Ikona Ukrižovania od Andreja Rubleva
9 vecí, ktoré ste možno nevedeli o Svätom Kríži | Kláštorné ikony
Pôvod a Vývoj Úcty k Obrazom
Predpokladám, že väčšina z nás aspoň približne vie, ako znie druhé prikázanie Desatora. Chcel by som sa preto na celú vec pozrieť viac z pohľadu historika a ukázať, aký bol vývoj tohto fenoménu od antiky po novovek. Výklad začneme stručným opisom grécko-rímskej náboženskej praxe, ukážeme si ďalej aspoň niečo z toho, čo o úcte k obrazom hovorí Písmo, a tiež aký bol vývoj tejto myšlienky v rámci kresťanstva. Vrcholom bude popis praxe raného novoveku, špeciálne obdobia, ktoré sa zvykne označovať slovom „baroko“.Grécko-rímska Náboženská Prax
V oblasti náboženstva sa Rimania veľmi radi učili od okolitých národov. Učili sa od Etruskov, Keltov a predovšetkým od Grékov. Vďaka úspešnej vojenskej expanzii ríše bolo mnoho kultov importovaných aj z východu - z Malej Ázie či z Egypta. Takto sa do Ríma dostáva kult Veľkej Matky (Kybelé), kult boha Mithru a z Egypta kulty Serapisa a Isis.Rímsky panteón tvorilo nepreberné množstvo božstiev významnejších a menej významných, domácich a cudzích, pričom mnohé postupom času vznikali a zanikali, podľa toho, ako boli niektoré božstvá importované a iné zasa strácali svoju popularitu. Rímsky prístup k bohom bol vo svojej podstate veľmi pragmatický. Náboženstvo nebolo založené na viere. Išlo skôr o znalosť a presné vykonanie predpísaných rituálov. Vzťah človeka s bohmi bol založený na princípe „niečo za niečo“.Ústredným predmetom v rímskom chráme bývala spravidla kultická socha božstva, ktorému bol chrám zasvätený. Sochy bohov boli počas sviatkov a hier nosené v procesiách. O niektorých z nich sa verilo, že môžu uzdravovať chorých, iné sprostredkovali „zjavenia“ a veštby. Podľa svedectva antických prameňov mohli sochy plakať, vydávať zvuky a dokonca sa aj hýbať.Úcta k Obrazom v Písme
Stará zmluva výslovne zakazuje uctievanie aj samotné zhotovovanie obrazov na základe 2. prikázania Desatora (Ex 20,4-5). V jej textoch nájdeme tiež takmer nepreberné množstvo (niekedy až výsmešných) pasáží, odsudzujúcich takéto počínanie (porov. Dt 4,15-20; Dt 7,25-26; Dt 8,19; Dt 12,2-3; Jer 10,1-17; Iz 44,9-20). Hlavným posolstvom starozákonného pojatia modlárstva je myšlienka, že Hospodin je jediným pravým Bohom - je to ten, ktorý učinil nebesia a zem, ktorého nikto nevidel (Dt 4,15), a ktorému nie je nikto podobný (Jer 10,6).Nová zmluva možno nie je na prvý pohľad tak dokonale explicitná, pokiaľ ide o túto tému, no niet vážnejších pochýb o tom, že preberá chápanie modlárstva priamo zo starozákonných textov (1Kor 10,7). Apoštol Pavol bol farizej a výborný znalec zákona. Nie je teda prekvapivé, že jeho chápanie modlárstva je v zjavnom súlade so základnou argumentáciou Starého zákona. V Aténach sa priam búril jeho duch, pretože mesto bolo plné modiel (Sk 17,16). V Efeze zasa Pavol neúmyselne vyvolal ľudové nepokoje, pretože všade tvrdil, že „bohovia urobení ľudskými rukami nie sú bohmi“ (Sk 19,26).Pohania však paradoxne o niektorých sochách otvorene prehlasovali, že neboli učinené ľudskou rukou, aby tak zdôraznili ich „nadprirodzenú podstatu“. Jediným prijateľným „obrazom“ (gr. eikón - odtiaľ tiež slovo ikona) je podľa Pavla Kristus sám, „ktorý je obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1,15; 2Kor 4,4), a poťažne tí, ktorí sa na neho chcú podobať (1Rim 8,29; 1Kor 11,7; 1Kor 15,49; 2Kor 3,18). Preto sa Pavol rozhodne nedíva pozitívne na praktiky ľudí, ktorí „zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka“ (Rim 1,23).Vývoj v Kresťanstve
