Ivan Izakovič, PhDr., pseudonym Ivan Podolinský, bol významný slovenský prozaik, dramatik, spisovateľ pre deti a mládež a prekladateľ. Narodil sa 15. novembra 1934 v Bratislave a zomrel 28. decembra.
Pochádzal z literárnej rodiny; jeho otec bol prekladateľ, dramaturg a publicista Karol Izakovič-Podolinský (* 21. 5. 1903 - † 24. 2. 1998). Jeho manželka sa volala Gréta a mali spolu deti Tuliho a Ivana. Bol starým otcom Mateja a Jakuba a prastarým otcom Davida, Izidora, Izabelly a Júlie.
Študoval na gymnáziách v Bratislave, Martine a v Košiciach (1945 - 1953), kde zmaturoval. Neskôr študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1953 - 1958).
Do literárneho života publicisticky vstupoval už v rokoch vysokoškolských štúdií. V rokoch 1958 - 1960 pôsobil ako redaktor časopisu Nová literatúra, 1960 - 1992 redaktor a zástupca šéfredaktora v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry (Tatran), 1992 - 1994 riaditeľ sekcie umenia a literatúry na Ministerstve kultúry SR, žil v Bratislave.
Tvorba Ivana Izakoviča
Prvé obdobie jeho tvorby je spojené s rozhlasom, pre ktorý napísal hry z histórie i zo súčasnosti. Medzi jeho významné diela patria:
- Smrť dona Juana (1963, ktorú neskôr spracoval ako divadelnú hru i televíznu inscenáciu)
- Katarzia (1965)
- Ten, čo kráča tmou (1967)
- Úbohý Pyrrhus (1968)
- Balada o odpúšťaní nevinným (1969)
- Proti veku nieto lieku (1972)
- Spomienky na Petrodvorec (1976)
- Viac ako láska (1980)
- Nie som stvorený pre samotu (1981)
V nich kládol dôraz na etické hodnoty a problémy vtedajšej spoločnosti. V podobnom duchu koncipoval divadelnú hru Oidipus (1967), komédie Ploty stavať netreba (1977) a televíznej hry Všetci kozmonauti sa cítia výborne… (1975).
V próze pre dospelých debutoval dvojnovelou Rekviem (1970), založenej na konfrontácii minulosti a súčasnosti. Posledné obdobie z dejín cárskeho Ruska zobrazil v historickom románe Rasputin a cárovná (1972). Televíznu hru Všetci kozmonauti sa cítia výborne… prepracoval na vedecko-fantastickú prózu Cudzie svety (1975), rozhlasovú hru Spomienky na Petrodvorec zasa na román Fontány (1978). Zaniknuté civilizácie Aztékov a Mayov ho inšpirovali k napísaniu populárnonáučných kníh Posledný Azték alebo Chvála archeológie (1981), Indiánska krv (1993), Atahualpa, posledný Inka (1994).
Autor je tiež autorom životopisných románov o P. I. Čajkovskom Chvíle šťastia, roky múk (1983) a o M. P. Musorgskom Geniálny diletant (1989) a zbierok psychologických poviedok zo súčasnosti Lámanie ľadov (1986).
Deťom a mládeži adresoval televízny seriál Dobrodružstvá Ivka-Pivka (1969), ktorý r. 1978 upravil do podoby rovnomennej rozprávkovej knižky a rozhlasovej hry Fujarôčka moja, napísal aj bábkovú hru Veľké preteky (1974).
Systematicky sa venoval prekladateľskej činnosti, z ruštiny preložil 22 prozaických diel (M. A. Bulgakov, I. A. Gončarov, J. M. Nagibin a i.) a 24 divadelných hier (A. P. Čechov, L. M. Leonov, K. M.
Biskup a Kráľ
Životný príbeh biskupa Bartolomé de Las Casas, nazývaného Ochranca Indiánov, a kráľa Karola V., zakladateľa španielskej línie Habsburgovcov, je originálnou historickou freskou nášho sveta v 16. storočí, storočí veľkých zmien a veľkých mien. Tomuto storočiu vtlačili výraznú pečať také osobnosti ako Michelangelo, Luther, Kopernik či Las Casas. O tomto veľkom Španielovi na Slovensku veľa nevieme, hoci sa výrazne zapísal do histórie ľudstva ako výnimočný človek.
Obyčajného konkistadora, plantážnika a neskôr mnícha povýšil kráľ na biskupa, a ten sa stal najvytrvalejším a najneohrozenejším obhajcom práv pôvodných obyvateľov Ameriky. Jeho svetoznáma Krátka správa o pustošení a vyľudnení Nového sveta, dodnes neprístupná slovenskému čitateľovi, je otrasnou výpoveďou o ukrutnostiach páchaných na Indiánoch a svedectvom boja jej autora proti nespravodlivým vojnám, protestom proti šíreniu kresťanstva násilím.
Autor zrekonštruoval biskupove životné peripetie cez prizmu zložitého vzťahu ku kráľovi, rozšírené o mnohé zaujímavosti z objavenia Ameriky, dobývania Yucatanu, rozprávanie o tajomnej civilizácii Mayov, ako aj o dramatickej dišpute vo Valladolide, pri ktorej v prítomnosti Karola V. obhájil Las Casas tézu, že Indiáni sú ľudské bytosti a majú právo na dôstojný život, a to všetko doplnené o fakty, ktoré dejepisci zvyčajne nespomínajú.
| Dielo | Rok vydania |
|---|---|
| Rekviem | 1970 |
| Rasputin a cárovná | 1972 |
| Cudzie svety | 1975 |
| Fontány | 1978 |
| Chvíle šťastia, roky múk | 1983 |
| Lámanie ľadov | 1986 |
| Geniálny diletant | 1989 |
| Život a smrť | 1999 |
| V meste kráľov | 2001 |
| Biskup a kráľ | 2004 |
V ostatnom období vydal biografické romány o panovníkoch a dejateľoch ruských a európskych dejín: Život a smrť (1999), V meste kráľov (2001), Biskup a kráľ (2004) a i.
Od roku 1956 časopisecky uverejňoval črty, fejtóny, poviedky a cestopisné reportáže, literárnu publicistiku a kritiku, neskôr sa prezentoval rozhlasovými, divadelnými i televíznymi hrami a scenármi, prozaickú tvorbu doplnil o novely a romány, venoval sa aj prekladateľskej činnosti.
Bartolomé de las Casas | Zmena myslenia | Európske dejiny | Extra história
