Igor Fiodorovič Stravinskij vstúpil do hudobného diania na začiatku 20. storočia ako ruský avantgardný skladateľ, ale tiež aj ako vynikajúci dirigent. Bol generačným druhom Pabla Picassa, Maurica Ravela, Claude Debussyho a ruského avantgardného maliara Marca Chagalla.
Jeho tvorba prešla niekoľkými zásadnými štýlovými premenami. Stravinskij bol veľmi plodný skladateľ - skomponoval vyše 120 skladieb všetkých hudobných foriem - opery, symfonické a baletné diela, oratória, kantáty, omše ...
Dobové okolnosti, rôzne spoločenské a národné prostredie, zanechali hlboké stopy v jeho umeleckom charaktere. Máloktorý z hudobníkov 20. storočia prešiel takou pestrou životnou cestou ako práve Stravinskij. Jeho prvou vlasťou bolo predrevolučné Rusko, počas 1. svetovej vojny strávil roky azylu vo Švajčiarsku, po revolúcii sa so svojou vlasťou rozišiel a prijal v roku 1934 francúzske štátne občianstvo, počas 2. svetovej vojny emigroval do USA a po jej skončení sa stal štátnym občanom Spojených štátov amerických.
Stravinskij ako skladateľ má niekoľko tvárí a štýlov, čo mu jeho odporcovia neraz vyčítali. Tri hlavné obdobia jeho umeleckého vývoja - tzv. slovanské, neoklasicistické a seriálne - sa od seba príkro odlišujú tematicky, umeleckým zameraním i použitím rôznych kompozičných postupov.
- V slovanskom období prevzal a ďalej rozvíjal skladobné princípy ruského folklóru.
- V kompozíciách neoklasicistického obdobia ťažil zo starších hudobných slohov, najmä klasicizmu a baroka.
- Prijatie niektorých zásad seriálnej kompozície znamenalo v istom zmysle i dovŕšenie jeho predchádzajúcich snáh.
Igor Stravinskij
Slovanské (ruské) obdobie
Stravinskij sa už vo svojich prvých skladbách dostal na istý čas na celkom iné pozície než jeho učiteľ Rimskij-Korsakov. Vták Ohnivák bol v skutočnosti prvým ruským folklórnym námetom v jeho tvorbe - toto dielo otvára obdobie Stravinského vývinu označované ako ruská alebo slovanská perióda. Jej iniciatívnym duchom bol Sergej Pavlovič Ďagilev, na ktorého objednávku Vták Ohnivák vznikol.
S.Ďagilev v tom čase viedol v Paríži ruský baletný súbor, ktorý sa stal v západnej Európe absolútnou senzáciou a bol zosobnením všetkého moderného a šokujúceho. Postupne pre tento baletný súbor začali pracovať najväčší umelci Paríža - napr. M.Ravel, C.Derbussy, M. de Falla, P.Picasso, J.Cocteau a ďalší.
Prvý radikálny zvrat v Stravinského umeleckom vývine, aj vo vývoji ruskej hudby 20. storočia, priniesla pantomíma Petruška (1910-11). Východiskom Petrušky zostal síce ruský sloh baletu Vtáka Ohniváka, no impresionistický kolorit už v ňom ustupoval do pozadia.
V Stravinského partitúrach slovanského obdobia sa dominantnou formotvornou a významovou zložkou stal rytmus. Pre zdôraznenie jeho úlohy v príslušnom diele zaviedol Stravinskij niektoré inštrumentálne novoty (napr. vo Svätení jari sa objavujú ako štvrtá samostatná skupina bicie nástroje).
Hudobno-pantomimická hra Príbeh vojaka (1918) signalizovala Stravinského rozchod s ruským svetom nielen námetovo, ale aj hudobne. Námetom (ide tu o variant faustovskej tematiky) i poňatím hudobného divadla patrí Príbeh vojaka do jeho slovanského obdobia, no v hudobnej reči tohto jedinečného diela sa prejavuje už odklon od ruských folklórnych zdrojov. Hudobné rusizmy ustúpili pred prvkami dobovej tanečnej hudby západnej proveniencie (ragtime, tango), najmä však jazzu.
