História Gréckokatolíckej Farnosti Fulianka

Gréckokatolícka cirkev má bohatú históriu na východnom Slovensku, ktorá sa začala Užhorodskou úniou v roku 1646. Táto udalosť položila základy pre vznik a rozvoj gréckokatolíckych farností v regióne.

Užhorodská Únia a Formovanie Gréckokatolíckej Cirkvi

Počiatky Gréckokatolíckej cirkvi siahajú do roku 1646, kedy 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode uznalo autoritu rímskeho pápeža Inocenta X. na sviatok sv. Juraja. Biskup Juraj Jakušič im výmenou za to povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom pred 378 rokmi vznikla v Užhorode Gréckokatolícka cirkev.

Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa. Oficiálne k zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo až za vlády Leopolda I. V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov.

Zamoščská Synoda a Jej Dôsledky

Prijatie Zamoščskej synody v roku 1726 bolo vrcholom týchto snáh. Táto synoda sa konala v poľskom meste Zamość a jej cieľom bolo postupne odstraňovať rozdiely medzi latinským a gréckym obradom. To viedlo k odstraňovaniu ikonostasov, zavádzaniu bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvaniu prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby. Všetci kňazi z celej eparchie museli postupne odsúhlasiť závery synody. Dekanátne stretnutia, na ktoré boli kňazi pozvaní, poskytujú dobrý obraz o stave a rozmiestnení gréckokatolíckych farností na východe Slovenska v prvej polovici 18. storočia.

Vizitácia Františka Barkóczyho a Upevnenie Postavenia Cirkvi

Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku pochádzajú z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý v roku 1749 navštívil Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu. Gréckokatolícka cirkev si upevnila svoje postavenie po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Územný rozsah Mukačevskej eparchie bol taký rozsiahly, že jej eparcha bol nútený rozdeliť územie na tri vikariáty: marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu stal Prešov.

Počas prvej a druhej svetovej vojny Gréckokatolícka cirkev nerušene sídlila v Prešove. V roku 1950 bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná a jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K obnove cirkvi došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv. Pražskej jari.

Gréckokatolícke Matriky

Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu vrátane matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach a Sukova, obe začínali v roku 1718. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné. Mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených ako špecifikum gréckokatolíckych matrík.

Jazyk a Osud Matričných Kníh

Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Neskôr, na prelome 18. a 19. storočia, došlo k presunu k latinčine, ktorú v 40. rokoch 19. storočia vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch, v dôsledku Bachovho absolutizmu, mnoho kňazov zaznamenávalo matriku azbukou v ruštine. Rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. storočia vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka.

Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Mnohé matričné knihy boli zničené počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne, keďže množstvo gréckokatolíckych fár sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku. Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 a mohli byť ukryté veriacimi. Matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827, sa javia ako nádej pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku.

Matriky Gréckokatolíckych Farností

Nasledujúca tabuľka uvádza prehľad matrík gréckokatolíckych farností, ich stav zachovania a poznámky o prípadnej existencii chýbajúcich matrík:

Tabuľka je len čiastočná, kompletný zoznam nájdete v pôvodnom zdroji.

Cirkevný Život v Komáranoch

V kontexte gréckokatolíckych farností je zaujímavý aj príklad obce Komárany. Prvá písomná zmienka o gréckokatolíckych veriacich v obci pochádza z rímskokatolíckej kanonickej vizitácie farnosti Soľ z 12. júla 1749. Predpokladá sa, že gréckokatolíci tu svoje obrady vykonávali už skôr, nadväzujúc na staré cyrilometodské tradície. Patrili do mukačevského biskupstva, ktoré začiatkom 17. storočia spravovalo asi 300 tisíc veriacich z územia východného Slovenska. Komárany patrili pod vranovský dištrikt, farnosť v Čičave a do tejto farnosti prináležia dodnes ako samostatná fília.

V 19. storočí sa viac ako 50 percent obyvateľstva hlásilo ku gréckokatolíkom. Najväčšiu ujmu utrpeli gréckokatolíci v období pôsobenia pravoslávnych kňazov, kedy mnohí veriaci dali deti krstiť v rímskokatolíckych kostoloch a aj iné kresťanské obrady vykonávali rímskokatolícki kňazi. Komáranski gréckokatolíci sa desiatky rokov pokúšali riešiť svoj problém neexistencie vlastného chrámu v obci. V roku 1995 začala stavba chrámu, ktorý bol 27. júla 1997 vysvätený a zasvätený sv. Anne.

