Izaiáš: Duch Pána je nado mnou - Výklad

Evanjeliový úryvok dnešnej nedele sa skladá z dvoch od seba vzdialených častí, a to nielen z hľadiska umiestnenia v kapitolách, ale aj z hľadiska obsahu. Zamerajme sa teda na časť, ktorú nám liturgia ponúka.

Lukášov prológ a Ježišovo účinkovanie v Galilei

Prvú časť čítania tvoria verše Lukášovho prológu, v ktorom autor predstavuje zámer svojho diela. Koniec koncov, Lukáš sám prezrádza, čo je jeho zámerom. Druhá časť nedeľného úryvku nás náhle prenesie do štvrtej kapitoly. Hovorí sa v nej o samotných začiatkoch Ježišovho verejného účinkovania a tiež obsahuje dve časti. Tá prvá v skratke opisuje Ježišovu činnosť v Galilei po tom, čo sa po krste v Jordáne vrátil z púšte.

Duch Svätý ako sprievodca a sila Ježiša

Evanjelista prezrádza, že Ježiš sa vracia do Galiley v sile Ducha. Duch je ten, ktorý ho od krstu vedie. Následne si evanjelista dáva záležať na tom, aby čitateľovi neuniklo, že Ježišovo konanie vedie Duch. Hneď po krste nám prezradí: „Ježiš sa od Jordánu vrátil plný Ducha Svätého a bol vedený Duchom štyridsať dní po púšti...“ (Lk 4,1).

Po tom, ako sa Ježišova skúška na púšti skončí, evanjelista nás opäť vovádza do novej epizódy slovami, ktoré už čítame v dnešnej liturgii, a ktoré znova hovoria o Duchu: „Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley“ (Lk 4,14a).

Prítomnosť Ducha Svätého v Lukášovom evanjeliu

Nie je to však prvý raz, čo Duch Svätý zostupuje na osoby v Lukášovom evanjeliu. Anjel Gabriel zvestuje Zachariášovi, že jeho syn Ján bude naplnený Duchom Svätým (Lk 1,15). Potom, ten istý Duch naplní Alžbetu, keď ju navštívi Mária v požehnanom stave (Lk 1,41). Naplní aj Zachariáša pri Jánovom narodení, aby predniesol chválospev na Božie skutky (Lk 1,67). Prítomnosť Ducha Svätého sa ďalej spomína viackrát pri Simeonovi (Lk 2,25-27). Všetky tieto naplnenia Duchom u iných osôb sú vždy v konečnom dôsledku zamerané na Ježiša a pripravujú cestu pre jeho prítomnosť v Ježišovi a jeho misii. Ježiš je potom jediný, ktorý vyslovene vyjadruje, že si je vedomý, že v ňom koná Duch Svätý.

Podporte tvorcu tohoto obsahu na Patreone!

Naplnenie prísľubu Božieho Ducha

Tu zároveň môžeme vidieť prepojenie s prvou časťou nedeľného evanjelia. V Ježišom konaní sa bude napĺňať prísľub, ktorý dal Boží Duch v písmach Starého zákona, že sa bude ohlasovať evanjelium chudobným a že sputnaní budú prepustení na slobodu. Dôležitosť zároveň nadobúda motív prepustenia na slobodu. Ježiš totiž k vyjadreniu - „Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení“ z Iz 61,1-2a - vsúva ďalší citát z inej kapitoly tej istej knihy: „utláčaných prepustiť na slobodu“ (Iz 58,6). Takto sa nielen dáva dôraz na prepustenie, ale zároveň sa vytvorí priestor, aby Ježiš mohol ukončiť čítanie Izaiášovho textu zo 61.

Ježiš v Nazaretskej synagóge

Radostné dni Kristovej služby v Galilei zatemnil tieň, keď obyvatelia Nazareta Spasiteľa zavrhli. Ježiš sa v detstve i v mladom veku zúčastňoval bohoslužieb aj so svojimi bratmi v nazaretskej synagóge. Keď prišiel opäť medzi nich, ich záujem a očakávanie naplno ožili. Videl známe podoby a tváre tých, ktorých poznal z detských čias. Bola tu jeho matka, bratia a sestry, a keď v sobotu vošiel do synagógy a sadol si medzi prítomných, všetky oči sa obrátili naňho.

Pri obvyklej bohoslužbe starší prečítal niečo z prorokov a napomínal ľud, aby ďalej očakával Prichádzajúceho, ktorý nastolí slávne kráľovstvo a odstráni všetok útlak. Predstavil slávu jeho adventu a obzvlášť zdôraznil myšlienku, že sa zjaví v čele vojska a vyslobodí Izrael. Túto sobotu požiadali o slovo Ježiša.

„Vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša“ (Luk 4,16.17). Prečítal známe proroctvo o Mesiášovi: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium a uzdravovať skrúšených srdcom. Poslal ma oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť a vyhlásiť milostivý rok Pánov. Nato zvinul knihu, vrátil ju sluhovi a sadol si. A oči všetkých v synagóge sa upreli naňho... Všetci mu prisviedčali a obdivovali jeho láskavú reč, ktorá plynula z jeho úst“ (Luk 4,18-22).

Ježiš tu stál ako živý vykladač proroctva o sebe. Na vysvetlenie prečítaného textu hovoril o Mesiášovi ako o pomocníkovi utláčaných, vysloboditeľovi zajatých a lekárovi trpiacich, ktorý slepým vracia zrak a svetu zjavuje svetlo pravdy. Moc Božej reči strhla všetky priehrady a pod vplyvom Ducha Svätého odpovedali vrúcnym „amen“ a chválili Boha.

Keď však Ježiš oznámil: „Dnes sa naplnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Luk 4,21), náhle boli nútení premýšľať aj o slovách toho, ktorý k nim prehovoril. Zasiahol ich pýchu a podnietil ich obavy. Pýtali sa: Kto je tento Ježiš? Ten, ktorý si privlastňoval slávu Mesiáša, bol synom tesára a pracoval v dielni svojho otca Jozefa. Aj keď celý jeho život bol bez úhony, nechceli veriť, že by bol tým Zasľúbeným.

Len čo začali pochybovať, začali sa im srdcia napriek chvíľkovému obmäkčeniu ešte viac zatvrdzovať. Pohrdli znamením, ktoré ich napomínalo, že ich oslovil sám Vykupiteľ. Ježiš však prejavil svoje božstvo tým, že odhalil ich zmýšľanie. Na pochybovačné otázky svojich poslucháčov odpovedal Ježiš príkladmi zo života prorokov. Za Eliáša bol Izrael ďaleko od Hospodina. Hospodin obišiel izraelské domy a svojmu služobníkovi našiel útočište v pohanskej krajine v príbytku ženy, ktorá nepatrila k vyvolenému ľudu. Z toho istého dôvodu boli za čias Elizea obídení aj malomocní v Izraeli. Pohrdli teda Ježišom, vyhnali ho z mesta a chceli ho zabiť.

Duch Pána je nado mnou

Keď Ježiš čítal v synagóge z prorockého zvitku, poslednú časť týkajúcu sa Mesiášovho diela skrátil. Po slovách: „Ohlásiť Pánov milostivý rok“ vynechal slová: „... a deň pomsty nášho Boha“ (Iz 61,2). Táto časť prorockej reči bola práve taká pravdivá ako úvodná a Ježiš nezaprel pravdu, keď o nej pomlčal. Na týchto posledných slovách si však jeho poslucháči veľmi zakladali a netrpezlivo čakali ich naplnenie. Onoho dňa, keď bol Ježiš medzi nimi v synagóge, mali jedinečnú príležitosť počuť nebeský hlas. Ten, ktorý „rád udeľuje milosť“ (Mich 7,18), chcel ich zachrániť pred záhubou, ktorú na seba privolávali svojimi neprávosťami.

Keby boli úprimne skúmali Písmo a svoje názory porovnávali s Božím Slovom, Ježiš by nebol musel plakať nad ich zatvrdilosťou. Nemusel by oznámiť: „Váš dom vám ostáva pustý“ (Luk 13,35). Zaslepoval ich nerozvážny fanatizmus. Kristovo učenie odhaľovalo ich povahové nedostatky a vyzývalo ich kajať sa. Pravda nebola obľúbená v dobe Kristovej a nie je obľúbená ani dnes.

Význam Božieho slova a Duch Svätý

Dve veci sa môžeme naučiť z tejto udalosti. Prvá je sila Božieho slova, ktoré nám ukazuje na milosrdenstvo Boha, ktorý je blízky a ktorý chce konať. Toto slovo neprináša len informáciu, ale preniká do sŕdc. Kvôli tomu hovorí Ježiš: Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli. - v gréčtine vo vašich ušiach. Slová proroka sa stávajú realitou ak vchádzajú do uší a skrze ucho zídu do srdca.

Lenže slovo, ktoré zišlo do srdca, v srdci nebolo prijaté. Srdce odpovedalo okrem obdivu a prekvapenia, odmietnutím. A toto je druhá lekcia udalosti. Dávať pozor na naše predstavy, lebo sú konfrontované s Božím slovom a môžu vyvolať rovnakú reakciu ako u Nazaretčanov.

