Gréckokatolícka cirkev má na Slovensku bohatú históriu a významné postavenie v živote mnohých obcí. Jednou z nich je aj Nižná Rybnica, kde gréckokatolícka komunita zohráva dôležitú úlohu v miestnom spoločenskom a kultúrnom živote. Tento článok sa zameriava na históriu a súčasnosť gréckokatolíckej cirkvi v Nižnej Rybnici.
Gréckokatolícka cirkev je jednou z východných katolíckych cirkví, ktoré sú v plnom spoločenstve s Rímskym pápežom. Vyznačuje sa byzantským obradom a používaním liturgického jazyka, ktorým je staroslovienčina. Na Slovensku má gréckokatolícka cirkev dlhú a bohatú tradíciu, ktorá siaha až do obdobia Cyrila a Metoda.
História gréckokatolíckej cirkvi v Nižnej Rybnici je úzko spätá s vývojom obce a jej obyvateľmi. Veriaci sa tu stretávajú v chráme, ktorý je centrom náboženského a duchovného života. Pravidelné bohoslužby, sviatosti a náboženské obrady sú dôležitou súčasťou života miestnej komunity.
Okrem náboženských aktivít sa gréckokatolícka cirkev v Nižnej Rybnici angažuje aj v oblasti kultúry a vzdelávania. Organizovanie rôznych podujatí, koncertov a prednášok prispieva k rozvoju kultúrneho života v obci. Cirkev sa tiež aktívne zapája do charitatívnej činnosti a pomoci ľuďom v núdzi.
V súčasnosti čelí gréckokatolícka cirkev v Nižnej Rybnici, podobne ako aj iné náboženské spoločenstvá, rôznym výzvam. Sekularizácia spoločnosti, úbytok veriacich a nedostatok mladých ľudí sú problémy, s ktorými sa cirkev musí vyrovnať. Napriek týmto výzvam sa však gréckokatolícka cirkev v Nižnej Rybnici snaží udržať svoju identitu a poslanie v spoločnosti.
Do budúcna je dôležité, aby gréckokatolícka cirkev v Nižnej Rybnici pokračovala v dialógu so spoločnosťou a hľadala nové spôsoby, ako osloviť mladú generáciu. Väčšina obyvateľov obce sa hlási ku kresťanskému vierovyznaniu.
Prvá písomne doložená správa o kostole na cintoríne v Úbreži je z roku 1374. V tradícii ľudu sa udržuje, že na starom cintoríne bol drevený kostol a pod cintorínom kláštor emeritov-rehoľníkov. Úbrežská gréckokatolícka farnosť existuje minimálne od roku 1747, vtedy sa konalo sčítanie farností Mukačevského eparchiátu a je tam zmienka o drevenom chráme sv. Mikuláša v Úbreži.
Podľa najnovších výskumov bola gréckokatolícka farnosť v Úbreži založená 4. mája 1722. PhDr. Vavrinec Žeňuch z Prešovskej univerzity vo svojej štúdii píše: "Mukačevský biskup Bizanczy ako obradový vikár nemal právo utvárať farnosti. Túto činnosť stále preberajú zemepáni, ktorí činnosť oznamovali biskupovi do Mukačeva. Konali tak na základe patronátu nad farnosťou. Takýto prípad sa zachoval z dediny Úbrež, keď 4. mája 1722 oznámila Katarína Pongrác Nagymihályiová, že založila farnosť (Czerkóhaz Parochiális). Oznámenie o vzniku farnosti bolo spísané pred Žigmundom Muslayom a ako členovia miestnej obce ho podpísali Ján Piroha, Michal Hruszták, Juraj Kota a Michal Heroska. Farnosť nijako nespomína uniatov ani konkrétny obradový rítus, či meno prvého presbytera. Je vidieť, že ani zemepáni nerozlišovali medzi uniatmi či pravoslávnymi, ale ako autoritu v tejto záležitosti vnímali biskupa v Mukačeve. Miestny drevený chrám požehnal biskup Bizanczy, nakoľko sa na prestole v chráme ešte v roku 1752 nachádzal ním požehnaný antimension. Fara bola postavená zemepánom Feketem. Udialo sa tak