Z hľadiska demografického, národnostného a konfesijného vývoja obce je otázne, či a akým spôsobom sa menilo jadro obyvateľov, ktoré začiatkom 14. storočia existovalo.
Ak vychádzame z predpokladu, že prírastky presídlencov v neskorších storočiach, keď sa ľudské zdroje už vyčerpali, boli postupné a presídlenci sa vždy stihli asimilovať s pôvodným obyvateľstvom, potom sa ukazuje, že pôvodné obyvateľstvo obce tvorilo svojbytné etnikum slovienskeho pôvodu, ktorého jazyk sa po sťahovaní Slovanov vyvíjal osobitým, jemu vlastným spôsobom.
Oponenti tohto tvrdenia však môžu argumentovať tým, že po pohnutých udalostiach v 15. a 16. storočí, kedy počet obyvateľstva rapídne poklesol, po morových ranách v r. 1600, 1629, sa obyvateľstvo do obce muselo sťahovať nie jednotlivo, ale vo väčších prílivových vlnách, skôr zo vzdialenejších ako bližších oblastí, že jeho vplyv na pôvodné etnikum musel byť podstatne vyšší ako bolo naznačené.
Výsledkom je vytvorenie svojbytného etnika so starobylým jazykom, ktorý nesie znaky jazykov bližších i vzdialenejších regiónov, ale rozhodne to nie je ani rusínsky, ani ukrajinský dialekt, ani šariščina. Má tiež mnohé prvky cirkevno-slovanského jazyka, nájdu sa v ňom slová germánskeho možno i maďarského pôvodu.
Faktom je a aj zostane, že v priebehu stáročí od počiatkov existencie obce, tu vždy existovali silnejšie väzby na slovenské zázemie Šariša ako na vzdialenejšie oblasti. Žiaľ, aj na tomto úseku existovali mnohé konjunkturálne vlny poplatné vládnucej ideológii a politickej situácii v krajine, (či už za vojnovej Slovenskej republiky alebo v povojnovom období). Možno je to aj na škodu veci, ak by sa to malo diať na úkor deformácie, nebodaj i zániku tohto nádherného dialektu.
Ak obec pôvodne patrila pod farnosť Jakubovany, tým pod jágerského biskupa (pravdepodobný bol latinský obrad), keď na prelome 16. a 17. storočia boli v obci ešte aj evanjelickí farári, už v roku 1690 je v obci do 50 % gréckokatolíkov. Títo sa do obce zrejme prisťahovali v priebehu 17. storočia, pochopiteľne z východných a severovýchodných oblastí regiónu, najskôr z Haliča, pretože Uhorsko v tom čase bolo vyľudnené.
Kresťanstvo na naše územie sa začalo šíriť za čias Veľkej Moravy z Franskej ríše. V r. 833 salzburský arcibiskup Adalrám vysvätil v Nitre prvý kresťanský kostol na území dnešného Slovenska. V roku 861 sa veľkomoravské knieža Rastislav rozhodol definitívne skoncovať s Franským vplyvom.
S prosbou o vyslanie učiteľov cirkvi oslovil najprv pápeža Mikuláša I.. Po neúspechu sa s rovnakou prosbou obrátil na byzantského cisára Michala III.. A tak v roku 863 prišli na Veľkú Moravu slovienski vierozvescovia Konštantín - filozof a Metod - štátnik. Ich dielo bolo a je obrovské. Konštantín na území Veľkej Moravy vytvoril hlaholiku, prvé slovanské písmo.
Centrá - cirkevné stanice vznikali aj v našom bezprostrednom okolí - pri Kamenici, v Krivanoch, pri Sabinove, v Jarovniciach atď. Drienica - Šoma po svojom vzniku, ako sme už zdôvodnili, patrila pod farnosť Jakubovany, tým pod jágerského biskupa a pravdepodobný tu bol latinský obrad.
Prítomnosť evanjelických kňazov v obci na prelome 16. a 17. storočia bola podľa všetkého len krátkou epizódou v jej cirkevných dejinách. Prítomnosť týchto kňazov sa pravdepodobne viazala na skutočnosť, že Sabinov sa v 16. storočí stal baštou protestantizmu na východnom Slovensku, viazala sa zrejme aj na situáciu v Uhorsku pred stavovskými povstaniami protestantskej šľachty v 17. storočí.