Otvorenosť, ktorá dokáže povedať „ja som si to takto nepredstavoval…“. A toto sú kľúčové slová pre nás všetkých: počúvať Slovo, vpúšťať si ho do srdca, konfrontovať sa s vlastnými predstavami a úprimne ich pomenovať pred Pánom. A nakoniec nechať sa pretaviť, neodporovať tomuto slovu. Iba takto možno zažiť radosť, ktorú Ježiš zvestuje slovami proroka Izaiáša.

Duch Svätý ako Pán a Oživovateľ

Cirkev vyznáva Ducha Svätého ako "Pána a Oživovateľa". Vyhlasuje to slovami Nicejsko-carihradského vyznania viery, nazvaného tak podľa dvoch koncilov - Nicejského (r. 325) a Carihradského (r. 381) - na ktorých bolo zostavené a vyhlásené. Sú to slová, ktoré Cirkev prijala zo samotného zdroja viery, ktorým je Ježiš Kristus. A skutočne, podľa Evanjelia podľa Jána Duch Svätý je nám daný spolu s novým životom, ako to ohlasuje a sľubuje Ježiš vo veľký deň sviatku Stánkov.

Ježiš Kristus, keď sa priblížil čas jeho odchodu z tohto sveta, sľúbil apoštolom "iného Tešiteľa". Práve tohto Ducha pravdy nazýva Ježiš Parakletom. A parákletos značí "tešiteľ" a zároveň aj "zástanca" alebo "obhajca". Kristus nazýva Ducha pravdy "iným" Tešiteľom, t. j. druhým, lebo prvým je on sám. Ježiš Kristus je prvým Tešiteľom, je prvým nositeľom a darcom radostnej zvesti. Duch Svätý prichádza po ňom a zásluhou jeho diela, aby prostredníctvom Cirkvi vo svete pokračoval v diele radostnej zvesti spásy.

Medzi Duchom Svätým a Kristom

Medzi Duchom Svätým a Kristom je teda v ekonómii spásy veľmi úzke puto, na základe ktorého Duch pravdy pôsobí v dejinách človeka ako "iný Tešiteľ" a trvalo zabezpečuje odovzdávanie a vyžarovanie radostnej zvesti zjavenej Ježišom z Nazareta. Preto v Duchu Tešiteľovi - ktorý pôsobí, že v tajomstve a činnosti Cirkvi neprestajne pokračuje historická prítomnosť Vykupiteľa na zemi a jeho spasiteľné dielo - žiari Kristova sláva, ako o tom svedčia ďalšie Jánove slová: "On (Duch Svätý) ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám."

Charakteristickou vlastnosťou Jánovho textu je, že Otec, Syn a Duch Svätý sa jasne označujú ako osoby, prvá odlišná od druhej a tretej, a tie zasa jedna od druhej. Ježiš hovorí o Duchu Tešiteľovi, používajúc viac ráz osobné zámeno "on", a zároveň v celej rozlúčkovej reči odhaľuje zväzky, ktoré navzájom spájajú Otca, Syna a Tešiteľa.

Duch Svätý, keďže je jednej podstaty v božstve s Otcom a Synom, je zároveň Láskou a Darom (nestvoreným), z ktorého ako z prameňa (fons vivus) pochádza všetko darovanie zamerané na stvorenia (stvorený dar): dar existencie, daný všetkým veciam úkonom stvorenia; dar milosti, daný ľuďom celou ekonómiou spásy.

Poslanie Mesiáša a Duch Svätý

Tak isto sa naplno uskutočňuje poslanie Mesiáša, čiže toho, ktorý dostal plnosť Ducha Svätého pre vyvolený Boží ľud a pre celé ľudstvo. Mesiáš prevyšuje všetkých ostatných pomazaných v Starom zákone, je ten jediný veľký Pomazaný, ktorého pomazal sám Boh. Je pomazaný v tom zmysle, že vlastní plnosť Ducha Božieho. On bude aj sprostredkovateľom pri udeľovaní tohto Ducha všetkého ľudu.

Ten "Duch Pánov", ktorý "spočíva" na budúcom Mesiášovi, je Božím darom predovšetkým pre osobu spomínaného Pánovho služobníka. Ježiš Kristus sa na začiatku svojej mesiášskej činnosti odvoláva na túto predpoveď obsiahnutú v Izaiášových slovách. Stalo sa to v tom istom Nazarete, v ktorom strávil tridsať rokov života v dome Jozefa, tesára, po boku svojej panenskej Matky Márie.