však v období po roku 1722 do roku 1752. Nová farnosť vznikla v blízkosti farností Poruba pod Vihorlatom, Nižná Rybnica a Vyšná Rybnica, ktorých správcovia boli v roku 1717 pravoslávni. Teda obrat ku unionizmu musel nastať v 20. rokoch 18. Historik PhDr. Vavrinec Žeňuch, PhD. "Obyvatelia, ktorí prichádzali na územie Užskej stolice po roku 1712, pochádzali prevažne z Haliče a prinášali si aj svoj obradový východný rítus. Tým pádom sa niektoré uniatske farnosti neobnovili, ale stali sa pravoslávnymi. Najbližšie farnosti ako Nižná Rybnica a Hažín boli v roku 1717 pravoslávnymi. Farnosť v Úbreži ešte neexistovala. Uniatska farnosť v Úbreži bola založená v roku 1722. Otázka uniatov bola stále spochybňovaná, nakoľko boli viacerí po roku 1715 pravoslávni a aj bigamisti, preto z popudu jágerského biskupa zvolal mukačevský apoštolský vikár 3. decembra 1726 synodu do Užhorodu, kde mali prísť presbyteri zo západnej časti stolice. Presbyteri znovu vyznali úniu s katolíckou cirkvou a potvrdili svoje vyznania z predchádzajúcich rokov. Synody sa zúčastnili aj presbyteri z Úbreže, Nižnej Rybnice a Hažína. Svoju prítomnosť, ako aj súhlas potvrdili podpisom a priloženou pečaťou. V tom čase bol presbyterom v Úbreži Ivan Suhovský. V roku 1741 pôsobil v uniatskej farnosti Úbrež presbyter Pavol Tamaškovič. Chrám v Úbreži bol drevený v dobrom stave. Presbyter Tamaškovič býval v dome, ktorý si sám postavil na polovičnej usadlosti s malou záhradou. Farár mal lúku s výnosom 7 zlatých a polia s výnosom 10 zlatých a 8 denárov. V duchovnej správe farára bolo 23 domov, od každého domu dostával 2 metre zrna v hodnote 48 denárov, čo bol výnos 21 zlatých a 8 denárov. Úbrežský presbyter poberal 30 denárov za pokrstenie dieťaťa, za požehnanie manželstva poberal 1 zlatý a 2 denáre. Veľký pohreb bol spoplatnený poplatkom 1 zlatý a malý pohreb stál 36 denárov. Celkový príjem farára bol 48 zlatých a 16 denárov. Učiteľ mal majetok v prenájme a ročne dostával od presbytera 8 zlatých. V roku 1746 pôsobil ako kantor a učiteľ v Úbreži Michal Hajnakovič. Uniatska farnosť v Úbreži bola vizitovaná ešte v rokoch 1747, 1748, 1749 a 1752. Už v v roku 1747 poklesli požadované poplatky od veriacich za štolárne úkony. Milodar za krst bol ustanovený na 18 denárov, za požehnanie manželstva 51 denárov, rovnaká suma sa platila za veľký pohreb. Malý pohreb bol spoplatnený sumou 18 denárov. Celkový príjem presbytera v roku 1747 bol 19 zlatých a 43 denárov. Ako uvádza presbyter, kantorovi dával tretinu svojho príjmu. Podľa informácii z roku 1752 je isté, že presbyter Pavol Tamaškovič pochádzal z Haliče, keďže jeho ordinárom bol poľský biskup Ustrický. Do služby bol prijatý mukačevským apoštolským vikárom Manuelom Blažovským. Fara sa nachádzala na polovičnej usadlosti pánov z Fekišoviec. Celkovo mala farnosť 235 veriacich. Chrám v Úbreži bol z dreva a nachádzali sa v ňom všetky potrebné ikony ikonostasu. Chrám bol zasvätený úcte sv. Mikuláša. Antimension bol požehnaný ešte vikárom Bizancim a v chráme sa nachádzalo všetko potrebné vybavenie na slúženie liturgie. Do chrámu bol zakúpený nový kalich s paténou, ako aj viaceré kalichové súpravy (podľa liturgických farieb). V blízkosti chrámu sa nachádzal aj cintorín, ktorý bol umiestnený v lokalite Palanka a bol ohradený.
