Už takmer trinásť rokov stojí na čele apoštolského exarchátu biskup LADISLAV HUČKO. Publikujeme rozhovor s Mons. Ladislavom Hučkom, s ktorým sa rozprávame o súčasnosti Gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike.
Apoštolský exarchát pre veriacich byzantského obradu v Českej republike bol zriadený pred 25 rokmi, 15. marca. Strieborné jubileum existencie apoštolského exarchátu oslavujú u gréckokatolíckych susedov v Česku.
Začiatky a rozvoj Gréckokatolíckej cirkvi v Čechách
Východný obrad budil v Čechách pozornosť už dávno pred rokom 1918, kedy vzniklo Česko-Slovensko. Slávne unioninistické kongresy na moravskom Velehrade mali za svoj cieľ zblíženie a vo svojej finalite zjednotenie s východnou cirkvou, aby sa tak vyplnila modlitba „aby všetci jedno boli“. Velehrad, ktorý je spojený s cyrilo-metodskou tradíciou sa tak stal miestom slávenia viacerých byzantských liturgií. Práve toto zameranie na cyrilo-metodskú tradíciu podnietilo vznik mnohých povolaní, predovšetkým z radov Spoločnosti Ježišovej - jezuitov, ktorí zasvätili svoje povolanie do služby kresťanského Východu. Boli to napríklad otcovia Josef Olšr SJ, Bohumil Horáček SJ, Jan Krajcar SJ, alebo v posledných rokoch kardinál Tomáš Špidlík SJ a Richard Čemus SJ. Rovnako tak aj redemptoristi, ktorí prišli na Slovensko pred 100 rokmi, mali korene na Morave a v Čechách a dali nám blahoslaveného Dominika Metoda Trčku CSsR.
No práve vznik Česko-Slovenska v roku 1918, ktorého hlavným mestom sa stala Praha, znamenal obrovský rozvoj a príliv mnohých obyvateľov - gréckokatolíkov do hlavného mesta. A to ako z východného Slovenska, tak aj z historickej Podkarpatskej Rusi. Prvé liturgie v Prahe sa začali sláviť začiatkom 20. rokov 20. storočia a dozvedáme sa o nich z mukačevského eparchiálneho časopisu. Kľúčovou osobou pastorácie gréckokatolíkov v Prahe sa však stal dnes blahoslavený biskup Vasiľ Hopko, ktorý prišiel do Prahy z rozhodnutia vladyku Pavla Petra Gojdiča OSBM s tým, aby zorganizoval samostatnú farnosť. To sa mu aj podarilo a chrám sv. Klimenta od roku 1931 slúži gréckokatolíkom. Ešte pred II. svetovou vojnou vznikla farnosť aj v Brne.
Odsun nemeckého obyvateľstva po II. svetovej vojne znamenal novú migráciu aj gréckokatolíckeho obyvateľstva do českého a moravského pohraničia. Žiaľ osudný rok 1950 znamenal koniec rozvoja gréckokatolíckych štruktúr v tejto krajine. No počet gréckokatolíckych duchovných na mnohé roky vzrástol tým, že do vyhnanstva tu priši celé rodiny gréckokatolíckych duchovných zo Slovenska. Aj vladyka Vasiľ Hopko bol roky v internácii v Oseku u Duchcova.
Po rozdelení Československej federatívnej republiky a vzniku samostatnej Českej republiky 1. januára 1993 sa gréckokatolíci v Čechách ocitli v situácii, kedy sa ústredie ich cirkvi nachádzalo zrazu na území cudzieho štátu. Na túto situáciu zareagoval prešovský gréckokatolícky biskup zriadením vlastného vikariátu, no do pohybu sa dala aj diplomacia a zintenzívnili sa kroky k dosiahnutiu samostatnej cirkevnej štruktúry. Tá bola vo forme apoštolského exarchátu zriadená práve pred 25. Za prvého exarchu bol menovaný vtedajší biskupský vikár pre Českú republiku a farár novo menovaného katedrálneho chrámu, Mons. Ivan Ljavinec (1923-2012).
Vladyka Ljavinec bol rodákom z Podkarpatskej Rusi (dnešná Zakarpatská oblasť Ukrajiny), kde sa narodil v roku 1923 v obci Volovec. Teológiu vyštudoval v Užhorode a vo Viedni. Kňazské svätenie prijal roku 1946 z rúk vladyku Gojdiča, ktorého sekretárom sa stal. V roku 1949 sa stal špirituálom prešovského seminára. Po zrušení Gréckokatolíckej cirkvi dostal právomoci generálneho vikára a pôsobil naďalej v tajnosti. V roku 1955 ho však zatkli a v monsterprocese v roku 1956 odsúdili na dlhoročný žalár. Po prepustení začal pôsobiť v Prahe. Od roku 1969 bol farárom farnosti sv. Klimenta v Prahe. Ako pri vysviacke vladyku Ivana spomenul kardinál Silvestrini, prefekt Kongregácie pre východné cirkvi, farár chrámu sv. Klimenta prišiel do baziliky sv. Klimenta. Tej baziliky, kde v roku 1927 prijal biskupské svätenie dnes už blahoslavený vladyka Pavol Peter Gojdič, ktorý zriadil pražskú farnosť sv. Klimenta.
