Múzeum vo Svätom Antone sa nachádza v Banskobystrickom kraji a má pridelené IČO 35985135 a IČ DPH SK0322516597. Obec Svätý Anton má pridelené IČO 3319998 a kód obce 00320471.
Príchod rehoľných spoločností do Uhorska
V súvislosti s katolíckou misijnou aktivitou prichádzajú do Uhorska viaceré novo vzniknuté rehoľné spoločnosti. V našej historickej literatúre sa príchod nových reholí dával do priamej súvislosti s odvetnými opatreniami, ktoré nasledovali po prezradení sprisahania organizovaného palatínom Františkom Vesselényim koncom 60-ych rokov.
Nasledovali tu popravy vodcov ale i ďalšie represné opatrenia, namierené proti protestantom, keďže boli chápaní nielen ako náboženskí, ale aj mocenskí odporcovia. Treba si však uvedomiť, že rehole, vznikajúce od 17. st., sa na Slovensku usádzali už pred rokom 1670. Nešlo tu o akcie motivované výlučne mocensky, ako sa to v minulosti dezinterpretovalo. Cirkevní hodnostári v týchto aktivitách videli hájenie viery a starosť o spásu duší, ktorá mala za cieľ vnútorné obrátenie. Je jasné, že panovnícky dvor, konfesiou katolícky, takéto snahy podporoval.
Po prezradení Vesselényiho povstania však došlo k odnímaniu protestantských kostolov, a to jednak tých, ktoré zabrali predtým katolíkom, ale aj tých, ktoré si sami postavili. Pre územie Uhorska žiadal kapucínov cisár Leopold I. od pápeža Klementa X., ktorý sa dekrétom Exponi nobis z 15. sept. 1673 obrátil na generálneho predstaveného a splnomocnil ho zriadiť dva kláštory, ktorých miestami sa stali 1674 Pezinok a 1676 Bratislava.
Na maďarské územie prichádzajú 1692 do Budína, 1695 do Móru a 1697 do Mosonmagyaróváru, ďalšie lokality v Maďarsku vznikajú až v 18. stor. Kláštory vo vtedajšom Uhorsku patrili k Rakúskej provincii, ktorá sa neskôr začala nazývať Rakúsko - uhorskou. Provincia mala v r 1780 37 kláštorov, ich počet bol jozefínskymi reformami v priebehu rokov 1782 - 86 redukovaný o 22.
V r 1921 vzniká reorganizáciou Viedenská a Ilýrska provincia. Do Ilýrskej sa včlenili chorvátske a slovinské kláštory v Štajersku, do Viedenskej pribudli nemecké kláštory štajerské a mala 22 kláštorov. V súvislosti s územnými zmenami po prvej svetovej vojne sa však ukázala nutnosť ďalšej reorganizácie.
Vtedajšie dva slovenské konventy boli 1923 podriadené priamo generálnemu predstavenému a 1927 bol zriadený Generálny komisariát Slovenska, ktorý viedli holandskí bratia. Komisariát bol zrušený 1932 a slovenské kláštory boli juristicky osamostatnené od Viedne a prešli do Česko - moravskej provincie. Holíčsky konvent, ktorý bol zrušený jozefínskymi reformami 1786, bol obnovený 1940. V 1942 sa pre Slovensko ustanovuje opäť generálny komisariát.
V socialistickom Československu došlo v apríli 1950 k násilnej likvidácii mužských reholí a internovaní rehoľníkov. Za tejto situácie neverejného pôsobenia bola 24.10. 1987 zriadená samostatná Slovenská provincia na čele s provinciálom pátrom Šebastiánom /Peter Jaďuď, 1923 - 98/.
Kapucíni v Pezinku
Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Juraj Selepčényi pozýva do svojej arcidiecézy i kapucínov, ktorých usídľuje v Pezinku, ako prvom mieste v Uhorsku. Kapucíni tu boli slávnostne uvedení 10. júna 1674 a dostali do správy bývalý stredoveký farský kostol Panny Márie a za rezindeciu farskú budovu. Vo februári 1674 bol protestantom odňatý kostol /s poukázaním, že zemepánom Pezinka je panovník - katolík/ a stáva sa katolíckym farským chrámom.
