Evanjelium o Premenení Pána nám prináša hlboké posolstvo o viere, premene a hľadaní Boha. Počuli sme príbeh premenenia Pána (Mt 17, 1-9). V prvom rade upozorňujem na jeho záverečnú vetu, teda na Ježišovu žiadosť, aby účastníci tejto udalosti o nej nehovorili, dokiaľ Ježiš nevstane z mŕtvych.
Táto veta naznačuje, že skúsenosť premenenia Pána nie je určená na presviedčanie niekoho. Išlo o vlastnú skúsenosť spomenutých troch apoštolov. Pokojne by sme mohli povedať, že to bola skúsenosť ich precitnutia, ich otvorenia očí. Iné náboženstvá by to možno označili ako skúsenosť osvietenia. Jednoducho išlo o okamih, kedy si uvedomili, že ich učiteľ Ježiš nie je len jedným z učiteľov, možno i najšikovnejší medzi ostatnými učiteľmi, ale že je ešte niekým viac. Zrazu ho videli inak, zrazu sa im rozjasnilo . Takéto okamihy rozjasnenia - v rôznych oblastiach života - ani my často nevieme odovzdať iným ľuďom. Nám sa niečo ukázalo v úplne inom svetle, my sme to pochopili hlbšie, ale neraz je to neprenosné. Sú to cenné a dôležité okamihy a je dobré si ich pripomínať. Netreba však podľahnúť ilúzii, že sme v tej chvíli pochopili všetko, dôsledne a raz navždy.
Ako kňaz som zažil desiatky až stovky situácií, keď ľudia nadšene a rozhodne hovorili o tom, čo pochopili, v čo uverili. A po mesiacoch či rokoch nie je nič z ich nadšenia a pochopenia. Toto nám môže pripomenúť Petra, ktorý mal chuť zabývať sa na hore premenenia. Ale Ježiš to neprijal.
Zastavím sa pri samotnom názve sviatku: Premenenie Pána. Tento názov je stáročný. Pritom by sme pokojne mohli hovoriť, že išlo o premenu troch apoštolov. A potom o premenu ľudí, ktorí nad ich skúsenosťou v dejinách uvažovali. Ak by niekto chcel, aby sme mu veľmi jednoducho vysvetlili, čo je zámerom kresťanstva, určite môžeme povedať aj: premena človeka a ľudstva. Už samotné narodenie Ježiša Krista má v sebe tento obsah, teda pozdvihnutie ľudstva, jeho nasmerovanie na Božie kráľovstvo.
Podobne v Biblii nájdeme desiatky príbehov premeny ľudí: Abrahámova viera zmenila celý jeho život; patriarcha Jakub najprv podviedol svojho brata a otca na smrteľnej posteli, potom sa v priebehu desaťročí natoľko zmenil, že si ho právom vážime. Podobne by sme mohli hovoriť o krste, teda o symbole kresťanstva, že je to akoby utopenie starého človeka a jeho hriešnosti, aby sa vynoril nový človek. Teda zmena či premena ľudí, ich pozdvihnutie je súčasťou podstaty kresťanstva.
Zaujalo ma, ako Anselm Grün rozlišuje medzi zmenou a premenou . Keď začal vo svojich príhovoroch medzi týmito pojmami rozlišovať, dostal veľa pozitívnej spätnej väzby. Ľudia mu začali rozprávať, ako sa v tom našli. Podstatou tohto rozlišovania je totiž to, že pod slovom „zmena“ si predstavíme veci, ktoré chceme ovládnuť či odstrániť, ktoré si chceme zakázať či prikázať. Takýto prístup je veľmi rozšírený v našej kultúre. A iste nie je zlý. Problém vzniká, ak sa nám to nedarí. Ak sme si zobrali záťaž, ktorú nevládzeme niesť. Pod pojmom „premena“ však Grün vníma prijatie a očistenie toho, čo je v našom živote. Nie je to dosahovanie stanovených cieľov, ale skôr pochopenie toho, čo sa nám deje: či sú to choroby, vášne, konflikty, problémy, hriech. To všetko je akoby reč, ktorá nám chce niečo povedať.
Celý text dnešného evanjelia je zameraný na vetu: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!“ Teda na počúvanie toho, čo nám Ježiš zanechal. Pretože aj naše chvíle precitnutia nie sú konečnou a neomylnou stanicou.
Výstup a zostup: Dva podstatné prvky premeny
Mk 9,2-10 Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Významné udalosti Biblie sa udiali na vrchoch. „Vrch v Biblii má svoju silnú symboliku. Z tejto scény Premenenia by som chcel poukázať na dva podstatné prvky, ktoré stručne vyjadrím dvoma slovami: výstup a zostup. Potrebujeme sa odobrať do ústrania, vystúpiť na vrch do priestoru ticha, aby sme našli seba samých a lepšie vnímali Pánov hlas. Toto robíme v modlitbe. Nemôžeme tam však zostať! Stretnutie s Bohom v modlitbe nás núti znova „zostúpiť z vrchu“ a vrátiť sa dole, na rovinu, kde stretávame toľkých bratov obťažených námahami, chorobami, nespravodlivosťami, nevedomosťou, chudobou hmotnou i duchovnou. Toto evanjelium môžeme teda pochopiť ako pozvanie do ticha modlitby. Tam sa i my premeníme.
