História Gréckokatolíckej Farnosti Stanča

Dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku je potrebné študovať v kontexte dejín Uhorska, keďže územie Slovenska bolo viac ako tisíc rokov jeho súčasťou. V Uhorsku žili okrem Maďarov aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci a neskôr aj Poliaci a iní, pričom mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru a tvorili jednu Cirkev.

O dobe založenia Mukačevskej eparchie nemajú historici jednotný názor. Niektorí sa domnievajú, že Mukačevská eparchia bola jednou zo siedmich panónskych eparchií, ktoré založil svätý Metod.

Metodovi žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Bulharské hranice tvorili rieky Tisa, Maraša, Dnester. Na severe od rieky Maraša a na Potisí žilo mnoho Slovanov. Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci hlásali slovo Božie všade tam, kde žili Slovania, a zakladali monastiere a ustanovovali biskupov.

Mapa Veľkej Moravy.

Na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný "dux Ruizorum". Do tejto marky patrili teritóriá, ktoré už v 13. storočí poznáme ako komitáty Šarišský, Zemplínsky, Užský a Berehovský. Samotné mesto Užhorod bolo známe už v 9. storočí. Konkrétne prvá doložená správa o existencii mukačevského monastiera svätého Nikolaja je z roku 1360, kde knieža Feodor Korjatovič daruje monastieru nehnuteľnosti. Tu bola živá slovanská Cirkev.

Oblasť východného Slovenska a Zakarpatska mohla byť spravovaná aj biskupom z neďalekého poľského mesta Przemysla. Vieme, že v roku 1219 tam žil biskup Antonij. Vo východnej časti Veľkej Moravy ešte za čias Svätopluka mohli v slovenských horách existovať slovanské monastiere, kde igumeni sa nepodriadili Svätoplukovmu rozkazu a bohoslužby konali aj ďalej slovansky.

Z teritória Zakarpatska a Potisia alebo južného Poľska v tomto kritickom období pravoslávni biskupi mohli duchovne spravovať pravoslávnych veriacich na území dnešného Slovenska.

V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách.

Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci.

Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Valasi boli zväčša Slovania, ktorí po hrebeňoch Karpát prišli na Slovensko z územia dnešného Rumunska. Podľa cirkevnej príslušnosti historické dokumenty o nich hovoria ako o starovercoch, schizmatikoch, teda nie rímskokatolíkoch, preto neplatili ani rímskokatolíckym biskupstvám alebo kláštorom cirkevnú daň.

Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania. Vo východoslovenskom regióne stretávame ešte dodnes pomenovanie "Rusnak" na označenie ľudí patriacich k východnému obradu a to bez rozdielu národností. Podobne sviatky podľa juliánskeho kalendára sú nazývané "ruské sviatky".

V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci, boli donucovaní zmeniť vierovyznanie.

Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev. Mala sídlo v Sremských Karlovciach, teda išlo o Srbskú pravoslávnu cirkev riadenú metropolitom. Jej historické sídlo arcibiskupstva sa najprv nachádzalo v meste Peč.

Podľa rozhodnutia cirkevného a národného snemu konanom v roku 1722 v Novom Sade za prítomnosti Mojseja Petroviča po jeho smrti má ústredie srbskej Cirkvi préjsť do Sremských Karloviec, čo sa tak aj stalo.

Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.

Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Bol tu prítomný aj jej brat egerský latinský biskup barón Juraj Jakušič de Orbova. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná.

V niektorých obciach východného Slovenska chrámy postavené v 18. a 19. storočí boli zaknihované na Gréckokatolícku cirkev až po roku 1990 (napríklad Kečkovce, Jarabina, Soboš).

Hoci Pravoslávie administratívne bolo potláčané, v národe stále žilo. Veriaci ľud pri bohoslužbách používal pravoslávne bohoslužobné texty, ktoré vyjadrujú učenie pravoslávnej viery. Lásku k Pravoslávnej cirkvi a jej tradíciu vštepovali ľudu aj národní buditelia a osvetoví pracovníci.