Počet rímskokatolíckych veriacich sa začal zvyšovať až po vzniku rímskokatolíckej farnosti v roku 1863, keď si veriaci postavili kostol svätého Štefana - kráľa aj faru. Ešte pred násilným ukončením pôsobenia gréckokatolíckej cirkvi komunistickým režimom v roku 1950 počet gréckokatolíckych veriacich mierne prevažoval nad počtom rímskokatolíkov. Väčšina gréckokatolíkov sa podrobila vôli štátu, stali sa pravoslávnymi a chodili ďalej do svojho chrámu. 8 rodín s prestupom nesúhlasilo, začalo chodiť do rímskokatolíckeho kostola a odvtedy sa rímskokatolícka cirkev v obci stala dominantnou. Pravoslávni museli po roku 1989 vrátiť chrám gréckokatolíkom a sami si postavili nový chrám.
Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola beztvárna a pustá; tma bola nad prahlbinou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; vtedy Boh oddelil svetlo od tmy. Boh pomenoval svetlo dňom a tmu pomenoval nocou. A bol večer a bolo ráno: prvý deň (Gen 1, 1 - 5).
Po páde prvého človeka do hriechu Boh začína Svoje dielo spásy, vedie Svoj ľud cez praotcov Noeho, Abraháma, Jakoba a ďalších, učí a napomína cez Svojich prorokov, až nakoniec, keď sa naplnil čas, posiela Svojho jednorodeného Syna, zrodeného z Devy Márie, Hospodina nášho Isusa Christa, aby vyviedol Boží národ z poroby hriechu a diabla, a prinavrátil mu utratené dedičstvo Božieho synovstva. Ten z lásky k človeku berie na seba naše neprávosti, prijíma potupnú smrť na dreve kríža, 14. nisana 33 r. Verný Svojmu slovu, na tretí deň vstal z hrobu, smrťou premohol smrť a Svojou slávnou paschou otvoril dvere do života večného všetkým, ktorí v Neho uverili - a tých, ktorí v Neho uverili, spojil do Svojho mystického Tela - do sv. Vznik Cirkvi sa uskutočnil v deň Päťdesiatnice na základe prísľubu Spasiteľa pri Jeho Nanebovstúpení. Vtedy na apoštolov, zhromaždených v Jeruzaleme, zostúpil Duch Svätý. Pravoslávna Cirkev sama seba nazýva jednoducho „Cirkev“., má svoj počiatok v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice, vždy verila a verí, že jej jedinou hlavou je Isus Christos. V Christovi je svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, Ktorý je v nej stále prítomný. Pôsobí v nej Svätý Duch, Ktorý ju posväcuje a vedie. Usporiadanie Pravoslávnej (ortodoxnej) Cirkvi sa formovalo v dobe od 1. do 9. stor., čo nakoniec viedlo k štruktúre miestnych cirkví (rozdelených podľa štátnych a národných celkov) spojených do jednej všeobecnej (katholickej) Cirkvi. Do tohto systému všeobecnej cirkvi patrila pôvodne aj rímska cirkev. V r. 1054 došlo k rozkolu, v ktorom na jednej strane stál rímsky patriarchát a na druhej strane patriarcháty carihradský, alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský. Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku nadväzuje na dedičstvo, ktoré bolo našim národom dané slovanskými apoštolmi - svätými Cyrilom a Metodom. Po potlačení ich diela na území Veľkomoravskej ríše v IX. stor. sa udržiavala slovanská bohoslužba ešte do začiatku XII. stor. v Čechách a na Slovensku, kde v jeho východnej oblasti pretrvala až do našej doby. Na tomto fakte nič nezmenilo ani zavedenie únie v r. V uhorskej časti Rakúsko - Uhorskej monarchie sa Pravoslávie udržalo vo svojej liturgickej podobe s cirkevnoslovanským jazykom a osobitými karpatoruskými spevmi, aj keď veriaci ľud bol od polovice 17. stor. násilím nútený formálne prijímať cirkevnú úniu s Rímom. Svedčí o tom i to, že tu nebola porušená kontinuita jestvujúcej pravoslávnej Cirkvi. Na začiatku 19. stor. sa pravoslávna Cirkev v oblasti Podkarpatska a východného Slovenska začala opäť obnovovať, ale úrady tieto pokusy tvrdo trestali. Ani to však nezabránilo slobodnému hnutiu obnovy Pravoslávia, ktoré na svojej sile nabralo hlavne po vzniku samostatného Československého štátu. Situácia sa výrazne zmenila začiatkom 50-tych rokov minulého storočia, keď pod nátlakom štátnej moci bola 28. apríla 1950 na tzv. Prešovskom sobore zrušená Užhorodská únia a jej veriaci boli zo dňa na deň pričlenení k Pravoslávnej Cirkvi.
