Kláštor v Najvyššej Nadmorskej Výške a Trek do Základného Táboru Everestu

Vždy boli pre mňa Himaláje absolútne nedostupná destinácia, z kategórie nedosiahnuteľných detských snov. A to nehovorím o tom, že by som kedy mohla zahliadnuť Everest alebo ísť do základného tábora Everestu (Everest base camp). Ísť po stopách slávnych horolezcov, prejsť Hillaryho most, či vidieť zasnežené končiare Himalájí.

Plánovanie Treku do EBC

Základné otázky boli, kedy a na koľko dní. Najlepším obdobím, aspoň podľa článkov, ktoré som naštudovala je apríl - máj. Vtedy je tu však husto, keďže práve v tomto období sa robia výstupy na Everest. Ďalšie okno je október - november, teda po skončení monzúnov. Mnohí sa odvážia na tento trek aj mimo sezóny, len je to komplikovanejšie s logistikou, hlavne ak sú tea housy (ubytovne) na zimu zatvorené.

Klasický EBC trek trvá 12dní - 8 dní smerom hore a 4 dolu. Optimálnych pre nás vychádzalo 15 dní. Pozn: vždy plánujte pri EBC časovú rezervu. Sú machri, ktorí toto dávajú aj sami, s veľkými batohmi na chrbte a ubytovanie si nájdu až na mieste. Ja medzi nich určite nepatrím a navyše je môj čas limitovaný. Všetko som nechala na lokálnu agentúru, ktorú som veľmi dôkladne vyberala a nemôžem ju dostatočne vychváliť.

Prečo som si vybrala Himalayan Adventure Treks? Všetky agentúry majú ten istý itinerár! Tie isté počty dní, tie isté aklimatizácie, tie isté lokality na prespanie. Táto agentúra navyše ako jedna z mála ponúkala v itinerári cestu späť vrtuľníkom priamo až do Kathmandu.

V rámci aklimatizačného dňa v Namche Bazaar sa štandardne vystúpi k Everest View hotelu do výšky 3880m, ešte donedávna najvyššie postavenému hotelu na svete, otvorený v roku 1971. A práve tu sme chceli prespať! Za noc sme si priplatili 320 USD na izbu a bol to vskutku exkluzívny zážitok.

A druhá úprava itineráru bolo doplnenie alternatívneho programu v prípade, že sa z treku vrátime podľa plánu a museli by sme stráviť 3 plné dni v Kathmandu. Nakoľko som si mentálny limit na mestskú turistiku v roku 2024 vyčerpala v Japonsku, Bhagwat nám itinerár doplnil o návštevu NP Chitwan, ktorý patrí do svetového dedičstva UNESCO. V cene (300 USD na osobu) bola cesta do Chitwanu, 2x ubytovanie, plná penzia a celodenné safari. Skvelá ponuka.

Praktické Rady a Tipy

Kupovala som, ako už býva u mňa zvykom, eSIM cez Airalo. Cena vychádzala 9,50USD na 7 dní, 1GB. Signál hore na EBC vydržal asi po Tengboche. V každom ubytovaní na EBC je však možné kúpiť si 24hodinvý prístup na wifi, ktorý platil aj v ďalšom ubytovaní, ku ktorému sme na ďalší deň dorazili. Cena ako inak rástla s nadmorskou výškou. V Gorakshep som za wifi zaplatila 1000 NPR (cca 7EUR).

Koncovky na elektrických zásuvkách boli ako naše. Od Tengboche už boli spoplatnené, takže powerbanky sa hodili. Na EBC je bez debaty nutná hotovosť. Bhagwat nám v Kathmandu dal bezkonkurenčný kurz a zamenili sme asi 250EUR na osobu. Hotovosť sme použili na prepitné pre našich nepálskych spolubojovníkov a na treku prevažne za nápoje, ktoré v cene neboli.

V Nepále potrebujete víza, ktoré veľmi jednoducho vybavíte po prílete. Cena závisí od počtu dní, ktoré tu plánujete stráviť a je udávaná v USD. My sme potrebovali 15 dňové, ktoré v roku 2024 stáli 30USD na osobu. Vybavíte ich buď tak, že si vyplníte žiadosť o víza online ešte doma (pozor žiadosť platí len 15 dní) alebo si počkáte v príletovej hale, kým sa všetci turisti vystriedajú na dvoch automatoch. Ak už máte žiadosť v ruke, presúvate sa k okienkam na platenie. Berú karty aj hotovosť. Najlepšie vychádzalo platenie v hotovosti, platili sme v pohode EUR bankovkami.