Spomedzi slovenských buditeľov s Pravoslávím bol blízko spätý Pavol Jozef Šafárik, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, ktorý mal čulé styky najmä so Srbmi, ale i s ruským pravoslávnym duchovným prot. Michailom Rajevským pôsobiacim pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorý s ním rozoberal otázky Slovákov, uhorských Rusínov a pravoslávnych Srbov. O vzťahu Ľ. Štúra k Pravoslávnej cirkvi najvýstižnejšie vypovedá jeho dielo Slovanstvo a svet budúcnosti.

Ďalšími obdivovateľmi pravoslávia boli J. Kollár, J. M. Hurban, J. Francisci, S. H. Vajanský, J. Záborský, S. Tomášik, historik F. V. Sasínek a ďalší. Všetci videli v Pravoslávnej cirkvi oporu pre zachovanie slovanskej identity a budúci všestranný rozvoj slovenského národa.

Na Slovensko z Ameriky a čiastočne aj z Ruska sa vracajú vysťahovalci, ktorí spoznali dejiny Pravoslávnej c...

Dejiny obce Veľké Ozorovce

Názov obce sa vyvíjal z pôvodného Azar /1304/ cez Ozor /1327/, Naghozor /1352/, Welke Ozorowcze /1773/ až po súčasný Veľké Ozorovce, ktorý sa používa od roku 1920. Osídlenie územia obce je však oveľa staršieho dáta. Už veneolite /neskorá doba kamenná - 3000 - 1900 pred n.l./ boli v chotári obce objavené keramické zlomky mladoeneolitickej tiszapolgárskej kultúry.

Archeologické kultúry na Slovensku v období neolitu a eneolitu.

Slovanské sídlisko v 8. - 9. stor., z predveľkomoravského a veľkomoravského obdobia, je uvedené v štúdii PhDr. Dušana Čaploviča. Prof. Vojtech Budinský- Krička objavil pri archeologickom prieskume v katastri Veľkých Ozoroviec črepy včasnostredovekej keramiky zo 6. - 12. storočia. Archeologické a jazykovedné údaje svedčia o tom, že Veľké Ozorovce boli starým slovanským sídliskom, ktoré existovalo ešte pred 11. storočím. Ich názov bol podľa J. Stanislava odvodený od slovanského rodového mena.

Názov Veľké /Nagy/ Ozorovce sa vykytuje v archívnych dokumentoch od polovice 14. storočia. Aj v 18. storočí sa v listinách a daňových súpisoch vyskytuje typický slovanský názov obce - Ozorowcze. Koncom 13. a začiatkom 14. stor. získali časť majetkov dediny Ruskov od uhorského kráľa zemania z Veľkých Ozoroviec. Táto skutočnosť potvrdzuje, že obec so zastúpením zemanov už v 13. stor.existovala. Napriek tomu, doteraz najstaršia písomná zmienka spomína Azar v roku 1304 ako majetok Pelétheiovcov.

Písomný doklad z roku 1328 udáva, že zeman Šimon, syn Michala z Veľkých Ozoroviec naďalej vlastnil majetok v Malom Ruskove. V prvej polovici 14. storočia preukázateľne patrila časť majetkov v Malom Ruskove zemanom z Veľkých Ozoroviec. Aj v pápežských desiatkoch z rokov 1332-1337 je údaj, že obec Ozor bola už v tomto čase farnosťou. Pôsobil v nej okolo roku 1335 farár Ján z Ozoroviec /Johannes de Azar/, ktorý odvádzal pápežovi desiatok zo svojich ročných príjmov.

Písomný prameň z roku 1383 uvádza, že vo Veľkých Ozorovciach bol kostol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Z uvedeného vyplýva, že vo Veľkých Ozorovciach existoval kostol už pred 14. storočím. Po nástupe reformácie patril veľkoozorovský kostol okolo roku 1598 až do roku 1700 reformovanej kresťanskej cirkvi /kalvínom/. V ďalšom období sa kostol dostal opäť do majetku rímskokatolíckej cirkvi.

