Blahoslavený biskup Vasiľ Hopko: Životopis a odkaz

Blahoslavený biskup ThDr. Vasiľ Hopko patrí k významným osobnostiam Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Jeho život bol svedectvom o neochvejnej vernosti Kristovi a Cirkvi aj napriek brutálnemu prenasledovaniu, väzneniu a mučeniu zo strany komunistického režimu. Biskup Hopko je príkladom intelektuála a duchovného vodcu, ktorý svoju vieru a zodpovednosť za zverený ľud dokázal žiť aj v tých najťažších podmienkach.

Pre dnešnú dobu je inšpiráciou k trpezlivému znášaniu utrpenia, k obrane náboženskej slobody a k pevnému postoju vo viere aj uprostred spoločenských tlakov. Jeho známosť ešte viac upevnilo blahorečenie pápežom Jánom Pavlom II. v Bratislave v roku 2003, spolu s ďalšími mučeníkmi komunistického režimu.

Detstvo a mladosť

Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom (okres Bardejov) v rodine Vasiľa Hopku a Anny, rod. Petrenkovej. Pokrstený bol 24. apríla 1904 miestnym gréckokatolíckym kňazom Michalom Čisárikom. Jeho rodičia boli chudobnými roľníkmi. Okrem syna Vasiľa mali aj dcérku Máriu. Otec vykonával aj prácu zvonára a 6. júna 1905 pri zvonení proti búrke ho zasiahol a usmrtil blesk.

Pre veľkú biedu matka odišla do USA za prácou a starosť o deti prevzala na seba rodina Petrenkových. Keď mal Vasiľ sedem rokov, vzal ho k sebe matkin brat Demeter Petrenko, ktorý sa po vysviacke stal kňazom v Oľšavici, na Spiši. Za jeho finančnej pomoci získal Vasiľ základné vzdelanie v Bardejove a stredoškolské v Evanjelickom gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil s vyznamenaním v roku 1923.

Prázdniny trávil u svojho uja kňaza Demetra a tu začal získavať svoj vrúcny vzťah k svojej cirkvi, národu a obradu, ktorý ho sprevádzal celý život. Jeho želaním bolo stať sa kňazom. Po maturite pokračoval v štúdiu teológie v Prešove, ktoré ukončil v roku 1928. Jeho matka podporujúca jeho štúdia z USA mala túžbu, aby jej syn prišiel za ňou a stal sa kňazom pre exarchát v Pittsburgu.

Cestu do Ameriky mu znemožnili viaceré ochorenia a pobyt v nemocnici. Ako píše vo svojich spomienkach: „Pretože všetky peniaze na cestu som minul na doktorov a nemocnice, musel som sa vzdať nádeje, že svoju mamu ešte raz uvidím. Vtedy som si neuvedomoval, že to bola Božia vôľa, ktorá ma zdržiavala v rodnej zemi".

Kňazské pôsobenie

Ako novokňaz bol poverený dôležitou úlohou systematizovať novú farnosť pre gréckokatolíkov v Prahe. Táto bola zriadená v roku 1933 a on bol menovaný jej prvým farárom. Vďaka jeho zanietenosti sa mu podarilo získať pre bohoslužby chrám sv. Klimenta. Počas pražského účinkovania sa venoval s veľkou láskou zvlášť chudobným ľuďom a študentom, pre ktorých založil v roku 1929 Spolok gréckokatolíckych študentov.

Chuť do práce mu istotne dodávala aj prítomnosť jeho matky, ktorá sa vrátila z USA po dlhých 22 rokoch odlúčenia a stala sa jeho domácou. V Prahe pôsobil do 1. septembra 1936. Napriek mnohej organizačnej a pastoračnej práci študoval teológiu ďalej na Karlovej univerzite. Posledný semester pre politické pomery absolvoval na Komenského univerzite v Bratislave, kde v roku 1940 získal doktorát teológie.

Pôsobenie v Prešove

Jeho ďalšie účinkovanie bolo späté s Prešovom. Biskup Pavel Gojdič ho po návrate z Prahy ustanovil za špirituála kňazského seminára a bol poverený vyučovaním na gréckokatolíckych školách v Prešove. Následne sa stal v roku 1941 tajomníkom biskupa Pavla Gojdiča a po prekonaní prekážok zo strany vlády bol menovaný za profesora pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove.