V deň, keď už mohol prehovoriť v synagóge, rozvinul Knihu proroka Izaiáša a našiel miesto, kde bolo napísané: "Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal," a keď prečítal túto stať, ... 16 Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. 17 Podali mu knihu proroka Izaiáša. 20 Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. 21 A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

Všetci poznáme silu slova. Slovo dokáže robiť mnohé veci. Dnešné evanjelium nás rovnako upozorňuje na silu slova. Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst. Doslovný preklad gréckeho originálu: všetci mu vydávali svedectvo a boli prekvapení kvôli slovám milosti, vychádzajúcim z jeho úst. Táto veta ukazuje reakciu poslucháčov na Ježišove slová. Na jednej strane nemohli poprieť slová milosti. Prekladá hebrejské chesed, slovo, ktoré je pomerne komplikované preložiť jedným termínom. Označuje milosrdnú a vernú lásku.

Ako dospelý židovský muž mal právo nielen čítať Písmo, ale povedať k nemu aj svoje postrehy, vysvetlenie alebo vlastnú skúsenosť. Ježišovo slovo pohlo srdcami. Ježiš prečítal časť zo 61 kapitoly Izaiáša. Táto patrí k záverečným kapitolám, ktoré hovoria o nádeji, o znovuzrodení pokoreného a potrestaného národa. O obnove, ktorá už začína. O slobode, radosti miesto smútku. Slová, ktoré ukazovali, že napriek politickému a sociálnemu chaosu, ktorý vládne krajine, už je predo dvermi, ba vstupuje niečo nové. Boh Izraela nezabudol na svoje deti. A túto blízkosť zakúsili radosťou v srdci. Radosť a prekvapenie boli dotykmi Boha.

V reakcii poslucháčov cítiť odpor, rezervovanosť, ba až odmietnutie. Akoby zaznievala žiadosť „my chceme iného proroka a osloboditeľa!“, „nech je to niekto vznešený, urodzený a nie tesár!“. Dávať pozor na naše predstavy, lebo sú konfrontované s Božím slovom a môžu vyvolať rovnakú reakciu ako u Nazaretčanov.

Nechajme sa pretaviť, neodporujme tomuto slovu. Iba takto možno zažiť radosť, ktorú Ježiš zvestuje slovami proroka Izaiáša. 683 „Nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3) . „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6) . Toto poznanie viery je možné len v Duchu Svätom.

Aby sme boli v spoločenstve s Kristom, musí sa nás najprv dotknúť Duch Svätý. On nás predchádza a vzbudzuje v nás vieru. Naším krstom, prvou sviatosťou viery, sa nám život, ktorý má svoj prameň v Otcovi a darúva sa nám v Synovi, vnútorne a osobne udeľuje skrze Ducha Svätého v Cirkvi: Krst „nám udeľuje milosť nového narodenia v Bohu Otcovi skrze jeho Syna v Duchu Svätom.

Veriť v Ducha Svätého znamená teda vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu „sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva“. Preto sa o božskom tajomstve Ducha Svätého hovorilo v „trojičnej teológii“.

Duch Svätý pôsobí spolu s Otcom a Synom od začiatku až do zavŕšenia plánu našej spásy. Ale až v „posledných časoch“, ktoré sa začali vykupiteľským vtelením Syna, je zjavený a daný, poznaný a prijatý ako osoba.

Teda Duch, ktorý zjavuje Boha, dáva nám poznať Krista, jeho živé Slovo, ale o sebe samom nehovorí nič. Ten, ktorý „hovoril skrze prorokov“, dáva nám počuť Otcovo Slovo. Ale jeho samého nepočujeme. Poznávame ho iba v pôsobení, ktorým nám zjavuje Slovo a pohýna nás, aby sme toto Slovo prijali vierou. Duch pravdy, ktorý nám „odhaľuje“ Krista, nehovorí sám zo seba. Je jednej podstaty s Otcom a Synom a je od nich neoddeliteľný tak vo vnútornom živote Trojice, ako aj vo svojom dare lásky svetu.

Ježiš je Kristus, „pomazaný“, lebo Duch je jeho pomazaním a všetko čo sa deje počnúc vtelením, vychádza z tejto plnosti. Keď je napokon Kristus oslávený, môže aj on od Otca poslať Ducha tým, čo v neho veria: dáva im svoju slávu, čiže Ducha Svätého, ktorý ho oslavuje. Spoločné poslanie sa bude odteraz rozvíjať v deťoch, ktoré adoptoval Otec v (tajomnom) tele svojho Syna. Poslaním Ducha adoptívneho synovstva bude zjednocovať ich s Kristom a dávať im žiť v ňom.

