Historicky podložené počiatky kresťanstva u nás sa datujú do obdobia Veľkej Moravy, do prvej polovice 9. storočia, kedy sa už skončil proces zjednocovania príbuzných slovanských kmeňov na Morave. Na čele nadkmeňového moravského kniežatstva stál Mojmír. Jeho kniežatstvo bolo dobre zorganizované.
Knieža Mojmír udržiaval dobré vzťahy s Frankami a dovolil vstup franských / bavorských/ kňazov- misionárov do svojho kniežatstva. Na území dnešného Slovenska sa v tom čase utvorilo druhé západoslovenské nadkmeňové centrum okolo Nitry.
V roku 863 poveril byzantský cisár Michala III. Konštantína a Metoda šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom Veľkej Moravy liturgiu každému zrozumiteľnú- ich vlastnej reči. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského- gréckeho obradu.
Konštantín a Metod za obdobie svojho pôsobenia priviedli tunajšie obyvateľstvo k živej kresťanskej viere práve v tomto obrade. V roku 867 putovali do Ríma z dôvodu vysviacky nových učeníkov na kňazov a predovšetkým na pozvanie pápeža, kde mu zároveň vysvetlili a vyjasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť rímskej Cirkvi.
Sv. Metod bol v roku 869 ustanovený pápežom Hadriánom II. za prvého panónskeho a veľkomoravského arcibiskupa s právomocami medzi všetkými Slovanmi. Pápež Ján VIII. Po získaní informácií o sporoch na Veľkej Morave pozval opätovne Metoda do Ríma. Dôkladne preskúmal účinkovanie a učenie arcibiskupa a presvedčil sa o jeho pravovernosti a oddanosti Cirkvi.
Po troch rokoch a ukončení misie, keď nadišiel čas etablovať tento región ako nezávislú cirkev došlo k mnohým útokom zo strany franského latinského duchovenstva. Napriek tomu dielo misie na Morave pokračovalo až do smrti moravského arcibiskupa Metoda 6. apríla 885. Cirkevný prevrat, ktorý sa vtedy uskutočnil, spôsobil zánik projektu kristianizácie Slovanov, ako ho videli solúnski bratia Cyril a Metod a otvoril nový projekt vedený ich žiakmi, skrze ktorý sa cez Bulharskú ríšu kresťanstvo východného gréckeho obradu stalo dominantným vo východoeurópskych slovenských národoch.
Napriek tomu na Morave a jej okolí, teda aj na území dnešného Slovenska, nachádzame aj v neskoršom období odkazy na grécku misiu Cyrila a Metoda. Svedectvom sú fresky v ikonografickom štýle v najstarších chrámoch na území Slovenska, najstaršie patrocíniá chrámov zviazané práve so svätými uctievanými najmä vo východnej byzantskej cirkvi, ba aj niektoré písomné zmienky potvrdzujúce východné kresťanstvo v týchto lokalitách.
Rodiaca sa uhorská šľachta v 10. storočí mala silné väzby práve s východným kresťanstvom. Grécko-slovanský obrad v severovýchodnom Uhorsku bol spočiatku v tieni iných častí krajiny, kde prekvital. Avšak tam v 14. storočí dochádza k narastaniu mocenského nátlaku s cieľom latinizácie, resp. katolizácie týchto cirkví. Podobná situácia bola aj v Poľskom kráľovstve, odkiaľ do Uhorska smerovala významná časť migrantov.
Avšak v priebehu týchto storočí boli aj obdobia, kedy kresťania grécko-slovanského obradu na tomto území boli zjednotení s Katolíckou cirkvou. 1. marca 1402 pápež Bonifác IX. obnovil spišskému prepoštovi biskupské privilégiá, kde uvádza, že veľký počet „Rusínov a Valachov bývajúcich v susedstve navštevuje Kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule, kde ako pravoslávni vstupujú do Katolíckej cirkvi“.
