Prinášame pohľad na udalosti a myšlienky spojené s časom, keď Ježiš vyšiel po Poslednej večeri. Dnes sa budeme venovať v podstate dvom úryvkom z evanjelia svätého Jána a to z 13. kapitoly, kde sa hovorí o umývaní nôh učeníkom v rámci Poslednej večere a potom z 19.
Svätý Otec, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote.
Udalosti po Poslednej večeri
Posvätný autor poukazuje na vedomosť Pána Ježiša o tom, čo bude nasledovať. V posvätnom texte je slávnostným spôsobom oznamené, že Ježiš miluje svojich a že ich miluje do krajnosti. Ide o lásku do krajnosti v zmysle duchovnom, v zmysle ochoty priniesť najvyššie obete pre túto lásku.
Posledná večera je tá Ježišova „hodina“, ku ktorej od počiatku smerovalo celé jeho účinkovanie (porov. Jn 2,4). Oba tieto pojmy sa navzájom vysvetľujú a nemožno ich od seba oddeliť. Láska sama v sebe je procesom prechodu, premeny, vystúpenia z obmedzení ľudského bytia podriadeného smrti, v ktorom sme všetci od seba oddelení a v konečnom dôsledku v odlišnosti, ktorú nemôžeme prekročiť, sme si vždy v niečom navzájom neprístupní. Tento na prvý pohľad neuskutočniteľný „prechod“ sa uskutočňuje prostredníctvom lásky až do krajnosti. Ježišova „hodina“ je hodinou veľkého prechodu, hodinou veľkej premeny. A k tejto premene bytia dochádza prostredníctvom lásky.
Umývanie nôh
Evanjelista Ján hovorí ďalej, že Pán Ježiš „vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.“ (Jn 13,4-5) Ježiš preukazuje svojim učeníkom službu otroka, „ponižuje sa“ (porov. Vo veľkom hymne na Krista v Liste Filipanom je vyjadrené, že Kristus koná opačný pohyb ako Adam. Prvý človek Adam sa svojvoľne a bez Boha pokúsil siahnuť po božskosti. Kristus naopak zostupuje zo svojho božstva, prijíma telo, vstupuje medzi ľudí, „berie na seba prirodzenosť sluhu“ (porov. Flp 2,7) a potom stáva sa poslušným až na smrť na kríži. Pri Poslednej večeri to isté Pán Ježiš ukazuje v jedinom geste. V symbolickom úkone vyjadruje celú hĺbku svojej spásonosnej služby.
Zoblieka si odev svojho božského jasu, takpovediac kľaká pred nami na kolená, umýva a utiera nám špinavé nohy, aby nás urobil hodnými zasadnúť za stôl na Božej svadobnej hostine. V Apokalypse sa nachádza paradoxné vyjadrenie, že vykúpení si svoj odev „zbielili v Baránkovej krvi“ (Zjv 7,14). Chce sa tým povedať, že to, čo nás obmýva a očisťuje, je Ježišova láska, ktorá ide až do krajnosti. Úkon umývania nôh vyjadruje tú istú skutočnosť: Ježišova slúžiaca láska nás vyslobodzuje z našej pýchy a robí nás „čistými“, schopnými zjednotiť sa s Bohom.
Slová apoštola Petra: “Pane, ty mi chceš umývať nohy?” zdôrazňujú momentálnu duchovnú vzdialenosť, ktorá je medzi Pánom a jeho učeníkom. Všimnime si ďalšie vyjadrenie Pána Ježiša, keď povedal: “A vy ste čistí”. Niektorí starobylí exegéti vysvetľovali umývanie nôh ako obrad sviatosti zmierenia, ktorá prináša odpustenie hriechov a ktorú prijali apoštoli pred Eucharistiou. Pán Ježiš však stavia do protikladu “kúpanie” a “umytie” jednej časti tela. Tu nejde o obrad očisťovania. Učeníci sú čistí prostredníctvom viery v Pána Ježiša, lebo počúvajú Pánove slová (Jn 15,3)2, hoci ich viera je ešte nedokonalá.
Vo vyjadrení, “Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám,” sa nachádza kontrast vytvorený tým, že Pán a Učiteľ koná službu otroka. Poznámka Pána Ježiša, že “nie všetci ste čistí”, potvrdzuje poznanie Pána Ježiša o Judášovom myslení a konaní a vnáša do celej situácia poukaz na zlo zrady.
Zrada Judáša
Film Ježiš (Judášova zrada)
Evanjelista svätý Ján poukazuje na žalm 22, “delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós” (Ž 22,19), v ktorom sa zásadným spôsobom predpovedá utrpenie. Následne je pozornosť upriamená na Ježišovu matku a učeníka, ktorého miloval, ako stoja pri Pánovom kríži. Evanjelista nespomína Pánovo utrpenie ani fyzické a ani duchovné. Už v Káne Galilejskej Pán Ježiš oslovil svoju matku ako “žena”.
Ukrižovanie
Pán bol ukrižovaný uprostred dvoch iných odsúdených. Evanjelista svätý Ján pripomína túto okolnosť, aby vyjadril duchovné posolstvo, že miesto ukrižovania Golgota je vlastne Pánovým trónom, z ktorého spravuje svoj vykúpený ľud. Tí dvaja napravo a naľavo sú akoby Pánovým sprievodom.