Aj do našej obce prišlo nové obyvateľstvo z Haliče (od Ľvova) a tak v roku 1690 - t.j. v roku zriadenia gréckokatolíckej eparchie bolo v obci až 50 % gréckokatolíkov.
Korene Gréckokatolíckej cirkvi siahajú do dôb rímskej ríše. V 3. storočí n. l. sa ríša dostala do krízy. Nápravu dosiahol aj tým, že z hľadiska správy rozsiahlej krajiny ju rozdelil na časť západnú a časť východnú. Milánskym ediktom z r.313 uznal potom kresťanstvo za oficiálne náboženstvo v ríši. Tým prestalo prenasledovanie kresťanov. (Jedinou rímskou štátnou cirkvou sa kresťanstvo stalo až neskôr v roku 380 za panovania cisára Theodosia ‹379 - 395›).
Konštantín Veľký pokračoval v Diokleciánových reformách a v roku 330 na mieste staršej gréckej osady Byzantion založil Konštantínopol, ktorý sa stal novým hlavným mestom ako protiklad „pohanského“ Ríma. Jednota byzantskej a západnej cirkvi v Litovskej časti Poľsko-Litovského štátu bola obnovená v roku 1595 v Breste.
Obyvateľstvo, ktoré k nám v 17. storočí prichádzalo z Haliče z oblastí od Ľvova bolo už zrejme grécko-katolíckeho vierovyznania. Ríša sa definitívne rozpadla r. 395 po smrti cisára Theodosia. Jeho dvaja synovia mali spravovať jeden západnú časť, druhý východnú časť ríše, vládnuť v nej mali spoločne.
Rozdiely medzi oboma časťami boli však príliš veľké. Postupne sa obe časti začali od seba vzďaľovať. Západná časť sa čím ďalej, tým menej dokázala brániť nájazdom barbarských kmeňov. Začiatkom jej konca bolo vyplienenie Ríma Vizigótmi v roku 410. Jej definitívny zánik potom učinil nájazd germánskych Vandalov a Ostrogótov v roku 476. Z Konštantínopola sa stal „nový Rím“.
Aj cirkevný vývoj v oboch častiach ríše bol odlišný. Východná ortodoxná cirkev a rímska cirkev sa od seba čoraz väčšmi vzďaľovali. Tento vývoj vyvrcholil Veľkou schizmou (rozkolom) v r. 1054, keď sa cirkvi navzájom exkomunikovali a formálne odsúdili.
Napr. v roku 988 vznikla v Kyjeve ruská pravoslávna cirkev na čele s patriarchom kyjevským, oficiálne, ale skutočne len veľmi formálne, podriadeným Byzancii. Sídlom tejto cirkvi sa neskôr stala Moskva. Dnes je pravoslávna cirkev spoločenstvom samosprávnych cirkví, z ktorých každá je autokefálna, t.j. riadená vlastným najvyšším predstaviteľom.
Jednotlivé pravoslávne cirkvi nie sú teda riadené z jedného ústredia. Jednota byzantskej (nie však ruskej) a západnej cirkvi sa slávnostne obnovila v Lyone (Francúzsko) roku 1274 vytvorením tzv. Únie. Cesta k reálnemu zjednoteniu však iba začínala.
V 15. storočí sa pre obe cirkvi, byzantskú i rímsku, stala akútnou hrozba tureckého nebezpečenstva. Pod touto hrozbou bola v roku 1439 na cirkevnom sneme vo Florencii opätovne slávnostne deklarovaná Únia, t.j. obnovenie jednoty medzi byzantskou cirkvou zastúpenou byzantským cisárom a katolíckou cirkvou na čele s pápežom. K zjednoteniu však prišlo neskoro. V r. Byzantská ríša prestala existovať.