Vladyka Ljavinec sa stal titulárnym biskupom akalissenským a v úrade exarchu bol do roku 2003, kedy odišiel na emeritúru. Za jeho pôsobenia bol zriadený vlastný časopis Jedinym serdcem. Vzrástol počet farností aj duchovných.
S exarchátom je úzko spojená aj osobnosť Mons. Jána Eugena Kočiša (1926-2019), pomocného biskupa exarchátu. Vladyka Ján Eugen bol rodákom z Pozdišoviec. Do seminára vstúpil v roku 1947 v Prešove. Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi pracoval v pracovných táboroch. Kňazskú vysviacku prijal tajne v roku 1951. Niekoľkokrát bol súdený, no i napriek tomu úspešne pôsobil v katakombálnej cirkvi. Po roku 1968 pôsobil na východnom Slovensku, a to ako vo farnostiach, tak i na biskupskom úrade. V roku 1993 sa stal riaditeľom vikariátu v Prahe a po zriadení exarchátu v roku 1996 jeho generálnym vikárom - protosynklom. Biskupské svätenie prijal v roku 2004. Od roku 2006 bol na odpočinku.
Mons. Ladislav Hučko - apoštolský exarcha
V roku 2003 pápež sv. Ján Pavol II. prijal zrieknutie sa úradu vladyku Ivana Ljavinca a za druhého exarchu menoval otca Ladislava Hučka (1948), rodáka z východného Slovenska, ktorý pochádzal z kňazskej rodiny a ktorý v tom čase pôsobil v akademickej sfére Cirkvi. Biskupské svätenie prijal v Prahe v chráme sv. Salvatora z rúk vladyku Ďuru Džudžara, pričom spolusvätiteľmi boli vladykovia Ján Babjak SJ a Milan Chautur CSsR.
Mons. LADISLAV HUČKO sa narodil v roku 1948 v Prešove v rodine gréckokatolíckeho kňaza. V roku 1966 ho neprijali na bohosloveckú fakultu v Bratislave, a preto začal študovať experimentálnu fyziku v Košiciach. Do roku 1989 žil v Bratislave a venoval sa výskumu v oblasti ťažby ropy, zároveň pôsobil v neformálnych náboženských skupinách. Po páde totality pracoval ako redaktor v Katolíckych novinách a výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska, absolvoval tiež vyššie teologické štúdiá v Ríme. Kňazskú vysviacku prijal roku 1996. Pápež Ján Pavol II. ho 24. apríla 2003 vymenoval za apoštolského exarchu pre katolíkov byzantského obradu v ČR.
Vladyka Ladislav sa ujal tejto misie a dodnes sa snaží o čo najlepšiu pastoráciu všetkých veriacich bez ohľadu na rôzne národnosti. Za jeho pôsobenia vyšiel aj český preklad liturgie sv. Jána Zlatoústeho, zriadila sa exarchátna charita, zreorganizoval sa cirkevný život. Je veľmi potešujúce, že vladyku Ladislava vidno ako častého hosťa na zasadnutiach Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi „sui iuris“ na Slovensku. Takto je v živom kontakte nielen so svojimi susedmi, ale aj utužuje vzťahy s cirkvou, ktorá stála pri zrode exarchátu. Navyše v Prahe i Brne vznikli samostatné slovenské farnosti. Liturgie v exarcháte sú tak nedeľami slávené po česky, slovensky, ukrajinsky, cirkevnoslovansky a občasne i bielorusky.
| Údaj | Hodnota |
|---|---|
| Počet dekanátov | 7 |
| Počet farností | 19 |
| Počet filiálok | 28 |
| Počet kňazov | 30 |
| Počet diakonov | 3 |
| Počet kňazov na odpočinku alebo mimo pastorácie | 10 |
| Počet veriacich (2011) | 9883 |
Exarchát má dnes 7 dekanátov, 19 farností a 28 filiálok. Má 30 kňazov a 3 diakonov a 10 kňazov na odpočinku, či mimo pastorácie. Pri sčítaní roku 2011 bolo na území Čiech 9883 veriacich.
Samotné oslavy 25. výročia exarchátu sa v katedrále sv. Klimenta uskutočnili v sobotu 13. marca 2021. Slávnostnej liturgii predsedal vladyka Ladislav Hučko a význam tejto udalosti umocnil svojou prítomnosťou aj kardinál Dominik Duka OP.