Súčasnosť Obce Hlinné

Prvá písomná zmienka o obci Hlinné je z roku 1333. V 18. - 19. storočí sa obyvatelia zaoberali povozníctvom, drevorubačstvom a tkáčstvom. V rokoch 1890 - 1910 sa mnohí obyvatelia vysťahovali. Po 2. svetovej vojne sa v obci navštevujú žiaci základnú školu 1. stupňa 1. - 4. ročníka. V obci sa každoročne koná podujatie pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov, pravidelne sa pripravujú Obecné slávnosti sv. Juraja.

V obci sa nachádzajú dve spoločnosti: Greenform, s. r. o., Hlinné, Lykotex Slovakia, s. r. o.. V roku 2013 pri príležitosti sviatku Pamiatky zosnulých sa obec podieľala na výrobe smútočných vencov spoločne s 20 rómskymi ženami.

Gréckokatolícka cirkev má v Hlinnom dlhú a zložitú históriu, ktorá je úzko spätá s politickými a spoločenskými zmenami v regióne.

Gréckokatolícka Farnosť vo Fulianke

Prvé písomné zmienky o gréckokatolíckej farnosti vo Fulianke sú súčasťou záznamov latinských biskupov z 18. storočia. Teodor Gulovič (Gulovics), farár z Fulianky, podpísal 4. novembra 1726 v Brusnici text Zamoščského vyznania viery a akceptoval závery spomenutej synody ktorá sa konala v roku 1720. V tom čase mala obec 86 schopných spovede a drevený chrám sv. Patronátne právo uplatňovala nad farnosťou v roku 1788 rodina Kapyovcov sídliaca v Kapušanoch. V spomínanom roku bol vo Fulianke drevený chrám s jedným kňazom, ktorý sa staral o 266 gréckokatolíkov a 40 rímskokatolíkov. Veriaci iného náboženstva v obci nežili.

Okrem Fulianky tvorilo farnosť aj 253 veriacich z desiatich blízkych obcí: Tulčík, Chmeľovec, Podhorany, Proč, Čeľovce, Kapušany, Fintice, Záhradné, Pušovce a Šarišská Trstená. Na konci 18. storočia mala farnosť 519 veriacich. Počet veriacich v rámci farnosti bol až do 20. V súčasnosti tvorí farnosť obec Fulianka s jednou filiálkou Chmeľov a jursidikčným územím, ktoré zahŕňa jedenásť obcí: Čeľovce, Demjata, Fintice, Chmeľovec, Kapušany, Podhorany, Proč, Pušovce, Šarišská Trstená, Tulčík a Záhradné. Spolu tu žije 487 gréckokatolíkov.

Náboženský život veriacich sa v rámci liturgického roka odvíjal prevažne v chráme. Vrcholom slávenia pre obyvateľov obce Fulianka bola odpustová slávnosť v 18. storočí na deň sv. apoštolov Petra a Pavla a od začiatku 19. storočia na sviatok sv. Kozmu a Damiána. Od roku 1922 sa odpustová slávnosť slávi na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla, teda nie podľa patrocínia chrámu. Počas pôsobenia kňaza Hilára Iľkoviča v roku 1922 a bol to vlastne návrat k pôvodnému termínu, keďže ešte v roku 1765 pápež Klement XIII. udelil chrámu vo fulianke odpustky na sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla.

Duchovný život veriacich sa od 18. storočia prejavoval aj verejnými procesiami na púť. Veriaci z Fulianky putovali dva razy do roka; raz do farnosti Hradisko a druhý raz do kláštora v Krásnom Brode. Neskôr, v 19. a 20. Vo Fulianke bola v 19. storočí rezbárska dielňa a jedným z jej rezbárov bol aj Andreas Berdikusz, ktorý v roku 1811 zhotovil pre novopostavený chrám vo Fulianke ikonostas. Ikony doplnil v roku 1830 Michal Mankovič. Okrem toho sa Andreas Berdikusz pokladá aj za autora troch oltárov v Katedrálnom Chráme sv. Okrem neho je známy ešte jeden Fuliansky rezbár Jozef Frimmel.

