Horiaca sviečka v kostole: Symbolika a význam

Sviečky. Nájdeme ich v každom kostole, a to hneď niekoľko. Sviece na oltári, veľkonočný paškál, sviece na rôznych umeleckých svietnikoch pri obrazoch či sochách… Sviece majú svoju dôležitú úlohu aj v niekoľkých liturgických obradoch a sviatostiach - zažíname ich pri krste, prvom svätom prijímaní a birmovke, svoju úlohu zohrávajú aj pri niektorých slávnostiach počas liturgického roka.

Možno sa práve mnohým z vás vybavila krása krstnej sviece, mohutný paškál, ktorý počas omše neraz upúta náš pohľad, alebo takzvaná hromničná svieca, ktorú ste si priniesli domov zo sviatku Obetovania Pána, aby vám v ťažkých časoch sprítomňovala Božiu ochranu. Ak sa nad tým zamyslíme, celý život každého kresťana je sprevádzaný svetlom sviec.

Symbolika svetla, ktorá je sprítomnená v liturgii vo forme sviec, sa ukrýva i v Božom slove, a to v Starom i Novom zákone. Vedeli by ste uhádnuť, ako znejú prvé Božie slová, ktorými sa nám prihovára prostredníctvom svätopiscov v Biblii? Kniha Genezis začína opisom sveta a prvé Božie slová sú: „Buď svetlo!“

Svetlo v Biblii a kresťanskej tradícii

V súvislosti so svetlom by sa dalo z Písma vypísať mnoho citátov, napríklad citát opisujúci Ježišovo narodenie: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal.“ (Jn 1, 9 - 10) Alebo citát, v ktorom Ježiš sám seba označuje ako svetlo sveta: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12) Svetlo, to je Ježiš.

Hoci v minulosti mali sviece najmä svoj praktický význam, neumenšuje to ich symboliku. Pri vysluhovaní sviatostí a slávení svätej omše, ktorá by sa bez horiacich sviec nemala slúžiť, sú sviece znakom prítomnosti Krista. Svojím svetlom a teplom symbolizujú Ježiša a zároveň tým, ako sa pomaličky svieca stráca, pripomína sebaobetovanie Krista, ktorý vydal svoj život za nás.

„Prijmite svetlo Kristovo.“, tieto slová hovorí kňaz pri krste, pričom podáva rodičom krstnú sviecu dieťaťa, ktorá je odpálená z horiaceho paškálu. Hneď potom nasledujú vety: „Milí rodičia a krstní rodičia, vám sa zveruje toto svetlo. Dbajte o to, aby vaše dieťa kráčalo vždy vo svetle Kristovom ako dieťa svetla a vytrvalo vo viere až do konca.“ Ak si dobre všimnete, nejde tu iba o to, že naše životy sú obklopené svetlom, ale od okamihu krstu, kedy sa začleňujeme do rodiny veriacich, sa stávame deťmi svetla. Každý z nás by mal byť nositeľom a zdrojom svetla.

Výraz „deti svetla“ nás privádza k veľkonočnej liturgii, v ktorej do tmy hlasno znie: Kristus, svetlo sveta! Prví kresťania slávili Veľkonočnú vigíliu celonočným bdením, pričom sa modlili až do svitania a očakávali tak slávne Ježišovo zmŕtvychvstanie. Neskôr, v stredoveku, bolo zvykom nechať v domácnosti vyhasnúť všetok oheň. Po sobotňajších obradoch si ľudia doniesli do svojich príbytkov veľkonočné svetlo, aby tak aj vo svojich domovoch zažali nový život. Začína sa obradom svetla zvyčajne po zotmení, čím sa zdôrazňuje kontrast medzi svetlom a tmou. Požehnaný oheň, od ktorého sa zapaľuje paškál, symbolizuje Božie svetlo, ktoré je darom od Otca.

Obradom svetla si tiež pripomíname vyvedenie Izraelitov z Egypta, o čom čítame aj počas liturgie slova. Pán svoj ľud zázračne sprevádzal a viedol svojím ohnivým stĺpom. Keď kňaz zapaľuje od požehnaného ohňa paškál, hovorí slová: „Svetlo Krista, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nech zaženie tmu z našich sŕdc a myslí.“ Následne vstupuje celá procesia do kostola, ktorý je zahalený do tmy.

Paškál: Symbol zmŕtvychvstalého Krista

Viditeľným znamením veľkonočnej radosti je mohutná svieca - paškál (z latinského slova Paschalis, z gréckeho Pascha a z hebrejského Pesah, čo znamená prechod). Paškál predstavuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý vyvádza ľud z otroctva hriechu a vovádza ho do prisľúbeného večného života.

Paškál nie je obyčajnou sviecou, nesmie byť umelý, ale má to byť svieca veľkých rozmerov, hrubá a vysoká, podľa možnosti zo včelieho vosku a má svoje presné pravidlá zdobenia. Dominuje na nej kríž, pripomínajúci Ježišovu smrť, v niektorých prípadoch sviecu zdobí aj strom života alebo baranček. Na kríži je päť otvorov, do ktorých je vsadených päť hrudiek tymianu. Tie sú symbolom piatich Kristových rán.

Ďalej si môžeme všimnúť čísla letopočtu ako symbol toho, že Kristus vládne dejinám, a grécke písmená alfa a omega ako symbol toho, že Kristus je začiatok i koniec. Pri týchto symboloch v obrade svetla zaznieva z úst kňaza: „Kristus je ten istý včera i dnes. On je počiatok a koniec, Alfa i Omega, Pán času i večnosti.

