Grécki bohovia vetra

Grécke náboženstvo nebolo monoteistické ako väčšina dnešných. Staroveký Gréci uctievali pomerne veľké množstvo rôznych bohov a polobohov. Niektorí boli uctievaní na celom území (napr. Zeus, Athéna, Héra,...) a pokladali sa za najvyššie božstvo. Iní boli špecifický len pre niektoré oblasti a v niektorých prípadoch sa dokonca stávalo, že väčšie sídlo malo aj svojich vlastných bohov.

Grécki bohovia sa veľmi líšili od dnešnej predstavy Boha. Mali povahy podobné ľudským a veľakrát zostupovali na Zem v rôznych podobách aby pomáhali ale veľa ráz tiež škodili. Nebolo ojedinelé ani to, aby boh počal so smrteľnou ženou dieťa (poloboha). S tohto dôvodu sa Gréci svojich božstiev rovnako báli ako ich milovali.

Aj Aiolos - kráľ sídlil na ostrove Aiolii alebo v Thrákii, vládca vetrov a vynálezca lodnej plachty. Niekedy je zamieňaný so svojím vnukom rovnakého mena. Obaja boli vládcami vetra už za svojho života a za zásluhy sa stali nesmrteľnými nižšími božstvami a pokračovali v práci naďalej. Mala na tom zásluhu hlavne Héra ktorá o tom presviedčal Dia. Hére ako vládkiny smrti patrili vetry pôvodne a muži nad nimi nemali moc. Dlho sa tradovalo že vietor sú vlastne duše zosnulých a až do 17. storočia mu vládli čarodejnice.

Aiolovych mužov tvorilo 8 synov Astraia a bohyne Éos, všetci sú vyobrazený vo Veži vetrov v Aténach.

Boreas - S, Kaikias - SV, Apeliotes - V, Euros - JV, Notos - J, Lips - JZ, Zephyros - Z, Skiron - SZHélios - grécky boh slnka, každé ráno sa prebúdzal v kajute parmice, ktorá sa plaví po Ókeane, vo východnom paláci pri Klochide zapriahol snečný voz a prechádzal na ňom oblohou na západ, kde večer vystúpil v druhom pláci vypriahol a celú noc sa plavil v bárke naspäť na východ. Mal syna Faethóna (jeho matkou bola sestra Héliovej zákonitej manželky Klyméné), ktorému sa chlapci posmievali a tak si želal viesť slnečný voz. No nezvládol riadenie a voz spálil zem i nebo a Zeus ho zvrhol z voza a zabil. Odvtedy Hélios smúti za svojím synom a jeho slzy sa objavujú každé ráno - hovoríme im rosa. Okrem neho splodil dcéry Faethúsu a Lampetiu s nymfou Neairé, tie potom strážili jeho stáda na Sicílii. So speojenia s Ókeanovnou Persé sa mu narodil syn Aiétos neskôr Klochidský kráľ a dcéra čarodejnica Kirké

Elementárne bytosti už starí gréci predpokladali že svet sa skladá zo 4 prvkov - oheň, voda, zem, vzduch. V Indii to zase boli tzv. praprvky - agni =oheň (niekedy tédžas - žiar), ap= vzduch, prthiví = zem, váju = voda, ákaša = priestor, vidžňána = vedomie. Išlo o filozofické predstavy podľa poznatkov vtedajšej doby do ktorých boli neskôr pripletené bytosti, podľa Paracelsa tieto:

• Zem duchovia zeme a hôr sa väčšinou volajú gnómovia alebo pigmajovia. Prechádzajú horninami a zemou v ktorej si aj stavajú svoje príbytky - nevysoké miestnosti s klenutým stropom a podlahou z udupanej hliny. Nepotrebujú vzduch (dýchajú minerály) ani vodu, lebo smäd je vlastný iba ľudským bytostiam. Sú to dve piade vysoký škriatkovia, kt. hľadajú a strážia drahé kovy z kt. razia mince, kt občas darujú dobrým ľuďom. Nemajú radi slnko.
• Vzduch bytosťami vzduchu sú sylfovia (sylvestrovia), ktorý dýchajú vzduch a sú ľudom najbližšie a predstavujú búrku, vietor, krupobitie a iné. Ich znázornenia sú veľmi odlišné.

Význam riečnych bohov v gréckej mytológii

V starovekom Grécku boli rieky považované za posvätné a mali svojich vlastných bohov. Títo bohovia boli uctievaní a mali významnú úlohu v živote ľudí. Rieky boli zdrojom vody, potravy a dopravy, a preto boli pre prežitie nevyhnutné.