Zobrazovanie apoštolov či samotného Ježiša bolo v cirkvi prítomné už pomerne skoro. Maľby z rímskych katakomb (datované od konca 2. storočia), však neboli kultickými obrazmi. V prvých storočiach bol Ježiš často zobrazovaný len prostredníctvom symbolov ako boli ryba (ichthys) či baránok, a to len v súkromných priestoroch alebo spomínaných katakombách. Pokiaľ bol zobrazený antropomorfne (teda ako ľudská bytosť), neexistovala žiadna pevná podoba, čo bolo iste dané tým, že ľudia jednoducho nemali veľmi jasno v tom, ako naozaj vyzeral. Raz bol mladým pastierom, inokedy starým ctihodným mudrcom.Ťažko budeme prvým kresťanským maľbám prikladať kultický význam, keď od samotných kresťanov vieme, že takéto využitie obrazov odsudzovali. Dokonca aj synoda v Elvíre, zvolaná zrejme začiatkom 4. storočia, medzi svoje ustanovenia zahrnula zákaz umiestňovania obrazov do kostolov, aby sa nestávali predmetom úcty (Can. 36).Obrazy si napriek opozícii postupom storočí prerážali cestu do životov kresťanov, alebo tých, ktorí sa za kresťanov aspoň označovali. Tento proces sa zjavne urýchlil najmä po legalizácii kresťanstva v rámci Rímskej ríše (313) a po jeho následnom vyhlásení za jediné povolené náboženstvo (380). Kresťanstvo bolo, a logicky muselo byť, od tejto doby masívne konfrontované s helenistickou a rímskou obrazovou kultúrou. Zrejme vôbec prvé známe zobrazenie Krista ako najvyššieho vládcu sveta pochádza práve zo 4. storočia a dodnes sa nachádza v rímskej bazilike Santa Pudenziana.Odpor proti obrazom sa aj v ďalších storočiach naďalej prejavoval, no bol len obmedzený. Silnejší rozmach úcty k obrazom, predovšetkým na Východe, je možné sledovať najneskôr od 6. storočia. Do verejnej bohoslužobnej praxe sa v tejto dobe dostávajú ikony - zo 6. storočia pochádza aj najstaršia dochovaná ikona Ježiša Krista.Vlny ikonoklazmu na Východe v 8. a 9. storočí ukázali, že zďaleka nie každý považuje náboženské obrazy za vhodné, a nešlo pritom len o nejaké neurčité ľudové masy. Na počiatku hnutia stál samotný byzantský cisár Leo III. a postupne sa k nemu pridali aj niektorí biskupi. Ikony museli byť nosené na verejné miesta a tam pálené.Po vlnách byzantského ikonoklazmu sa tiež definitívne a jednoznačne odlíšila prax Východu a Západu pokiaľ ide o formu náboženských vyobrazení. Byzantínci v liturgii používali zásadne len ikony, teda dvojrozmerné maľby. Od prelomu 13. a 14. storočia sa datuje používanie nového typu náboženských vyobrazení, dnes označovaných nemeckým pojmom Andachtsbild - devočný obraz. Andachtsbilder boli veľmi emotívne zobrazenia utrpenia Krista (predovšetkým motívy ako Ecce Homo, Ukrižovanie či Pieta). Špecifickým typom obrazu bol tiež krucifix.| Obdobie | Charakteristika |
|---|---|
| Rané storočia | Symbolické zobrazenia (ryba, baránok), odsudzovanie kultických obrazov |
| 4. storočie | Legalizácia kresťanstva, vplyv helenistickej a rímskej kultúry, prvé zobrazenia Krista ako vládcu |
| 6. storočie | Rozmach úcty k obrazom, prvé ikony |
| 8.-9. storočie | Ikonoklazmus na Východe |
| 13.-14. storočie | Devočné obrazy (Andachtsbilder), krucifixy |
| 16. storočie | Tridentský koncil, riešenie krízy devočného obrazu |
Tridentský Koncil a Kríza Devočného Obrazu
Dôležitým medzníkom v otázke uctievania obrazov sa stal Tridentský koncil (1545-1563), ktorý významne napomohol vyriešiť tzv. krízu devočného obrazu na počiatku 16. storočia. Táto kríza súvisela s reformačnými myšlienkami, ktorých šíritelia zásadne odmietali mnohé praktiky ľudovej a tiež ortodoxnej katolíckej zbožnosti týkajúcej sa obrazov.
Kristus na Kríži od El Greca
Ikonografia Ikony Golgota
Kríž je dominantným prvkom ikony. Na ňom je zobrazený ukrižovaný Kristus, ktorého telo je mierne naklonené, aby vyjadrilo smrť a pokoru. Golgota je zobrazená ako vrch alebo kopec, kde sa kríž nachádza. Lebka pod krížom symbolizuje Adamov hrob.
Ikona Golgota
Symbolika Ikony Golgota
* Kríž: Symbol obety, vykúpenia a spásy.* Kristus: Zobrazený ako obetujúci sa Boh a človek.* Lebka: Symbolizuje Adamov hrob a pripomína pôvodný hriech.Ikona Golgoty je obrazom Kristovej lásky, ktorá sa prejavila v jeho utrpení a smrti na kríži. Ikona Golgota je hlbokým duchovným posolstvom o Božej láske a milosrdenstve.Tento článok poskytuje prehľad o vývoji úcty k obrazom v kresťanstve a symbolike ikony Ukrižovania.
tags: #ikona #ukrizovania #exegeza