„Duch Svätý“, také je vlastné meno toho, ktorému sa klaniame a ktorého oslavujeme s Otcom a Synom. Cirkev toto meno prijala od Pána a vyznáva ho pri krste svojich nových detí. Výrazom „Duch“ sa prekladá hebrejské slovo Rúach, ktoré podľa svojho pôvodného významu znamená dych, vzduch, vietor. Ježiš používa práve vnímateľný obraz vetra, aby Nikodémovi naznačil transcendentnú (nadzmyslovú) novosť toho, ktorý je osobne Dychom Boha, Božím Duchom. Na druhej strane Duch a Svätý sú Božie atribúty (vlastnosti) spoločné všetkým trom božským osobám.

Symboly Ducha Svätého

Od začiatku až po „plnosť času“ (Gal 4,4) zostáva spoločné poslanie Slova a Otcovho Ducha skryté, ale stále pôsobí. Medzitým Boží Duch pripravuje čas Mesiáša a obaja, hoci ešte nie sú plne zjavení, sú už prisľúbení, aby ich ľudia očakávali a prijali, keď sa zjavia. Preto keď Cirkev číta Starý zákon, skúma, čo nám Duch, ktorý „hovoril skrze prorokov“, chce povedať o Ježišovi Kristovi. Slovom „proroci“ tu viera Cirkvi rozumie všetkých tých, ktorých Duch Svätý inšpiroval pri živom ohlasovaní a pri písaní svätých kníh tak Starého, ako aj Nového zákona.

Prisľúbením, ktoré dostal Abrahám, sa začína ekonómia spásy. Proti všetkej ľudskej nádeji Boh Abrahámovi sľubuje potomstvo ako ovocie viery a moci Ducha Svätého. V ňom budú požehnané všetky národy zeme. Týmto potomstvom bude Kristus, v ktorom vyliatie Ducha Svätého zhromaždí v jedno „rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52) .

Zanedbávanie Zákona a nevernosť Zmluve vedú k smrti: prichádza vyhnanstvo, ktoré je zdanlivým zmarením prisľúbení, no v skutočnosti je to tajomná vernosť Boha spasiteľa a začiatok prisľúbenej obnovy, ale podľa Ducha. Bolo potrebné, aby Boží ľud pretrpel túto očistu.

„Hľa, ja robím niečo nové“ (Iz 43,19) : začínajú sa črtať dve prorocké línie; jedna sa zameriava na očakávanie Mesiáša, druhá na zvestovanie nového Ducha. Zbiehajú sa v malom „zvyšku“, v ľude chudobných, ktorý v nádeji očakáva „potechu Izraela“ a „vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,25.38) . Už sme videli, ako sa na Ježišovi splnili proroctvá, ktoré sa na neho vzťahovali. Mesiášove črty sú zjavené najmä v spevoch o Služobníkovi. Preto Kristus začína ohlasovať dobrú zvesť tým, že vzťahuje na seba túto stať z Izaiáša (Lk 4,18-19) : „Pánov Duch je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným.

Ľud „chudobných“, čiže ponížených a tichých, ktorí sú celkom odovzdaní do tajomných plánov svojho Boha, tých, čo očakávajú spravodlivosť nie od ľudí, ale od Mesiáša, je nakoniec veľkým skrytým dielom Ducha Svätého v čase prisľúbení na pripravenie Kristovho príchodu. Hodnota ich srdca, očisteného a osvieteného Duchom, je opísaná v žalmoch.

Ján Krstiteľ je „viac ako prorok“ (Lk 7,26) . Ján uzaviera cyklus prorokov, ktorý sa začal Eliášom. Zvestuje, že potecha Izraela je blízko, je „hlasom“ prichádzajúceho tešiteľa. Nakoniec Duch Svätý začína s Jánom Krstiteľom v predobraze to, čo uskutoční s Kristom a v Kristovi: navrátenie Božej „podoby“ človekovi.

Mária, presvätá Božia Matka, vždy Panna, je veľdielom poslania Syna a Ducha v plnosti času. Prvý raz v pláne spásy Otec nachádza Príbytok - pretože ho pripravil jeho Duch -, v ktorom môže jeho Syn a jeho Duch prebývať medzi ľuďmi. V Márii Duch Svätý uskutočňuje Otcov dobrotivý plán. Z Ducha Svätého Panna počne a porodí Božieho Syna. V Márii Duch Svätý zjavuje Otcovho Syna, ktorý sa stal Synom Panny. Napokon skrze Máriu začína Duch Svätý privádzať do spoločenstva s Kristom ľudí, ktorí sú predmetom dobrotivej Božej...

tags: #izaias #duch #pana #je #nado #mnou