Medzi najznámejších riečnych bohov patria:

• Acheloos - riečny boh, ktorý vedel meniť podobu, uchádzal sa o ruku Deianeiry spolu s Heraklom.
• Asópos - riečny boh, vzoprel sa Diovy za čo ho ten usmrtil.

Acheloos bol mocný boh, ktorý bol schopný meniť svoju podobu. Bol známy svojou silou a bojovnosťou. Podľa povesti sa uchádzal o ruku Deianeiry, dcéry kráľa Oinea, spolu s Heraklom. V boji s Heraklom bol porazený a stratil roh, ktorý sa stal rohom hojnosti.

Asópos bol ďalší významný riečny boh. Podľa povesti sa vzoprel Diovi, za čo ho Zeus usmrtil. Asópos bol otcom mnohých nymf, ktoré boli spojené s prameňmi a riekami.

Títo bohovia boli uctievaní a mali svoje svätyne a obetiská. Ľudia im prinášali obete a modlili sa k nim, aby si zabezpečili priazeň a ochranu.

Antika je súhrnný názov pre grécky a rímsky starovek a jeho kultúru. Antická literatúra je najstaršou, súčasne veľmi významnou a svojim vplyvom dodnes pôsobiacou epochou v literárnej tvorbe Európy.

Mytológia je súbor mýtov (najmä určitého etnika či národa) sa nazýva mytológia či bájoslovie. Ľudia v mýtoch vyjadrujú svoje predstavy o pôvode sveta a vzniku života na Zemi, o prírodných úkazoch (búrka, blesky), o striedaní ročných období, o vychádzaní a zapadaní slnka a podobne. Vo svojich predstavách pripisujú ľudia nevysvetliteľné javy bohom, polobohom a iným nadprirodzeným bytostiam (vílam, škriatkom).

Praindoeurópsky panteón

Ak chceme získať predstavu, v aké božstvá verili ľudia stredoeurópskych kultúr v dobe bronzovej (či koncom doby medenej), nestačí vychádzať z jedinej vetvy indoeurópskej náboženskej tradície. Potrebujeme porovnať čo najviac takýchto vetiev a hľadať sugestívne, charakteristické spoločné vlastnosti božstiev a s nimi spojených mýtov, naznačujúce historickú súvislosť. Týmto spôsobom vlastne zrekonštruujeme pôvodný, praindoeurópsky panteón, a zároveň získame predstavu, ktoré božstvá mali tendenciu v indoeurópskych vetvách pretrvávať. Ak pre porovnateľných bohov nájdeme vo viacerých vetvách tradície príbuzné mená, metódami historickej jazykovedy dokážeme zrekonštruovať meno praindoeurópskeho božstva, z ktorého vznikli.

Podľa niektorých archeológov sa v európskom praveku až do začiatku doby bronzovej uctievali prírodné sily. Z porovnávacej religionistiky však vyplýva, že indoeurópske božstvá mali ľudskú podobu už od najskorších čias. Z porovnávacej religionistiky tiež vyplýva, že medzi praindoeurópske božstvá možno bezpečne zaradiť boha nebies (Djeus) a jeho partnerku bohyňu Zeme (Degom), slnečnú bohyňu (Sehul), bohyňu úsvitu (Heusos) a v neskoršom období, najneskôr od doby bronzovej, dvoch synov boha nebies. Praindoeurópania ďalej uctievali boha, ktorý chránil cesty a stáda (Péhuson), boha metalurgie, boha vojny, ktorý bol zároveň ochrancom polí a bohov búrky, vetra, vody a ohňa. Žial, niektorým praindoeurópskym božstvám nevieme zrekonštruovať meno.

Pozrime sa teraz podrobnejšie na najlepšie známe praindoeurópske božstvá. Meno božstva vychádza z praindoeurópskeho koreňa *di/dei - „svietiť/žiariť“. Preto neprekvapuje, že v archaickej anatolskej vetve tradície nadobúda povahu slnečného božstva (chetitský Istanus). Väčšina neskorších božstiev je ale odvodená od nadstavieb uvedeného koreňa, termínov *dyéw-/*diw- „denná obloha“ a *deiwós „boh“.

Djeus bol boh dennej oblohy a zrejme hlavné božstvo praindoeurópskeho panteónu. V niektorých vetvách tradície (napr. rigvédska) ustupuje do úzadia a stáva sa len akousi vágnou postavou predka. Niečo podobné pozorujeme v germánskom panteóne. V iných vetvách tradície (rímska, grécka, ilýrska) si Djeus pôvodné postavenie zachováva. Vplyvom pokračujúceho vývoja však získava ďalšie vlastnosti. V gréckej tradícii sa Diovi pripisujú vlastnosti boha búrky, pričom tento atribút aj samotná povaha božstva je už značne ovplyvnená mýtmi a poéziou Blízkeho východu.