Možno to lepšie pochopíme cez nasledovný príbeh: Stará legenda hovorí ako istý mních hľadal na svete miesto „kde sa nebo spája so zemou.“ Opustil vlastný kláštor a celý život putoval. Až po dlhých rokoch, unavený, zostarnutý a neúspechmi sklamaný, to miesto zrazu našiel!!! Práve sa priblížil k nejakému starému kláštoru, keď začul nádherný spev mníchov. Pocítil v srdci hlboký pokoj a šťastie. Zakúsil, že tu je najbližšie Bohu. Rozochvený vstúpil dnu. Ale ako sa tak lepšie rozhliadol, zrazu zistil, že mu to tu je nejako známe! Bol v tom istom kláštore, ktorý kedysi pred rokmi opustil... A zaprášený unavený pútnik si s prekvapením i zahanbením uvedomil, že mohol Boha nájsť na tom pôvodnom mieste.
Ako objaviť tú Božiu blízkosť v sebe? Stačí tak málo: Buď chvíľu ticho. Všetko vypni, a nielen spotrebiče - energie a nášho času... Vypni aj prílišnú ustarostenosť a vnútorný zhon za vecami. Buď chvíľu sám v tichu. Sám so sebou. Ticho ako okno do úžasného Božieho sveta. A zrazu objavíš, že Pán začína prebárať tvoju hluchotu. Škoda, že mnohí „utečú z boja“ už po minúte, aby potom hodiny umlčovali ticho v nejakom type civilizovaného hluku. Jeden môj priateľ, ktorý odišiel do kartuziánskeho kláštora, v ktorom bola prísna mlčanlivosť, mi v liste napísal túto cennú vetu: „Ticho lieči. Sám Ježiš hovorí o človeku, ktorý mu uverí: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ Boh ako obyvateľ srdca človeka! Úžasný prísľub. Netreba ísť ďaleko. Stačí zostúpiť len hlbšie, do svojho srdca. Ticho v Božej prítomnosti lieči - naše smútky, bolesti, sklamania či strachy...
Cennou je aj skúsenosť André Frosárda, odchovanca striktne ateistickej komunistickej rodiny vo Francúzsku: Čakal na priateľa v Paríži a z nudy vošiel do kostola a tam si sadol, aby si oddýchol. Tam, úplne nečakane, v tom tichu sa ho Boh dotkol. On zakúsil jeho blízkosť a intenzívnu lásku, vôbec na to nebol pripravený. Uveril vlastne v okamihu. Zanechal ateizmus a zmenil radikálne život, čím šokoval celú svoju „vedecky ateistickú“ rodinu. Stal sa výraznou osobnosťou francúzskeho katolicizmu.
Pri návšteve Svätej zeme pápež Pavol VI. bol aj na vrchu Tábor. Niečo ho tam hlboko zasiahlo. Zotrval zrazu nečakane, spontánne v dlhej, asi polhodinovej modlitbe a nechal čakať celú svoju diplomatickú suitu, úplne sa „stratil“.
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša.
Mnohí z nás, keď ráno vstaneme, tak sa hneď začneme zaujímať o oblohu. Keď je jasná, zdvihne sa nám nálada, keď je zamračená, náladu strácame, sme podráždení a smutní. Podobne je tomu aj s našou vierou. Dlhší čas nemáme s ňou nijakú ťažkosť, ale napokon príde dajaká konfliktná situácia a viera sa dostáva do problémov. Problémy môže spôsobiť spoločenstvo ľudí, ktorí vieru napádajú alebo nám ublížil človek, ktorý o sebe tvrdil ako je hlboko veriaci, ale jeho správanie to nepotvrdilo, ba nás ešte znechutilo. Problémy s vierou môžu vyvolať aj bolesť, choroba, staroba, strata blízkej osoby, zamestnania, neurobenie skúšky v škole ... Čo nás posilní, aby sme v takýchto kritických chvíľach nestratili vieru a za každú cenu zostali verní Bohu?
Odpoveď nám dáva dnešný sviatok. Ježiš vzal so sebou troch učeníkov na vysoký vrch a tam sa pred nimi premenil. Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Keď učeníci uvideli Krista v nadpozemskej kráse, nadšený Peter zvolal: Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. A naozaj sa aj zamračilo, keď ich Pán zobral na inú horu - Olivovú a tam sa potil krvou. Keby neboli zažili nevýslovnú krásu na vrchu Tábor, ťažko by zvládli jeho bičovanie, korunovanie tŕním a ukrižovanie. Spomienka na vysoký vrch ich však posilňovala až do smrti, čo krásne vyjadril Peter, ktorý z rímskeho väzenia píše veriacim a odvoláva sa práve na toto videnie: Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu. Týmito slovami varuje veriacich, aby sa nedali zviesť bludmi. Kto má náboženský zážitok ako traja apoštoli, jeho viera je posilňovaná a on obstojí aj v ťažkých skúškach pochybností.
