Aj dávne časy, aj prastaré myšlienky, môžu viac menej pomôcť človeku dneška pochopiť váhu niektorých univerzálnych právd. Už v starovekých izraelských kruhoch rozoberali rabíni tieto otázky po celé stáročia, diskutovali o nich aj v dobách Pána Ježiša Krista a jeho učeníkov. Je zaujímavé z toho dôvodu, že nám to poukazuje na novozmluvné učenia o hriechu, ale môžeme to skúmať z pohľadu starozmluvnej viery. Väčšia časť novozmluvných autorov - Matúš, Marek, Ján, Jakub, Júda, Peter a Pavol, koncipovali hebrejské výrazy, súvisiace s hriechom, vychádzajúc zo »Starej zmluvy«.
Veľká časť hebrejských výrazov Starej zmluvy, ktoré sa prekladali v 3.-2. stor. pred n.l. do gréčtiny, nájdeme aj v Septuaginte a v Novej zmluve. Takže novozmluvné vyhlásenia o hriechu sa v zásade opierajú o Starú zmluvu. A keďže nariadenia, večné zákonitosti a Božie morálne hodnoty dostali Židia v najobšírnejšej podobe na vrchu Sinaj, je hebrejský jazyk Biblie omnoho rozvetvenejší, než náš. Biblická hebrejčina rozlišuje viac ako 20 výrazov na hriech, z čoho môžeme logicky vydedukovať, že starozmluvní Izraeliti vedeli lepšie rozlíšiť rôznorodosť hriechov, ako myslenie a teológia takzvaného „západného sveta“ súčasnosti. Je nutné pripomenúť, že naše myslenie má korene v scholastickej metafyzike. Sústreďuje sa skôr na porozumenie hriechu z pohľadu metafyzického pozadia, než na konkrétne skutky a vývoj vnútorného procesu hriechu. V rámci týchto faktov hebrejský jazyk nezvyčajne jasnejšie preniká aj rôzne aspekty zla.
Raz, pri akejsi zdanlivo náhodnej príležitosti ktosi pristúpil k Ježišovi, aby sa Ho spýtal, ktoré prikázanie je v »Zákone« najväčšie. Touto otázkou v podstate ukázal na polemiku, v tej dobe prebiehajúcu v izraelských kruhoch, (no tak trochu po celé stáročia), ktorá spočívala v rozdielnosti a závažnosti jednotlivých hriechov.
Nás teraz v úvahách nech nezaujíma v prvom rade vtedajšia Ježišova odpoveď, ale už samotný holý fakt, že v kruhoch Izraelitov túto otázku riešili mnohostrannejšie, ako sme zvyknutí my dnes a aj málo vhodných výrazových prostriedkov súčasného jazyka.
Dva druhy obetí za rôzne hriechy
Keby sme chceli nahliadnuť do tých diskusií, ktoré v súvislosti s týmito otázkami viedli v starovekom Izraeli tak, aby prieskum nebol bezhraničný, bolo by dobre vybrať biblickú pasáž, na základe ktorej by sme mohli rekonštruovať starozmluvné aj novozmluvné učenie o hriechu. V 3. Moj 4.-5. kapitole a v prvej časti 6. kapitoly sa môžeme dočítať o 2 rôznych obetiach, ktoré museli Izraelci priniesť v súvislosti s určitými hriechmi. Zhrňme si v krátkosti obsah týchto kapitol.