Na počiatku Michalovskej eparchie, do jurisdikcie ktorej patrí aj pravoslávna farnosť v Nižnej Rybnici, stála pravdupovediac potreba pastorácie úradne vyhlásených pravoslávnych veriacich. Dňa 28. 7. 1950 prijalo eparchiálne zhromaždenie v Prešove uznesenie o rozdelení Prešovskej pravoslávnej eparchie na Prešovskú eparchiu pre Rusínov a Ukrajincov a Michalovskú eparchiu pre Slovákov a pre maďarské farnosti. Dňa 29. 7. Tak sa Michalovce stali sídlom pravoslávneho biskupa. Pri zriadení v r. 1950 mala Michalovská eparchia 21 duchovných. V r. 1968 už mala 90 duchovných. V tom čase mala aj svoj generálny vikariát v Košiciach, ktorého generálnym vikárom bol prot. Ďalším biskupom v Michalovciach bol vladyka Metod (Michal Millý). Narodil sa 11. 8. 1883 v Bardejove. Pôsobil ako gréckokatolícky farár v Jakubanoch a vo Veľkom Lipniku. Po zjednotení s Pravoslávnou Cirkvou prijíma mníšstvo a v r. 1953 sa stáva pomocným biskupom. Od r. 1954 sa stáva eparchiálnym biskupom michalovským a námestníkom metropolitu pražského. Vladyka Metod počas svojho pôsobenia usiloval o spojenie uniatov s Pravoslávnou Cirkvou a rozvoj cirkevného ukrajinského školstva. Zosnul 3. 10. Tretím eparchiálnym biskupom michalovskej katedry bol od r. 1965 vladyka Cyril (Mučička). Jeho služba na biskupskej katedre bola skúšaná zložitým obdobím spoločensko - politickej situácie, znovuobnovenia únie, násilného preberania chrámov a nátlaku na pravoslávnych veriacich, aby zanechali vieru svojich otcov. Po smrti vladyku Cyrila (1979) na uvoľnenú biskupskú katedru prichádza vladyka Nikanor (Juchimjuk), ktorý bol uvoľnený z moskovského patriarchátu pre biskupskú službu v našej Cirkvi. V Michalovciach bol biskupom v rokoch 1980 - 1983. V r. Od r. 1983 bol michalovským biskupom vladyka Ján (Holonič). Narodil sa 29. 1. 1937 v obci Kravany, v Trebišovskom okrese. Ako kňaz pôsobil na farnostiach Rakovec nad Ondavou, neskôr Šamudovce. V r. 1983 prijal mníšsky postrih v Trojicko - Sergejevskej Lavre v Zagorsku. 22. 5. 1983 bol zvolený za michalovského biskupa. Vladyka Ján vstúpil do biskupskej služby v čase, keď michalovská eparchia prežívala veľmi zložitú situáciu - eparchia stratila vyše 90 % užívaných chrámov, farských budov a sídlo eparchie. Ako biskup vynakladal úsilie na obnovu a rozvoj cirkevného života. Pod jeho vedením sa podarilo postaviť 24 nových pravoslávnych chrámov, vybudovať potrebný počet farských budov, získať sídlo eparchie, zriadiť niekoľko nových cirkevných obcí, strednú a materskú cirkevnú školu. Po zosnutí arcibiskupa prešovského, metropolitu českých krajín a Slovenska, Nikolaja, ho Eparchiálne zhromaždenie Prešovskej pravoslávnej eparchie v Prešove zvolilo za arcibiskupa prešovského a Slovenska a dňa 7. Od tohto času bola jeden a pol roka michalovská katedra bez eparchiálneho biskupa. Dočasným správcom eparchie bol prot. 1. septembra 2007 si Eparchiálne zhromaždenie michalovskej eparchie zvolilo za svojho nového biskupa archimandritu Juraja (Stránskeho), ktorý sa intronizáciou 30. septembra t.r. Za 60 rokov svojej existencie prešla pravoslávna eparchia v Michalovciach zložitým vývojom a bola svedkom mnohých, neraz dramatických, udalostí Cirkvi, farností, ale aj jednotlivcov z radov duchovných i veriacich. Prešla obdobím, kedy pod jej správu patrilo okolo 400 chrámov, ale aj obdobiami, kedy veriaci, úradne „prepísaní“ na pravoslávnych, zrazu povstali proti duchovným, ktorí im do toho času ohlasovali Evanjelium, slúžili im, krstili, sobášili ich a vrátili sa tam, kde ich tiahlo ich srdce - do lona únie (r. 1968). Prešla časom, kedy sa pred pravoslávnymi veriacimi zatvorili dvere chrámov, ktoré stavali a skrášľovali sami, či ich predkovia (r. 1990). Ale zažila aj to, keď nakoniec bolo treba s odhodlaním, vierou a nádejou na Božiu pomoc vstúpiť na novú cestu hľadania vlastnej identity, do obdobia tvrdej práce budovania chrámov, farských budov... A Hospodin Boh pomáhal a žehnal všetkým tým, ktorí ostali verní.