Svätenie jari (Le sacre du printemps)
V rokoch 1911-13 vytvoril Stravinskij dvojdielny balet Svätenie jari, ktorý predstavuje jeden z vrcholov jeho tvorby. Baletná suita Svätenie jari - je to nepochybne najlepšie dielo z ranej tvorby I.Stravinského. Na objednávku Ďagileva vzniklo spočiatku ako programová symfónia, neskôr ako balet. Obsahom baletu je prebudenie prírody po zimnom spánku a obrodenie ľudského života vďaka obeti vybranej bytosti.
Igor Stravinskij SVÄTENIE JARI - Miki Skuta/klavír, Nora Skuta/klavír
Stravinskij, ktorý nazval toto dielo aj „obrazmi z pohanského Ruska”, o ňom napísal: „Raz som vo sne neočakávane zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu - starí žreci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.”
Svetová premiéra baletu bola 29. mája 1913 v Paríži a vyvolala pamätný škandál (protesty a pobúrenie publika bolo také, že vo všeobecnom chaose a hluku tanečníci chvíľami vôbec nepočuli hudbu - na ilustráciu uveďme citát z vtedajšej tlače, kde jeden z divákov píše „Obecenstvo sa správalo ako pojašené. Akýsi mladík sediaci za mnou ma mlátil svojim dáždnikom do hlavy v rytme hudby a ja sám som bol z toho všetkého natoľko šokovaný, že dlhý čas som si to vôbec neuvedomoval.”).
Význam Svätenia jari spočíva v revolučnom, celkom novom ponímaní rytmického prvku. Dovtedy bol rytmus celkom podriadený melódii a forme (rytmus sa v európskej hudbe chápal ako taká základná a fundamentálna zložka hudby, že s ním nie je možné experimetovať), tu sa však stal nadradeným činiteľom, často priamo dominujúcim, zatláčajúcim melódiu na druhoradé miesto.
Stravinskij tu narába špeciálnymi rytmickými konštrukciami, ktoré sa označujú ako „rytmické bunky” a majú charakter a úlohu samostatných motívov. Sám hudobný materiál hýri nesymetrickými, zdanlivo náhodne sa meniacimi metrami prudkými disonanciami, polytonálnosťou, ostrými, akoby nezladenými zvukmi.
Dielo je napísané pre orchester obrovských rozmerov: 5 fláut, 4 hoboje, anglický roh, 5 klarinetov, 5 fagotov, 8 lesných rohov, 5 trúbok, 3 pozauny, 2 tuby, tympany obsluhované dvoma hudobníkmi, veľkú zostavu neladených bicích nástrojov a bohaté obsadenie sláčikových nástrojov.
Význam Svätenia jari spočíva v revolučnom, celkom novom ponímaní rytmického prvku. Dovtedy bol rytmus podriadený melódii a forme (rytmus sa v európskej hudbe chápal ako základná a fundamentálna zložka hudby bez možnosti experimentovania), tu sa však stal nadradeným činiteľom, často priamo dominujúcim, zatláčajúcim melódiu na druhoradé miesto.
Stravinskij v skladbe narába so špeciálnymi rytmickými konštrukciami, ktoré sa označujú ako „rytmické bunky” a majú charakter a úlohu samostatných motívov. Samotný hudobný materiál hýri nesymetrickými, zdanlivo náhodne sa meniacimi metrami a prudkými disonanciami, polytonálnosťou, ostrými, akoby nezladenými zvukmi.
Obsadenie orchestra diela Svätenie jari
| Nástroj | Počet |
|---|---|
| Flauty | 5 |
| Hoboje | 4 |
| Anglický roh | 1 |
| Klarinety | 5 |
| Fagoty | 5 |
| Lesné rohy | 8 |
| Trúbky | 5 |
| Pozauny | 3 |
| Tuba | 2 |
| Tympany | 2 hráči |
Svätenie jari
Dva spôsoby notového zápisu meniaceho sa metra: Svätenie jari ako balet vídať na scénach zriedka, o to častejšie je ale uvádzaná jeho koncertná podoba.