Spišský prepošt Juraj dostal od Bonifáca IX. fakultu udeliť osobitné rozhrešenie pre Rusínov a Valachov, ktorí žili na tomto území. Na Spiši sa spájala jurisdikcia spišských prepoštov, krakovských arcibiskupov a przemyšlských biskupov. Poľskí králi zriaďovali na svojom nielen katolícke, ale aj pravoslávne farnosti a preberali nad nimi patronátne právo. Tak bola na Spiši zriadená 15. marca 1571 na základe privilégia kráľa Žigmunda II. Augusta (1548 - 1572) farnosť Litmanová. O existencii kresťanov grécko-slovanského obradu v prostredí Spišského prepošstva svedčia aj Spišské modlitby. Tie sú súčasťou rukopisného kódexu Manuale pro praedicatione conversorum, ktorý je opisom obradu posvätenia kapitulného chrámu spišskej prepozitúry z 25.
Oficiálnemu zjednoteniu našich kresťanov gréckeho obradu s Rímom veľmi napomohli poľskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Rusínov / Malorusov /, obývajúcich najmä severozápadnú časť Ukrajiny /Halič/. Za pomoci poľských kráľov Štefana Báthoryho a Žigmunda III. na žiadosť biskupov naklonených k Únii, došlo k zjednoteniu v Breste v roku 1595. Brest- litovská únia zabezpečovala zachovanie tradície a obradov východnej cirkvi v plnej miere. Priniesla oslobodenie východného kňazstva z nevoľníctva, možnosť vzdelávania a rozvinutie náboženského života.
Tomuto zjednocovaciemu procesu napomohli Drugethovci, najmä Juraj III. Drugeth /1605-1620/, ktorý na čele rodu sa v roku 1605 vracia z kalvinizmu do katolíckej cirkvi a Ján X. Drugeth /1620-1645/. Na rodiacu sa myšlienku zjednotenia mali vplyv aj niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi v Uhorsku- ako bol jágerský biskup Juraj Lippay /neskorší ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska/, jezuiti z kolégia v Humennom a katolícki zemepáni. Dlho sa rodiaca únia bola nakoniec uzavretá 24. 4. 1646 v hradnej kaplnke rodiny Drugethovcov v Užhorode.
Prešovská eparchia
Mimoriadne významnú úlohu v živote gréckokatolíkov na území dnešného Slovenska zohralo prešovské biskupstvo. Už v čase svojho vzniku mala mukačevská diecéza 711 farností, 11 archidiakonátov, 60 dekanátov a vyše 560 tisíc veriacich v trinástich župách. Táto jej rozľahlosť nedovoľovala dôkladne spravovať tak veľké množstvo farností. Preto duchovenstvo mukačevskej eparchie žiadalo ju rozdeliť a už existujúce vikariáty povýšiť na biskupstvá.
Medzitým bolo v roku 1792 sídlo košického vikariátu prenesené do Prešova. V roku 1816 požiadal cisár František I. Rím o zriadenie prešovskej eparchie so sídlom v Prešove.
Kánonicky bolo Prešovské biskupstvo erigované až v roku 1818, keď konzistoriálna kongregácia Svätej stolice 9. septembra 1818 vydala nariadenie na zriadenie Prešovského biskupstva. 19. septembra 1818 tajomník kongregácie Rafael Monius po prvýkrát verejne prezentoval obsah buly, ktorá pojednávala o zriadení Prešovského biskupstva vyčlenením z Mukačevského biskupstva. Táto bula, nazvaná podľa úvodných slov Relata semper, bola slávnostne vyhlásená 22. septembra 1818 a potvrdená na zasadnutí konzistoriálnej kongregácie pápežom Piom VII. 2. októbra 1818.
Bula prináša konkrétne ustanovenia, napr.: sídlom biskupstva bude mesto Prešov; za katedrálny chrám bol vyhlásený Chrám sv. Jána Evanjelistu (dnes je katedrála zasvätená sv. Jána Krstiteľa).