Napríklad daň kráľovi platili v roku 1441 veľkoozorovské sedliacke usadlosti 47 zlatých. Zo zdanenia vyplýva, že obec mohla mať v tomto čase 50 sedliackych domácností, ktoré hospodárili na 47 celých usadlostiach. Rovnako, ako v iných zemplínskych obciach, aj vo Veľkých Ozorovciach sa v 16. storočí počet sedliakov znižoval a z daňových odvodov vyplýva, že aj chudobneli.

V priebehu 15. - 18. stor. sa na majetkovej držbe v obci podieľalo viac vplyvných rodín. Pramene uvádzajú v roku 1435 Juraja, Petra a Jána Azaryovcov. Časť ujfalussiovských majetkov bola podľa listiny z roku 1471 predaná Lastóczyovcom. Majetková držba zrejme ovplyvnila aj rozdelenie obce. V písomných prameňoch zo 16. storočia jevo Veľkých Ozorovciach uvedený Horný a Dolný koniec.

V polovici 16. stor. /1555/mali rozhodujúci podiel na majetkoch Azaryovci. Súpis z roku 1598 uvádza až 12 vlastníkov, medzi ktorými dominovali Mikuláš a Peter Azaryovci, Peter a Gašpar Lastóczyovci, Juraj Drugeth, Juraj Ladmóczy, Ján Nagy a ďalší. Popri tamojších zemanoch sa na majetkovej držbe v obci v 16. - 17. storočí podieľali aj významné šľachtické rody Perényiovcov a neskôrDrugethovcov. V roku 1601 boli Veľké Ozorovce preukázateľne súčasťou hradného panstva Trebišov a patrili Jurajovi Drugethovi. Aj voku 1637 dostáva ako kráľovský dar veľkú časť nehnuteľností vo V. Ozorovciach Juraj Drugeth, vlastník trebišovského hradného panstva.

Ničenie a pustošenie krymských Tatárov neobišlo v roku 1567 ani Veľké Ozorovce. Krymskí Tatári vyplienili aj Veľké Ozorovce, pričom desať usadlostí vypálili. Obyvateľstvo sa pred nimi rozutekalo a do dediny sa vracalo iba postupne. V obci bolo aj osem želiarskych domácností. Dedina Veľké Ozorovce pozostávala v roku 1600 z 19 poddanských domov, kúrie zemanov, kostola, fary a školy. V tomto čase patrili Veľké Ozorovce medzi stredne veľké zemplínske obce.

Na základe daňových súpisov môžeme usudzovať, že dedinabola v zlom hospodárskom položení. Napríklad v roku 1635 mala len 0,5 porty /iba polovicu sedliackej usadlosti/. Počas protihabsburských stavovských povstaní v 17. storočí a začiatkom 18. storočia sa prudko znížil počet osídlených poddanských usadlostí a ich hospodárska sila. Veľké Ozorovce sa vyľudňovali, vymierali a časť obyvateľstva sa pred plienením chránila útekom z obce. Časť obce sa v roku 1620 dostala spolu s Milhostovom a Plechoticami do zálohu Rákóczyovcom a zostali v ňom ešte aj v roku 1656.

Morová epidémia roku 1663 neobišla ani Veľké Ozorovce. Podľahla jej časť obyvateľov obce, ale aj dobytok a ošípané. Od roku 1720 vstúpila do vlastníckych vzťahov obci rodina Zámboryovcov. V roku 1760 získava nehnuteľnosť vo Veľkých Ozorovciach rodina Szemereovcov. V 18. stor. patrila prevažná časť veľkoozorovských majetkov Jozefovi Szirmayovi /1815/, neskôr Ľudovítovi Zámborymu /1826/, Antonovi Ardayovi, Samuelovi Reskovi, Tomášovi Horváthovi a Tomášovi Reviczkému /1849/. Medzi vlastníkmi nehnuteľností v roku 1855 sa uvádza barón Michal Barkóczy. Koncom 19. stor. prináležalo dominantné miesto v majetkovom vlastníctve rodinám Barkóczyovcov a baróna Joanellyho.