Pravoslávna farnosť v Nižnej Rybnici, do ktorej správy spadajú obce Blatné Remety s filiálnym chrámom sv. Cyrila a Metoda (1976), Blatné Revištia, Veľké Revištia, Svätuš, Gajdoš, Ruskovce, Porúbka, Koromľa, Orechová, Krčava, Husák a Vyšné Nemecké, patrí do historického územia Úžskej župy (AKTUALIZÁCIA - od 1. 4. Z historických prameňov sa dozvedáme, že dnešná obec Nižná Rybnica patrila k najstarším sídelným komunitám medzi potokmi Myslina (dnes Čierna voda) a Rybnicou (dnes Okna). Názov Nižná Rybnica sa používa od r. 1920. Obec bola založená na vlastníckom práve feudála. História obce sa za čias feudalizmu odvíjala od postavenia feudálneho majiteľa obce. Začiatkom 90-tych rokov minulého storočia sa život pravoslávnych veriacich v tomto regióne znova výrazne zmenil, nižno-rybnickú farnosť nevynímajúc. Pokoj a spolunažívanie kresťanov v obci narušilo zákonné opatrenie Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. zo dňa 29. mája 1990, ktorým sa funkčné pravoslávne farnosti ocitli bez práva na vlastníctvo cirkevného majetku. Aj tunajší chrám Pokrovu Presvätej Bohorodičky museli pravoslávni veriaci opustiť. I keď po vydaní spomínaného zákonného opatrenia bolo spolunažívanie v chráme, silneli už útoky, ktoré znepríjemňovali vykonávanie bohoslužieb na farnosti. Zamykanie chrámu, výmena zámkov a podobné akcie trvali až do 31. 12. 1990, kedy naši veriaci, aj keď nedobrovoľne, museli chrám opustiť. Začalo sa slúžiť v náhradných priestoroch a uvažovať o výstavbe nového chrámu. Dňa 13. októbra 1991 bol posvätený základný kameň nového bohostánku. Roky výstavby chrámu tiež neboli najľahšie. Finančné problémy, neochota úradov a prekážky aj zo strany spolubratov niekedy brzdili úspešný chod práce a znechucovali tých, ktorí sa tomu úplne oddali. Napokon nadišiel vytúžený deň, 15. máj 1994, kedy bol chrám za účasti Jeho Preosvietenosti vladyku Jána, duchovenstva a mnohých veriacich slávnostne vysvätený a daný do užívania. V tom istom roku sa v jeseni započalo aj s výstavbou farskej budovy. Práce, s väčšími či menšími problémami, trvali skoro 4 roky. V deň chrámového sviatku, v auguste 1998, bola farská budova posvätená a daná do užívania. Od r. 1999 sa na chrámový sviatok konajú slávnostné bohoslužby za účasti veľkého počtu duchovenstva a veriacich, čo sa pomaly stáva tradíciou. V r. 2009 bola s požehnaním Vysokopreosvieteného vladyku Juraja, arcibiskupa michalovsko-košického v nižnorybnickom uspenskom chráme uložená kópia divotvornej ikony Bohorodičky Klokočovskej. Takisto sú v chráme uložené mošči - sv. ostatky sv. o. o. o. o. o. o. o. o. o. o. o. o. Dušan N. jerej Dušan N. Pravoslávny národ mal stále vo veľkej úcte Presvätú Bohorodičku. Ona, Matka nášho Hospodina a Spasiteľa Isusa Christa, sa práve v tých spasiteľných chvíľach Jeho golgotského utrpenia stala aj našou Matkou. Matka Božia Svoju lásku k nám prejavovala a do dnes prejavuje na mnohých miestach cez Jej čudotvorné ikony. V r. Zbožný národ sa stále s láskou utiekal pod pokrov Nebeskej Matky a tak to bolo aj vtedy, keď Bohorodička začala prelievať slzy nad ľudom Zemplína. Ľudia mali dôvod na modlitbu o ochranu, keďže