Obrad svetla sa končí nádherným chválospevom zvaným Exsultet. Jeho dnešná podoba vznikla v 7. storočí ako prejav vďaky za dar spásy. Na svätej omši sa nám málokedy podarí zachytiť každé slovo danej liturgie. Preto som sa rozhodla vybrať aspoň niekoľko viet chválospevu, s odporúčaním vyhľadať si ho celý a pomaly prejsť slovo po slove.

Sviečky v rôznych obdobiach a sviatkoch

Sviečky si dnes zapaľujeme z rôznych dôvodov. Na navodenie romantickej atmosféry, pri relaxácií, meditácií, častokrát len tak. Možno podvedome cítime zo sviečok pozitívnu energiu. Mnoho starých tradícií spojených so sviečkami je zachovaných dodnes. Napríklad zapaľovanie sviečok na narodeninovej torte. Viete aký má tento rituál význam? Niečo magické je aj v samotnom plameni. Inak by sme po stáročia do neho nehľadeli pri rozjímaní, modlitbe či meditácii.

Horiaca sviečka sa nám tiež spája so sviatkami ako sú Pamiatka zosnulých, Advent a tiež Vianoce. V katolíckej cirkvi reprezentuje horiaci plameň osvietenie Krista, sviece sa zapaľujú pred každou omšou a sú tiež súčasťou rituálov počas sviatkov. V židovskom náboženstve oslavujú v predvianočnom období Chanuku - sviatky svetiel, radosti a veselosti. Iba na tento sviatok sa používa špeciálny, sedemramenný svietnik Menora. Indovia zase oslavujú Diwali, oslavu sily svetla nad temnotou.

Hromničné sviečky

Ľudia si na sviatok Obetovania Pána berú z kostola domov požehnané hromničné sviečky. V dávnych dobách bol začiatok februára prechodom medzi zimou a jarou. Takto popri kresťanskej liturgii zostávali v povedomí ľudí niektoré zvyky.

Hromničné sviečky bývali v každej domácnosti a používali sa ako ochrana pred búrkou a hromom. Aj v súčasnosti môže byť hromničná svieca, zapálená počas búrky, prejavom viery a dôvery voči Bohu na rozdiel od poverčivosti, či dokonca určitej „renesancie“ starých slovanských kultov a božstiev.

Hromničné sviece treba vidieť v súvise s pravým svetlom, ktoré prišlo na svet (porov. Jn 1, 9), ako aj s veľkonočnou sviecou a s našou krstnou sviecou. Prvoradý význam je teda v tom, aby sme kráčali vo svetle (porov. 1 Jn 1, 7). Výstižné sú slová Cirkvi, uvedené v Direktóriu o ľudovej zbožnosti a liturgii (bod 123): „Sviatok 2.

Dušičky

Počas prvých novembrových dní, kedy slávime Sviatok všetkých svätých a pamiatku zosnulých máme možnosť zaspomínať si na svojich blízkych zosnulých a uctiť si ich pamiatku. V tieto dni chodíme častejšie na cintorín a zapaľujeme sviečky na hroboch.

Z náboženského hľadiska je sviečka symbolom večného svetla, zároveň osvetľovala cestu dušiam na druhý svet. Spájala sa aj s predstavou trvania života. Svetlo a plameň sviečky v tradičnej obyčajovej kultúre sprevádzali významné momenty v živote. Sviečky mali byť po celý čas zapálené, kým bol zosnulý v dome. Plameň bol očistným prvkom, ktorý mal odvrátiť negatívne sily. Sviečka zapaľovaná na hroboch mala aj sprostredkovať modlitbu do záhrobia a zabezpečiť s ním prepojenie. Po pohrebe, ale aj počas spomienkových dní sa zapaľovali sviece v oknách domov pre dušičky, aby trafili domov. Oheň ako taký bol taktiež bežnou súčasťou pohrebného obyčajového cyklu.

Adventné sviečky

Adventné sviečky symbolizujú očakávanie príchodu Krista. Každá sviečka má svoj význam a zapaľuje sa postupne počas adventných nedieľ.

Zapálená sviečka je preto symbolom večného života. Zapaľovanie sviečok na hroboch je pre katolíkov znakom nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva. Sviečka môže byť vnímaná ako symbolický sprievodca pri prechode na druhú stranu, ktorý nám pomáha pochopiť a akceptovať zmenu a neznáme a zosnulému uľahčuje jeho putovanie. Keď zapálime sviečku pre zosnulých, môžeme veriť, že jej svetlo nám pomáha v spomienkach uchovať ich ducha a odkaz ich života. Plameň sviečky pripomína prchavosť času a neustálu zmenu, no zároveň nám ponúka možnosť zachytiť a uchovať okamihy minulosti.

Zapálená sviečka je ako malý bod svetla uprostred temnoty, pripomína nám, že aj v najťažších okamihoch môže existovať záblesk nádeje. Je to posolstvo, že aj keď sa nachádzame v zložitých situáciách, môžeme nájsť vnútornú silu, aby sme pokračovali vpred. Zapálením sviečky tiež vzdávame úctu životu zosnulým. Plameň sviečky má moc prenášať odkazy do sveta mimo nás. Zapálením sviečky môžete poslať odkaz svojim blízkym a dať im najavo, že na nich myslíte, že vám na nich záleží, aj keď už nie sú medzi nami. Na to aby ste vzdali úctu svojim blízkym nemusíte chodiť na cintorín. Je to podobné ako odkaz, ktorý človek zanecháva vo svete aj po svojom odchode.

tags: #horiaca #sviecka #v #kostole