Okrem misijnej činnosti boli kapucíni aktívni i v mnohých charitatívnych oblastiach, zásluhy si získali napr. pôsobením počas morových epidémií. Práve táto činnosť im získala uznanie aj v radoch nekatolíkov, takže aj počas okupácie Pezinka v čase stavovských povstaní neboli perzekuovaní. Kapucíni tu pôsobili pastoračne sprvoti pre katolícke rodiny, ich činnosť však prinášala konverzie aj v radoch anabaptistov /habánov/ a evanjelikov.
Pezinskí kapucíni sa pustili do stavby svojho konventu pomerne neskoro od doby príchodu. Na oneskorení výstavby sa však podpísali i spoločenské udalosti, najmä napätá situácia na prelome 17. a 18. st., súvisiaca s poslednými šľachtickými povstaniami, ktoré sa dotkli aj Pezinka.
Hneď na začiatku Thökölyho povstania v júli 1683 sa v Pezinku zišla generálna kongregácia bratislavskej stolice a dala sa pod ochranu Imricha Thökölyho. Avšak už v októbri preberá mesto do cisárskej správy gróf Anton Erdödy. Situácia bola relatívne pokojná až do povstania Františka II. Rákóczyho, keď v r 1704 kurucké vojská pri výprave na Západné Slovensko dobyli aj Pezinok.
O rok ich vytlačil cisársky generál Heister, avšak podobná výmena vojsk sa v meste v nasledujúcich rokoch uskutočnila ešte viac ráz, pričom ustupujúce jednotky vždy časť mesta vypálili a noví okupanti zasa terorizovali obyvateľstvo i magistrát. Po porážke Rákóczyho povstania 1711 mesto malo ešte problémy s potuľujúcimi sa vojakmi a následne vypukol mor.
Podľa kroniky pezinského spoločenstva základný kameň kláštora položil 26. júla 1715 Placidus Bühel, benediktín, žijúci s kapucínmi. Stavbu začali r 1716. V rukopisnom diele z knižnice bratislavského kláštora je o Pezinku záznam pod. č. XXIX. Podľa neho základný kameň pre kostol položil biskup Andrej Kürtesy 4.9. 1718. Zmienená udalosť je chronogramom zachytená na portáli bočného vstupu. Tu je síce rok 1618, zjavne však ide o omyl, veď kapucíni prichádzajú do mesta až 1674. Autor, ktorý tesal nápis, sa pomýlil a zabudol vytesať väčšie ešte jedno písmeno C. D.
Kostol sa budoval s finančnými ťažkosťami, uskutočňovali sa dlhoročné zbierky a pomohli i Pállfyovci, Koháryovci a cisársky dvor. Lehotská v knihe Dejiny Pezinka, 1947, udáva stavbu v rozmedzí 1716-1727. Podľa údajov v knihe „Dejiny Pezinka“ kostol dokončili r 1720. Na portáloch sakristie a kláštornej chodby je letopočet 1721 /dokonca aj dátum 18. máj/. Môže sa vzťahovať k ukončeniu hrubej stavby, alebo priestorov nadväzujúcich na chrám /sakristia, bočné priestory, chór/.
Letopočet 1724 na fasáde /je tam 2x/ zrejme znamená zaklenutie, prípadne zastrešenie stavby. Podľa kroniky prvú omšu slúžili kapucíni v ešte nevysvätenom kostole v r 1726 a v tom istom roku sa presťahovali z bývalej fary do nových priestorov kláštora. V nasledujúcich rokoch budovali mobiliárové vybavenie.
Bratislavský katalóg kláštorov uvádza, že kostol 9. júla 1730 posvätil s titulom najsv. Trojice Žigmund Berényi, biskup walenský a sufragán ostrihomský. Je zaujímavé, že k uvedenej udalosti sa priamo žiaden chronogram neviaže. Prekvapujúce je tiež to, že v kronike sa pri tejto udalosti nespomínajú žiadne oltáre /pravý opak oproti Bratislave/ a tak vzniká mylný dojem, že interiér bol len provizórne zariadený, čo podľa všetkého nezodpovedá skutočnosti.
