Gréckokatolícky Chrám v Stakčíne: História a Vývoj

Gréckokatolícka cirkev má na Slovensku bohatú históriu, ktorá sa prelína s dejinami jednotlivých farností a obcí. Tento článok sa zameriava na Gréckokatolícku cirkev v oblasti Sniny a Stakčína, s dôrazom na ich historický vývoj a súčasné pôsobenie. Gréckokatolícka farnosť v Stakčíne má bohatú a zložitú históriu, ktorá odráža širšie dejiny gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Táto cirkev prešla obdobím rozkvetu, ale aj ťažkým obdobím útlaku počas komunistického režimu. V tomto článku sa pozrieme na históriu farnosti Stakčín, jej vývoj a súčasný stav.

Pre pochopenie kontextu farnosti Stakčín je dôležité pozrieť sa na jej historický vývoj, ktorý mal vplyv na náboženský život v regióne.

Založenie a Rané Obdobie Farnosti

Prvý záznam o farárovi v Stakčíne pochádza z urbára humenského panstva z roku 1601, ktorý bol pravoslávneho vyznania. Po vyhlásení Užhorodskej únie (1646) obyvatelia Stakčína najneskôr na prelome 17. a 18. storočia prijali katolícke vierovyznanie.

Písomné zmienky o gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne sú súčasťou záznamov latinských jágerských biskupov z 18. storočia. V roku 1726 podpísal stakčínsky farár Prokop Grinevič (Horenovics, Hrinyovics), text tzv. Zamočského vyznania viery a akceptoval závery spomenutej synody, ktorá sa konala v roku 1720 v meste Zamość. V súpise chrámov a fár časti severného Zemplína Jágerského biskupstva z roku 1733 je zmienka o tom, že v obci sa nachádza „väčší drevený chrám, vybavený najpotrebnejším“.

V podobnom súpise farností Šariša a Zemplína z roku 1746 sa opäť spomína drevený chrám, ktorý je v dobrom stave, stakčínskym farárom bol v tom čase Alexej Csanás, ktorý tu pôsobil už od roku 1731. Podľa kanonickej vizitácie mukačevského biskupa M. M. Olšavského z roku 1750 tu bol stále farárom Alexej Csanás chrám bol drevený, zasvätený bol sviatku Narodenia Ježiša Krista, v dobrom stave s dvoma zvonmi. Na spoveď chodilo 282 veriacich, gazdov bolo 30.

V roku 1772 bol v Stakčíne postavený nový murovaný chrám, pričom zároveň došlo aj k zmene patrocínia, ktoré ostalo až do súčasnosti: Ochrany Presvätej Bohorodičky. Chrám bol vybudovaný z darov miestnych veriacich a patróna grófa Stephana Wenckheima.

V roku 1796 bol štátnou správou prevádzaný tzv. jozefínsky regulačný súpis farností, v ktorom sa uvádza, že farnosť v Stakčíne „existuje od nepamäti“, je začlenená do hostovického dekanátu, patronátne právo nad farnosťou má Ladislav Szirmay. Chrám je murovaný drevený (!), s kapacitou 500 ľudí. Fara je drevená, postavená v roku 1782.

V rokoch 1814 - 1815 prebehlo tzv. „predprešovské zisťovanie“, tzn. súpis gréckokatolíckych farností pred vznikom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva, ktoré na základe kráľovského príkazu inicioval košický rímskokatolícky biskup. Tento súpis opakuje a dopĺňa predchádzajúce súpisy, v prípade Stakčína prináša nasledujúce údaje: Patronátne právo nad farnosťou má Andrej Dessöwffy. Chrám je gréckokatolíckeho obradu, bol postavený starostlivosťou gréckokatolíkov, má dva zvony, ktoré boli taktiež zadovážené vlastnou starostlivosťou a nákladmi miestnych farníkov. V obci pôsobí iba gréckokatolícky farár, všetci veriaci sú gréckokatolíci okrem 14. rímskokatolíkov ustanovených na desiatkovej stanici.

Začiatkom 19. storočia sa tu usadzujú obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania, ktorí pracovali predovšetkým na majeri, lesnej správe a v sklárni. Ich počet narástol po prvej svetovej vojne príchodom poľských robotníkov na parnú pílu. Veľmi silnú komunitu tvorili obyvatelia židovského vierovyznania.

Obdobie Československa a Vplyv Pravoslávneho Hnutia

Počas celej existencie Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva bol Stakčín gréckokatolíckou farnosťou s dvoma filiálkami - Jalová a Stakčínska Roztoka. Po vzniku Československa sa v obci v 20. rokoch prejavilo pravoslávne hnutie. Iniciátormi boli nespokojní veriaci farnosti, ktorí protestovali proti spôsobu výberu kobliny a rokoviny miestnym gréckokatolíckym kňazom Alexijom Petrašovičom. V roku 1925 väčšia časť pôvodne gréckokatolíckych veriacich pod vedením starostu a členov obecnej rady vystúpilovo farnosti stabilizovala, a aj keď časť obyvateľov ostala pravoslávna, veľká časť sa vrátilanaspäť do gréckokatolíckej cirkvi.