Názov buly je teda v zásade odvodený od jej podstatného ustanovenia, podľa ktorého je trvale platná a nezmeniteľná zo žiadneho dôvodu, čo platí i pre nástupcov Pia VII. na Petrovom stolci. Źiadny dôvod alebo príčina, hoci by bola i právna, zákonná, nemala viesť k zrušeniu, alebo zmene obsahu tejto buly. Ak by sa tak nebodaj stalo, mala byť ihneď uvedená do pôvodného stavu.
Mukačevskú eparchiu v tých rokoch viedol biskup Alexej Pócy /1816-1831/, pôvodom Rumun. V roku 1818 vyčlenil 193 farností pre eparchiu Prešov a v roku 1821 vysvätil biskupa Gregora Tarkoviča v Krásnom Brode.
Prešovská diecéza mala pri svojom vzniku 193 farností s takmer 150 tisícami veriacich. Katedrálnym chrámom a biskupskou rezidenciou sa stal bývalý minoritský kláštor s kostolom. Biskup spolu so svojimi veriacimi sa pustil do ich obnovy. Zriadil nové cirkevné školy, založil v roku 1819 pri biskupskom úrade knižnicu.
Územie Prešovského biskupstva
Územie biskupstva sa rozprestiera na šiestich úplných župách - Abauj, Boršov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostáva i naďalej v Mukačevskej eparchii. Biskup bude mať plat 6000 zlatých a úmerne tomu sú spomenuté aj platy kanonikov.
| Župa | Dekanáty |
|---|---|
| Abauj | - |
| Boršov | - |
| Gemer | - |
| Spiš | - |
| Turňa | - |
| Zemplín (severná časť) | Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský, Vranovský |
Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove
V krajskom meste Prešov sa na Hlavnej ulici v súčasnosti nachádza katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa. História miesta, a tak aj daného chrámu, sa spomína už koncom 14. storočia. Na danom mieste jestvovala kaplnka, ktorá stála pri mestskej nemocnici a bola postavená v neogotickom štýle.
Na základe kráľovského rozhodnutia sa roku 1673 chrám s nemocnicou stáva majetkom poľských minoritov, ktorí zmenili účel nemocnice na kláštor. 13 rokov nato kláštor zasvätili sv. Jánovi Krstiteľovi. Neskôr sa začína veľkorysá neskorobaroková prestavba, ktorej bol v rokoch 1753 až 1754 hlavným staviteľom Gašpar Urlespacher. Postupom času, následkom intenzívneho prisťahovalectva z vidieka, vzrástol v Prešove a okolí počet gréckokatolíkov.
Pápež Pius VII. bulou Relata semper erigoval v roku 1818 Prešovskú eparchiu, kde sa katedrálnym chrámom stáva chrám sv. Jána Krstiteľa.
Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove má bohatú históriu. Na mieste, kde sa dnes nachádza gréckokatolícky Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa v Prešove, už koncom 14. storočia stála špitálska kaplnka postavená v neogotickom štýle. Spravovali ju augustiniáni, ktorí sa venovali starostlivosti o chorých a chudobných v nemocnici, ktorá stála hneď vedľa kaplnky. Bolo to vtedy pri Dolnej (južnej) bráne, ktorou sa vstupovalo do mesta. Nemocnica (špitál), ako aj chrám boli zasvätené Preblahoslavenej Panne Márii. Po roku 1540, počas reformácie, používali objekt chrámu slovenskí evanjelici a v niektorých obdobiach rímskokatolíci.
V rokoch 1753 - 1754 začali minoriti realizovať neskorobarokovú prestavbu s rokokovými prvkami svojho, pôvodne špitálskeho chrámu. Slávnostná posviacka katedrály sa uskutočnila 6. januára 1882.
Po násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi 28. apríla 1950 sa katedrála dostala do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi a späť bola vrátená až 5. júla 1968, aj to len formálne. Definitívne vyriešenie vlastníctva katedrály ukončilo rozhodnutie Ministerstva kultúry z 1. júna 1999, ktorým sa katedrála a ďalšie objekty previedli na Gréckokatolícku cirkev. V katedrále sa nachádzajú tri kaplnky, z toho dve, do ktorých sa vstupuje z lode katedrály a jedna, zasvätená Presvätej Bohorodičke - Čiernej Madone - do ktorej sa vstupuje z predsiene katedrály.
