dedinách medzi dvomi vojnami bol výsledkom dlhodobého historického vývinu a bol poznačený úzkou spätosťou liturgického roka s tzv. agrárnym rokom. Väzba týchto dvoch zložiek nábožensko-kultúrnej a hospodárskej bola tesná. Jeden fenomén od druhého sa v mnohých prípadoch ani nedal oddeliť. Táto symbióza najvýraznejších zložiek dedinského života sa udržala do rokov po druhej svetovej vojne. Farárom počas tohto obdobia bol Ernest Trebatický, rodák z Čachtíc. Ako kaplán pôsobil v Urminciach, Preseľanoch a vo Veľkých Kostoľanoch. Bol veľmi aktívny v Slovenskej ľudovej strane. Agitoval za stranu nielen na verejných zhromaždeniach S...
Dnes, Farský kostol Povýšenia sv. Kríža naďalej slúži ako dôležité duchovné centrum pre veriacich v Prašiciach a okolí.
Ako vznikol katolicizmus?
Poriadok bohoslužieb vo Farskom kostole Povýšenia sv. Kríža:
- PONDELOK-SOBOTA: 18:00
- ŠTVRTOK (Martina): 06:30, 18:00
- SOBOTA: 07:30, 18:00
- NEDEĽA: 07:30, 09:00, 10:30
- Nedeľa (cez letné prázdniny): 07:30, 10:30
- SVIATOK (deň pracovného pokoja): 07:30, 10:30
- SVIATOK (pracovný deň v týždni): 06:30, 18:00
Svätá spoveď:
- PONDELOK-SOBOTA: 17:30-17:55
- PRVÝ ŠTVRTOK v mesiaci: 17:00
- PRVÝ PIATOK v mesiaci: 16:00
Posvätný ruženec:
- PONDELOK-SOBOTA: 17:20
- PRVÁ SOBOTA v mesiaci: 07:00
- NEDEĽA: 07:00
- PRVÁ NEDEĽA v mesiaci: 14:30 (spoločná modlitba a výmena tajomstiev pre členov Živého ruženca v Ružencovom bratstve)
Adorácia:
- PRVÝ ŠTVRTOK v mesiaci: 07:00-17:55 (celodenná)
Litánie a Korunka k Božiemu milosrdenstvu:
- NEDEĽA: 14:30
Krížová cesta (Počas Pôstneho obdobia):
- PIATOK: 17:15
- NEDEĽA: 14:30
Roráty (Počas Adventného obdobia do 16.):
Sväté omše vo filiálnom Kostole sv.:
- Utorok: 18:00
- Štvrtok: 18:00
- Nedeľa: 09:00, 18:00
- Nedeľa (cez letné prázdniny): 09:00
- Prvý piatok v mesiaci: 18:00
- Sviatok (deň pracovného pokoja): 09:00
- Sviatok (pracovný deň v týždni): 18:00
Svätá spoveď vo filiálnom Kostole sv.:
- Utorok, Štvrtok: na požiadanie po sv. omši
- Prvý piatok v mesiaci: od 17:00 - 17:55
Posvätný ruženec vo filiálnom Kostole sv.:
- Utorok: 17:20
- Štvrtok: 17:20
- Nedeľa: 08:20
- Prvá nedeľa v mesiaci: 08:15 - spoločná modlitba a výmena tajomstiev pre členov Živého ruženca v Ružencovom bratstve.
Informácie: KOSTOL JE OTVORENÝ K MODLITBE DENNE OD 08:00 - 18:00h.
Sväté omše v Kostole sv.:
- Streda: 18:00 (po slovensky)
- Nedeľa: 09:00 (po slovensky)
- Každý druhý týždeň v sobotu: 18:30 (po maďarsky)
- Prvý piatok v mesiaci: 18:00 (po slovensky)
- Sviatok (deň pracovného pokoja): 09:00
- Sviatok (pracovný deň v týždni): 18:00
Svätá spoveď v Kostole sv.:
- Na požiadanie pred sv.
tags: #farsky #chram #povysenia #svateho #kriza #greckokatolicka