V roku 1946 pôsobil aj ako redaktor časopisu Blahovistnik, ktorý prinášal články s cieľom posilniť vo viere a objasňovať byzantský obrad. Vasiľ Hopko bol autorom mnohých článkov. Biskup Pavel Gojdič, uvedomujúc si jednak mnohosť povinností a úloh nakoľko bol v roku 1946 poverený jurisdikciou nad všetkými gréckokatolíkmi v celom Československu a zároveň predvídajúc aj negatívne politické zmeny v republike, podal žiadosť Svätej Stolici v Ríme o pridelenie pomocného biskupa.

Ním bol 2. januára 1947 menovaný Vasiľ Hopko ako titulárny biskup midilenskej diecézy v provincii Numidskej. Konsekrácia za biskupa sa uskutočnila 11. mája 1947 v Prešove. Hlavným svätiteľom bol sídelný biskup prešovský Pavel Gojdič, OSBM a spolusvätiteľom pražský arcibiskup Josef Beran a košický biskup Jozef Čársky. Biskup Hopko sa stal pravou rukou biskupa Gojdiča.

Pri svojich vizitáciach po farnostiach povzbudzoval veriacich vo vernosti vo viere, vo svedomitom plnení svojich náboženských povinnosti, v láske a vernosti svojej cirkvi. Sľubný rozvoj eparchie však bol násilne prerušený.

Prenasledovanie a väzenie

Na tzv. „Sobore“ konanom 28. apríla 1950 v Prešove bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi v Československu zakázaná. Obidvaja jej biskupi a zároveň kňazi boli vystavení alternatíve buď pravoslávie alebo väznenie a odsúdenie. Aj pre pomocného biskupa Vasiľa Hopku sa tak začína jeho krížová cesta mnohými väznicami, ktoré podlomili jeho zdravie.

Po počiatočných intervenciách v Báči, ďalej v Hlohovci bol väznený v pražskej Ruzyni. Na tento pobyt si spomína takto:„Aby ma „zlomili“ zatvorili ma do tmavej samotky, kde som stratil orientáciu. Potom ma prinútili chodiť alebo stať takmer 122 dní. Moje opuchnuté nohy sa podobali kmeňom stromov. Dostával som iba kúsok chleba a pohár vody. V duchu som videl svoj vlastný pohreb. Ale modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný katolíckej cirkvi“.

To bola príprava na súdny proces, ktorý sa konal 24. októbra 1951 v Bratislave. Na tomto procese bol uznaný za vinného zo zločinov velezrady a vyzvedačstva a tak bol odsúdený na 15 rokov väzenia, s peňažným trestom 20 000,- korún a konfiškáciou majetku. Začala sa jeho púť mnohými väznicami, kde strávil 13 a pol roka. Dvadsaťjeden krát ho prevážali z väzenia do väzenia, päťkrát bol v Leopoldove, dvakrát v Ilave, štyrikrát vo Valdiciach. Taktiež sedel v Mirove a Ruzyni.

Pracoval v mnohých „profesiách“ ako obšívač matracov, platač vriec na múku, vyrábal špendlíky a bižutériu. Vo väzení vo Valdiciach podal sťažnosť na Najvyšší súd, v ktorej vyvrátil všetky obvinenia, ale jeho žiadosť o obnovenie procesu bola zamietnutá. Dlhé roky väzenia zanechali na ňom stopy. Trápila ho cukrovka, astma a akútna depresia.

S ťažko podlomeným zdravím ho v roku 1963 prepustili z väzenia a umiestnili do Charitného domova v Oseku v Čechách, kde sa stal duchovným otcom pre tam internované rehoľníčky, ktoré ho nazývali: „náš zlatý človek“. Snažil sa nadviazať kontakty s kňazmi a veriacimi.

Obnova Gréckokatolíckej cirkvi a smrť

Po spoločensko-politických zmenách v roku 1968 bol prepustený na slobodu a podieľal sa na obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi. V rokoch normalizácie komunistický režim nedovolil biskupovi Hopkovi vykonávať administráciu prešovskej eparchie. Dňa 2. apríla 1969 ho Svätý Otec vymenoval za svätiaceho biskupa. V tom čase navštevoval jednotlivé farností, kde povzbudzoval veriacich a tiež vysväcoval nových kňazov.