Prešovská Katedrála bola od počiatku miestom mnohých významných udalostí v živote eparchie. Krypta sa nachádza pod Katedrálou sv. Jána Krstiteľa. Pôvodne sa predpokladá, že táto krypta bola podzemnou pivnicou bývalého minoritného kláštora. Terajšiu podobu dostala krypta pri prestavbe v rokoch 1753 až 1754, kedy vzniká nový vchod. Pravdepodobne sa tu odvtedy začína aj intenzívne pochovávať.
V krypte je pochovaných veľa osobností cirkevného a spoločenského života. Napríklad viacerí minoriti, ktorým chrám patril počas určitého historického obdobia ešte predtým, ako sa stal gréckokatolíckym katedrálnym chrámom. Sú tu pochovaní niekoľkí gréckokatolícki biskupi, napr. jeden z najdôležitejších mukačevských biskupov Ján Jozef De Camillis (†1706) pochádzajúci z Grécka, ako aj prvý prešovský gréckokatolícky biskup Gregor Tarkovič (†1841), tretí prešovský gréckokatolícky biskup Mikuláš Tóth (†1882) a v poradí štvrtý biskup Ján Vályi (†1911).
Počas komunistickej totality boli v krypte uložené aj telesné ostatky šiesteho prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM (†1960) a jeho pomocného biskupa Vasiľa Hopka (†1976), ktorých pápež Ján Pavol II. blahorečil ako mučeníkov a teraz sú ich relikvie uložené k verejnej úcte v bočných kaplnkách Katedrály. V krypte je pochovaný napr. aj kapitulárny vikár Prešovskej eparchie Juraj Répássy, ktorý eparchiu spravoval v rokoch 1911 - 1913, ale aj gréckokatolícky kňaz a rusínsky národný buditeľ Alexander Duchnovič, ktorému bola počas 7. svetového kongresu Rusínov v Prešove dňa 8. júna 2003 odhalená náhrobná tabuľa.
Začiatkom januára minulého roka sa konala archierejská svätá liturgia v prešovskej Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Na konci slávnosti otec arcibiskup a metropolita Ján Babjak, SJ posvätil jedenásť nových pohrebných miest na pochovávanie v zrekonštruovaných priestoroch krypty pod katedrálou. Vtedy sa zároveň ukladala do krypty rakva s telesnými ostatkami štvrtého prešovského biskupa Dr. Jána Vályiho. Doteraz bola uložená vo voľnom priestore pod katedrálou. V samostatnej schránke bolo s pozostatkami do krypty uložené aj jeho srdce. Bolo to z toho dôvodu, že biskup bol prezývaný biskupom zlatého srdca.
Počas Noci kostolov, ktorá sa konala 24. mája 2013, gréckokatolícku Katedrálu v Prešove navštívili stovky účastníkov. Záujemcovia mali novozrekonštruovaný vchod priamo z lode katedrály sprístupnený do večerných hodín. Rekonštrukcia a sprístupnenie krypty sa udiali hlavne z iniciatívy vladyku Jána Babjaka, SJ.
Na krypte pod Katedrálou sv. Jána Krstiteľa v Prešove sa ešte plánujú určité zmeny a rekonštrukcie. Týka sa to ešte jedného, momentálne neprístupného miesta v krypte, ktoré je zamurované a taktiež aj obnovenia názvov na úložných miestach posledného odpočinku pochovaných.
Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove
Gréckokatolícka cirkev v období komunizmu
Gréckokatolícka cirkev v ČSR zaujímala v rokoch 1945 - 1950 významné miesto v spoločnosti. Prešovský biskup vďaka vysokému renomé kritika autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky reprezentoval Katolícku cirkev na Slovensku počas dôležitých rokovaní s predstaviteľmi obnoveného Československa.