Zhoršovanie hospodárskych pomerov veľkoozorovských poddaných a šíriaca sa cholera boli príčinou vzniku sedliackeho povstania v roku 1831. Vzbura poddaných vo Veľkých Ozorovciach,ktorá bola rýchlo potlačená, bola výsledkom zlých hospodárskych pomerov, ktoré znásobila epidémia cholery.

Aj v dejinách Veľkých Ozoroviec spôsobilo plienenie kurucov a labancov, počas protihabsburských stavovských povstaní v 17. a začiatkom 18. storočia, značné vyľudnenie obce. Vyľudňovanie obce dokumentuje aj štatistika z roku 1635, ktorá potvrdzuje zdanenie iba od 0,5 porty. Veľké Ozorovce sa stali malou dedinou. Vyľudnené Veľké Ozorovce boli osídlené prisťahovalcami. Úrodná pôda však lákala obyvateľstvo zo severovýchodných častí horného Uhorska /Slovenska/, ktoré počas ruténskej kolonizácie doosídlilo aj túto obec. Dôkazom toho je súpis z roku 1787, podľa ktorého žilo v obci v 87 domoch 700 obyvateľov. V roku 1828 žilo už v 112 veľkoozorovských domácnostiach 855 obyvateľov.

Hromadné vysťahovalectvo zo Zemplínskej župy sa začalo koncom 70. rokov 19. storočia. Vysťahovalectvo neobišlo ani Veľké Ozorovce.

V nasledujúcej tabuľke je uvedený vývoj počtu obyvateľov v obci.

Vznik medzivojnovej ČSR vítali s veľkými nádejami všetci národne uvedomelí občania. Martinskou deklaráciou sa 30. októbra 1918 pripojilo k novej republike aj Slovensko.

Proti tejto snahe vzniklo aj vo Veľkých Ozorovciach slovenské ľudové hnutie, ktorého výsledkom bolo založenie miestneho výboru Slovenkej národnej rady 9. decembra 1918. Vznik Miestneho výboru SNR vo Veľkých Ozorovciach bol významným činom národne zmýšľajúcich občanov, ktorí určili jasne smerovanieobce bezprostredne po vzniku Československej republiky.

V januári 1919 dobrovoľnícky pluk československého vojska vstúpil do miest a obcí Zemplína, Veľké Ozorovce nevynímajúc. Administratíva a spoločensko-politické záležitosti prešli vo Veľkých Ozorovciach do slovenských rúk.

Po vzniku medzivojnovej ČSR sa obyvateľstvo zaoberalo prevažne poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a furmankou. V roku 1921 vypukol štrajk poľnohospodárskych robotníkov na miestnom veľkostatku.

Po dlhšej chorobe zomrel v roku 1930 veľkoozorovský notársky tajomník Jozef Štich. Starostom obce bol v tomto časeMichal Kovaľ. Výnosom prezídia ministerstva vnútra z 13. 5. 1930 sa stal prednostom Obvodného notariátu vo Veľkých Ozorovciach Alexander Malcher, notársky adjunkt, ktorý predtým pôsobil v Nižnej Olšave. Obvodný notariát vo Veľkých Ozorovciach mal 8. 7. 1930 majetok v hodnote 10 566,- Kč. Do obvodného notariátu patrilo päť obcí: Veľké Ozorovce, Malé Ozorovce, Plechotice, Kerestúr /Zemplínska Teplica/ a Egreš.

Štatistické údaje o demografickom vývoji Veľkých Ozoroviec potvrdzujú, že v rokoch medzivojnovej ČSR došlo k prirodzenému rastu obyvateľstva obce. Počet obyvateľov vzrástolzo 656 v roku 1921 na 742 /1930/ a 806 v roku 1940. V roku 1930 bolo zo 742 obyvateľov obce 658 československej, 43 maďarskej a 2 židovskej národnosti. Z hľadiska náboženského vyznania bolo 444 Veľkoozorovčanov rímskokatolíkov, 220 gréckokatolíkov, 1 ev. AV, 68 patrilo k reformovanej kresťanskej cirkvi a 9 k izraelitom.

Osobitne tragický bol údel Veľkoozorovčanov v rokoch druhej svetove...

tags: #greckokatolicka #farnost #stanca