Istý starý kňaz spomínal na kaplánske roky a na dievča, žiačku 7. triedy, ktorá musela v lete či v zime chodievať do školy niekoľko kilometrov pešo. Koncom jednej zimy, keď sa už topil sneh, prechladla na nohy a choroba ju na dlhé roky pripútala na lôžko. Bol to pre ňu ťažký kríž. Nohy jej zapuchali a hnisali, z čoho bol v izbe, kde ležala, neznesiteľný zápach, čo odpudzovalo aj návštevy. Keď sa však vonku oteplilo, vyniesli ju aspoň na dvor. Lenže tam vznikol ďalší problém. Videla zdravých ľudí ako sa prechádzajú a ona sa nemohla ani postaviť. Vydávala sa jej spolužiačka, pričom ostatné spolužiačky boli družičky, počula z neďalekého kultúrneho domu znieť hudbu a ona sa nemohla hýbať. Postupne si začala uvedomovať, že jej život smeruje ku koncu. Kňaza, ktorý spomína na toto dievča, zavolali k nej, keď mala vyše 20 rokov a zverila sa mu ako dokázala v kríži zostať trpezlivá a nezúfať si. Povedala: Stále som si spomínala ako som niekedy chodievala do kostola a tešila sa z Ježišovej prítomnosti. Moja myseľ je však stále pri ňom a zlo okolo seba sa snažím nevnímať. Verím, že čím menej radosti mi Ježiš dá na zemi, tým viac radosti zažijem s ním v nebi. Koľkým z nás, ktorí sme tu, chýba radosť z toho, že sme tu?
Aj my môžeme mať zážitok s Božej prítomnosti, ale treba po ňom túžiť a urobiť pre to aspoň minimum - prísť načas a nevyrušovať ostatných po začiatku svätej omše hľadaním si miesta v kostole, vzbudiť si pred bohoslužbou úmysel a prežívať ju nábožne, modliť sa spolu s kňazom a prijať pozvanie na hostinu Baránkovu. Vtedy pocítime tak ako apoštoli, že Boží Baránok je s nami a je nám pri ňom dobre. Svätá omša je pre nás to, čo bolo premenenie Pána pre apoštolov. Pri nej odpočívame v tieni Ježišovej lásky, osviežujeme sa jeho slovom, modlitbou, spevom a mnohí aj svätým prijímaním.
Všetky dnešné biblické texty a väčšina omšových modlitieb hovoria o svetle. Smerujú k správnemu videniu. Nemajú však na zreteli fyzickú schopnosť vidieť, ale vnútornú. Ak sme počuli vetu „Ty si svetlo môjho života“, tak je to jedna z najdôležitejších viet, ktoré môžeme počuť.
Dnešné evanjelium budem rozoberať pod zorným uhlom falošných predstáv o Bohu a o živote. Jedna z takýchto predstáv, s ktorou sa občas stretávam, je, že niektorí ľudia si idealizujú kňazov. Predpokladám, že sa to stáva aj iným kňazom. Keď ma stretnú ľudia z bývalých farností, ktorých som dlho nevidel, po otázke, ako sa mám, nasleduje otázka, či ovečky poslúchajú. Čítal som prieskum na školách. Študenti sa mali vyjadriť k rôznym záujmovým skupinám a náboženstvám, ktoré poznajú. Zaskočilo ma, že 60% študentov uviedlo, že vôbec nevedia, o čo ide kresťanom.
Ako sa rozhoduje moderný človek? Väčšinou by sme povedali, že si nahromadí informácie, urobí analýzu a potom sa rozhodne. Teda rozhodujeme sa hlavou. Nie je to však celkom tak.
Jn 18, 1-19,42 V posolstve Veľkej Noci nájdeme skoro celý život - to je akýsi refrén, ktorý tento rok opakujem. Mt 16, 21-27
Milí bratia a sestry, prečo išiel Pán Ježiš s Petrom, Jakubom a Jánom na ten vrch? Čo bol ich zmysel a cieľ? Prečo tam išli? Nevidíme úplný zmysel, zámer Ježiša Krista, ale vidíme jedno - že vystúpili na ten vrch modliť sa.
Milí bratia a sestry, ako vyzerá nebo? Ako vyzerá ten priestor alebo stav, v ktorom sa nachádza Boh a kam aj my kresťania smerujeme? Ako sa nazýva tá skutočnosť? Ako vyzerá tá skutočnosť, ku ktorej smerujeme vo svojom živote? Aké je nebo?
Drahí bratia a sestry. Kto je Pán Ježiš? Myslím si, že túto otázku sme už dostali alebo nad ňou aspoň zamýšľali. Prirodzene nám chodí po rozume, kto je naozaj Pán Ježiš.
V roku 1988 uzrel svetlo sveta film „Posledné pokušenie Krista“. Film označili za kontroverzný. Pre niektorých je vynikajúci, pre iných pohoršujúci.
Biblický komentár - 18. nedeľa v Cezročnom období A - Premenenie Pána (6.8.2023)
tags: #premenenie #pana #kazen #homilia