Djeus mal partnerku, bohyňu Degom, čiže Matku Zem, a toto spárovanie sa zachovalo vo viacerých tradíciách - rigvédskej (s Prithvi Mater ako „rodičia bohov“), rímskej (s Tellus Mater), gréckej (dokonca viacnásobne, Zeus a Démétér, doslovne „Matka Zem“, resp. Semela, zrejme „zem“). Môžeme spomenúť tiež spárovanie boha Urána6 s Gaiou. Posun vo vývoji zachytáva nordické párovanie Ódina, ktorý čiastočne prebral pozíciu Djeusa, s bohyňou Jörd („zem“).

Prvé indoeurópske kultúry v 4. tisícročí pred n. Dcérske tradície: rigvédski Ašvinovia, grécki Dioskúrovia (gr. Dioskúroi, lat. Dioscuni /Gemini“), baltickí „boží synovia“ (lot. Dieva deli, lit. Poznáme nemalý počet mytologických dvojčiat, „božských blížencov“ však spájajú naprieč tisíckami rokov a tisíckami kilometrov charakteristické asociácie, vďaka ktorým ich dokážeme pomerne ľahko a spoľahlivo identifikovať. Vo všetkých prípadoch sa považujú za mladých mužov, šikovných jazdcov na koňoch a ochrancov pred nešťastím či záchrancov, najčastejšie pred utopením. Spravidla sú asociovaní so slnečným božstvom, bohyňou úsvitu a dcérou slnka. V neposlednom rade boli blízki obyčajným ľuďom. Mnohokrát sa medzi nich vydali v prestrojení za obyčajných smrteľníkov. V Grécku sa tradovalo, že navštívili nespočetne veľa miest a dokonca pomáhali tak, že sa aktívne zapájali do bojov.

Uctievanie slnečného božstva starogrécki autori spomínajú u Peržanov, Trákov alebo všeobecne „barbarov“. Chetitské písomnosti zmieňujú viacero slnečných bohov, len niektorí sú však indoeurópski, predovšetkým Sius Summi („náš boh“). Na základe vlastnostní dcérskych slnečných božstiev môžeme súdiť, že praindoeurópske slnečné božstvo - bohyňa Sehul, sa považovala za „vševidiacu“ a privolávala sa ako svedok prísah - napríklad Frankovia prisahali na Slnko ešte v 7. storočí n. Za typického slnečného boha gréckej civilizácie sa niekedy považuje Apolón. V homérskej literatúre však nie je považovaný za slnečné božstvo, nemá žiadne slnečné atribúty a spôsobuje mor. Atribúty slnečného božstva (a iných božstiev) prevzal neskôr. Žiaden starogrécky básnik nespomína, že Apolón jazdil naprieč oblohou na spôsob Hélia, pričom vyobrazenia Apolóna so slnečnou svätožiarou pochádzajú z čias Rímskej ríše. Apolón zrejme dorazil ku Grékom na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. z Anatólie (spája sa s luvijským Apalianasom a s churritským Aplom), pričom okrem Hélia asimiloval aj božského liečiteľa Paeana, známeho už z čias mykénskej kultúry.

Z bohov hromu v povedomí širokej verejnosti zrejme najviac rezonuje grécky Zeus a rímsky Jupiter. Lenže v iných indoeurópskych tradíciách - chetitskej, védskej, slovanskej, baltickej, germánskej aj keltskej - nachádzame odlišný typ božstva. „Toto je takmer určite pôvodná situácia,“ píše Martin West. Medzi charakteristické vlastnosti indoeurópskych bohov hromu patrí zbraň, a to sekera a kladivo (Perkunas), sekera (Perún) alebo kladivo (Thor), prípadne priamo blesk (Zeus, Taranis). Dažďom prinášajú úrodnosť pôde (Zeus, Thor, Pardžanja) a sú ochrancami pred zlými silami (Thor, Pardžanja). Ďalšou typickou črtou je jazdenie na voze, ktorý ťahajú kozy, s čím bol asociovaný Perkunas aj Thor, a čoho reliktom je jeden z Diových prívlastkov, ktorý pôvodne znamenal „ten, ktorý jazdí na koze“ (vo voze putoval aj Pardžanja). Hoci majú indoeurópski bohovia hromu obvykle ľudskú podobu, niekedy nadobúdajú podobu býka (Perkunas, Pardžanja, Zeus). Typicky sú asociovaní s dubom (Perkunas, Perún), čo zrejme platilo aj pre Thora, ako nasvedčujú rôzne toponymá (napr. Thorslund - „Thorov háj“) alebo zasvätené dubové lesy. A taktiež pre Dia - Diovi zasvätené duby sa spomínajú v Odysei aj Iliade.