Všetky dôležité portály, ako aj štít na fasáde a rímsa drevenej chórovej steny nesú latinské nápisy, najčastejšie s chronogramami. Zvýraznené sú inou veľkosťou písma, prípadne červenou farbou. Publikujeme ich v preklade P. (Chronogram tvoria len zväčšené písmená strednej časti nápisu, ktoré sú červené. S.Bonaventura Lib. Sv. Bonaventúra, IV. Pôvodnú skladbu vytvára hmota kostola a štvorkrídlovej dvojpodlažnej kláštornej budovy, zasunutá od uličnej fasády chrámu približne na úroveň chóru. Sprístupňuje ju chodba paralelná s kostolom.
Architektúra kostola
Kostol je orientovaný cca v smere sever-juh /odchýľka 17°/. Je to jednoloďová stavba s užším rovným záverom oddeleným od lode víťazným oblúkom. Loď i záver sú zaklenuté valenou klenbou s lunetami, ktorá má mladšie omietkové pásky a svorníky. Z bočnej strany v strede sa na loď napája hmota kaplnky Panny Márie. Po oboch stranách presbytéria sú umiestnené oratóriá.
Oltárne drevené architektúry sú riešené ako stĺpové retábulové kompozície s rôzne profilovanou nákladná a nadstavcami. Povrchová úprava je hnedým fládrovaním s intarziou. Trojosový hlavný oltár s ústredným výjavom Najsv. Trojice a svätých manželských párov /Mária, Jozef, Joachim, Anna/ je súčasťou steny, ktorá oddeľuje presbytérium od chóru. Zo strany chóru je riešená ako kulisová pilastrová kompozícia s ústredným výjavom Kalvárie. V strede má dvere do tunelového podchodu.
Na stene víťazného oblúka sú oltáre sv. Felixa a /zrejme/ sv. Alžbety Durínskej. Na oltári Panny Márie v bočnej kaplnke je novodobá úprava so sochou sv. Františka. Uvedené oltáre majú v nadstavcoch donátorské erby, /podrobnejšie sa nimi zaoberá Dr. Oršuľová/. Oproti kaplnke Panny Márie je na protiľahlej stene situovaný oltár sv.
Na hlavnom oltári je aliančný erb manželov Jána Pállfyho /1664-1751/ a Terézie Czoborovej /1669-1733/, prvej z jeho dvoch manželiek. Ján Pállfy bol uhorský palatín, bratislavský župan a zakladateľ mladšej vetvy rodu, nazývanej aj kráľovskou, alebo pezinskou. Aliančný erb na západnom oltári /sv. Alžbety Durínskej/ patrí Leopoldovi Pállfymu /1681 - 1720/ a jeho manželke Márie Antónie Souchés /1683-1750/. Plukovník Leopold Pállfy bol synovcom predošlého Jána Pállfyho a najstarším synom palatína Mikuláša V. Pállfyho. S Máriou Souchés sa zosobášil vo Viedni r 1708.
Aliančný erb na oltári sv. Felixa patrí manželom Rudolfovi Pállfymu /1719-1768/ a Eleonóre Kaunitz - Rietberg /asi 1722-1776/. Rudolf Pállfy, podmaršal a zemepán Červeného Kameňa, bol najmladším synom spomínaného Leopolda a zakladateľom červenokamenskej vetvy rodu. S grófkou Eleonórou Kaunitz - Rietberg sa zosobášil r 1742. V mariánskej kaplke je štít s erbom Márie Františky Fürstenbergovej /zomr. 1731 vo Viedni/. Identifikáciu potvrdzuje dedikačný nápis okolo štítu 17 EXCDADA. COM. MARIA. FRANCISCA. FURSTENBERG.