Podstatou prvej obete bolo, že musela byť prinesená za hriech spáchaný z poblúdenia (omylom, náhodne, nevedome) - bi-šgágá - samozrejme, až po tom, ako si páchateľ hriech uvedomil. Druhou charakteristickou črtou týchto hriechov bolo to, že páchateľ bol v duchovnom zmysle vyhlásený za poškvrneného hriešnika. Po tom, čo Mojžiš určil podstatu týchto hriechov, zaraďuje ich do 4 kategórií, a to podľa toho, kto ich spáchal. Do prvej kategórie patril kňaz, ktorý bol zodpovedný nielen za seba, ale aj za celý ľud. Lebo ak sa kňaz, možno nevedome, dostal za nejakú „nočnú náhodu“ do stavu hriešnosti, podľa Mojžiša to spáchal na škodu celého ľudu. Čiže dôsledky jeho hriechu sa prejavili na celonárodnej úrovni, a tak bolo celé spoločenstvo učinené hriešnym, a boli tak všetci vystavení nebezpečiu. Nehovoriac o tom, že by tým pred sviatkom jóm kippúr (deň zmierenia) znehodnotil obetovanie. Tretia kategória bola ľahšia, aj keď dosť závažná. Do štvrtej kategórie zaraďuje Mojžiš tých, ktorí nemali zvláštnu zodpovednosť voči ostatným. Keď si teda ktokoľvek z týchto skupín spomenul, že spáchal náhodný hriech, tak zodpovedajúc svojej miere zodpovednosti a materiálnemu stavu priniesol obeť Pánovi, ktorú predstavil kňaz, a vďaka tomu dotyčný získal zmierenie (odpustenie).
Mojžiš uvádza niekoľko možností obetí ku konkrétnym hriechom. Ak sa napríklad niekto nechtiac dozvie o hriechu iného človeka, zamlčí to a kryje ho tým, skrze to sa, hoci nechtiac, stáva spolupáchateľom. Druhá obeť, opísaná v 5. kapitole 14. verši, bola prinesená, keď niekto - či už Boha, alebo iného človeka - bezprostredne materiálne, fyzicky či psychicky poškodil. Takýto hriech chápalo židovské zmýšľanie ako neveru a zradu. Obeť za takýto hriech by sa mohla nazvať aj obeťou náhrady, pričom je páchateľ povinný okrem náhrady dať navyše 20 % úroku z hodnoty. Tretia kniha Mojžišova zaraďuje medzi Bohu zasvätené veci aj desiatky ((to značí peňažný dar Bohu alias „to, čo obetoval v chráme“)). Ak niekto použil 10 % svojho zisku zasvätených Bohu na svoje účely, dopustil sa práve takéhoto hriechu, ktorým poškodil Boha, a tak musel okrem obete nadto zaplatiť aj úrok. Samozrejme, takéto formy hriechu - zrada a nevera, krádež a vydieranie, spáchané na ľuďoch, sa riešili podobne ako predchádzajúce.
Nás bude teraz v prvom rade zaujímať to, aké hebrejské výrazy na hriech sa nachádzajú v daných odsekoch Písma a aké majú významy. Dalo by sa čakať - na základe rozdelenia hriechov a obetí za ne do 2 veľkých skupín, že tu budú len 2 výrazy v hebrejskom jazyku a to: za nevedomé (náhodné) hriechy a obeti za ne, a kategória zrady a poškodenia a obetí za ne. Naproti tomu vidíme, že v danom texte sa vyskytuje až 5 výrazov na hriech (šágág, máál, chet, ášám a avón), z ktorých môžeme pripísať k daným hriechom len prvé 2, zostávajúce 3 nie. Jedným z najpodstatnejších prvkov týchto hebrejských slov je to, že hriech je v prvom rade skutok. Výraz chet poukazuje na moment uskutočnenia hriechu. Toto nám poukazuje na to, že hriech nie je abstraktný, ale konkrétny skutok. V spomenutom texte je zdôraznený moment uskutočnenia, následkom čoho sa človek dostáva do stavu hriešnosti. Na toto sa už vzťahuje iný výraz, ášám, a to často na konci toho istého odseku. V podstate teda proces hriechu a jeho stupňovanie sú predostreté tak, že sa odseky začínajú výrazom chátí (chet) a končia výrazom ášám.