Nádherné svedectvo o jeho živote, zvlášť o utrpení, podáva jeho príbuzný ThDr. Juraj Bujňák: „Jeho život nebol ničím iným, než utrpením a ťažkým krížom. Biskupská mitra na jeho hlave bola nádherne ligotavá, ale zvnútra to bola tŕňová koruna. Trpel bez reptania…Keď sme spolu bývali neraz som videl, ako musí zápasiť so svojou nemocou. Posledný týždeň svojho života sa každý deň spovedal. V piatok ráno (23. júna) odslúžil ešte svätú liturgiu a porozprával sa so sestrou Simeonou. V popoludňajších hodinách sa dostavila nevoľnosť, hlava klesla na bok a o 15.00 hod zomrel.

Pohrebné obrady vykonal dňa 29. júna 1976 križevacký biskup Joakim Segedi, prítomní boli aj rímskokatolícki biskupi Jozef Feranec, Ján Pastor a veľký počet duchovenstva a veriacich. Pochovaný je v krypte prešovskej katedrály.

Svätý Otec počas návštevy našej vlasti v Prešove dňa 2. júla 1995 v príhovore gréckokatolíkom okrem iného povedal: „Gréckokatolícke spoločenstvo vyšlo z tejto skúšky obnovené a posilnené aj vďaka svedectvu a krvi početných mučeníkov. Živým odkazom toho je viera veľkého počtu laikov, rehoľníkov, rehoľníčok, kňazov a duchovných pastierov. Stačí spomenúť mučeníctvo biskupa Gojdiča a utrpenie biskupa Vasiľa Hopku“.

14. septembra 2003 ho svätý pápež Ján Pavol II. v Bratislave-Petržalke vyhlásil za blahoslaveného. Uctievame si ho ako hieromučeníka (biskupa mučeníka).

Odkaz blahoslaveného Vasiľa Hopku

ThDr. Vasiľ Hopko, pomocný prešovský biskup, ktorý v tejto funkcii pôsobil v rokoch 1947-1976, naplnil svoje biskupské heslo: „Da vsi jedino budut. - Aby všetci jedno boli.“ do bodky a spečatil to svojou vlastnou krvou, keď v duchu tohto hesla a v dobe, ktorá nebola naklonená Bohu a Cirkvi, vydával svedectvo pravde, svojmu presvedčeniu, pre všetkých, ktorých viedol, ktorým bol otcom i pastierom.

Biskup Hopko nemohol konať ináč. Sám život, do ktorého ho Boh vložil, ho predurčil k tomu, aby túžil po jednote. Od detstva túžil po jednote vlastnej rodiny, ktorá bola rozdelená stratou otca a odchodom matky za robotou do ďalekej cudziny. Ďalšou skutočnosťou, ktorá ho nútila k úprimnej túžbe po jednote, bolo rozdelenie vo viere jeho rodnej dediny, ktoré od samého počiatku znášal tak bolestivo, ako rozdelenie vlastnej rodiny.

Svojím postojom i celým svojím životom stál pevne po boku svojho sídelného biskupa, ktorého dával za vzor svojim veriacim, keď ich povzbudzoval, aby vytrvali vo vernosti Cirkvi a Svätému Otcovi. Biskup Hopko videl naplnenie svojich túžob po jednote ako vo vlastnej rodine , tak v duchovnej rodine veriacich, v úprimnej odovzdanosti Bohu a v pevnej jednote s Cirkvou cez jej viditeľnú hlavu Svätého Otca, v bezhraničnej službe pre ľud a národ, ktorý mu bol zverený.

Celým svojim životom ukazoval všetkým, čo je cesta do neba. Jeho život najkrajšie vyjadrujú slová prvého žalmu: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.

Biskup ThDr. Vasiľ Hopko nesporne patrí k veľkým osobnostiam Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Bol gréckokatolíckym pomocným skupom v Prešove a titulárnym biskupom midilenským. Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom, neďaleko Bardejova. Jeho rodičia, Vasiľ a Anna (rod. Petrenková) boli jednoduchými roľníkmi. Pokrstený bol v rodisku 24. apríla 1904. Otec zastával aj funkciu zvonára a pri zvonení ho usmrtil blesk. Matka pre veľkú chudobu odišla za prácou do Ameriky.

Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť jedu-arzénu, ktorý podľa analýz musel byť podávaný v malých dávkach po dlhú dobu. Biskup Hopko všade zanechával dojem jednoduchého, skromného, srdečného a zbožného človeka.

tags: #hopko #vasil #biskup