Z Konštantínopolu sa stal Carihrad, od roku 1930 oficiálne premenovaný na turecký Istanbul. Konkrétnejšiu podobu nadobudla potom Únia v litovskej časti poľsko-litovského štátu. V 16. storočí spolu s národnostnými snahami ukrajinskej šľachty a duchovenstva sa začali vyvíjať snahy o ich oddelenie sa od ruskej cirkvi a o ich pripojenie sa k Rímu. Z náboženských a politických dôvodov Úniu podporovali aj poľskí králi.
Rozšírenie Gréckokatolíckej cirkvi v Európe.
K zjednoteniu došlo na popud ukrajinského duchovenstva v Breste v roku 1595. Vývoj bol naďalej zložitý. Ďalšie rozširovanie Únie už aj smerom do našej oblasti súviselo predovšetkým a bezprostredne s vnútropolitickým mocenským zápasom počas stavovských povstaní v 17. storočí a tiež s celkovým oslabovaním pozícií Osmanskej ríše v stredoeurópskom priestore.
Cirkevné dejiny nášho severovýchodného a severného územia východne od Vysokých Tatier a Podkarpatska vo vzťahu k Únii neboli až také jednoznačné. Toto územie sa v podstate delilo na dve časti, na východnú od rieky Uh, (dnešné Podkarpatsko), inklinujúce skôr k ruskej cirkvi a na časť západnú, siahajúcu až po Poprad, na ktorej sa viac prejavovali byzantské vplyvy, cyrilometodejská tradícia. Centrom západnej časti bol Prešov. Tunajšia cirkevná správa, cirkevná organizácia, sa nazývala Prjaševščina.
V 17. storočí táto oblasť na severe hraničila s Haličom, ktorý patril Rakúsku. Smerom na juh bola súčasťou Turkami okypteného Uhorska resp. Na východných hraniciach oblasti (t.j. vo východnej časti Zakarpatska) sa čoraz väčšmi na úkor Poliakov presadzovalo Rusko. Takmer ako jediné východisko na elimináciu vplyvu silných susedov na túto časť Uhorska sa javilo pristúpenie k Únii.
V Podkarpatsku, a tým aj na Prjaševščine, bola Únia vyhlásená 24. apríla 1646 v Užhorode v chráme na hrade. Mocenské záujmy vplyvných susedov sa prejavovali neustálym striedaním biskupov gréckej - uniatskej a pravoslávnej cirkvi na čele Mukačevskej eparchie.
Po niekoľkonásobných výmenách v r. 1690 opätovne na čelo eparchie zasadol gréckokatolícky biskup Ján Jozef de Camelis, protežovaný Viedňou. Tento biskup dňa 23. júna 1690 vydal dekrét o ustanovení parochie (farnosti) ŠOMA, dnešnej Drienice. I naďalej sa na biskupskom stolci v Mukačeve striedali zástupcovia oboch cirkví.
Vzhľadom na rozľahlosť územia bola 3. novembra 1818 vyčlenená z gréckokatolíckej Mukačevskej eparchie nová samostatná eparchia so sídlom v Prešove. 30. januára 2008 pápež Benedikt XVI. povýšil eparchiu na archieparchiu a zároveň zriadil Prešovskú gréckokatolícku metropóliu.
V súvislosti s cirkevným vývojom územia je však potrebné dodať, že striedanie cirkví na biskupskom stolci v Mukačeve sa na Prjaševščine, a tým aj na cirkevnom živote našej obce výraznejšie neprejavilo. Zasiahlo skôr oblasť Mukačeva, Sedmohradska a časť Zemplínskej stolice. Prjaševščina stále žila svojím relatívne samostatným cirkevným životom verným Únii.
Samostatnosť vývoja sa ešte viac prehĺbila po vytvorení Prešovskej diecézy.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Čo sa týka počiatkov kresťanstva na tomto území, zachovala sa správa, že na obrady konštituovania ruskej pravoslávnej cirkvi v roku 988 do Kyjeva prišli aj kňazi z južných svahov karpatských hôr t.j. z Podkarpatska. Od najstarších čias centrami tunajšieho náboženského života boli Hrušovský monastýr, na hornom toku rieky Tisy; monastýr na „Černičej hore“ pri Mukačeve a v rámci Prjaševščiny Krásnobrods...
tags: #hrusov #klastor #pravoslavny