Podstatou vyhlásenia, ktoré dostali Hebreji od Hospodina na vrchu Sinaj v súvislosti s hriechmi, je to, že hriech sa prejaví v konkrétnom skutku, presnejšie: hriech je v prvom rade skutok! Je iné, že medzi hriešnymi skutkami, vyhlásenými na vrchu Sinaj, boli aj také, ktoré neplatili pre ostatné ľudstvo a navždy, ale len pre židovstvo dočasne a výlučne v Svätej zemi, ako napr. pravidlá, ktoré platili v spolunažívaní alebo rituálne symbolické predobrazy, ktoré platili do príchodu Mesiáša. Podstata vyhlásenia o hriechu pre židovstvo bola nasmerovaná na skutky, a nie na jeho metafyzické pozadie. Rabíni zriedkakedy hovorili o hriechu abstraktným spôsobom, skôr sa zaoberali konkrétnymi skutkami. V Písme sv. je množstvo takých pasáží, kde v pozadí hriechu stojí duchovná realita, ktorá sa prejavuje v konkrétnom skutku, no rabíni sa príliš nezaoberali otázkou, prečo je daný skutok hriechom.
Prirodzene, v súvislosti s uskutočnením hriechu musíme obšírnejšie rozobrať aj výraz skutok, lebo do tohto okruhu patria aj neuskutočnené činy - skutky, ktoré mohli, mali byť, no neboli uskutočnené. Len sa zamyslime: zo 613 príkazov (aspoň toľko ich napočítali z Mojžišových kníh podľa rabína Šimlája) bolo 365 zákazov a 248 predpisov! Akýkoľvek je teda presný ich počet, isté je, že za hriech neboli považované len porušené zákazy „Zákona“, ale aj nenaplnenie predpisov.
Jak 4, 1-17: Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ rozbroje? Či nie odtiaľ - z vašich žiadostivostí, ktoré broja vo vašich údoch? 2 Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte a závidíte, a nemôžete nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete. Nič nemáte, lebo neprosíte. 3 Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti. 4 Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvo s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha. 5 Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: „Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva“? 6 Dáva však väčšiu milosť; preto hovorí: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ 7 Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás. 8 Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám. Obmyte si ruky, hriešnici, a očistite si srdcia, vy, čo máte rozpoltenú myseľ. 9 Precíťte svoju úbohosť, žiaľte a plačte. Váš smiech nech sa obráti na nárek a radosť na žiaľ. 10 Pokorte sa pred Pánom a on vás povýši. 11 Bratia, neosočujte jeden druhého. Kto osočuje brata alebo svojho brata posudzuje, osočuje zákon a odsudzuje zákon. Ale ak odsudzuješ zákon, nie si plniteľ zákona, ale sudca. 12 Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý môže spasiť aj zahubiť. Ale kto si ty, že súdiš blížneho? 13 A teraz vy, čo hovoríte: „Dnes alebo zajtra pôjdeme do toho a toho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať,“ 14 - vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne. 15 Namiesto toho by ste mali hovoriť: „Ak Pán bude chcieť, budeme žiť a urobíme toto alebo ono.“ 16 Ale vy sa teraz chválite vo svojej pýche; a každá takáto chvála je zlá. 17 Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.
Navyše, Pán Ježiš Kristus rozvetvuje význam skutkov na skutky prežité v srdci a na najtajnejšie motívy. Keď teda Biblia hovorí, že Boh bude súdiť ľudí na základe ich skutkov, nemyslí tým len vonkajšie, viditeľné skutky, ale medzi ne počíta aj myšlienky a najhlbšie tajomstvá srdca každého človeka. Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech. A ty máš letmé znalosti, čo je a čo nie je dobré, čo je spravodlivé, tušíš, že to všetko iba hráš divadlo a imituješ takmer dokonale, ale aj najdokonalejší hriech je a zostane iba hriechom. Kto teda vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.