Za relikt praindoeurópskeho boha hromu sa považuje starobulharský hrdina Perkos/Perkon. Jeho nápismi doložený kult zrejme vychádzal zo starého tráckeho božstva. S bohmi hromu etymologicky súvisia aj málo známy boh Fjörgynn - otec bohyne Frigg, a bohyňa Fjörgyn, matka Thora. Predpokladá sa, že obskúrny boh Fjörgynn bol pôvodne Thorov otec a sám o sebe starobylý germánsky boh hromu, ktorého Thor neskôr vytlačil.

Hermés, genitív Herma - grécky boh, syn Dia (Zeus) a Maie. Pôvodne boh vetra, Gréci ho uctievali od najstarších čias (Knóssos, pamiatky v lineárnom písme B zo 14. - 13. stor. pred n. l.) ako boha vegetatívnej sily (symbolizovanej falusom), považovaný za ochrancu pastierov a stád. Od malička bol dôvtipný a ľstivý (Hermés Dolios). Narodil sa ráno v jaskyni pod vrchom Kylléna v Arkádii, dopoludnia ušiel z kolísky, napoludnie vynašiel lýru (natiahnutím strún na korytnačí pancier), popoludní ukradol Apolónovi 50 kráv (pospiatky ich zahnal do jaskyne, aby zanechali obrátené stopy) a večer s nevinným výrazom zaspal. Keď Apolón jeho podvod odhalil, Hermés ho obmäkčil hrou na lýre, výmenou za ňu mu Apolón ponechal stádo a daroval zlatú berlu prinášajúcu blahobyt a dotknutím očí spánok a sny. Hermés vynašiel aj hudobný nástroj syrinx, za ktorý mu Apolón daroval zlatú palicu (gr. kérykeion, lat. caduceus) na stráženie stáda, ktorá sa neskôr stala symbolom poslov; znázorňuje sa s dvoma krídelkami a s okom prozreteľnosti na hornom konci, obtočená dvoma hadmi v tvare neúplnej osmičky. Podobne ako Iris bol Hermés spoľahlivým poslom Dia, neskôr aj ostatných bohov či ľudí (o. i. sprievodca duší do podsvetia, Hermés Psychopompos). Považovaný za patróna rečníctva a darcu rečníckeho nadania (Hermés Logios). Bol mu pripisovaný aj úspech pri rokovaní s cudzincom alebo s nepriateľom (odtiaľ grécky výraz herméneus označujúci prekladateľa a pojem hermeneutika označujúci interpretáciu). Boh obchodníkov a šťastných nálezcov (gr. hermaion - náhodný nález), ale aj zlodejov jahniat či oviec. Grékmi pokladaný za vynálezcu abecedy, mier, váh a telocviku. Spočiatku zobrazovaný ako bradatý muž (napr. socha Herma nesúceho barana, Hermés Krioforos), od 5. stor. pred n. l. bola jeho úloha rýchleho posla stvárňovaná podobou mládenca s klobúkom (petasos), prípadne s čiapkou s krídlami a okrídlenými sandálmi, obchodovanie symbolizoval mešec peňazí. Otec Hermafrodita, podľa niektorých prameňov aj Odyseovho deda Autolyka a boha Pana. Na Diov príkaz zabil stookého Arga, čím vyslobodil Ió; počas Athamantovho šialenstva (→ Inó) zachránil život malému Dionýzovi. Približne v 5. stor. pred n. l. ho Rimania stotožnili s bohom obchodu a zisku Merkúrom. Námet literárnych (v Homérovej Iliade sprevádzal Priama žiadajúceho v Achillovom tábore Hektorove pozostatky, v Odysseii odviedol Odysea od Kalypsó, zlodej Apolónovho stáda v Sofoklovej satyrskej dráme Sliediči) a výtvarných diel (Praxitelés: socha Hermés s malým Dionýzom, okolo 340 pred n. l., Lysippos: Odpočívajúci Hermés, Hermés priväzujúci si sandál, 4. stor. pred n. l.).

Veža vetrov v Aténach

tags: #grecky #boh #vetra