Likvidácia Gréckokatolíckej Cirkvi a Obdobie Útlaku

Po skončení II. svetovej vojny sa však v Stakčíne opäť skomplikovala náboženská situácia. V júni roku 1945 pravoslávni veriaci v Stakčíne násilne odobrali gréckokatolíkom ich chrám, pričom na pravoslávie opätovne prestúpilo viacero gréckokatolíckych veriacich.

Keďže pravoslávni chrám nevrátili ani po viacerých výzvach gréckokatolíckeho biskupského ordinariátu, biskup P. Gojdič sa dokonca v tejto záležitosti obrátil aj na Okresný národný výbor v Snine. Ten však na jeho žiadosť vôbec nereagoval, preto biskup následne o vzniknutej situácii informoval Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu. Podobný obsah mal aj ďalší list biskupa, ktorý zaslal Povereníctvu SNR 24. júna 1945. V tomto liste biskup Povereníctvo prosí, aby sa zasadilo za urýchlene riešenie situácie v Stakčíne, pretože podobné prípady nezákonného zaberania gréckokatolíckych chrámov a majetku sa rozšírili do ďalších obcí v sninskom okrese, ako napr. v Pčolinnoma Pichniach.

Aj keď bol gréckokatolícky chrám opätovne vrátený, nebol to trvalý stav. Dňa 22. marca 1950 Okresný národný výbor v Snine zverejnil výmer, v ktorom rozhodol, že dáva Pravoslávnej cirkvi v Stakčíne k užívaniu gréckokatolícku bohoslužobnú miestnosť a to so všetkým zariadením bez náhrady.

Hneď o mesiac prebehol smutne známy tzv. Prešovský sobor, po ktorom bola gréckokatolícka cirkev násilne zlikvidovaná a postavená mimo zákon. Celý majetok gréckokatolíckej cirkvi v Stakčíne (ako vlastne aj celej Gréckokatolíckej cirkvi v Československu) pripadol Pravoslávnej cirkvi.

Posledný gréckokatolícky farár, ktorý pôsobil v obci pred Prešovským soborom, bol Mikuláš Vladimír (1947 - 1950). Ten už 18. apríla 1950 dostal rozhodnutie štátnych orgánov o urýchlenom vysťahovaní sa z fary.

Komunisti sa na akciu dôkladne pripravovali niekoľko rokov. Zriadili špeciálne komisie a návratové výbory na krajskej, okresnej aj miestnej úrovni. Prvý pokus o zrušenie na sneme vo Vyšných Ružbachoch stroskotal. Oficiálne bola gréckokatolícka cirkev zakázaná 28. apríla 1950. Stalo sa tak vo veľkej sále hotela Čierny orol v Prešove na takzvanom Prešovskom Sobore. Minimum z nich boli gréckokatolíci. Aj naďalej však zostala v nemilosti totalitného režimu až do oslobodzujúceho novembra 1989.

Nenávisť voči gréckokatolíckej cirkvi síce zúrila na našom území už pred osudným rokom 1950, keď ju zlikvidovali, no skutočné okovy jej štátna moc nasadila až po komunistickom prevrate. Akcia P, známa aj ako Akcia Pravoslavizácia, bola premyslená a systematická, podieľali sa na nej vysokí štátni úradníci, no tiež tí, ktorí mali k veriacim najbližšie - samotní duchovní.

Spolu s núteným a násilným odsunom rehoľníkov v apríli 1950 (Akcia K) a internáciou ženských reholí v auguste toho istého roka (Akcia R) sa oficiálny zákaz gréckokatolíckej cirkvi zaradil medzi pamätné udalosti demonštrujúce obludnosť komunistického režimu a jeho nenávisť voči akémukoľvek náboženstvu.

Prečo Práve Gréckokatolíci?

Na otázku, prečo sa komunisti rozhodli tvrdo a okato zakročiť voči gréckokatolíkom, existuje viacero odpovedí. Súvisia s pozíciou tejto cirkvi v rámci Československa aj s jej samotnými predstaviteľmi. Ako píše Jozef Coranič v publikácii Cirkev v okovách totalitného režimu, komunisti videli v Akcii P príležitosť demonštrovať silu a zároveň prispieť k rozvratu a oslabeniu katolíckej cirkvi ako takej. Ich konečným cieľom bol totiž zánik všetkých cirkví a ateizácia spoločnosti.

K zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi prispela jej „podobnosť“ s pravoslávím. Z laického a nezainteresovaného pohľadu je jediným výrazným rozdielom uznávanie, respektíve neuznávanie pápeža. Zatiaľ čo pre gréckokatolíkov je najvyšším predstaviteľom rímsky pápež, pre pravoslávnych je to ekumenický patriarcha. Komunisti tak chceli dosiahnuť „bezbolestný“ prechod veriacich z jednej cirkvi do druhej s cieľom oslabiť vplyv Vatikánu.