Matúš 23:25,28 Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Čistíte čašu a misu zvonka, ale vnútri sú plné lúpeže a nečistoty. 28 ... Apoštol Pavol nepoukazuje na to, čo sa skutočne stalo, ale poukazuje na Boží zámer, ktorý skrze hriech s nariadením zákona súvisí. (3) Zákon pôsobí na rast hriechu tým, že je na náš účet pripísaná vina. V liste ap. Pavla Rim. Pretože Boh potomkom Adama a Evy nič výslovne nezakazoval ani neprikazoval, priestupky sa začali započítavať až s príchodom zákona. (4) Tým, že zákon hriech pomenuje pravým menom, končia všetky ospravedlnenia a výhovorky za neposlušné správanie. Je rozdiel, keď sa niekto dopustí priestupku proti prikázaniu z neznalosti zákona, ako keď niekto vedome poruší ustanovený zákon. (6) Zákon je potrebný na to, aby nám odhalil vlastnú samospravodlivosť a usvedčil nás z hriechu. Ak naše hriešne vášne v mantineloch zákona prinášali len ovocie smrti, potom akékoľvek ospravedlňovanie hriechu viedlo k sebaklamu. Poznanie hriechu by nás malo k Bohu priťahovať. Radujme sa z toho, že hojnosť Božieho milosrdenstva vládne nášmu pozemskému životu. Evanjelium Božej milosti nie je závislé na moralisticko - terapeutickom deizme človeka! Ide o to, že skrze Evanjelium prijímajú Boží nepriatelia hojnosť milosti, darovanej spravodlivosti a dar večného života! Prijali ste už tento dar aj vy, milí poslucháči?
Čo je hriech?
Vyslobodenie sa spod ťarchy hriechu
V našom odseku Písma sv. sa nachádza ďalší hebrejský výraz pre hriech - ášám. Toto slovo nám poukazuje na stav hriešnosti, ktorý sa dostaví po spáchaní skutku hriechu, preto ho často predchádza výraz „chet“, ktorý poukazuje na skutok hriechu. Tento stav má veľkú duchovnú ťarchu, ktorej znášanie by sa dalo pripodobniť k noseniu fyzickej ťarchy. Keď duch človeka „skĺzne“ do stavu hriešnosti, znamená to takú istú reálnu ťarchu, ako keby fyzicky nosil bremeno. A keby aj ťarcha hriechu nenarastala skrze skutky ďalších hriechov, po čase ho vnímame a znášame čoraz ťažšie, lebo sa z nosenia tej ťarchy unavíme.
Keď teda človek nosí ťarchu, zvyčajne by sa jej najradšej zbavil. Či sa nám to páči alebo nepáči, pred Kristom, počas Krista a po Kristovi, a hoci aj za Zisku alebo za Zuzky - ktorýkoľvek jedinec, ak chce byť omilostený či zmierený či odpustený (rôzni ľudia tomu hovoria rôzne) - musia sa spojiť 2 základné veci, inak NIŠT! Človek si musí predovšetkým uvedomiť svoj stav. Jedine toto poznanie ho posunie smerom k správnemu riešeniu problému. Preto v prípade náhodne, alebo nevedome vykonaného hriechu bi-šgágá, Biblia veľmi prízvukuje ten moment, keď si dotyčný uvedomí, že vykonal hriešny skutok. Týmto poukazuje na ten proces, skrze ktorý sa človek dostáva pod čoraz väčší tlak ťarchy. Stáva sa aj to, že mu jeho hriech neoznámi iný človek, ale jeho vlastné svedomie, a tak sa tým dostáva pod ťarchu. A keďže je hriech objektívna duchovná skutočnosť, tlačí na ducha človeka, ktorý iba trochu tuší, alebo vôbec nevie, že zhrešil. Možno po čase, pod vplyvom hriechu, aj sám príde na to, že niečo nebolo v poriadku s určitými skutkami.
V Tóre bola, mimochodom, taká obeť, ktorú Hebreji predstavili preto, lebo nejako trochu tušili, že vykonali hriech, hoci nevedeli svoje pocity stotožniť s konkrétnym skutkom. V takomto prípade ich upozornil vlastne hriech samotný. Niektorí vykladači Písma neskoršiu fázu tohto procesu, hlbšiu úroveň hriešnosti, vyjadrujú hebrejským výrazom avón, ktorý sa nachádza aj v našej pasáži 3. Moj. 5,1. Väčšina sa zhoduje v tom, že akýkoľvek iný odtieň významu by mal tento výraz, znamená to vážnejšiu kategóriu zla, či už máme na mysli konkrétny skutok, alebo z toho vyplývajúci stav hriešnosti. Toto podopiera aj ten fakt, že proroci priradili k hriechu modlárstva - jednému z najťažších hriechov - zvyčajne výraz avón.
tags: #hriech #je #vedome #a #dobrovolne #prekrocenie