Vložky do spacákov bola naša hygienická radosť, keďže sme si nebrali vlastné spacáky, ale požičiavali tie v agentúre. Na treku sme okrem štandardného oblečenia do hôr veľmi uvítali buff, nielen kvôli chladnému vzduchu, ale hlavne kvôli prachu. Ja som určite ocenila gélové náplasti na nohy. Elektrolyty sme si vychutnávali ako to najkvalitnejšie víno z Tokaja, lebo konečne iná chuť. Veľmi potešia čaje z domova s inou príchuťou ako je zázvor s citrónom.

Voda sa dá kúpiť v plastovom balení, ale keďže tieto prázdne plasty ostávajú v horách, vodu sme čapovali kohútikovú, vylepšenú o dezinfekčné tablety. Počas treku sa neodporúča jesť mäso, čo sme porušili a piť alkohol.

Highlight zájazdu boli Nalgene fľaše (1l objem so širokým hrdlom). Nielen, že sme z nich cez deň pili, ale na noc sme ich napúšťali horúcou vodou a pchali ich do spacákov na zahriatie. Nikdy mi nenapadlo, že sa dokážem v spacáku tak šarmantne hadiť kolo jednej litrovej fľašky.

Cesta do Lukly a Prvé Dni Treku

Na letisku nás čaká Badri a okolo krku každý dostaneme žltý šál. Prvýkrát začíname praktikovať „Namaste“. Veľmi sa mi tento ich všadeprítomný pozdrav, prejav pokory a úcty zaľúbil. Nasadáme do dodávky a presúvame sa do hotela Arts v srdci Thamelu, asi najvychytenejšej turistickej štvrti, kde sme sa nebáli motať ani po zotmení, až kým obchodíky nezatvárali. Neviem, z ktorej päty to moja sestrička vytiahla, ale presne 230m od nášho hotela bola česká reštaurácia.

V tento deň sme mali odletieť do Lukly - letisko v horách a jediná vstupná brána na EBC. Počasie bolo v Lukle niekoľko dní fakt zlé a jediný spôsob ako sa dalo v Lukle s istotou pristáť, bolo helikoptérou. Príroda mala posledné slovo. Pozn: váhový limit na batožinu do lietadla alebo helikoptéry je 15kg. Váhu sme mali aj v hoteli, aby sme sa správne zbalili, vážili pri odlete aj prílete. Nemali sme tušenia, či sa nám na ďalší deň podarí odletieť.

A Bhagwat začal robiť zázraky. Neplánovaná helikoptéra do Lukly nás vyšla 450EUR na osobu. Bol to nečakaný náklad, ale bez nej by sme sa do Lukly nedostali. Deň sme zakončili ako inak v českej reštaurácii. Hurá, sme na ceste 🙂 V tento deň v Lukle nepristálo nijaké lietadlo, iba pár helikoptér. A keď myslím pár, tak krátko po nás sa opäť letisko uzatvorilo a nepristávali ani tie. Ani by nás to veľmi netrápilo, ale nepristál ani náš sprievodca Badri.

Na heliporte v Lukle nás oslovila veľmi zaujímavou angličtinou skupinka miestnych horských chlapcov (ja im ten vek fakt neviem odhadnúť - niečo medzi 25 až 55) s tým, že nás vezmú na obed. tu nás vyzdvihli miestni sherpovia.. Nepálčania, určite tí v horách sú neskutočne úslužní, milí, ochotní, žiadne obavy. Keďže náš sprievodca ostal zaseknutý niekde na ceste, vydali sme sa do Phakdingu iba s našimi nosičmi, ktorí nehovorili ani lámavou angličtinou. Naším jediným dorozumievacím prostriedkom bol papierový ústrižok, kde bolo napísane Royal Sherpa 🙂 Táto trasa mala podľa inštrukcií trvať 3 až 4 hodiny.

Aklimatizácia a Výhľady

Toto bol jeden z tých ťažších dní, ale nijak zvlášť. Počasie bolo nádherné, vyrážali sme asi o 8mej a kráčali cca 6 hodín. Motkali sme sa celý čas lesom, prešli sme viacero visutých mostov, dokonca aj ten Hillaryho a vstúpili do NP Sagarmatha, ktorý patrí do svetového dedičstva UNESCO. Keďže lietadlá kvôli počasiu stále nepristávajú, stretávame na treku len pár skupiniek turistov. Len pár sa ich neskôr odpojí na iný smer.

Namche je taká posledná civilizácia, posledné kaviarne, posledné obchodíky, posledné skutočné hotely. Spali sme v hoteli Bodhi. Gastronomická vsuvka: výber jedla bol počas celého treku veľký (aj keď všade to isté), ale ja som si stále vyberala len Dal Bhat. V každej reštaurácii ho robili trošku inak, ale vždy tam bola šošovicová polievka, ryža a zeleninové curry. A pri tomto priam národnom jedle ste nikdy nehladovali, lebo opakovane dokladali.