Pravoslávna cirkev bola navyše oproti gréckokatolíckej v inej pozícii aj vo vzťahu k centru ZSSR - k Moskve. Štátna moc v Rusku jej ešte pred rokom 1950 ponúkla pomoc a spoluprácu, za ktorú očakávala protislužby. Vtedajší patriarcha Alexej sa nechal zviesť vidinou rozšírenia vplyvu, avšak neuvedomoval si, že komunsiti chcú zlikvidovať všetky cirkvi a pravoslávie využijú iba ako nástroj na dosiahnutie svojho cieľa.

„Moskva tretí a posledný Rím,“ aj toto starobylé heslo podľa autora knihy Dejiny gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 - 1989 Petra Šturáka ilustrovalo ciele, ktoré vyzerali pre pravoslávnych napohľad lákavo. A tak sa vytvorila dokonalá pôda pre expandovanie náboženstva, ktoré bolo dočasne schodnou cestou aj pre komunistov.

Akcia P alebo Akcia Pravoslavizácia bola komunistami riadená likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Zasiahla viac ako 225-tisíc ľudí hlásiacich sa ku gréckokatolíckej viere v Prešovskom a Košickom kraji.

Desiatky cirkevných predstaviteľov sa odmietli podriadiť vôli mocných. Za odpor zaplatili slobodou či dokonca životom. Vo väzení zažili fyzické a psychické mučenie. Skutočne rehabilitovaní boli až po oslobodzujúcom roku 1989.

Obnova Farnosti po Roku 1989

K obnove gréckokatolíckej farnosti v Stakčíne došlo až po celospoločenských zmenách v Československu po roku 1990. Stakčínskych veriacich, ktorí sa stále hlásili ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu, postupne spravovali excurendo kňazi z blízkej Kolonice: Štefan Ištvaník CSsR (1990), Štefan Kitľan CSsR (1991 - 1992) a Peter Geletka (1992 - 1994).

Prvý murovaný gréckokatolícky chrám s patrocíniom Ochrany Presvätej Bohorodičky bol postavený v roku 1772 bez veže. V tomto roku bola postavená aj fara. Veža k chrámu bola pristavaná na začiatku 19. storočia, v roku 1872 bol chrám rekonštruovaný. V druhej svetovej vojne bol chrám v značnej miere poškodený, predovšetkým vonkajšie múry, ako to vyplýva z protokolu dekanskej vizitácie farnosti zo dňa 17. marca 1948. Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 bol chrám v roku 1957 zbúraný. Na jeho pôvodných základoch bol postavený nový gréckokatolícky chrám až v roku 1994, opäť zasvätený Ochrane (Pokrovu) Presvätej Bohorodičky.

Gréckokatolícka farnosť Stakčín je súčasťou protopresbyterátu Snina. Farským chrámom je Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky z roku 1994.

Vývoj Počtu Gréckokatolíckych Veriacich v Stakčíne

Sakrálne Stavby

Prvý murovaný gréckokatolícky chrám s patrocíniom Ochrany Presvätej Bohorodičkybol postavený v roku 1772 bez veže. V tomto roku bola postavená aj fara. Veža k chrámu bola pristavaná na začiatku 19. storočia, v roku 1872 bol chrám rekonštruovaný. V druhejsvetovej vojne bol chrám v značnej miere poškodený, predovšetkým vonkajšie múry, ako tovyplýva z protokolu dekanskej vizitácie farnosti zo dňa 17. marca 1948.

Po likvidáciigréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 bol chrám v roku 1957 zbúraný. Na jeho pôvodnýchzákladoch bol postavený nový gréckokatolícky chrám až v roku 1994, opäť zasvätenýOchrane (Pokrovu) Presvätej Bohorodičky.

V roku 1928 bol v miestnej časti obce postavený drevený pravoslávny chrám zasvätenýsviatku Pokrova Presvätej Bohorodičky. Aj tento chrám zanikol po druhej svetovej vojne. Vroku 1955 bol dokončený nový murovaný pravoslávny chrám s patrocíniom SošestvijeSvjatovo Ducha.

V roku 1995 bol v obci postavený rímskokatolícky chrám zasvätený svätému PioviX.

Okrem týchto existujúcich a doložených sakrálnych stavbách v obci, sa traduje, že naúzemí katastra Stakčína sa v minulosti nachádzali ďalšie 2 sakrálne stavby. Prvú zachytávaLazarova mapa Uhorska z roku 1528, predpokladá sa, že by mohlo ísť o zaniknutý Kláštorsvätej Kataríny na mieste, zvanom Monastyrec (kláštorisko) nad obcou. Druhou je kaplnka,zakreslená na mape obce z roku 1866 - po prvej svetovej vojne bola rozobratá.

tags: #greckokatolicky #chram #sta #kcin