“Pilát vyhotovil aj nápis […]: "Ježiš Nazaretský, židovský kráľ." Tento nápis čítalo mnoho Židov, […] bol napísaný po hebrejsky, latinsky a grécky. Je pravdepodobné, že Pilát nechal vyhotoviť nápis, aby sa vysmial zo židovských náboženských predstaviteľov. Poznámka o tom, že mnohí čítali nápis na kríži, je odôvodnená tým, že návršie, na ktorom bol ukrižovaný Pán Ježiš bolo blízko mesta Jeruzalema a v tom čase z dôvodu židovských Veľkonočných sviatkov prichádzalo do Jeruzalema veľké množstvo pútnikov a mali možnosť čítať v troch rečiach svedectvo o Ježišovi Kráľovi. Pilát, ktorý predtým ustúpil tlaku židovských náboženských predstaviteľov, chce im ukázať svoju moc a teraz neustúpil ich požiadavke. Dá sa však povedať, že aj v tom je pozoruhodné naplnenie Božej vôle, lebo nápis hlása definitívnu a neodvolateľnú pravdu.
Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: "Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!" Aby sa splnilo Písmo: "Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós." A vojaci to tak urobili.
Pánove slová: “Je dokonané.” vyjadrujú, že naplnil Otcovu vôľu a Písmo do posledného písmena (Mt 5,18)3 Aj v slovách, že Pán “odovzdal ducha” sa vyjadruje, že jeho zomieranie a smrť boli prežívané dobrovoľne a veľmi osobne a potvrdzuje to, čo predtým vyjadril slovami: “Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.
Žiadosť židov, aby sa odstránili telá ukrižovaných odsúdencov zodpovedala predpisom židovského zákona, ako ich nachádzame v knihe Deuteronomium.4 Telá mŕtvych ukrižovaných by boli znesvätením sviatku židovskej Veľkej noci. Lámaním kostí ukrižovaných sa urýchľovalo ich usmrtenie. V prípade Pána Ježiša sa píše, že “jeden z vojakov mu prebodol bok”.
Pán Ježiš na sviatok stánkov sa vyjadril takto: “Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije.” A potom citoval proroka Ezechiela (Ez 47,1-12), ktorý prorokoval o vode, ktorá bude vyvierať z pravej strany nového chrámu a bude očisťovať a oživovať Svätú zem. A teraz sa vlastne naplnilo Ezechielovo proroctvo, lebo prostredníctvom smrti a zmŕtvychvstania Pána Ježiša, ktorý je novým chrámom, z jeho pravého boku vyviera nový život, ktorý je nám daný podľa slov: “Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody." To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Ide o mimoriadne slávnostné svedectvo.
Vzťahuje sa priamo na zásah kopije a na krv a vodu, ktorá vytiekli z otvorenej strany. Rovnako aj vyjadrenie: “Kosť mu nebude zlomená”, je veľmi dôležité. Evanjelista svätý Ján, aby dal základ svojmu svedectvu, ukazuje, ako sa v tejto scéne plnia dve pasáže Písma: V tú istú hodinu, v ktorej na nádvorí chrámu kňazi zabíjali veľkonočných baránkov, pričom sa vyhýbali lámaniu kostí6, na Golgote je usmrtený skutočný veľkonočný baránok7 a vlastne ani jedna z jeho kostí nebola zlomená; a žalm 348 uvádza neporušenosť všetkých jeho kostí ako znak Božej ochrany spravodlivých.
Ide vlastne o citát z knihy proroka Zachariáša9, ktorý predstavuje spásu ľudu a Jeruzalema spojenú s utrpením poníženého spravodlivého a ten trpiaci spravodlivý sa stáva zdrojom života. Evanjelista svätý Ján vidí naplnenie slov proroka Zachariáša: «Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným. […] V ten deň bude Dávidovmu domu a obyvateľom Jeruzalema otvorený prameň proti hriechu a poškvrne.
A tak posledné slová Pána Ježiša: „Je dokonané.“ (Jn 19,30) odkazujú späť k začiatku utrpenia, k momentu umývania nôh, kde evanjelista svoje rozprávanie začína zdôraznením, že Ježiš svojich miloval „až do krajnosti“ (porov. Jn 13,1). To „dokonanie“, tá „krajnosť“, to najkrajnejšie zavŕšenie lásky nastalo v okamihu smrti. Ježiš išiel až do konca, zašiel až na krajnú hranicu, ba prekročil ju. V tom zvolaní: „Je dokonané“, sa odhaľuje veľké tajomstvo kríža. Završuje sa nová univerzálna liturgia.
Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Salvifici doloris napísal: „Keď uvažujeme o svete utrpenia v jeho osobnom a zároveň kolektívnom rozmere, nemôžeme neuvažovať o skutočnosti, že v určitých obdobiach a okolnostiach ľudského jestvovania zvláštnym spôsobom mohutnie. Stáva sa to napríklad v prípadoch prírodných pohrôm, hromadných nákaz, katastrof a rozvratov, [...].“ (porov. sv. A tak sme počas 14. Božie zjavenie v Starom zákone smerovalo k svojmu najvyššiemu posolstvu o utrpení spojenom s láskou.
| Udalosť | Popis |
|---|---|
| Umývanie nôh | Ježiš preukazuje učeníkom pokoru a lásku. |
| Zrada Judáša | Judáš zradí Ježiša za 30 strieborných. |
| Ukrižovanie | Ježiš je ukrižovaný na Golgote. |