Čelná fasáda je štítová, poznačená neoslohovými úpravami, ktoré však umožňujú predstavu o pôvodne strohejšom riešní. Vzhľadom na neorománske tvaroslovie možno uvažovať o súvislostiach s Feiglerovou úpravou v Bratislave /1860/. V nadpražiach portálov v exteriéri i interiéri je viac nápisov s chronogramami /1618, 2x 1721, 2x 1724, 1729/.
Nástenná maľba v plytkej pravouhlej nike nad hlavným vstupom, ktorá znázorňuje sv. Františka, je výrazne poznačená novodobými zásahmi /1971/, ktoré neumožňujú stanoviť rozsah zachovaného originálu. Fasáde dominuje vstupný portál s ušnicovou šambránou a rozoklaným tympanónom v strede s oválnou svätožiarou okolo Božieho oka. Kombinácia sa vyskytuje na piaristickom chráme v Podolínci /1647-51/, na košickom jezuitskom kostole /1671-84/, na centrálej kaplnke v Marianke /1696/a inde.
Pezinský portál je datovaný rokom 1724. Neskôr sa táto skladba vyskytuje už v tvarových dynamických modifikáciách, ako napr. na asanovanej kaplnke Panny Márie v Galante z 1741, kde jeho rozoklania naberajú vlnovkový priebeh. Pezinský kapucínsky kostol je zasvätený najsv. Trojici, ako v rámci Rakúsko - uhorskej provincie kostol v Móre /Maďarsko/ konsekrovaný r 1701 a v susednej Česko - moravskej provincii kostol v Kolíne nad Labem, konsekrovaný r 1671.
Keďže Pezinok bol prvým sídlom rádu v Uhorsku, logicky by vychádzalo že je tým vyjadrená práve táto okolnosť, hoci nebol prvým uhorským miestom, kde sa realizovala stavba chrámu. Aj bratislavský kostol, resp. jeho prvá stavebná podoba, bol časovo skorší /1717/, taktiež kostol rovnakého patrocínia v uhorskom Móre /1701/ a kostoly v Besnyö, Budíne, Mosonmagyaróváre. Má pôvodný ikonologicko - symbolický koncept plne zachovaný.
Na ústrednom obraze je spojená nebeská a pozemská scéna, ktorá zoskupuje dve skupiny postáv do pyramidálnej kompozície. V zmysle hierarchického usporiadania je pozemská sféra v spodnej, nebeská v hornej časti. V spodnej časti obrazu sú dve dvojice manželských párov : Je to Panna Mária a sv. Jozef, druhý pár je sv. Joachim a sv. Anna. Ich tváre sú obrátené k nebu a postavy sú v adoračnom vytržení. Autor usporiadal postavy tak, že pri stredovej osi sú ženské postavy, na vonkajších okrajoch mužské. V uvedenej skupine je dôraz položený na Pannu Máriu, ktorá má svätožiaru z hviezd. Jej postava nie je zvýraznená ani vyčlenením, ani mierkou. Je pevnou súčasťou pozemskej skupiny a predsa v nej vyniká. Dôraz je docielený maliarskymi prostriedkami - farebnými a svetelnými akcentami.
Nebeská sféra je zobrazená v hornej časti. Anjelské postavy nadnášajú a sprevádzajú skupinu Božských osôb. Ich kompozícia je pyramidálna - vrcholom je holubica - symbol Sv. Ducha s rozpätými krídlami. Pod ňou je Kristus a Boh - Otec na zemeguli. Ich postavy sa nakláňajú k sebe a tvoria osi zbiehajúce sa v symbole Sv. Ducha. Kristus má červený plášť - symbol mučeníctva, ale i lásky, a pridŕža veľký kríž. Je tu súčasne zobrazená tradičným spôsobom Najsv. Trojica, pričom v takomto usporiadaní badať aj vnútrotrojičnú symboliku - Otec a Syn na jednej úrovni a Sv. Duch v strede nad nimi neznamená odstupňovanie hierarchické /takúto heretickú myšlienku by iste nik nedovolil prezentovať/.