V ľudskom živote 25 rokov znamená, že už ide o dospelého a zrelého človeka. Po 25 rokoch exarchátu môžeme povedať, že ako dobré víno aj tento exarchát dospel a dozrel.
Dvadsať rokov je v ľudskom živote približne jedna generácia. Áno, v živote človeka je dvadsať rokov pomerne veľa, ale v živote nejakého spoločenstva - tobôž cirkevného - to ešte nie je príliš mnoho. Až v perspektíve niekoľkých generácií sa pod vplyvom zmenených historických podmienok výraznejšie menia myšlienky a povahy ľudí, aj ich sklony. Musím pripomenúť, že naši veriaci pomerne často menia miesto svojho pobytu a práce, a preto nemajú vždy stály vzťažný bod. Sú rozptýlení po celej Českej republike a väčšina z nich, ak by chcela navštevovať chrám svojho obradu a svojej Katolíckej cirkvi, musela by dochádzať i niekoľko hodín tam a späť. To musíme vziať na vedomie, keď konštatujeme, že počet veriacich sa výrazne zvyšuje.
Podľa štatistík je najviac tých, ktorí sa hlásia ku Gréckokatolíckej cirkvi, českej národnosti. To je pre nás prekvapujúce, pretože to veľmi nezodpovedá skutočnosti, s ktorou sa v chrámoch stretávame. Dôvodom môže byť to, že oficiálny názov našej cirkvi na Ukrajine je „Ukrajinská cirkev“. Všetky obrady vysluhuje len v ukrajinčine a na mnohých miestach sa kánonicky odlišuje od Gréckokatolíckych cirkví iných národností. Myslím, že sme urobili správny krok, keď sme neprijali návrh, aby sa sväté prijímanie a myropomazanaie (v latinskom obrade sa nazýva birmovanie) vysluhovali už pri krste, ako je to zvykom u pravoslávnych.
V exarcháte aktívne pôsobí asi tridsať kňazov a ich cesta k byzantskému obradu je rozmanitá. Niektorí sú svojím pôvodom gréckokatolíci od narodenia, iní - menšina - zmenili obrad a gréckokatolíkmi sa stali v priebehu života. Možno sa na prvý pohľad môže zdať, že vo východnom obrade je cestu ku kňazstvu ľahšia, keď sa v ňom môžu stať kňazmi aj ženatí muži, pokiaľ samozrejme spĺňajú požiadavky potrebné pre vysviacku. Musím priznať, že na začiatku, to znamená po roku 1989, vznikali farnosti nielen podľa počtu veriacich, ako ich udávalo sčítanie ľudu, ale tiež podľa kňazov, ktorí v danej oblasti bývali. Nemali sme kostoly ani farské budovy, a to predovšetkým na severnej Morave, kde to až dnes dávame do súladu s realitou. Na severe Čiech je to iné, tam situácia viac zodpovedá počtu veriacich. Začiatočné podmienky pritom boli veľmi skromné - do roku 1989 fungovala na území dnešného Česka len farnosť v Prahe.
Bolo to hrdinské svedectvo našich biskupov a kňazov, ale i veľkého množstva laických veriacich, ktorí sa držali svojej Katolíckej cirkvi a nechceli ju opustiť - cítili by to ako tú najhoršiu zradu. Tak to bez náznaku pochybnosti vnímali napríklad aj moji rodičia a mnoho našich blízkych. Ďalej nás všetkých držalo neoblomné presvedčenie, že Katolícka cirkev je tá pravá. Tam, kde toto presvedčenie chýbalo, sa začínali podkopávať základy. Tiež musíme s vďačnosťou spomínať na pomoc Katolíckej cirkvi latinského obradu, ktorá nezištne poskytovala našim veriacim liturgickú a sviatostnú posilu. Vďaka tomu sa potom Gréckokatolícka cirkev v roku 1968 akoby zázrakom obnovila. Všetky výdobytky roku 1968 boli postupne zasa zlikvidované, ale Gréckokatolícka cirkev už zostala - síce v mnoho zmrzačená, bez biskupa, bez seminára, ale žila i oficiálne, nielen tajne.
Cirkev východného obradu, ktorá sa hlási k Rímu, býva často vnímaná ako most medzi Východom a Západom. Katolícka cirkev východného obradu bola v pápežských a koncilových dokumentoch vždy vnímaná ako most medzi Východom a Západom. A po tomto moste tiež prešlo mnoho ľudí. Význam mostu ale vždy závisí od toho, nakoľko sa po ňom chodí, aký je na ňom pohyb. Gréckokatolícka cirkev sa v dnešnom dialógu medzi Pravoslávnou a Katolíckou cirkvou predstavuje častokrát ako prekážka dialógu a jednoty, a to zo strany pravoslávnych. Nám to pripadá nespravodlivé.
tags: #greckokatolicka #farnost #praha #ladislav #hucko