Napriek priaznivému postoju štátnych orgánov po skončení vojny sa vzťahy medzi Gréckokatolíckou cirkvou a štátom postupne ochladzovali, až prerástli do nepriateľského postoja štátu voči Cirkvi najmä v súvislosti s protináboženským postojom komunistov. Komunistická ideológia napokon získala prevahu v spoločnosti a v roku 1948 sa už jej negatívny postoj k Cirkvi prejavil v reštriktívnych krokoch, ktoré postihli aj Gréckokatolícku cirkev.
28. apríla 1950 bola Gréckokatolícka cirkev na Slovensku na tzv. Prešovskom sobore oficiálne zrušená. Od tejto chvíle bola postavená mimo zákona a musela sa stiahnuť do ilegality.
Veľmi zaujímavými príbehmi sú životopisy biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM a pomocného biskupa Vasiľa Hopka, ktorí boli blahorečení ako mučeníci a v Katedrále majú aj uložené relikvie v kaplnkách. Pavol Gojdič sa dostal do Prešova až keď sa stal biskupom. Neskôr, keď je gréckokatolícka cirkev v roku 1950 postavená mimo zákona, je zakázaná jej činnosť, sa biskup dostáva do väzenia. Časom mu bol trest znížený, ba dokonca mal pár ponúk k oslobodeniu, ale podmienkou bolo, že sa vzdá gréckokatolíckeho vyznania a stane sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Československu. Jeho odpoveď bola ale záporná. Vo väzní bol až do svojej smrti. Zomrel v deň svojich 72. narodenín vo väzenskej nemocnici v Leopoldove. Bol blahorečený sv. Otcom Jánom Pavlom II. ako mučeník.
Podobne to bolo s pomocným biskupom Hopkom, ktorý sa ale dočkal oslobodenia. Jeho väznenie trvalo 13 rokov, 6 mesiacov a 24 dní. Počas väznenia bol aj 122 dní v samotke, kde musel neustále chodiť a dovolené sadnúť si mal iba pri jedení. Dožil sa aj obnovenia gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968, ale o 8 rokov, aj na následky väznenia, ako 72-ročný umiera. Po jeho pitve sa prišlo na to, že mal v tele nadmernú dávku jedu - arzénu, teda mu musel niekto podávať jed v malých pravidelných dávkach. Za svoju statočnosť bol biskup Vasiľ Hopka tiež blahorečený sv. Otcom Jánom Pavlom II.
V roku 1968 bola činnosť Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, a tým aj Prešovského biskupstva, obnovená. V období normalizácie, ktoré nastúpilo v sedemdesiatych rokoch, však nemohlo plnohodnotne fungovať. Až po roku 1989 cirkev ožila a bola plne uznaná.
30. Polnočná svätá omša na Vianoce v roku 1989 v Prešove mala pre gréckokatolíkov výnimočný ráz. Nežná revolúcia rozbehla v Československu demokratické zmeny. Na Vianoce v roku 1989 sa všade konajú slávnostné polnočné omše, ktoré majú úplne iný charakter ako tomu bolo v čase vlády totalitného režimu. Ľudia sa opäť môžu verejne prihlásiť k svojej viere bez toho, aby to malo nejaké následky na ich postavenie v zamestnaní. V krajine prepukla skutočná náboženská sloboda.
V chráme svätého Jána Krstiteľa v Prešove sa o polnoci z 24. na 25. decembra zhromaždili stovky veriacich na polnočnej omši, ktorú slúžil Mons. Ján Hirka, ktorého za biskupa prešovskej eparchie menoval 21. decembra 1989 vo Vatikáne pápež Ján Pavol II. Státisíce veriacich v Československu, ktorí sa hlásia ku gréckokatolíckej cirkvi mali opäť svojho biskupa. Oficiálna vysviacka Jána Hirku za účasti duchovných z celého sveta sa uskutočnila 17.
13. marca 1996 bol na území Českej republiky ustanovený nový apoštolský exarchát pre gréckokatolíkov so sídlom v Prahe. 27. februára 1997 bol ustanovený apoštolský exarchát so sídlom v Košiciach. Oba exarcháty sa vyčlenili z pôvodného územia Prešovského biskupstva.
Prešovský sobor 1950
tags: #greckokatolicka #cirkev #v #presove