Myslím, že je to spôsob, ako zobraziť vetu z apoštolského vyznania viery o Sv. Duchu - „On vychádza z Otca i Syna“. Kríž /ikonografický atribút Pána Ježiša/, je tu symbol nášho vykúpenia. Línia jeho vertikálnej časti smeruje presne ku postave Panny Márie - ktorá trpela spolu so svojím Synom pri jeho umučení. V takto pojednanej scéne máme vyjadrené viaceré náboženské skutočnosti. V nebeskej sfére je to Božia Trojica. V pozemskej skupina príbuzensky spätých svätých je akoby odrazom obľúbekej témy „svätého príbuzenstva“, formujúceho sa ikonograficky od začiatku 15.stor.
V postavách svätých manželských párov vyjadruje asi aj prvotiny vykúpeného ľudstva a vidím tu i odkaz na sviatostný charakter manželského zväzku. Postavy Panny Márie, sv. Jozefa a Krista však súčasne vyjadrujú i Svätú Rodinu. Obraz tak vyjadruje nielen vlastné patrocínium - t.j. Najsv. Trojicu, ale i adoráciu Bohu ľudským stvorením, je alúziou na naše vykúpenie na kríži Ježišom Kristom, druhou Božskou Osobou, vteleným Božím Synom.
Zobrazujú tradičnú kapucínsku a františkánsku schému - sv. Františka Asiského a sv. Antona Paduánskeho. Takáto kompozícia je bežná a najčastejšie je aplikovaná na samostatných bočných oltároch na víťaznom oblúku. Tak je to i v bratislavskom kapucínskom, ale aj františkánskom kostole. Tu je však táto dvojica akoby povýšená tým, že z lode vstupuje na hlavný oltár. Dvojica sv. Františka a sv. Antona je taká častá, že sa s ňou stretávame aj pri spoločných patrocíniách. Takéto spoločné zasvätenie mal prvý kapucínsky kostol vo Viedni - „Viena extra“ z 1602 a jihlavský kostol z 1632.
V prípade výjavu sv. Svätec kľačí s rukami zdvihnutými k nebu. Z neho prichádza Kristus ako serafín so šiestimi krídlami zostavenými tak, že vytvárajú podobu kríža a lúčmi mu udeľuje stigmy. Kristových rán a smerujú ku rovnakým miestam na Františkovom tele /ruky, nohy, bok/. Pri Františkových nohách je roztvorená kniha s textom : „O DEUS MEUS EST OMNIA - Ó môj Boh je /mi/ všetko.“ V ľavom spodnom rohu je ďalšia postava rehoľníka. Zjavne ide brata Lea, táto schéma je ikonograficky tradične zaužívaná. Scéna stigmatizácie z formálneho hľadiska opäť zobrazuje sféru pozemskú /sv. František, brat Leo/ a nebeskú /Kristus ako serafín/.
Hlavná os obrazu diagonálne smeruje od serafína vpravo cez Františka k bratovi Leovi vľavo. Celkovo tak smeruje k ústrednému obrazu. Stigmatizácia sa udeľuje ako dar. Kristus označuje svojho vyvolého ranami lásky. Toto vyznačenie je vyjadrením najvnútornejšieho spojenia s trpiacim Kristom. Bola to nesmierna Božia láska, ktorá priviedla Pána Ježiš...
Medzi spoločnosti, ktoré spolupracujú s Múzeom vo Svätom Antone, patria:
- Konica Minolta Slovakia spol. s r.o.
- Magic Computers, s. r. o.
- L&R team s.r.o.
- Stredoslovenská energetika, a. s.
- SLOVNAFT, a.s.
- Slovak Telekom a.s.
- VÚB banka, a.s.
- Allianz - Slovenská poisťovňa a.s.
- Orange Slovensko a.s.
- MCNET. Sk, s. r. o.
- Poradca podnikateľa, spol. s r.o.
- RELIA, spoločnosť s ručením obmedzeným
Múzeum vo Svätom Antone je dôležitou kultúrnou inštitúciou v Banskobystrickom kraji, ktorá uchováva a prezentuje bohaté historické dedičstvo regiónu.