Neoklasicistické obdobie
Neoklasicizmus a neofolklorizmus sa stali po 1. svetovej vojne význačnými ukazovateľmi ciest novej francúzskej hudby. Tieto klasicizujúce tendencie sa u Stravinského objavili v jednodejstvovom balete Pulcinella - hudobne ním poprel mnohé z toho, čo prinieslo jeho „slovanské” obdobie (na motívy G.B.Pergolesiho použil archaický hudobný materiál), a to najmä niektorými charakteristickými formotvornými a štýlovými princípmi: výraznými melodickými líniami, prevahou diatoniky nad chromatikou, priezračným inštrumentálnym koloritom a koncertným exponovaním nástrojov klasického orchestra (1919).
Toto neoklasicistické obdobie, trvajúce vyše tridsať rokov, môžeme ohraničiť rokmi 1919-1951. V tomto období Stravinskij komponuje väčšinou inštrumentálne skladby koncertného rázu. Súvisí to aj s rozsiahlou interpretačnou činnosťou Stravinského po roku 1918 v Paríži (dirigent a klavirista), ktorá tvorila neodlučiteľnú súčasť jeho umeleckej aktivity.
Stravinského diela z neoklasicistického obdobia nie sú ani hudobné plagiáty ani skladby „v starom slohu”, ale pôvodné tvorivé činy veľkého skladateľa, pristupujúceho ku kultúrnemu a duchovnému dedičstvu minulých epôch spod zorného uhla človeka 20. storočia.
V tomto čase mal pre Stravinského najväčší význam J.S.Bach, ktorého vplyv sa prejavil najmä v pomalých častiach jeho inštrumentálnych skladieb - Koncert pre sláčikový orchester in D, Koncert pre klavír a orchester, Koncert pre dva klavíry, Concerrtino pre sláčikové kvarteto ...
V tomto období však Stravinskij skomponoval aj niekoľko skladieb, ktoré sa vymykajú neoklasicistickému slohu a sú podmienené jeho životom v USA. Z nich najznámejšia je jazzom ovplyvnená skladba Ebony Concerto napísaná na objednávku pre jazzový big band Woodyho Hermanna.
Seriálne obdobie
Po Schönbergovej smrti Stravinskij prijíma spoločne s nastupujúcou skladateľskou generáciou západných kompozičných škôl serializmus (po roku 1951) ako formotvorný princíp svojej hudby.
Prvými skladbami dôsledne seriálnými a prísne kontrapunktickými boli vokálno-inštrumentálne kompozície Tri piesne Wiliama Shakespeara a In Memoriam Dylan Thomas - na pamiatku anglického básnika, s ktorým pripravoval spoločný hudobno-dramatický projekt a ktorý nečakane zomrel. Neskôr však touto technikou komponuje iba čisto inštrumentálne skladby: Septeto pre dychové, sláčikové nástroje a klavír, Movements pre klavír a orchester ...
V neskorom období Stravinského tvorby prevažujú skladby s náboženskými námetmi - v pravoslávnej viere (hlásil sa k nej už od roku 1926) hľadal oporu pre svoje neskoré umelecké rozvíjanie o živote a smrti, o dobre a zle, o humanite a antihumanite súčasného sveta - hudobné mystérium Potopa pre sóla, hovorené úlohy, orchester a balet, kantáta Abrahám a Izák pre barytón a orchester, Requiem canticles pre soprán, zbor a orchester.
Posledná etapa Stravinského tvorby (1951-1971) sa označuje ako seriálna. v inovácii vokálnych kontrapunktických foriem aj v práci s uzavretými a zvukovo diferencovanými sólistickými skupinami.
tags: #igor #stravinsky #svatenie #jara