V polovici 20. storočia po nástupe komunizmu v Československu boli veriaci farnosti, ako aj celá Gréckokatolícka cirkev podrobení veľkej skúške, v ktorej obstáli. Po realizácii akcie P sa obyvatelia obce nepridali k Pravoslávnej cirkvi, ale 18 rokov sa zúčastňovali na bohoslužbách v obciach Kapušany a Tulčík. Svojho kňaza Hilára Iľkoviča sa pokúsili v roku 1950 brániť pred bezpečnostnými zložkami. Na jeho podporu sa zhromaždilo asi dvadsať žien a niekoľko mužov. Obkolesili faru a verejne vyhlasovali, že ho nedovolia zatknúť. On im však poďakoval za podporu, ale požiadal ich aby sa rozišli a sám sa dobrovoľne vydal do rúk príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Niekoľko žien bolo odsúdených na dva mesiace podmienečne na jeden rok a exemplárnym trestom bol postihnutý Juraj Ivanko, ktorému súd určil tri roky v tretej nápravnej skupine nepodmienečne.

Do farnosti boli pridelení pravoslávni duchovní ešte v roku 1950 a potom v roku 1951, ale veriaci ich ignorovali. Obec bola štátnymi orgánmi vnímaná ako reakčná a chrám aj farská budova zostali prázdne. Situáciu vo Fulianke na začiatku roku 1951 vykresľuje hlásenie cirkevného tajomníka z Jednotného národného výboru v Prešove v pôvodnom znení aj s gramatickými chybami: „ Fulianka: Situácia sa zhoršila. Miestni občania Marinčák, Matejovský, Rindoš a Mačo vedú tajný - šepkavý boj proti akcii P a keďže majú veľký vpliv na tamojších veriacich, situácia sa zhoršila. Zhošeniu dopomohol Gejza Mačo, ktorý k pohrebu svojej matky príslušníčke r. kat. (rímskokatolíckeho) vierovyznania z Kapušianského r. kat. kostola donieslo zástavy, kríže a vôbec všetky potrebné rekvizície, ač práve toto nebolo predtým vo Fulianke zvykom, pretože tieto rekvizíty sa vypožičiavaly vždy aj k r. kat. pohrabu z miestného pravoslávneho kostola.

Do farnosti napriek hrozbe zatknutia prichádzali gréckokatolícki kňazi Marián Potaš OSBM a Eugen Kočiš. Tajne vysluhovali sviatosti veriacim a povzbudzovali ich k trpezlivosti. V roku 1964 sa do voľnej farskej budovy nasťahoval kňaz Gabriel Staurovský s rodinou. Po obnove Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 bol vymenovaný za správcu farnosti a neskôr aj dekana Prešovského dekanátu. Farnosť mala pôvodne cintorín na mieste, kde vybudovali v roku 1800 chrám. Na dnešnom cintoríne, ktorý sa nachádza na juhozápadnej strane obce v chotári Dúbravka, sa pochováva od konca 18. storočia. Pôvodná farská budova postavená v 19. Vzdelávanie prebiehalo od polovice 18. storočia v cirkevnej škole. Najstaršia písomná zmienka o škole vo Fulianke pochádza z roku 1746, keď sa v súpise chrámov a farností Jágerského biskupstva spomína, že kantor a rektor nepatria do žiadnej sekty. Najstaršia známa konkrétna zmienka o učiteľovi vo farnosti pochádza z roku 1857. Keď tam pôsobil Peter Sakmár. V roku 1885 sa na náklady cisára Františka Jozefa I. a nového patróna farnosti Jozefa Ghilányho de Lazi et Bernice postavila nová budova školy. Prof. 1982 - 1983 Vasiľ Kočemba - excur. 1983 - Ján Babjak SJ - excur. 1983 - Juraj Bumbera SJ - excur. 1983 - Peter Krenický CSsR - excur. 1986 - 1990 Milan Mojžiš - excur.

tags: #greckokatolicka #farnost #fulianka