Pôvodne sa spí v Namche 2 noci, keďže sa tu robí prvá aklimatizácia. Prešli sme len nejakých 400 výškových metrov a trvalo nám to niečo cez 2 a pol hodiny. Vystúpali sme nad Namche a okolo nás sa rozprestierali úchvatné zasnežené končiare Himalájí. V tento deň sme mohli prvýkrát vidieť Everest. Na obed sme zišli do dedinky Khumjung.

Módna vsuvka: kým bolo slniečko a my sme kráčali, mala som trojštvrťové legíny, tričko s krátkym rukávom a softshelovú vestu. Veľmi sa hodia aj slnečné okuliare a opaľovací krém. Akonáhle slniečko zašlo alebo sme boli v tea house, vyťahovali sme, čo sa dalo. Teda kým nezačali v jedálni kúriť. Potom bolo už famózne. Samozrejme izby ostávali chladné.

V Everest View hoteli sme mali na Nepál mimoriadny luxus. Teplovzdušné ohrievače v izbe a elektrické prikrývky. Naj zážitok bol pohľad na Everest pri východe slnka. Poniektorí sme behali po streche, iní sledovali tento fantastický úkaz spod paplóna.

Naša dnešná prechádzka nám zabrala 7 hodín a prešli sme cez 500 výškových metrov, aj keď sme skončili v takmer rovnakej nadmorskej výške. Opäť sme mali gýčovo krásne počasie, málo turistov po ceste a majestátne zasnežené končiare kam oko dovidí. Zatiaľ nepociťujeme nevoľnosť z nadmorskej výšky.

Kláštor Tengboche a Ďalšie Dni Treku

Naším cieľom bolo Tengboche, kde je okrem asi troch ubytovní aj jeden z najväčších kláštorov v Khumbu regióne. Ako inak, šli sme pozrieť. Je to určite jedna z najrozsiahlejších stavieb, akú sme po ceste videli.

V Tengboche sme spali v Hoteli Himalayan (trošku to prehnali s tým pojmom „hotel“) a prvýkrát sme sa nesprchovali. Vyslovene nám to Badri neodporúčal. Zase, nemusel ma v tej kemre dlho presviedčať. A keď sme teda nedali sprchu, dali sme si aspoň miestny musím uznať, že celkom lahodný nepálsky rum Khukri. Fakt odporúčam.

Ďalší rozprávkový deň. Takmer celý deň trekujeme s výhľadom na Ama Dablam a ja už mám takmer spálenú pravú ruku, kde sa mi najviac opiera slniečko. Lebo tomu opaľovaciemu krému je tak dobre v tom ruksaku.. Spali sme v Hoteli Good Luck a večer sme mali famóznu sprchu (v duchu: bola teplá voda), hneď vedľa hlavnej kuchyne. Táto sprcha bola aj naša posledná a spoplatnená.

Logisticko-HR vsuvka: pre chlapcov je práca nosiča skvelá možnosť si zarobiť. Preprava helikoptérou je drahá a cesty v tomto regióne nie sú. A preto je toto stále najčastejší spôsob prepravy, presne ako za čias Hillaryho.

V itinerári agentúra uvádza “extreme cold in Lobuche village”. Bola som zdesená, čo ma tam bude čakať, teda keď takto poveternostné podmienky komentuje Nepálec. V tento deň a vlastne až do návratu do Kathmandu nikto nevytiahol tričko s krátkym rukávom. Vytiahli sme ten najsilnejší kaliber - zatiaľ bez rukavíc.

Cesta bola prekrásna, zahliadli sme v diaľke aj jazero Chola. Niektoré úseky boli prašné a nežne prudké. Hlavne prvý úsek po obede, výstup k Everest pamätníku. Je tu cez 100 pamätníkov venovaných sherpom a horolezcom, ktorí prišli v týchto horách o život. Je to smutné, ale rovnako prekrásne miesto.

Do Lobuche nám už cesta rýchlo ubehne, venujeme sa aktívnej guľovačke. Klimatická vsuvka: Badri nám vysvetľoval ako sa počasie v Nepále mení. Môj nadmorskou výškou ťažko skúšaný mozoček sa nezaprel a po použití toalety sa vybral popýtať na tečúcu vodu s mydlom.. miestni chlapci pred tea housom mi veľmi ochotne chceli pomôct, potočili doprava a doľava páčkou na podivnom zelenom súdku a skonštatovali „frozen“ (zamrznutá).