sa v tom čase Uhorsko zmietalo v krvavých politických a náboženských bojoch. Aj Klokočovčania sa vrúcne modlili pred Jej ikonou, keď už nepriateľské vojská stáli neďaleko Michalovciec a všetko sa zdalo beznádejné. Vtedy, podľa historických svedectiev, začala ikona Bohorodičky slziť. Zvesť sa rýchlo rozniesla okolím a tento zázrak si do Klokočova prišli pozrieť aj nepriateľskí vojaci. Nechceli uznať, že ikona skutočne plače, preto ju vytrhli z ikonostasu, hodili na zem a pošliapali. Údajne ju aj poškodili, ale keď ju veriaci znova uložili na miesto, začala slziť oveľa intenzívnejšie. Svedčí nám o tom text na kópii čudotvornej ikony v Klokočove: „Skutočná ikona Bohorodičky, ktorá v r. 1670, v chráme rusínskej dediny Klokočov, patriacej k Viňanskému zámku v Hornom Uhorsku, pred zrakmi mnohých slzila. Keď ju potom akýsi heretik nožom prebodol, zalievajúc sa slzami plakala“. Keď sa udial tento zázrak pred očami heretických vojakov, mnohí z nich padli na kolená a prosili o odpustenie svojho previnenia. Ďalší ušli do tábora a oznámili, čo sa v stalo v klokočovskej cerkvi. V noci vojaci drevený chrám zapálili a zhorel do tla. Z iného podania sa dozvedáme, že v čase zázraku okolie Michaloviec obliehali maďarské kalvínske vojská, ktoré ničili všetko. Bola pravdepodobne nedeľa, alebo sviatok, pretože v chráme bolo veľa ľudí, ktorí sa tu zišli, pretože počuli o slzení drevenej ikony Bohorodičky, ktoré trvalo niekoľko dní. Ľudia ani nespozorovali, že do dediny vošlo kalvínske vojsko. Spamätali sa až vtedy, keď vojaci s krikom vtrhli do chrámu a začali nožmi a bajonetmi rezať ikony. Keď zastali pred ikonou Bohorodičky, v Jej očiach uvideli slzy. Vojak zdvihol bajonet, aby prebodol ikonu a vtedy ľudia zbadali, že z očí ikony cícerkami tiekli slzy. Presvätá Bohorodička plakala... Či sa vojak zľakol a ustúpil od ikony, alebo mu ľudia zastali cestu k ikone, to už nie je známe. Ale s ikonou ušli do lesa a chrám vojaci vypálili do tla. Čo sa stalo s ikonou po zázraku? Ikona bola prenesená do Prešova, kde bola pomerne dlhý čas. Veriaci ju mali vo veľkej úcte. Z historických prameňov sa dozvedáme, že sa pred ňou často modlila grófka Sofia Báthory, ktorá ju neskôr dala preniesť do zámku v Mukačeve, kde bola umiestnená v zámockej kaplnke. Grófka ikonu dala ozdobiť perlami a drahokamami. Po jej smrti vzácnu ikonu, ako rodinný poklad, zdedila nevesta grófky Báthoryovej - Ilona Zrinska. Neskôr ikona ešte pár krát zmenila miesto, až napokon, v r. V r. 1769 dala cisárovná Mária Terézia vyhotoviť vernú kópiu čudotvornej ikony, ktorú darovala mestu Prešov, kde bol tento obraz do r. Ďalší osud pôvodnej ikony, tak ako aj jej prvej kópie, nie je známy. Začiatkom 20. stor. boli namaľované ďalšie dva obrazy, ktoré boli kópiami prešovskej ikony. Jeden bol umiestnený v uniatskej katedrále Povýšenia sv. Matka Božia bola neustále s nami, vráťme sa pod Jej omofor, ktorý už vyše tristo rokov drží nad nami, ľuďmi Zemplína. jerej Dušan N.
Náboženské rozloženie na Slovensku v roku 2011. Gréckokatolíci tvoria významnú časť populácie vo východnej časti krajiny.
tags: #greckokatolicka #cirkev #nizna #rybnica