Spali sme v ubytovaní s názvom Mother Earth House. Bolo to asi najhoršie ubytovanie na celom treku a verte mi, nechceli ste sa v noci zobudiť s tým, že potrebujete ísť na toaletu. Beriem späť, vôbec ste tam nechceli ísť na toaletu, aj keď tapety mali krásne tmavomodré, priam v štýle Ľudovíta XIV. Nadmorská výška sa už prejavuje.

Základný Tábor Everestu a Kalapatthar

Vyrážame k nášmu poslednému tea housu. Dnes dorazíme do základného tábora Everestu. Cesta do Gorakshep nám trvá niečo cez 3 hodinky, prevýšenie 274metrov. Z Gorakshepu pribiehajú privítať našich nosičov miestni vysmiati mládežníci, samozrejme naboso v šľapkách (dodnes ma pri tej spomienke strasie).

Cesta nám trvala 2 hodiny tam a rovnako naspäť. Šťastlivo sme dorazili do cieľa našej výpravy a každý sme vystúpili na známy kameň, kde sme si porobili notoricky známe fotky z EBC. Na tomto poslednom úseku už pociťujeme silnejšie nadmorskú výšku. Riedky vzduch nám dáva zabrať.

Tento gaučový knihomoľ leňochodný sa rozhodol, že tu cesta nekončí a zaumienila si zdolať vrchol blízkej hory Kalapatthar 5545m (nadmorska výška sa celkom líší), odkiaľ je úchvatný pohľad na Everest. Výstup je dobrovoľný a chodí sa tu buď pred raňajkami na východ alebo večer na západ slnka.

Ísť na západ slnka je veľmi zriedkavý úkaz, keďže málokto sa rozhodne ísť po 7hodinovom treku v tomto riedkom vzduchu ešte ďalších 400 výškových metrov hore a dolu. No skrátim to, náš sprievodca odmietol a tak moju sestričku na tento výlet sprevádzali Maden s Milanom, ktorí tam boli tiež prvýkrát.

Návrat do Kathmandu a NP Chitwan

Lúčime sa s Badrim, Madenom a Milanom a vrtuľníkom sa presúvame do Kathmandu. Sme vyčerpaní, unavení, vyzimení, ale šťastní. Na letisku nás už čakajú a hor sa späť do Thamelu, do nášho hotelu Arts. Ani jedlo nie je tak podstatné ako sprcha. Naťahujeme opäť kraťasy, tričká s krátkym rukávom, obúvame šľapky a poďho do českej reštaurácie. Už sme tu fakt ako doma.

Po raňajkách vyrážame síce len do 150km vzdialeného národného parku, ktorý je známy hlavne nosorožcami, napriek tomu nám cesta trvala viac ako 4 hodiny. Tu bola skutočne cesta cieľ. Kvôli zosuvom pôdy, človek len dúfa, aby nezačalo pršať. A tá chudoba naokolo..

Ráno začíname v loďkách ručne vydlabaných z jedného kusu dreva. Zmestíme sa tam asi 10ti, možno aj viac. Na krátkom splave vidíme pomerne veľa krokodílov. Ani v Austrálii sme ich toľko pokope vo voľnej prírode nevideli. Nasleduje prechádzka džungľou, kde neviem, čo sme mali nájsť, každopádne ja moja sestra si z tejto prechádzky odnášame nasosané pijavice.

Nasleduje chovná stanica pre slony, trošku smutný zážitok, ktorý tu nebudem opisovať a na záver ideme na autách hľadať nosorožce. Prejdeme jedno kolo po parku, nič. Prejdeme druhé kolo po parku, v diaľke niečo leží. Náš sprievodca je nešťastný, chce nám dopriať tento jedinečný zážitok. Keď sa ubezpečil, že fakt zvládneme ešte jedno kolo (už sme na tých laviciach sedeli 4 hodiny), tak sme to skúsili ešte raz. A stal sa zázrak..

Večer po návrate nás ešte Bhagwat vzal na spoločnú rozlúčkovú večeru do Gokarna House restaurant, jedlo a drinky boli famózne, dokonca sme mali aj miestny kultúrny program. Tento výlet bol jeden z tých absolútne úžasných. Aj keď tu väčšina ľudí žije na naše pomery v neskutočnej chudobe, krajinu považujem za bezpečnú, ľudia sú tu úžasní, absolútne skromní a vďační. Videli a zažili sme mnoho a dodnes s láskou spomínam. Myslím, že sa ešte vrátim.

Najbližšia cesta ma čaká rovnako do zimy.. tentokrát luxusne s Ponantom cez Drakov prieliv až na Antarktídu..

tags: #klastor #v #najvacsej #nadmorakej #vyske #skotsko